Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 74/2013
PDF · 281.23 KB
No categories available
IV. ÚS 74/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C/30/2009 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/145/2010 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011
doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. S.
J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 a postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Co/145/2010 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil 10. februára 2009
okresnému súdu žalobu o náhradu škody proti Slovenskej republike z dôvodu, že mu mala
byť spôsobená škoda právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. SA 5 C/218/2002-144
zo 4. apríla 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/182/2005-184
z 21. marca 2006. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008 odmietol. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 369/08-
24 zo 16. októbra 2008 sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. SA 5 C 218/02-144
zo 4. apríla 2005, rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008, odmietol.
Okresný súd rozhodol o žalobe z 10. februára 2009 uznesením č. k. 8 C/30/2009-15
z 2. marca 2009 tak, že konanie o náhrade škody v sume 35 517,49 € s prísl. zastavil
z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Na základe odvolania sťažovateľa
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 Co/154/2009-41 z 30. septembra 2009 tak, že
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd následne rozsudkom č. k. 8 C/30/2009-82 z 1. apríla 2010 žalobu
zamietol „s odvolaním sa na ustanovenie § 6 odst. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podľa tohto ustanovenia je pre
priznanie náhrady škody conditio sine qua non zrušenie alebo zmena pre nezákonnosť
právoplatného rozsudku vydaného v pôvodnom konaní.“.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k.
23 Co/145/2010-99 z 18. apríla 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľ sa domnieva, že na základe uvedených skutočností boli porušené ním
označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a podľa dodatkového
protokolu. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
„Pokiaľ súdy Slovenskej republiky tvrdili, že nemajú právomoc preskúmať škodu,
ktorú sťažovateľovi spôsobili nezákonným rozsudkom, voči ktorému nie je možnosť
odvolania, odmietli sťažovateľovi právo na prístup k súdu. Súdy sú s ohľadom na § 4
Občianskeho zákonníka a § 3 Občianskeho súdneho poriadku povinné prejednať žiadosť
o náhradu škody spôsobenej nezákonným zásahom súdov do sťažovateľovho práva
na pokojné užívanie jeho majetku. ...
V pôvodnom konaní bol rozsudok Okresného súdu... potvrdený rozsudkom Krajského
súdu... Táto okolnosť spôsobila, že dovolací senát uznesením č. k. 2 Cdo 294/2006 z 26. 2.
2008 odmietol dovolanie vo veci s odôvodnením, že nezákonný rozsudok odvolacieho súdu
nie je zmätočný. Odmietnutím dovolania podaného sťažovateľom nastal stav nemožnosti
nápravy tohto rozsudku napriek jeho preukázanej nezákonnosti.
Rozsudok podľa dôkazu č. 4 je dôkazom, že Okresný súd Galanta rozsudkom
vydaným v pôvodnom konaní v znení potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trnave
porušil svoju právnu povinnosť, keď schválil okolnosť, že exekútorka si prisvojila výlučnú
kompetenciu súdu a vylúčila vecí povinného z exekúcie, ako i okolnosť, že exekútorka
odmietla včas exekvovať účet povinného. Týmto postupom Okresný súd Galanta
sťažovateľovi spôsobil škodu vo výške nároku uplatneného žalobou. Meritum návrhu
sťažovateľa súd prvého stupňa preskúmal na základe pokynu odvolacieho súdu podľa
dôkazu č. 3 a tam zistil, že súdy v pôvodnom konaní svoju právnu povinnosť skutočne
porušili. Na základe tvrdenia, že o už vykonanom skúmaní nie je oprávnený rozhodnúť, t. j.,
že nie je oprávnený skúmať uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej právoplatným
rozsudkom, však vec zamietol.
Pokiaľ súdy oboch stupňov zaujali postoj odporujúci zákonu a len pre tento postoj
nerozhodli vec, v ktorej zistili porušenie právnej povinnosti súdmi, odňali sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom v takom rozsahu, že mu až odmietli prístup k súdu. Odmietnutím
rozhodnúť žalobu sťažovateľa o škode spôsobenej právoplatným rozsudkom Okresného
súdu Galanta č. k. SA 5C 218/02-144 z 4. 4. 2005 sťažovateľovi súdy odňali zákonom
garantované právo na účinný prostriedok nápravy prostredníctvom súdneho konania.
Týmto konaním súdy Slovenskej republiky sťažovateľovi odmietli i právo na náhradu škody,
ktorú preukázane spôsobili súdy. Právna teória nepripúšťa liberáciu štátu zo spôsobenej
škody. Takto súdy odmietli sťažovateľovi priznať právo na účinný prostriedok nápravy. ...
Právo sťažovateľa na prístup k súdu bolo porušené najmä odmietnutím rozhodnúť
o jeho práve na náhradu škody spôsobenej právoplatným rozsudkom. Toto právo občanom
Slovenskej republiky zaručuje § 6, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. ... Súdy oboch stupňov
tvrdia..., že citované zákonné ustanovenie je nepoužiteľné na rozhodnutie súdov, pretože ak
súd rozhodol o veci, ktorá patrí do jeho právomoci podľa § 7, ods. 1 O. s. p., potom nemôže
prekročiť svoju právomoc.
Sťažovateľ je toho názoru, že takýto výklad § 7, ods. 1 O. s. p. odporuje zákonu.
Zatiaľ neexistuje dostačujúci počet rozhodnutí k vzťahu medzi súdnymi rozhodnutiami a § 6,
ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. (t. j. presnejšie, doposiaľ neexistuje takéto rozhodnutie žiadne).
Napriek tomu sťažovateľ tvrdí, že § 6, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. sa nepochybne vzťahuje
aj na rozhodnutia súdov ako orgánov verejnej moci. ... jediný orgán, ktorého nezákonné
právoplatné rozhodnutie, ktorým prekročil svoju právomoc, nemožno zrušiť, je súd.
V každom inom prípade, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,
ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, potom je zrušenie alebo zmenu
rozhodnutia pre nezákonnosť možné ľahko dosiahnuť konaním na súde. ... Okrem toho
zrušeniu právoplatného rozhodnutia súdu bráni aj ustanovenie § 159 O. s. p. Inými slovami,
právoplatný rozsudok je platný, i keby ním bolo rozhodnuté akokoľvek nesprávne. Škodu
spôsobenú právoplatným rozsudkom nemožno napraviť žiadnym iným mechanizmom, jedine
využitím § 6, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. ...
Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade je osobitného zreteľa hodná okolnosť,
keďže k vzniku škody došlo tiež v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Zodpovednosť
súdov z nesprávneho úradného postupu vznikla v príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom, kedy súdy právoplatným rozsudkom schválili nezákonný postup
a nečinnosť exekútorky, ktorým došlo k vzniku škody sťažovateľovi, ako zákonný. Tak je to
preto, že nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinnosti rešpektovať zákon pri
rozhodovaní o merite konania, predovšetkým nesprávne rozhodnutie, t. j. rozhodnutie bez
splnenia zákonných podmienok. Takto právoplatné rozhodnutie nezákonne zasiahlo do
vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetu toho vlastníctva sťažovateľa, ktoré mal v držbe
povinný a ktorého exekútorka odmietla exekvovať. ...
Sťažovateľ tvrdí, že peniaze, ktoré sú jeho vlastníctvom, súdy Slovenskej republiky
nezákonným postupom, ktorý predchádzal vydaniu nezákonného rozsudku Okresného súdu
Galanta č. k. SA 5C 218/02-144 z 4. 4. 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Trnave č. k. 10Co/1825/2005-184 z 21. 3. 2006, odovzdali exekútorke, ktorá porušila
exekučný poriadok tak, že pre oprávneného sťažovateľa nevymohla od povinného nič,
napriek tomu, že v čase exekúcie povinný disponoval majetkom viacnásobne prevyšujúcim
pohľadávku sťažovateľa. Tento výrok právoplatného rozsudku nemožno zmeniť alebo zrušiť
a sťažovateľ platnosť citovaného nezákonného výroku právoplatného rozsudku rešpektuje.
Sťažovateľ ale tvrdí tiež, že štát jeho vlastníctvo nemal právo odňať a nemal právo jeho
peniaze nikomu darovať. Takto smie štát podľa názoru sťažovateľa nakladať len so svojím
vlastným majetkom a nie s majetkom cudzím. ...
Sťažovateľ má za to, že jeho právo na pokojné užívanie svojho majetku ako aj jeho
právo nadobúdať vlastníctvo k majetku zakotvené v článku 20 odseku 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo porušené, a preto má právo na náhradu škody, prípadne ak Ústavný súd
dospeje k názoru, že vlastníctvo sťažovateľa bolo obmedzené zákonne, tak má sťažovateľ
nepochybne nárok na primeranú náhradu za takéto obmedzenie ako to stanovuje vyššie
spomínaný článok 20 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa a to právo podľa Čl. 1... Čl. 6 ods. 1... Čl. 13
Dohovoru... Čl. 46 ods. 1... Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR... boli porušené postupom Okresného
súdu Galanta v konaní č. k. 8C/30/2009 a Krajského súdu v Trnave v konaní č. k.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 8C/30/2009-83 z 1. 4.
2010 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co/145/2010-99 z 18. 4. 2011 a vracia
im ich na opätovné prejednanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... primerané finančné zadosťučinenie v sume
3.000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil
takto:
„Sťažovateľke... skutočne vznikla majetková, ale najmä aj nemajetková ujma tým, že
súdy konajú, vzhľadom na povahu veci, s neospravedlniteľnými porušeniami základných
ľudských práv.
Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ považuje priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde za odôvodnené.
Navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v takej výške, ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi spôsobil
nemožnosťou nápravy nezákonného stavu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho rozsudkom
z 1. apríla 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/145/2010
a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé
súdne konanie).
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho
rozsudkom z 1. apríla 2010
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 ústavný
súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009 a jeho
rozsudok z 1. apríla 2010, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa
§ 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je ústavný súd
oprávnený preskúmať len postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Co/145/2010 a jeho rozsudok z 18. apríla 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/145/2010 a jeho
rozsudkom z 18. apríla 2011
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti;
nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Z tohto ústavného postavenia ústavného súdu
vyplýva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
1. V sťažnosti sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Co/145/2010 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 18. apríla 2011, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu, uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonávaných dôkazov, prednesov účastníkov, listinných
dôkazov, pripojených spisov Okresného súdu Galanta sp. zn. SA 5C/218/2002, Ex
242/2002, žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonávanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec
i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa
i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho odkazuje.“
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:
„Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne posúdil právomoc súdov sa
zaoberať vecou podľa § 7 ods. 1 a 2 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
správne právne závery súdu prvého stupňa o tom, že právomoc súdov je upravená v § 7
a nasl. O. s. p. a prekročenie právomoci podľa odvolateľa mohlo spočívať v tom, že súdy si
prisvojili a vykonali právo schváliť prenos oprávnení zo súdov na exekútorku a vymysleli, že
exekútorka včas blokovala účet povinného, hoci exekútorka to nikdy netvrdila. Žalobca
dôsledne nerozoznáva pojem právomoc súdu konať, teda samotná kompetencia súdu
zverená štátom rozhodovať o určitých nárokoch a na druhej strane zistenie skutkového
stavu veci, teda súd sa zaoberá až následne pri uplatnení konkrétneho nároku tým, či
exekútorka mala právo alebo nemala právo odblokovať účel povinného. Týmto sa však súdy
prvého stupňa museli pri uplatnení nároku na náhradu škody vyplývajúcu z exekučného
konania zaoberať už v pôvodnom konaní. Prekročenie právomoci súdu konať v pôvodnom
konaní teda zistené nebolo. ...
Predmetom konania vo veci Okresného súdu Galanta vo veci sp. zn. 5C/218/2002
a predmetom konania vo veci sp. zn. 10Co/182/2005, prejednávajúci odvolania žalobcu
vo veci samej, bola náhrada škody uplatňovaná proti žalovaným 1: JUDr. E. P., súdnej
exekútorke a 2: Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR vo výške
1.900.443.40,- Sk s príslušenstvom. Žaloba bola zamietnutá súdom prvého stupňa a
odvolací súd rozhodnutie potvrdil z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik škody v súvislosti
s činnosťou exekútorky. Zodpovednosť žalovaného v 2. rade nebola preukázaná, nebol
preukázaný nesprávny úradný postup. Právomoc súdov pri uvedenom nároku žalobcu je
daná a odôvodnená podľa § 7 ods. 1 O. s. p. Súdy sa právomocou zaoberali, vychádzali
z toho, že je daná ako jedna z podmienok konania.
Pri kompetencii dovolacieho súdu, pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom, je potrebné dať do pozornosti príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, akým spôsobom dovolací súd môže rozhodnúť v predmetnej veci. ...
Dovolací súd nezistil tieto dôvody, keď osobitne sa zaoberal možnosťou odňatia konať pred
súdom a nezistil závažné procesné vady spôsobené nedostatkom právomoci súdov. Taktiež
súd konštatoval, že pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu správnosť zistenia
skutkových záverov súdov nižších stupňov, vyslovenie tvrdení, ktoré neuviedol žiaden
účastník konania, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, či vyslovenie skutkových
zistení a právnych názorov, ktoré sú v rozpore s platnými zákonmi Slovenskej republiky
dovolací súd uviedol, že nejde o relevantné procesné vady, ktorými by bola žalobcovi
odňatá možnosť konať pred súdom. Odmietnutie dovolania bolo odôvodnené z toho dôvodu,
že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok neprípustný.
Dovolací súd sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti a námietok dovolateľa. Aplikácia § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. na daný
prípad neprichádzala do úvahy, nakoľko súdy neprekročili svoju právomoc.
Odvolací súd sa zaoberal aj dôvodmi, ktorými žalobca argumentoval, či v danom
prípade by malo ísť o § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím prichádza do úvahy len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. V danom prípade však právoplatné rozhodnutia, o ktorých žalobca tvrdí, že mu
bola spôsobená škoda neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právoplatné rozhodnutie bolo napadnuté dovolaním
žalobca, avšak dovolací súd rozhodnutie nezrušil ani nezmenil, rozhodol o odmietnutí
dovolania žalobcu. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že by mohlo prichádzať do
úvahy mimoriadne dovolanie. Žalobca však netvrdil, že by na mimoriadne dovolanie podal
podnet.“
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je potrebné
ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Z toho
dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu.
Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. 8 C/30/2009-82 z 1. apríla
2010. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na § 6 ods. 1 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pričom v tejto
súvislosti uviedol:
„V § 6 ods. zák. č. 514/2003 sa hovorí o tom, že právo na náhradu škody možno
uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť.
Uvedené rozhodnutia ktoré žalobca napáda neboli ani zrušené ani zmenené. Proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave 10 Co 182/2005 zo dňa 21. 3. 2006 bolo podané
dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom SR v konaní 2 Cdo 294/2006 zo dňa 26. 2. 2008
odmietnuté.
Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že žalobcovi nebolo odňaté procesné
oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a teda
svojím postupom žalobcovi v prejednávanej veci nebola odňatá možnosť pred súdom
konať. ...
V § 6 ods. 4 sa hovorí o tom, že ak orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc nie
je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na
náhradu škody.
Keďže súdy mali právomoc vo veci konať na uplatnenie nároku žalobcu by bolo
potrebné zrušenie alebo zmena rozhodnutia k čomu však nedošlo s poukazom aj na
odmietnutie dovolania Najvyšším súdom SR. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca ani
nemal zákonný nárok obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Z vyššie uvedených
dôvodov súd žalobu zamietol.“
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa v súvislosti
so splnením podmienok na uplatnenie nároku zo zodpovednosti za škodu podľa zákona
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.
Pokiaľ ide o § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nezákonným rozhodnutím podľa
tohto ustanovenia môže byť aj rozhodnutie súdu. Ako podmienku uplatnenia zodpovednosti
za škodu uvedené ustanovenie predpokladá, že predmetné rozhodnutie bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Právoplatné súdne rozhodnutia v zákonom
predpokladaných prípadoch možno zrušiť na základe mimoriadnych opravných
prostriedkov (dovolania, mimoriadneho dovolania), ale aj prostredníctvom sťažnosti
podanej ústavnému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam
zrušenie alebo zmena rozhodnutia všeobecného súdu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. je nevyhnutná pre úspešné uplatnenie nároku zo zodpovednosti za škodu. Ústavný súd
sa v tejto súvislosti stotožňuje s konštatovaním krajského súdu, že predmetný rozsudok
okresného súdu nebol zmenený ani zrušený ani na základe odvolania a ani na základe
dovolania. Znamená to, že nebola splnená zákonom ustanovená podmienka v § 6 ods. 1
Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím
orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie
alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu
škody.
Pokiaľ ide o § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., konajúce súdy konštatovali, že
uvedené ustanovenie v tejto veci nemožno aplikovať z dôvodu, že súdy v namietanom
konaní a svojím rozhodnutím, ktorým mala sťažovateľovi vzniknúť škoda, neprekročili
svoju právomoc. Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že záver
krajského súdu nie je zjavne neodôvodnený, jeho právne závery sú spätne preskúmateľné
a primerane odôvodnené. Rovnako tak uvedené právne závery nemajú znaky arbitrárnosti,
t. j. svojvôle, preto sú ústavne udržateľné. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade
všeobecné súdy neprekročili pri svojej rozhodovacej činnosti svoju právomoc
(predpokladanú v § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.) pre vznik nároku na náhradu škody.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy
v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.
Krajský súd ako odvolací súd sa v namietanom rozsudku stotožnil s právnym
názorom okresného súdu ako súdu prvého stupňa o tom, že v prípade sťažovateľa neboli
splnené všetky zákonné podmienky na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej
rozsudkom okresného súdu č. k. SA 5 C/218/2002-114 zo 4. apríla 2005. Krajský súd
poukázal na to, že predmetný rozsudok okresného súdu nebol zrušený ani zmenený – na
základe odvolania ho potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/182/2005 z 21. marca
2006 a dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté uznesením
sp. zn. 2 Cdo/294/2006 z 26. februára 2008.
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ uplatnil nárok na
náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená rozsudkom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. SA 5 C/218/2002. Predmetom tohto konania bolo rozhodovanie
o náhrade škody, ktorú sťažovateľ požadoval od súdnej exekútorky a Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť pri vykonávaní
exekúcie proti povinnému D. B. Sťažovateľ žalobu o začatie konania vedeného pod sp. zn.
SA 5 C 218/2002 podal na základe § 33 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodovanie
o uvedenom nároku patrí do právomoci súdov (§ 7 Občianskeho súdneho poriadku), preto
v tejto veci nemožno aplikovať § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
Z návrhu sťažovateľa z 10. februára 2009, o ktorom rozhodol okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C/30/2009, je zrejmé, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľ uplatnil,
mala vzniknúť „nezákonným rozhodnutím Okresného súdu v Galante č. k. SA 5 C 218/02-
144“, t. j. v inom konaní, ako sťažovateľ namieta, a ktoré je predmetom posudzovania
ústavného súdu na základe sťažnosti doručenej mu 8. augusta 2011. Neobstojí ani námietka
sťažovateľa, že škoda mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného súdu (§ 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože okresný súd v tomto konaní rozhodoval o nároku
na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, a nie nesprávneho úradného postupu,
t. j. okresný súd rozhodoval v súlade s obsahom žaloby, ktorá sa premietla aj do petitu.
Podľa názoru ústavného súdu obidva označené súdy svoje napadnuté rozhodnutia
primerane odôvodnili s tým, že tieto právne závery nevykazujú znaky arbitrárnosti, a preto
sú ústavne udržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru
(I. ÚS 84/96, I. ÚS 6/97), v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná
v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej
alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd nezistil žiadne také
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu (v spojení s okresným súdom ako
súdom prvého stupňa) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor týchto všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. krajským súdom ako odvolacím súdom
takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd v postupe krajského súdu v namietanom konaní nezistil ani žiadne
skutočnosti, ktoré by vytvárali priestor na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 ústavný
súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej absencia porušenia
ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
patrí aj právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade
so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1
dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy (v konaní
o sťažnosti v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd by takým postupom nahradzoval
skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Keďže ústavný súd postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok
z 18. apríla 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo postupom
krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom dôjsť ani k porušeniu práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež zjavne neopodstatnená
a ústavný súd ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013