Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 74/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3 Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011

doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. S.

J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 a postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil 10. februára 2009

okresnému súdu žalobu o náhradu škody proti Slovenskej republike z dôvodu, že mu mala

byť spôsobená škoda právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. -144

zo 4. apríla 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. -184

z 21. marca 2006. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 26. februára 2008 odmietol. Ústavný súd uznesením č. k.

24 zo 16. októbra 2008 sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, základného práva na ochranu vlastníctva podľa v spojení

s a rozsudkom okresného súdu č. k. SA -144

zo 4. apríla 2005, rozsudkom krajského súdu č. k. -184 z 21. marca 2006

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2008, odmietol.

Okresný súd rozhodol o žalobe z 10. februára 2009 uznesením č. k. -15

z 2. marca 2009 tak, že konanie o náhrade škody v sume 35 517,49 € s prísl. zastavil

z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Na základe odvolania sťažovateľa

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -41 z 30. septembra 2009 tak, že

uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne rozsudkom č. k. -82 z 1. apríla 2010 žalobu

zamietol „s odvolaním sa na ustanovenie , právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podľa tohto ustanovenia je pre

priznanie náhrady škody conditio sine qua non zrušenie alebo zmena pre nezákonnosť

právoplatného rozsudku vydaného v pôvodnom konaní.“.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k.

-99 z 18. apríla 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ sa domnieva, že na základe uvedených skutočností boli porušené ním

označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Pokiaľ súdy Slovenskej republiky tvrdili, že nemajú právomoc preskúmať škodu,

ktorú sťažovateľovi spôsobili nezákonným rozsudkom, voči ktorému nie je možnosť

odvolania, odmietli sťažovateľovi právo na prístup k súdu. Súdy sú s ohľadom na § 4

a povinné prejednať žiadosť

o náhradu škody spôsobenej nezákonným zásahom súdov do sťažovateľovho práva

na pokojné užívanie jeho majetku. ...

V pôvodnom konaní bol rozsudok Okresného súdu... potvrdený rozsudkom Krajského

súdu... Táto okolnosť spôsobila, že dovolací senát uznesením č. k. z 26. 2.

2008 odmietol dovolanie vo veci s odôvodnením, že nezákonný rozsudok odvolacieho súdu

nie je zmätočný. Odmietnutím dovolania podaného sťažovateľom nastal stav nemožnosti

nápravy tohto rozsudku napriek jeho preukázanej nezákonnosti.

Rozsudok podľa dôkazu č. 4 je dôkazom, že Okresný súd Galanta rozsudkom

vydaným v pôvodnom konaní v znení potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trnave

porušil svoju právnu povinnosť, keď schválil okolnosť, že exekútorka si prisvojila výlučnú

kompetenciu súdu a vylúčila vecí povinného z exekúcie, ako i okolnosť, že exekútorka

odmietla včas exekvovať účet povinného. Týmto postupom Okresný súd Galanta

sťažovateľovi spôsobil škodu vo výške nároku uplatneného žalobou. Meritum návrhu

sťažovateľa súd prvého stupňa preskúmal na základe pokynu odvolacieho súdu podľa

dôkazu č. 3 a tam zistil, že súdy v pôvodnom konaní svoju právnu povinnosť skutočne

porušili. Na základe tvrdenia, že o už vykonanom skúmaní nie je oprávnený rozhodnúť, t. j.,

že nie je oprávnený skúmať uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej právoplatným

rozsudkom, však vec zamietol.

Pokiaľ súdy oboch stupňov zaujali postoj odporujúci zákonu a len pre tento postoj

nerozhodli vec, v ktorej zistili porušenie právnej povinnosti súdmi, odňali sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom v takom rozsahu, že mu až odmietli prístup k súdu. Odmietnutím

rozhodnúť žalobu sťažovateľa o škode spôsobenej právoplatným rozsudkom Okresného

súdu Galanta č. k. -144 z 4. 4. 2005 sťažovateľovi súdy odňali zákonom

garantované právo na účinný prostriedok nápravy prostredníctvom súdneho konania.

Týmto konaním súdy Slovenskej republiky sťažovateľovi odmietli i právo na náhradu škody,

ktorú preukázane spôsobili súdy. Právna teória nepripúšťa liberáciu štátu zo spôsobenej

škody. Takto súdy odmietli sťažovateľovi priznať právo na účinný prostriedok nápravy. ...

Právo sťažovateľa na prístup k súdu bolo porušené najmä odmietnutím rozhodnúť

o jeho práve na náhradu škody spôsobenej právoplatným rozsudkom. Toto právo občanom

Slovenskej republiky zaručuje , ods. 4 ... Súdy oboch stupňov

tvrdia..., že citované zákonné ustanovenie je nepoužiteľné na rozhodnutie súdov, pretože ak

súd rozhodol o veci, ktorá patrí do jeho právomoci podľa , ods. 1 , potom nemôže

prekročiť svoju právomoc.

Sťažovateľ je toho názoru, že takýto výklad , ods. 1 odporuje zákonu.

Zatiaľ neexistuje dostačujúci počet rozhodnutí k vzťahu medzi súdnymi rozhodnutiami a § 6,

ods. 4 (t. j. presnejšie, doposiaľ neexistuje takéto rozhodnutie žiadne).

Napriek tomu sťažovateľ tvrdí, že , ods. 4 sa nepochybne vzťahuje

aj na rozhodnutia súdov ako orgánov verejnej moci. ... jediný orgán, ktorého nezákonné

právoplatné rozhodnutie, ktorým prekročil svoju právomoc, nemožno zrušiť, je súd.

V každom inom prípade, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,

ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, potom je zrušenie alebo zmenu

rozhodnutia pre nezákonnosť možné ľahko dosiahnuť konaním na súde. ... Okrem toho

zrušeniu právoplatného rozhodnutia súdu bráni aj ustanovenie Inými slovami,

právoplatný rozsudok je platný, i keby ním bolo rozhodnuté akokoľvek nesprávne. Škodu

spôsobenú právoplatným rozsudkom nemožno napraviť žiadnym iným mechanizmom, jedine

využitím , ods. 4 ...

Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade je osobitného zreteľa hodná okolnosť,

keďže k vzniku škody došlo tiež v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Zodpovednosť

súdov z nesprávneho úradného postupu vznikla v príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom, kedy súdy právoplatným rozsudkom schválili nezákonný postup

a nečinnosť exekútorky, ktorým došlo k vzniku škody sťažovateľovi, ako zákonný. Tak je to

preto, že nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinnosti rešpektovať zákon pri

rozhodovaní o merite konania, predovšetkým nesprávne rozhodnutie, t. j. rozhodnutie bez

splnenia zákonných podmienok. Takto právoplatné rozhodnutie nezákonne zasiahlo do

vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetu toho vlastníctva sťažovateľa, ktoré mal v držbe

povinný a ktorého exekútorka odmietla exekvovať. ...

Sťažovateľ tvrdí, že peniaze, ktoré sú jeho vlastníctvom, súdy Slovenskej republiky

nezákonným postupom, ktorý predchádzal vydaniu nezákonného rozsudku Okresného súdu

Galanta č. k. -144 z 4. 4. 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Trnave č. k. -184 z 21. 3. 2006, odovzdali exekútorke, ktorá porušila

exekučný poriadok tak, že pre oprávneného sťažovateľa nevymohla od povinného nič,

napriek tomu, že v čase exekúcie povinný disponoval majetkom viacnásobne prevyšujúcim

pohľadávku sťažovateľa. Tento výrok právoplatného rozsudku nemožno zmeniť alebo zrušiť

a sťažovateľ platnosť citovaného nezákonného výroku právoplatného rozsudku rešpektuje.

Sťažovateľ ale tvrdí tiež, že štát jeho vlastníctvo nemal právo odňať a nemal právo jeho

peniaze nikomu darovať. Takto smie štát podľa názoru sťažovateľa nakladať len so svojím

vlastným majetkom a nie s majetkom cudzím. ...

Sťažovateľ má za to, že jeho právo na pokojné užívanie svojho majetku ako aj jeho

právo nadobúdať vlastníctvo k majetku zakotvené v článku 20 odseku 1 Slovenskej

republiky bolo porušené, a preto má právo na náhradu škody, prípadne ak Ústavný súd

dospeje k názoru, že vlastníctvo sťažovateľa bolo obmedzené zákonne, tak má sťažovateľ

nepochybne nárok na primeranú náhradu za takéto obmedzenie ako to stanovuje vyššie

spomínaný .“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa a to právo podľa Čl. 1... Čl. 6 ods. 1... Čl. 13

Dohovoru... Čl. 46 ods. 1... Čl. 46 ods. 3 SR... boli porušené postupom Okresného

súdu Galanta v konaní č. k. a Krajského súdu v Trnave v konaní č. k.

.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. -83 z 1. 4.

2010 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -99 z 18. 4. 2011 a vracia

im ich na opätovné prejednanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... primerané finančné zadosťučinenie v sume

3.000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil

takto:

„Sťažovateľke... skutočne vznikla majetková, ale najmä aj nemajetková ujma tým, že

súdy konajú, vzhľadom na povahu veci, s neospravedlniteľnými porušeniami základných

ľudských práv.

Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ považuje priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia podľa za odôvodnené.

Navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

v takej výške, ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi spôsobil

nemožnosťou nápravy nezákonného stavu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 3 a práv podľa a dohovoru a dodatkového protokolu

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 1. apríla 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé

súdne konanie).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3 ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 1. apríla 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3 , práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2010 ústavný

súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v , z ktorého vyplýva,

že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudok z 1. apríla 2010, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa

a nasl. krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 3 ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je ústavný súd

oprávnený preskúmať len postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 18. apríla 2011 (obdobne napr. m. m. ,

, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3 ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. apríla 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti;

nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Z tohto ústavného postavenia ústavného súdu

vyplýva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

1. V sťažnosti sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 18. apríla 2011, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu, uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonávaných dôkazov, prednesov účastníkov, listinných

dôkazov, pripojených spisov Okresného súdu Galanta sp. zn. SA , Ex

242/2002, žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonávanými dôkazmi preukázané

alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec

i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa

i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho odkazuje.“

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne posúdil právomoc súdov sa

zaoberať vecou podľa a V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

správne právne závery súdu prvého stupňa o tom, že právomoc súdov je upravená v § 7

a nasl. a prekročenie právomoci podľa odvolateľa mohlo spočívať v tom, že súdy si

prisvojili a vykonali právo schváliť prenos oprávnení zo súdov na exekútorku a vymysleli, že

exekútorka včas blokovala účet povinného, hoci exekútorka to nikdy netvrdila. Žalobca

dôsledne nerozoznáva pojem právomoc súdu konať, teda samotná kompetencia súdu

zverená štátom rozhodovať o určitých nárokoch a na druhej strane zistenie skutkového

stavu veci, teda súd sa zaoberá až následne pri uplatnení konkrétneho nároku tým, či

exekútorka mala právo alebo nemala právo odblokovať účel povinného. Týmto sa však súdy

prvého stupňa museli pri uplatnení nároku na náhradu škody vyplývajúcu z exekučného

konania zaoberať už v pôvodnom konaní. Prekročenie právomoci súdu konať v pôvodnom

konaní teda zistené nebolo. ...

Predmetom konania vo veci Okresného súdu Galanta vo veci sp. zn.

a predmetom konania vo veci sp. zn. , prejednávajúci odvolania žalobcu

vo veci samej, bola náhrada škody uplatňovaná proti žalovaným 1: JUDr. E. P., súdnej

exekútorke a 2: Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR vo výške

1.900.443.40,- Sk s príslušenstvom. Žaloba bola zamietnutá súdom prvého stupňa a

odvolací súd rozhodnutie potvrdil z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik škody v súvislosti

s činnosťou exekútorky. Zodpovednosť žalovaného v 2. rade nebola preukázaná, nebol

preukázaný nesprávny úradný postup. Právomoc súdov pri uvedenom nároku žalobcu je

daná a odôvodnená podľa Súdy sa právomocou zaoberali, vychádzali

z toho, že je daná ako jedna z podmienok konania.

Pri kompetencii dovolacieho súdu, pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolacím súdom, je potrebné dať do pozornosti príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, akým spôsobom dovolací súd môže rozhodnúť v predmetnej veci. ...

Dovolací súd nezistil tieto dôvody, keď osobitne sa zaoberal možnosťou odňatia konať pred

súdom a nezistil závažné procesné vady spôsobené nedostatkom právomoci súdov. Taktiež

súd konštatoval, že pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu správnosť zistenia

skutkových záverov súdov nižších stupňov, vyslovenie tvrdení, ktoré neuviedol žiaden

účastník konania, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, či vyslovenie skutkových

zistení a právnych názorov, ktoré sú v rozpore s platnými zákonmi Slovenskej republiky

dovolací súd uviedol, že nejde o relevantné procesné vady, ktorými by bola žalobcovi

odňatá možnosť konať pred súdom. Odmietnutie dovolania bolo odôvodnené z toho dôvodu,

že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok neprípustný.

Dovolací súd sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho

vecnej správnosti a námietok dovolateľa. Aplikácia na daný

prípad neprichádzala do úvahy, nakoľko súdy neprekročili svoju právomoc.

Odvolací súd sa zaoberal aj dôvodmi, ktorými žalobca argumentoval, či v danom

prípade by malo ísť o , právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím prichádza do úvahy len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. V danom prípade však právoplatné rozhodnutia, o ktorých žalobca tvrdí, že mu

bola spôsobená škoda neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právoplatné rozhodnutie bolo napadnuté dovolaním

žalobca, avšak dovolací súd rozhodnutie nezrušil ani nezmenil, rozhodol o odmietnutí

dovolania žalobcu. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že by mohlo prichádzať do

úvahy mimoriadne dovolanie. Žalobca však netvrdil, že by na mimoriadne dovolanie podal

podnet.“

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je potrebné

ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu (m. m.

, , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Z toho

dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. -82 z 1. apríla

2010. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na a

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom v tejto

súvislosti uviedol:

„V ods. sa hovorí o tom, že právo na náhradu škody možno

uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda bolo zrušené

alebo zmenené pre nezákonnosť.

Uvedené rozhodnutia ktoré žalobca napáda neboli ani zrušené ani zmenené. Proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave zo dňa 21. 3. 2006 bolo podané

dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom SR v konaní zo dňa 26. 2. 2008

odmietnuté.

Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že žalobcovi nebolo odňaté procesné

oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a teda

svojím postupom žalobcovi v prejednávanej veci nebola odňatá možnosť pred súdom

konať. ...

V § 6 ods. 4 sa hovorí o tom, že ak orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc nie

je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na

náhradu škody.

Keďže súdy mali právomoc vo veci konať na uplatnenie nároku žalobcu by bolo

potrebné zrušenie alebo zmena rozhodnutia k čomu však nedošlo s poukazom aj na

odmietnutie dovolania Najvyšším súdom SR. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca ani

nemal zákonný nárok obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Z vyššie uvedených

dôvodov súd žalobu zamietol.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa v súvislosti

so splnením podmienok na uplatnenie nároku zo zodpovednosti za škodu podľa zákona

č.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

Pokiaľ ide o , nezákonným rozhodnutím podľa

tohto ustanovenia môže byť aj rozhodnutie súdu. Ako podmienku uplatnenia zodpovednosti

za škodu uvedené ustanovenie predpokladá, že predmetné rozhodnutie bolo zrušené alebo

zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Právoplatné súdne rozhodnutia v zákonom

predpokladaných prípadoch možno zrušiť na základe mimoriadnych opravných

prostriedkov (dovolania, mimoriadneho dovolania), ale aj prostredníctvom sťažnosti

podanej ústavnému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam

zrušenie alebo zmena rozhodnutia všeobecného súdu podľa

Z. z. je nevyhnutná pre úspešné uplatnenie nároku zo zodpovednosti za škodu. Ústavný súd

sa v tejto súvislosti stotožňuje s konštatovaním krajského súdu, že predmetný rozsudok

okresného súdu nebol zmenený ani zrušený ani na základe odvolania a ani na základe

dovolania. Znamená to, že nebola splnená zákonom ustanovená podmienka v § 6 ods. 1

Podľa ak bola škoda spôsobená rozhodnutím

orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie

alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu

škody.

Pokiaľ ide o , konajúce súdy konštatovali, že

uvedené ustanovenie v tejto veci nemožno aplikovať z dôvodu, že súdy v namietanom

konaní a svojím rozhodnutím, ktorým mala sťažovateľovi vzniknúť škoda, neprekročili

svoju právomoc. Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že záver

krajského súdu nie je zjavne neodôvodnený, jeho právne závery sú spätne preskúmateľné

a primerane odôvodnené. Rovnako tak uvedené právne závery nemajú znaky arbitrárnosti,

t. j. svojvôle, preto sú ústavne udržateľné. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade

všeobecné súdy neprekročili pri svojej rozhodovacej činnosti svoju právomoc

(predpokladanú v ) pre vznik nároku na náhradu škody.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy

v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb

a právnických osôb. Podľa právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená

škoda.

Krajský súd ako odvolací súd sa v namietanom rozsudku stotožnil s právnym

názorom okresného súdu ako súdu prvého stupňa o tom, že v prípade sťažovateľa neboli

splnené všetky zákonné podmienky na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej

rozsudkom okresného súdu č. k. -114 zo 4. apríla 2005. Krajský súd

poukázal na to, že predmetný rozsudok okresného súdu nebol zrušený ani zmenený – na

základe odvolania ho potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca

2006 a dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté uznesením

sp. zn. z 26. februára 2008.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ uplatnil nárok na

náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená rozsudkom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. . Predmetom tohto konania bolo rozhodovanie

o náhrade škody, ktorú sťažovateľ požadoval od súdnej exekútorky a Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť pri vykonávaní

exekúcie proti povinnému D. B. Sťažovateľ žalobu o začatie konania vedeného pod sp. zn.

SA podal na základe § 33 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodovanie

o uvedenom nároku patrí do právomoci súdov ( ), preto

v tejto veci nemožno aplikovať

Z návrhu sťažovateľa z 10. februára 2009, o ktorom rozhodol okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. , je zrejmé, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľ uplatnil,

mala vzniknúť „nezákonným rozhodnutím Okresného súdu v Galante č. k. SA 5 C 218/02-

144“, t. j. v inom konaní, ako sťažovateľ namieta, a ktoré je predmetom posudzovania

ústavného súdu na základe sťažnosti doručenej mu 8. augusta 2011. Neobstojí ani námietka

sťažovateľa, že škoda mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného súdu (§ 9

ods. 1 ), pretože okresný súd v tomto konaní rozhodoval o nároku

na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, a nie nesprávneho úradného postupu,

t. j. okresný súd rozhodoval v súlade s obsahom žaloby, ktorá sa premietla aj do petitu.

Podľa názoru ústavného súdu obidva označené súdy svoje napadnuté rozhodnutia

primerane odôvodnili s tým, že tieto právne závery nevykazujú znaky arbitrárnosti, a preto

sú ústavne udržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru

(, ), v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná

v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej

alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (a práva podľa dohovoru). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu (v spojení s okresným súdom ako

súdom prvého stupňa) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor týchto všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení krajským súdom ako odvolacím súdom

takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd v postupe krajského súdu v namietanom konaní nezistil ani žiadne

skutočnosti, ktoré by vytvárali priestor na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 ústavný

súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej absencia porušenia

ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré

patrí aj právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade

so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne

dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa (v konaní

o sťažnosti v spojení s ). Ústavný súd by takým postupom nahradzoval

skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok

z 18. apríla 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo postupom

krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom dôjsť ani k porušeniu práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež zjavne neopodstatnená

a ústavný súd ju odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013