Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 56/2013
PDF · 119.82 KB
No categories available
I. ÚS 56/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 18 Er 181/2007
z 15. novembra 2011 a namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 15 CoE 156/2012 z 10. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 18 Er 181/2007 z 15. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
15 CoE 156/2012 z 10. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník svoje záväzky
dobrovoľne neuhradil a tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými. Na zabezpečenie úveru
bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník
nesplní svoje povinnosti, je možné začať rozhodcovské konanie pred rozhodcovským
súdom. Rozhodcovský rozsudok súdu sa stal exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým
rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v sťažnosti v obšírnej argumentácii namieta, že postupom
a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď rozhodol o zastavení exekúcie a zároveň mal odňať sťažovateľke možnosť konať
pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež nedostatočne zistili
skutkový stav a nesprávne právne posúdili vec, keď chybne interpretovali a aplikovali
pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že tak okresný súd,
ako aj krajský súd mali nariadiť v jej veci ústne pojednávanie a jeho nenariadením jej bolo
odňaté právo konať pred súdom.
Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej vyššie
označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie a určil náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby ústavný súd vydal dočasné
opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka aj
napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku,
podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými,
ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného
súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o jej predchádzajúcich typovo zhodných alebo
obdobných sťažnostiach.
Keďže ide o sťažnosť v podstate identickú, resp. obdobnú vzhľadom na skutkové
a právne okolnosti s tisíckami sťažností sťažovateľky, ktoré už ústavný súd riešil,
ústavný súd odkazuje sťažovateľku v podrobnostiach napríklad na rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011,
III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012 a sp. zn. IV. ÚS 446/2011, keď ústavný súd
sťažnosti sťažovateľky odmietol z dôvodu nedostatku právomoci a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
8. Ústavný súd na základe uvedeného nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorého by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a dospel tak (opätovne) k záveru, že je
potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
9. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásady procesnej
hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu
podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho
rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže využiť možnosť vyplývajúcu
z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.
10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013