Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 448/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta

prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 29. februára 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Č., a. s., na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 29. februára 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 29. februára 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť Č., a. s., trovy konania v

sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. M. V., B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -9

z 2. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na rovnosť účastníkov konania podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. februára 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... Sťažovateľ podal na Okresný súd Brezno návrh na začatie konania zo dňa

20. 07. 2010 voči odporcovi M. L. o zaplatenia sumy 761,47 € s príslušenstvom...

Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Brezno sťažovateľ považoval za nesprávne,

a preto voči rozsudku Okresného súdu Brezno, č. k. -93 podal v zákonnej

lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia

(č. ) a zákona o spotrebiteľských úveroch (č. ), z ktorých jasne

vyplývalo, že Okresný súd Brezno predmetnú vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ

pri tom poukázal na ust. § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch účinné v čase, keď

bola zmluva o povolenom prečerpaní uzatvorená (od 1. 4. 2002 do 30. 06. 2006), podľa

ktorého sa zákon nevzťahuje na úver formou povoleného prečerpania peňažných

prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu

a zároveň na ust. § 3 ods. 6 predmetného zákona, podľa ktorého pri úveroch formou

povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným

spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu

mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne

informovaný o a) úverovom limite, ak je stanovený, b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch

platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť

zmenená a doplnená, c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Sťažovateľ je

toho názoru, že odporcovi v čase uzavretia zmluvy boli všetky požadované údaje poskytnuté.

Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených ustanovení jasne vyplýva, že povolené

prečerpanie na bežnom účte sa nepovažuje za spotrebiteľský úver, a preto zmluva

o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať náležitosti uvedené v ust. § 4, ods. 1, 2 a 3

zákona o spotrebiteľských úveroch (t. j. zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať

údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov).

Sťažovateľ v odvolaní poukazoval aj na ďalšie ustanovenia ,

a , ktoré sú súdu známe a súd by ich

mal poznať a vo svojich rozhodnutiach správne aplikovať.

Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Brezno

a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (str. 7, odsek 3), že skutočnosti uvádzané

v odvolaní, spočívajúce v právnej argumentácii, sú novými dôkazmi, ktoré mal sťažovateľ

uviesť pred súdom prvého stupňa, a preto na ne odvolací súd v danom štádiu konania

nebude prihliadať. Uvedeným postupom Krajský súd v Banskej Bystrici nepriamo vyslovil

názor, že sa obsahom odvolania nebude zaoberať, čím spôsobil ujmu sťažovateľovi na jeho

právach v zmysle článku 46 ods. 1 , a teda Krajský súd

v Banskej Bystrici nezabezpečil súdnu ochranu sťažovateľa...»

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. februára 2012 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa ,

základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nesprávne aplikoval

ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), v dôsledku čoho

došlo k namietanému porušeniu jej označených základných práv. Sťažovateľka považuje

napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo rovnosti účastníkov v konaní podľa ods.

3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Brezno, č. k. -93 z 05. 05. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici, č. k. z 29. 02. 2012 boli porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Brezno, č. k. -93 z 05. 05. 2011

a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. z 29. 02. 2012 sa zrušujú

a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Brezno) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

305,20 €...“

K veci sa listom z 13. novembra 2012 č. k. Spr. 1228/12-17 vyjadril predseda

krajského súdu, v ktorom uviedol:

«... Okresný súd Brezno v rozsudku č. k. -93 z 5. mája 2011

konštatoval, že uzavretá Zmluva obežnom účte a balíku produktov a služieb Č., rovnako tak

ako aj zmluva o poskytnutí kontokorentného úveru, teda zmluva o úvere, ktorý je poskytnutý

formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného, sú

spotrebiteľskými zmluvami v zmysle , a keďže v dôsledku

chýbajúceho údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov sa kontokorentný úver, ktorý

právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému považuje za bezúročný a bez poplatkov,

priznal žalobcovi len istinu, ktorú poskytol žalovanému vo forme povoleného prečerpania

prostriedkov na bežnom účte, a nepriznal žalobcovi nárokovaný úrok z úveru a úrok z

omeškania. Rovnako tiež nepriznal sumu 129,50 Eur, nakoľko súd nezistil z akého dôvodu

bol účet žalovaného zaťažený týmito prostriedkami, pričom právny zástupca žalobcu na

výzvu súdu na túto otázku neodpovedal, ani nevysvetlil. Vzhľadom k tomu mu nepriznal ani

nárokovaný debetný úrok vo výške 25 % ročne.

Sťažovateľ v sťažností zastával názor, že povolené prečerpanie na bežnom účte sa

nepovažuje za spotrebiteľský úver, preto zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať

náležitosti uvedené v ustanovení § 4 ods. h 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch

(t. j. zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere

nákladov).

Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

z 29. februára 2012, odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu v odvolaním

napadnutej časti bez toho, aby sa zaoberal konkrétne názorom vysloveným okresným

súdom, že zmluva o poskytnutí kontokorentného úveru je zmluvou o úvere, na ktorú sa

vzťahuje o spotrebiteľských úveroch, z odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu bol potvrdený nie s poukazom

na uvedený právny názor, ale z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno (§ 79 ods.

2; ), a teda „na základe vymenovaných dôkazných prostriedkov

založených v súdnom spise dostatočným spôsobom nepreukázal oprávnenosť výšky

uplatneného nároku, ktorý zostal predmetom odvolacieho konania“. Zároveň konštatoval,

„že pokiaľ súd prvého stupňa na základe písomných dôkazov predložených navrhovateľom

v konaní pred súdom prvého stupňa nevyhovel návrhu na začatie konania v rozsahu, ktorý

je predmetom odvolacieho konania, jeho rozhodnutie je vecne správne“. Odvolací súd aj v

ďalších častiach odôvodnenia svojho rozhodnutia poukazuje na to, že navrhovateľ

nepredložil dôkazy potrebné na preukázanie ním tvrdených skutočností, týkajúcich sa výšky

uplatneného nároku, nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť, a tak odvolací súd na

základe vykonaného dokazovania nepovažoval uplatnený nárok za dostatočne preukázaný.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil

rozhodnutie Okresného súdu Brezno a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (str. 7,

ods. 3), že skutočnosti uvádzané v odvolaní, spočívajúce v právnej argumentácii, sú novými

dôkazmi, ktoré mal sťažovateľ uviesť pred súdom prvého stupňa, a preto na ne odvolací súd

v danom štádiu konania nebude prihliadať“, toto jeho tvrdenie nezodpovedá záverom

odvolacieho súdu v potvrdzujúcom rozsudku. Odvolací súd nikdy nepoukázal na to, že

skutočnosti spočívajúce v právnej argumentácii sú novými dôkazmi, ktoré mal sťažovateľ

uviesť pred súdom prvého stupňa, a preto na ne odvolací súd v danom štádiu konania

neprihliadol.

Záver odvolacieho súdu tak, na ktorý poukazuje v sťažnosti sťažovateľ (údajne

na str. 7, ods. 3 rozhodnutia krajského súdu) nie je hodnotením právnej argumentácie, ale

odvolací súd doplnil, „že na skutočnosti a dôkazy ktoré boli uplatnené v rámci odvolacieho

konania odvolací súd neprihliadol pretože neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa“.

Odvolací súd výslovne odkazuje na skutočnosti a dôkazy v rámci vykonávania a hodnotenia

dôkazov, pričom nehodnotí právnu argumentáciu tak, ako to mylne uvádza sťažovateľ

v sťažnosti.

Právne posúdenie otázky, že zmluva o poskytnutí kontokorentného úveru je

spotrebiteľskou zmluvou v zmysle , bolo použité len v odôvodnení

rozhodnutia okresného súdu, odvolací súd sa správnosťou alebo nesprávnosťou tohto

právneho názoru nezaoberal, nakoľko potvrdzoval rozsudok okresného súdu z dôvodu, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno, teda neuviedol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Krajský súd v Banskej Bystrici sa preto k tejto otázke, ktorá bola riešená len v rozsudku

okresného súdu, nepovažuje za potrebné vyjadriť, nakoľko v tejto časti (preskúmavanie

rozhodnutia okresného súdu), sťažnosť sťažovateľa na jej prerokovanie bola Ústavným

súdom Slovenskej republiky pre nedostatok právomoci odmietnutá.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

rozhodol tak, že základné právo Č., a. s., B. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

, základné právo rovností účastníkov konania podľa článku 47

ods. 3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. februára 2012 porušené nebolo...»

Predseda krajského súdu v podaní z 13. novembra 2012 a právny zástupca

sťažovateľky v podaní z 29. novembra 2012 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní

vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu

ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň

zasahovať ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Z tohto postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré presne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto

ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich

postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (, ). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu).

Zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj

námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 29. februára 2012.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd nesprávne vec posúdil

po právnej stránke, v dôsledku čoho má napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny

charakter. Podľa názoru sťažovateľky skutočnosti uvádzané v odvolaní, ktoré spočívali

v právnej argumentácii sťažovateľky, nie sú novými dôkazmi, ako to vyhodnotil krajský

súd, a preto sa krajský súd mal týmito skutočnosťami meritórne zaoberať. Krajský súd

nesprávne vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky tak, že ide o nové dôkazy, ktoré si mala

sťažovateľka uplatniť už v prvostupňovom konaní. Podľa názoru sťažovateľky povolené

prečerpanie na bežnom účte sa v danom prípade nepovažuje za spotrebiteľský úver, a preto

zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať náležitosti uvedené v § 4 ods. 1, 2 a 3

zákona o spotrebiteľských úveroch (t. j. zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať

údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov).

Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade posúdiť, či postupom v predmetnom

odvolacom konaní a napadnutým rozsudkom krajský súd poskytol sťažovateľke adekvátnu

ochranu jej označeným právam, najmä však jej základnému právu na súdnu ochranu

zaručenému ods. a právu na spravodlivé súdne konanie garantovanému

ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 29. februára 2012

uviedol:

„... Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ na základe vymenovaných

dôkazných prostriedkov založených v súdnom spise dostatočným spôsobom nepreukázal

oprávnenosť výšky uplatneného nároku, ktorý zostal predmetom odvolacieho konania.

Konštatuje, že pokiaľ súd prvého stupňa na základe písomných dôkazov predložených

navrhovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa nevyhovel návrhu na začatie konania

v rozsahu, ktorý je predmetom odvolacieho konania, jeho rozhodnutie je vecne správne.

V konaní pred súdom prvého stupňa navrhovateľ nepredložil dôkazy potrebné

na preukázanie ním tvrdených skutočností týkajúcich sa výšky ním uplatneného nároku.

Je potrebné uviesť, že účastníci konania v konaní majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda

povinnosť predložiť a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Súd

potom v konaní rozhoduje na základe výsledkov navrhnutého účastníkmi konania a len

výnimočne vykonať aj iné dôkazy. Ak teda účastník konania nesplnil, resp. nedostatočne

splní svoju dôkaznú povinnosť, súd nemá povinnosť vykonávať iné dokazovanie, ale

rozhodne na skutkovom základe zistenom z vykonaného dokazovania, pričom dopad

dôkaznej núdze pripočíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov

hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti

významné z hľadiska hmotného práva.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa nezúčastnil

pojednávania konaného dňa 5. 5. 2010, súhlasil s pojednávaním bez jeho účasti, bol

poučený v zmysle , že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť skôr

ako vo veci vyhlási rozhodnutie, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr súd

neprihliada. Navrhovateľ sa tohto pojednávania nezúčastnil, navrhol, aby súd v predmetnej

veci rozhodol bez účasti navrhovateľa, požiadal opäť o predĺženie stanovenej lehoty

na doplnenie podania a požiadal, aby súd vypočul právneho zástupcu navrhovateľa

prostredníctvom dožiadaného súdu v prípade, ak na základe vykonaného dokazovania by

nepovažoval uplatnený nárok za dostatočne preukázaný.

Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na ust. , podľa ktorého

navrhovateľ je povinný už k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva. Zároveň

podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení.

V zmysle účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol

účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia

dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, potom súd pokračuje v konaní, aj keď sú

účastníci nečinní. Ak riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, navrhne aby

v danej veci súd rozhodol bez jeho účasti, ani na výzvu súdu nepredloží dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, za danej situácie súd prvého stupňa môže vec prejednať

v neprítomnosti takéhoto účastníka a pritom musí prihliadnuť na obsah spisu a vykonané

dôkazy.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa nepochybil,

keď pokračoval v konaní bez účasti navrhovateľa na pojednávaní a na základe ním

predložených dôkazov rozhodol správne, keď návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu

nevyhovel.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil ako vecne správny podľa

Záverom odvolací súd dopĺňa, že na skutočnosti a dôkazy, ktoré boli uplatnené

v rámci odvolacieho konania odvolací súd neprihliadol, pretože neboli uplatnené pred

súdom prvého stupňa...“

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené

pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej

odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu

(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ústavný súd zameral svoju pozornosť na konkrétne okolnosti posudzovaného

prípadu a musí konštatovať, že spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s jednotlivými

tvrdeniami sťažovateľky, nesvedčí o ústavne konformnom prístupe.

Pokiaľ ide o podstatný dôvod zamietnutia žaloby sťažovateľa v časti presahujúcej

istinu, Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) vo svojom rozsudku (strana 3)

po citovaní príslušných ustanovení a zákona o spotrebiteľských

úveroch zreteľne uviedol, že v dôsledku chýbajúceho údaja o ročnej percentuálnej miere

nákladov na kontokorentný úver sa tento považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto

sťažovateľke nepriznal úrok z úveru a úrok z omeškania. Okresný súd nevzal do úvahy § 1

ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje

na kontokorentný úver.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd s tvrdeniami sťažovateľky v tomto

smere uvedenými v odvolaní zo 14. júla 2011 nevysporiadal spôsobom zlučiteľným

s a dohovorom, keď nevzal do úvahy, že uvedené odôvodnenie je podstatným

dôvodom rozhodnutia okresného súdu v napadnutej časti, a ako sám uviedol vo vyjadrení

k sťažnosti, touto argumentáciou sa ani nezaoberal.

Krajský súd uviedol: „... odvolací súd dopĺňa, že na skutočnosti a dôkazy, ktoré boli

uplatnené v rámci odvolacieho konania odvolací súd neprihliadol, pretože neboli uplatnené

pred súdom prvého stupňa.“

Záver krajského súdu, že argumentácia sťažovateľky uvedená v odvolaní predstavuje

nové skutočnosti a dôkazy, svedčí o jeho formalistickom prístupe, ktorý protirečí

materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv

zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou. Ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľka uviedla v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa právnu

argumentáciu, a nie nové skutočnosti a dôkazy, ako to vyhodnotil krajský súd.

Právna argumentácia odvolávajúca sa na právne hodnotenie žalobou uplatnených

nárokov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nenašla v odôvodnení krajského súdu

reflexiu a ide o rýdzo právne posúdenie, a nie skutkové posúdenie, ako uviedol krajský súd,

keď na neho „neprihliadol, pretože neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa“.

K tejto skutočnosti ústavný súd zdôrazňuje, že ani v predloženom vyjadrení sa

k sťažnosti a týmto problémom nevyjadril.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 29. februára 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Právnu argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku nemožno považovať za nové dôkazy a skutočnosti, ktoré mali byť uplatnené už

v prvostupňovom konaní. Po vrátení veci na ďalšie konanie je krajský súd povinný

meritórne sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní. Krajský súd je

viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. V.

Právny zástupca sťažovateľky si podaním z 29. novembra 2012 uplatnil trovy konania v

sume 485,28 € vrátane DPH (za tri úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu, odmena za

jeden úkon 127,17 €, režijný paušál 7,63 € plus 20 % DPH).

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 €.

Právnemu zástupcovi sťažovateľky vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36

ods. 2 ) náhradu trov konania v sume 323,50 € z dôvodu trov

právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 127,16 € (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu

po 7,63 € podľa vyhlášky zvýšené o 20 % DPH vzhľadom na to, že právny zástupca je

platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť

trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky. Ústavný súd nepriznal

právnemu zástupcovi sťažovateľky odmenu za ním uplatnený tretí úkon – stanovisko

k vyjadreniu predsedu krajského súdu, vzhľadom na to, že išlo o úkon, ktorý zo strany

ústavného súdu nebol vyžiadaný (bod 3 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľkou označeného základného práva

na rovnosť účastníkov konania podľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 29. februára 2012, sťažovateľka neuviedla žiadne konkrétne

námietky, ktoré by zdôvodňovali porušenie označeného základného práva. Vzhľadom na to,

že ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. februára 2012, ústavný súd vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013