Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 39/2013
PDF · 115.01 KB
No categories available
II. ÚS 39/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 11 Er 1432/2003
zo 17. februára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16 CoE 122/2012 z 31. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 1432/2003
zo 17. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
16 CoE 122/2012 z 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
okrem iného zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol tento
povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že
dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov a jeho pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými. Zároveň na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného
vzťahu v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený,
je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu. Táto zápisnica má povahu exekučného titulu. Dlžník neplnil svoje
záväzky v zmluve predpokladaným spôsobom a v zmluve splnomocnený zástupca
dlžníka uznal dlh formou notárskej zápisnice. Na základe notárskej zápisnice ako
exekučného titulu poveril okresný súd exekútora výkonom exekúcie. Okresný súd
v napadnutom rozhodnutí exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Napadnuté
rozhodnutie okresného súdu bolo po odvolaní sa proti nemu zo strany sťažovateľky
potvrdené napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
3. Sťažovateľka v sťažnosti v obšírnej argumentácii namieta, že postupom
a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Sťažovateľka
predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu
rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení a zároveň mal odňať sťažovateľke
možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež
nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili veci, keď chybne
interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka sťažnosť
doplnila aj o argumentáciu, v zmysle ktorej mali okresný súd a krajský súd nariadiť v jej
veci ústne pojednávanie. Sťažovateľka tvrdí, že tým, že ústne pojednávanie nariadené
nebolo, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.
Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej
identifikovaných práv, zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na
ďalšie konanie, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie a určil jej úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka aj
napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku,
podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými,
ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom
ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných alebo
obdobných sťažnostiach sťažovateľky.
Keďže ide o sťažnosť v podstate identickú, resp. obdobnú vzhľadom na skutkové
a právne okolnosti s tisíckami sťažností sťažovateľky, ktoré už ústavný súd riešil, ústavný
súd odkazuje sťažovateľku v podrobnostiach napríklad na rozhodnutia v konaniach
vedených pod spisovými značkami: I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012,
II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012 a IV. ÚS 446/2011,
v ktorých ústavný súd sťažnosti sťažovateľky odmietol z dôvodu nedostatku právomoci
a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
8. Ústavný súd na základe uvedeného nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie a dospel tak (opätovne) k záveru, že je potrebné sťažnosť
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
9. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásady
procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže využiť možnosť
vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností
neodôvodniť.
10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2013