Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 64/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. V., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. P., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením z 3. septembra 2008, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2009 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. Š. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ.

P., K., ktorou namietal porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 3. septembra 2008, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2009 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 20. decembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou na okresnom súde

domáhal zaplatenia sumy 493 586 Sk s prísl. Konanie o tomto návrhu je vedené na

okresnom súde pod sp. zn. .

V predmetnom konaní 18. júla 2007 V. C., P. (ďalej len „postupník“), navrhol zmenu

účastníkov konania na strane navrhovateľa z dôvodu, že nadobudol pohľadávku, ktorá je

predmetom konania. K postúpeniu pohľadávky malo dôjsť zmluvou o postúpení

pohľadávky správcom konkurznej podstaty počas priebehu konkurzného konania voči

sťažovateľovi ako dlžníkovi (úpadcovi). Predmetný konkurz bol zrušený uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. .

O návrhu postupníka rozhodol okresný súd uznesením z 3. septembra 2008 tak, že

povolil jeho vstup do konania namiesto sťažovateľa. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že nedošlo k platnému postúpeniu predmetnej

pohľadávky. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. apríla

2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, rovnako ako v odvolaní, neplatné postúpenie

predmetnej pohľadávky. O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6

Cdo/42/2011 z 20. decembra 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Postupom a uzneseniami súdov mi bolo odňaté právo konať pred súdom, pretože

v rozpore s právnym poriadkom SR mi bolo odňaté postavenie účastníka konania a to

interpretáciou zákona s ktorou nemožno súhlasiť, ktorá je nezmyselná, v rozpore so znením

zákona a ktorej dôsledkom je porušenie môjho základného práva na súdnu ochranu. ...

Tak Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, ako aj Najvyšší súd SR, ako súd

dovolací svoje rozhodnutie odôvodnili totožnými argumentmi. Podľa ich odôvodnenia

otázkou, či tvrdené právo, ktoré malo byť prevedené tu naozaj je alebo či skutočne bolo

prevedené sa súd nezaoberá, lebo sa týka posúdenia veci samej resp. pre posúdenie otázky

zmeny účastníkov musí súd len posúdiť, či nastala formálno-právna skutočnosť, ktorá môže

mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práva a povinností. Podľa

Najvyššieho súdu SR však súd nie je oprávnený hodnotiť, či sú naplnené predpoklady pre

právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.

Aj v prípade, ak by výklad súdov v uvedenej veci bol správny, rozhodnutie správne

byť nemôže, nakoľko aj pri posudzovaní z hľadiska formálno-právneho musí súd skúmať, či

sa zmluva o prevode pohľadávky týka práva o ktoré v konaní ide. Vzhľadom na to, že

pohľadávka nebola dostatočne individualizovaná (v samotnej zmluve bola špecifikovaná len

odkazom na prílohu, ktorá nebola neoddeliteľnou súčasťou zmluvy), nemohol súd túto

otázku posúdiť resp. nebolo preukázané, že došlo k prevodu práva, ktoré je predmetom

konania. Preto ani pri formálno-právnom posudzovaní nemali súdy vstup nového účastníka

namiesto mňa pripustiť.

Odôvodnenie napadnutých uznesení považujem za arbitrárne, nakoľko sa súdy

odchýlili od znenia príslušných ustanovení, tak že došlo k popretiu ich účelu.“

Sťažovateľ následne podáva vlastný právny výklad § 92 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s tým, že podľa neho súd je povinný skúmať, či zmluva

o postúpení pohľadávky je platná a či spôsobuje zamýšľané právne účinky. V rámci tohto

výkladu poukazuje aj na odbornú literatúru.

Sťažovateľ uvádza tiež to, že v iných konaniach, v ktorých uplatnil svoje

pohľadávky, na podklade tej istej zmluvy o postúpení pohľadávok navrhol postupník zmenu

účastníkov konania, pričom konajúce súdy tento návrh postupníka zamietli. V tejto

súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Na základe tej istej zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá bola podkladom pre

napadnuté uznesenia, bol neplatne postúpený celý súbor pohľadávok, ktoré žalujem v iných

konaniach samostatne. Aj v týchto konaniach bol zo strany V. C... podaný návrh na jeho

vstup na moje miesto do konania.

V konaniach vedených na Okresnom súde Spišská Nová Ves sp. zn.

a súd uzneseniami, v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Košiciach,

sp. zn. resp. návrh na vstup V. C. právoplatne zamietol. ...

Takéto rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú v rozpore s princípom právnej istoty,

ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch, predovšetkým čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a ktorý tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom

a uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 03. 09. 2008...

... postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

30. 04. 2009...

... postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn.

zo dňa 20. 12. 2011 porušené.

... Uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 03. 09. 2008

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 30. 04. 2009

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20. 12. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Porušovatelia sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 3. septembra 2008

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní a jeho uznesením

z 3. septembra 2008 a postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením

z 30. apríla 2009 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1

(premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesenie z 3. septembra 2008, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa

podľa a nasl. krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné

a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesenia z 20. decembra 2011 (obdobne napr. m. m. ,

, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2009

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že námietka, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. apríla 2009 o odňatí mu možnosti konať pred súdom, je v zásade totožná s námietkou,

ktorú uplatnil vo svojom dovolaní proti označenému uzneseniu krajského súdu (sťažovateľ

v ňom tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení, pozn.), pričom najvyšší súd

sa s týmito námietkami zaoberal a aj vysporiadal v rámci dovolacieho konania. Ústavný súd

sa s právnymi závermi dovolacieho súdu k týmto námietkam stotožňuje a poukazujúc na

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (pozri k tomu časť II.3 tohto

uznesenia, pozn.) pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 20. decembra 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 20. decembra 2011, ktorým

dovolanie sťažovateľa odmietol, v prvom rade uviedol, že dovolanie sťažovateľa nie je

prípustné podľa a . Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( )

a na dovolacie námietky sťažovateľa najvyšší súd skúmal, či nie je dovolanie prípustné

z dôvodov podľa , pričom sa zameral na to, či postupom konajúcich súdov nebola

odňatá možnosť sťažovateľovi konať pred súdom. V tejto súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti pred súdom konať tým, že odvolací súd

sa nesprávne odmietol v rámci rozhodnutia o zámene účastníkov v zmysle § 92 ods. 2 a 3

zaoberať platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok treba uviesť, že z ustanovenia

veta prvá síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zámenou musí

posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely

tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno právna) skutočnosť, ktorá môže

mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však

v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto

právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou

prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu

zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej (posúdiť, či podľa

hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo).

V posudzovanej veci odvolací súd preto postupoval správne, keď nehodnotil v rámci

rozhodnutia podľa a právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by

išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej

úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej. V tomto

štádiu konania vec správne hodnotil len z hľadísk, či návrh na zámenu účastníkov bol

podaný tým, na koho práva a povinnosti, o ktorých sa koná boli prevedené, či sa tak stalo

po podaní návrhu na začatie konania a osoba, ktorá má vstúpiť do konania so zámenou

súhlasila a či v návrhu tvrdená skutočnosť je podľa hmotného práva spôsobilá preukázať,

že po začatí konania došlo k prechodu alebo prevodu práv a povinností. Obsah spisu pritom

nedáva podklad pre záver, že by súd vyhovel návrhu na zámenu účastníkov, hoci pre to

neboli dané vyššie uvedené procesné predpoklady. Dovolateľ preto neopodstatnene

namietal, že odvolací súd mu svojim nesprávnym postupom odňal možnosť pred súdom

konať v zmysle

Neobstojí ani námietka dovolateľa, že konanie pred odvolacím súdom bolo

postihnuté vadou uvedenou v Osoba, ktorej súd pripustil vstup do

konania namiesto dovtedajšieho žalobcu, má totiž nepochybne spôsobilosť byť účastníkom

konania.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý odmietol jeho dovolanie, pričom

v odôvodnení svojho uznesenia sa stotožnil s výkladom a , ktorý vykonal

vo veci okresný súd v spojení s krajským súdom, podľa ktorého súd nie je povinný skúmať

platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pri rozhodovaní o návrhu podľa § 92 ods. 2 a 3

.

Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené,

nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových

zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom a upravujúcim

vstup iného subjektu do konania namiesto doterajšieho účastníka konania. Taký výklad § 92

ods. 2 a 3 , podľa ktorého súd pri rozhodovaní o návrhu podľa tohto ustanovenia nie je

povinný skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky ako jednej z právnych

skutočností predpokladaných v tomto ustanovení, predstavuje jeden z možných výkladov

a . Tento právny výklad neodporuje zneniu a účelu predmetného

ustanovenia a je tak ústavne akceptovateľný. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (, ). Ústavný súd

nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa podľa alebo práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 20. decembra 2011. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení najvyšším

súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že všeobecné súdy v obdobných veciach

aplikovali a interpretovali a tak, že posudzovali platnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky a na základe toho zamietli návrh postupníka. V tejto súvislosti

poukazuje na uznesenia Okresného súdu Spišská Nová Ves a uznesenia Krajského súdu

v Košiciach (uznesenie sp. zn. v spojení s uznesením sp. zn.

a uznesenie sp. zn. v spojení s uznesením sp. zn. ). Tým, že

konajúce súdy v prerokúvanej veci posúdili túto skutočnosť odlišne, malo dôjsť k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu

(m. m. , , , , ,

).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný

orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v.

Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007].

Z uvedeného je zrejmé, že samotná skutočnosť, že všeobecné súdy v skutkovo

podobných veciach aplikovali a interpretovali relevantnú právnu normu odlišným

spôsobom, nemôže automaticky viesť k záveru o porušení práv podľa alebo

dohovoru. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že sťažovateľ neuvádza rozpor v judikatúre na

úrovni najvyššej súdnej inštancie, t. j. najvyššieho súdu, preto nie je možné posúdiť to, či

najvyšší súd využíva mechanizmus zjednocovania rozdielnej judikatúry podľa zákona

o súdoch spôsobom, ktorý neporušuje základné právo podľa , prípadne

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 20. decembra 2011 po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje tiež na to, že právny zástupca sťažovateľa

predložil k sťažnosti splnomocnenie, ktoré nie je dostatočným podkladom na zastupovanie

sťažovateľa v predmetnom konaní ( ), čo by zakladalo

dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti aj z iných dôvodov uvedených v tomto uznesení

ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov

predloženého splnomocnenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013