Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 39/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., T.,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 1 a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a sp. zn. , postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. decembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. A. K. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa

(ďalej len ,a“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní pred súdom podľa , základného práva na zákonného

sudcu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. , postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 (ďalej len ,,zrušujúce uznesenie

najvyššieho súdu“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. mája 2012 (ďalej len ,,odmietajúce uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol ako jeden zo žalobcov

účastníkom občianskeho súdneho konania o náhradu škody, ktorá im mala vzniknúť

nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov pri vyšetrovaní trestnej činnosti bývalých

konateľov obchodnej spoločnosti R., s. r. o., v ktorej bol žalobca jedným zo spoločníkov.

Zaplatenia náhrady škody sa žalobcovia domáhali žalobou podanou proti žalovanému

v 1. rade, a to Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

a žalovanému v 2. rade, a to Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky, z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2008 žalobu zamietol, krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. októbra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil, najvyšší súd však zrušujúcim

uznesením na dovolanie (aj) sťažovateľa rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec

na ďalšie konanie. Dôvodom zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu bolo zistenie,

že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu neboli riadne oznámené, čím

došlo k odňatiu možnosti dovolateľov (aj sťažovateľa) konať pred súdom [§ 237 písm. f)

]. Následne rozsudkom sp. zn. z 30. marca

2011 krajský súd opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom miesto a čas jeho

verejného vyhlásenia riadne oznámil na úradnej tabuli súdu. Najvyšší súd následne

odmietajúcim uznesením dovolanie (aj) sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že všetky zákonné predpoklady vzniku

zodpovednosti štátu za škodu boli preukázané, a preto je zamietnutie žaloby v extrémnom

rozpore s vykonanými dôkazmi, ako aj so zisteniami súdov o nesprávnom úradnom postupe.

Sťažovateľ sa v podstatnej časti sťažnosti venoval popisu priebehu konania

pred všeobecnými súdmi, zvýraznil dôvody zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, ktoré

podľa jeho názoru nebolo následne krajským súdom ani najvyšším súdom v odmietajúcom

uznesení rešpektované, čím podľa jeho názoru došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Poukázal na zmätočnosť odmietajúceho uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorého

žalobcom v 5. rade má byť Slovenská republika, Obvodný úrad B., aj keď takýto žalobca

žiadnu žalobu nepodal, žiadna škoda mu nevznikla a nie je v právnom vzťahu

so žalovaným.

4. Namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. v primeranej lehote podľa dohovoru

sťažovateľ bližšie neodôvodil, a okrem tvrdenia o porušení práva nijak bližšie neodôvodnil

ani namietané porušenie základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom podľa .

5. Porušenie základného práva na zákonného sudcu vidí sťažovateľ v tom,

že na okresnom súde vec 7. augusta 2003 napadla zákonnej sudkyni JUDr. L. P., avšak

rozsudkom z 20. októbra 2008 rozhodol nezákonný sudca JUDr. K. Porušenie základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní vyvodzuje sťažovateľ z toho, že ,,Súdy sú súčasťou

rezortu spravodlivosti a táto skutočnosť sa prejavila pri rozhodovaní súdov ako nerovnosť

účastníkov keď súdy rozhodovali o povinnosti uhradiť škodu spôsobenú nesprávnym

postupom – žalovaným rezortom Ministerstva spravodlivosti SR, kam náležia uvedené súdy

a keď dokázanú škodu štátnymi orgánmi na majetku spoločnosti R. pri rozhodovaní súd

prvého stupňa i odvolací súd nevzali do úvahy a tým došlo k porušeniu zásady rovnosti

účastníkov.“.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa

, základného práva na zákonného sudcu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. , postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho zrušujúcim uznesením

zo 16. decembra 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho odmietajúcim uznesením z 23. mája 2012. Ďalej žiadal,

aby ústavný súd vyslovil:

,,V uvedenom konaní bolo odňaté právo účastníka konať pred odvolacím súdom

a súd rozhodol bez toho, aby účastníka – žalobcu – predvolal.

- Žalobca v 5. rade Obvodný úrad B. nikdy nebol účastníkom ani poškodeným ani

žalobcom v uvedenej žalobe a nepodal žalobu o náhradu škody a škoda tomuto subjektu bez

právneho vzťahu nesprávnym úradným postupom nevznikla a tento subjekt nevystupoval

ako poškodený a nepodával ani vysvetlenia ku škode na orgánoch činných v trestnom

konaní a uznesenie dovolacieho súdu je aj z tohto dôvodu ako celok zmätočné pretože

uvádza nepravdivé údaje o žalobcovi v 5. rade, ktorý mal vystupovať na strane žalobcov

a nie je uvedený v žalobe zo 7. augusta 2003 v rozpore s celým obsahom spisu.“

Napokon sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil odmietajúce uznesenie

najvyššieho súdu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 € a náhradu

trov konania pred ústavným súdom, ako aj trov konania pred dovolacím najvyšším súdom.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Podľa sťažnosť okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva

alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie,

proti komu sťažnosť smeruje. Podľa sa k sťažnosti

pripojí kópia právoplatného rozhodnutia. Podľa ak sa

sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je poznačená

vnútorným nesúladom, zmätočnosťou a nejasnými formuláciami, z ktorých nie vždy

je zrejmé, čo a vo vzťahu ku ktorému z označených súdov sťažovateľ namieta. Okrem

namietaného porušenia práv označených v petite sťažnosti sťažovateľ v jej odôvodnení

namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

v predmetnom súdnom konaní, čo vyvodzuje z nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí

všeobecných súdov. Podľa sťažnosť adresovaná

ústavnému súdu musí okrem iného obsahovať aj výslovné označenie základných práv

a slobôd, ktoré sa podľa sťažovateľa porušili a v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou).

Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia

ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného

súdu, ktorého sa domáha (m. m. ). To znamená, že ústavný súd môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd, zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom,

advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. ,

, ). Z toho rezultuje, že sťažnostnými námietkami obsiahnutými

v odôvodnení sťažnosti, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa

, ktorého namietané porušenie však nebolo premietnuté do petitu

sťažnosti, sa ústavný súd nemohol bližšie zaoberať a posudzoval ich iba ako súčasť jeho

argumentácie.

11. Okrem toho, sťažnosť v rozpore s

neobsahuje v podstate žiadne ústavnoprávne odôvodnenie zásahu do základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru, sťažovateľ k nej

v rozpore s nepripojil kópiu rozsudkov okresného súdu

sp. zn. a krajského súdu sp. zn. a sp. zn. a nijako

neodôvodnil požadované primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pripomína,

že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí návrhu

účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia

sťažnosti podľa (podobne napr. ,

, , ).

12. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana týmto právam

sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto

poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase,

keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. , ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú podľa (napr. ,

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že odmietajúcim uznesením najvyššieho súdu

z 23. mája 2012 došlo ku skončeniu konania pred všeobecným súdmi, v ktorom mali byť

označené práva sťažovateľa porušené. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na ústavnom súde

osobne 25. júla 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu

sťažovateľovho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, bolo v čase uplatnenia ochrany práv sťažovateľom prostredníctvom sťažnosti

podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd,

krajský súd ani najvyšší súd vo veci sťažovateľa nekonali, nemohli ani porušovať jeho

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

Preto neostalo ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti aj pre zjavnú

neopodstatnenosť.

13. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

Sťažovateľ vidí zásah do základného práva na zákonného sudcu v tom,

že na okresnom súde rozsudok sp. zn. z 20. októbra 2008 vyhlásil JUDr. K.

a vec bola elektronickou podateľňou pridelená v roku 2003 sudkyni JUDr. L. P. Z obsahu

sťažnosti nevyplýva, že by túto námietku sťažovateľ vzniesol v rámci odvolania proti

rozsudku okresného súdu [§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g)

] alebo v rámci dovolania proti rozsudkom krajského súdu

[ ]. Odvolací súd, ako aj dovolací súd boli

pritom oprávnené poskytnúť sťažovateľovi ochranu v prípade zistenia porušenia základného

práva podľa , čo v zmysle princípu subsidiarity podľa

(,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavnému súdu preto neostalo iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti

pre nedostatok právomoci. Nad rámec potreby však ústavný súd uvádza, že Súdna rada

Slovenskej republiky uznesením č. 260 zo 6. mája 2008 dočasne pridelila JUDr. L. P.,

sudkyňu Okresného súdu Bratislava I, na výkon funkcie predsedu Okresného súdu Pezinok

od 12. mája 2008 do 11. mája 2013, čo znamená, že menovaná nemohla 20. októbra 2008

vo veci sťažovateľa rozhodnúť ako zákonná sudkyňa vecne a miestne príslušného

Okresného súdu Bratislava I.

14. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní pred súdmi podľa

Sťažovateľ vyvodzuje namietaný zásah do označeného práva tým, že o jeho žalobe

rozhodovali súdy patriace do rezortu spravodlivosti, pričom podľa jeho názoru dokázanú

škodu na majetku spoločnosti R., s. r. o., nevzali do úvahy. Keďže sťažovateľ v rozpore

s jeho povinnosťou nepripojil k sťažnosti rozsudky prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu, ústavný súd mohol vychádzať iba z dôvodov zamietnutia žaloby tak, ako ich

reprodukoval najvyšší súd vo svojich uzneseniach. Z ich odôvodnenia vyplýva, že dôvodom

zamietnutia žaloby sťažovateľa bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu

a nedostatok príčinnej súvislosti medzi úradným postupom a údajnou škodou na majetku

žalobcov. Ústavný súd, ktorému neprislúcha nahrádzať v tejto podústavnej otázke právne

závery všeobecných súdov (m. m. , ), v tejto súvislosti iba dáva

sťažovateľovi do pozornosti, že ani prípadná preukázaná existencia ním tvrdenej škody

nezakladá zodpovednostný vzťah medzi štátom a ním, keďže jeho kumulatívnymi

predpokladmi sú aj nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi ním a vzniknutou

škodou. Tieto podľa právneho názoru všeobecných súdov zistené neboli a ich existenciu

nemožno vyvodiť ani zo sťažnosti a z jej príloh.

15. vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

je však podstatné, že sťažovateľ okrem svojich tvrdení (bod 5 odôvodnenia tohto uznesenia)

neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by indikovala, že ho všeobecné súdy

znevýhodnili pri uplatňovaní jeho procesných práv alebo plnení procesných povinností

(m. m. ). Táto skutočnosť nevyplýva ani z pripojených uznesení najvyššieho

súdu, a tak ostáva v rovine nepreskúmateľného subjektívneho tvrdenia sťažovateľa

bez vecného súvisu s možným porušením zásady rovnosti zbraní ako súčasti základného

práva podľa . Aj v tejto časti preto neostalo ústavnému súdu iné, ako

odmietnuť sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.

16. Napokon ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval aj

možný zásah do základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa, ktorého

porušenie tento namietal v súvislosti s tým, že krajský súd ho v rozpore so závermi

zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu nepredvolal na pojednávanie 30. marca 2011. Ani

v tomto smere však ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03, , , ,

). V podstate sťažovateľ vytýka odmietajúcemu uzneseniu najvyššieho súdu,

že na rozdiel od predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia aproboval postup krajského

súdu, ktorý o jeho odvolaní rozhodol bez toho, aby ho predvolal na pojednávanie. Najvyšší

súd na odôvodnenie odmietajúceho uznesenia uviedol: «... Podľa

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/

súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem. Podľa v ostatných prípadoch môže odvolací

súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné opakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd

prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, c/ sa zreteľom na prejednávanú vec nič

nenasvedčuje tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný

záujem. Odvolací súd mohol preto v danej veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania...

V zmysle o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Súd nemá

povinnosť adresne predvolávať účastníkov konania na verejné vyhlásenie rozsudku,

povinnosťou súdu je len všeobecne a neadresne oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku. Túto povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil (viď ,,Oznámenie o verejnom

vyhlásení rozsudku“ pripojené k č. l. 1335 spisu, ktoré potvrdzuje, že oznámenie bolo

na úradnej tabuli tohto súdu vyvesené 24. marca 2011 a z nej zvesené 31. marca 2011).

Uvedený postup odvolacieho súdu sa nepriečil zákonu a preto ním nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti konať pred súdom.»

17. K tejto jasnej, zreteľnej a vyčerpávajúcej odpovedi najvyššieho súdu, ktorá

predstavuje ústavne súladnú interpretáciu relevantných procesných noriem, v zásade

ústavný súd nemá čo dodať. Snáď možno len pripomenúť, že nezaručuje

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania na všetkých stupňoch súdov

rozhodujúcich postupne v prvom stupni o odvolaní a o dovolaní. Keďže zo sťažnosti ani

z pripojených príloh nevyplýva, že by zákonné pravidlá upravujúce rozhodovanie

všeobecných súdov v ne/prítomnosti účastníka konania boli vo veci sťažovateľa porušené,

aj táto námietka bola posúdená ako zjavne neopodstatnená.

18. Sťažovateľ zároveň ústavný súd žiadal, aby rozhodol, že ,,Žalobca v 5. rade

Obvodný úrad B. nikdy nebol účastníkom ani poškodeným ani žalobcom v uvedenej žalobe

a nepodal žalobu o náhradu škody...“ (bod 6 odôvodnenia tohto uznesenia). Na takéto

rozhodnutie však ústavný súd nemá právomoc v konaní o individuálnych sťažnostiach

podľa a ani v žiadnom inom type konania patriaceho do jeho ústavnej

právomoci. Javí sa však, že domáhanie sa tohto nároku sťažovateľom je determinované

nedostatočným oboznámením sa s dôvodmi odmietajúceho uznesenia najvyššieho súdu,

ktorý uviedol, že v dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu v 5. rade, ktorý zomrel 12. februára

2010 (teda počas konania pred všeobecnými súdmi), do jeho práv a povinností vstúpil jeho

právny nástupca Slovenská republika – Obvodný úrad B.

19. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

pri predbežnom prerokovaní odmietol, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí, nedostatok právomoci na jej prerokovanie, ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené (zrušenie odmietajúceho uznesenia najvyššieho súdu, náhrada trov

konania pred ústavným súdom, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013