Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 95/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. T. B., P., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a 3 písm. b), c) a d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu

v Pezinku sp. zn. PK z 28. apríla 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2012 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK z 28. apríla

2008, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. marca 2010 (ďalej len „rozsudok z 30. marca 2010“) a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2012 (ďalej len „uznesenie

z 27. februára 2012“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s ďalšími osobami

rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK z 28. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok

špeciálneho súdu“) uznaný vinným z organizátorstva a pomoci pri spáchaní trestného činu

neodvedenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 písm. a) a c) k § 148a ods. 1 alinea 2

a ods. 4 v znení platnom do 30. júna 2002 (ďalej len

„“) formou spolupáchateľstva podľa Trestného

a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa Sťažovateľ mal byť súčasťou

organizovanej skupiny, ktorá v období od februára 2000 do 7. februára 2002 pre účely

obchodovania s tovarom fiktívnej hodnoty a nároku na vrátanie nadmerného odpočtu dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vytvorila sieť podnikateľských subjektov, ktoré

vystavovali účtovné doklady na produkty bez trhovej hodnoty, ktoré boli vydávané

za softvér. Týmto spôsobom si vytvorené subjekty neoprávnene uplatňovali nároky

na vrátenie nadmerného odpočtu DPH najmenej vo výške 178 957 412 Sk, pričom správca

dane uvedený týmto do omylu nadmerný odpočet vo výške najmenej 121 792 591 Sk uznal

a ku škode štátneho rozpočtu Slovenskej republiky vyplatil. Účasť sťažovateľa na tejto

organizovanej trestnej činnosti mala spočívať v tom, že „... v dobe od októbra 2000

do decembra 2000 riadil M. N., v ktorého mene spracovával faktúry na produkty s fiktívnou

trhovou hodnotou, výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji

softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou vo firme M., IČO...“.

Za túto trestnú činnosť bol sťažovateľ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 6 rokov a na výkon trestu bol zaradený do II. (druhej) nápravnovýchodnej skupiny.

Proti rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 30. marca 2010. Najvyšší súd vyhodnotil

odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné, a preto ho spolu s odvolaniami ďalších

obžalovaných zamietol. Rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2010 sťažovateľ napadol

dovolaním podľa (ďalej len „Trestný

poriadok“), ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2012 odmietnuté.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta predovšetkým porušenie svojho práva

na obhajobu. K porušeniu tohto práva malo dôjsť predovšetkým v prípravnom konaní

a v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že jeho vtedajší obhajca JUDr. K. M., ktorý

mu bol ustanovený opatrením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

z 27. júna 2002, nebol upovedomený o niekoľkých vyšetrovacích úkonoch (výsluchy

svedkov a konfrontácie), ktoré boli v priebehu vyšetrovania vykonané. V čase, keď bol

JUDr. K. M. sťažovateľovi ustanovený za obhajcu, už mal vyšetrovateľ naplánované na júl

a august 2002 tieto vyšetrovacie úkony, no jeho ustanovený obhajca o nich nemal

vedomosť, a preto sa ich nezúčastnil. Nedostatkom je tiež postihnuté vyrozumenie o týchto

vyšetrovacích úkonoch z 5. júna 2002, v ktorých vyšetrovateľ sťažovateľovi oznámil,

že v júni, júli a auguste 2002 plánuje vykonať výsluchy svedkov, ktorých mená však

vo vyrozumení neboli uvedené. Tým sa sťažovateľovi „... absolútne znemožňovalo...“

uplatnenie jeho práva na obhajobu. V súvislosti s právom na obhajobu sťažovateľ tiež

poukázal na určité pochybenia pri zabezpečení jeho kvalifikovanej obhajoby. V prípade

sťažovateľa išlo o prípad nutnej obhajoby podľa

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ č. ). Preto bol sťažovateľovi ustanovený za obhajcu

opatrením okresného súdu z 27. júna 2002 JUDr. K. M. Tento ustanovený obhajca však

po čase sťažovateľa z osobných dôvodov nechcel ďalej obhajovať a 29. augusta 2006

požiadal o oslobodenie od povinnosti ho obhajovať. Okresný súd žiadosti ustanoveného

obhajcu vyhovel a opatrením zo 7. septembra 2006 zbavil JUDr. K. M. povinnosti

ho obhajovať. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Ustanovený obhajca JUDr. M. a náhradný obhajca JUDr. A. Š. si povinnosť

obhajovať ma neplnili. Až opatrením z 20. 9. 2006... mi bol ustanovený ďalší obhajca,

JUDr. A. H. Až do 25. 9. 2006, kedy predložil súdu moje plnomocenstvo na zastupovanie

JUDr. S., som bol bez kvalifikovanej obhajoby. Napriek tomu vyšetrovateľ v tomto období

vykonával vyšetrovacie úkony...“

4. Sťažovateľ tiež považuje napadnuté rozhodnutia za nedostatočne odôvodnené.

V rozsudku špeciálneho súdu z 28. apríla 2008, ktorý má spolu 137 strán, je zavinie

sťažovateľa odôvodnené iba veľmi stručne na 16 riadkoch na strane 118 rozsudku.

Obdobným nedostatkom trpí aj rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2010, ktorý

rozhodoval o odvolaní podanom sťažovateľom, ako aj ďalšími obžalovanými. Súdy

v odôvodneniach týchto rozhodnutí iba všeobecne konštatovali, že sťažovateľ sa trestnej

činnosti, ktorá mu bola kladená za vinu, spolu s ostatnými obžalovanými dopustil.

Sťažovateľ považuje za nedostatok, že súdy sa nezaoberali posúdením hodnovernosti

výpovede svedka N., ktorá bola spolu s listinnými dôkazmi rozhodujúca pri preukazovaní

viny sťažovateľa. Pri objektívnom posúdení zisteného skutkového stavu súdy nemohli

dospieť k záveru, že sťažovateľ svojím konaním naplnil znaky skutkových podstát

žalovaných trestných činov.

5. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní na ďalšie konanie a aby o nej rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK

z 24. 8. 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 3. 2010

a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. 2. 2012 základné práva

sťažovateľa podľa článku 17 ods. 2, 46 ods. 1 a 50 ods. 3 SR, článku 6 ods. 1 a 3

písm. b) c) d) Dohovoru porušené boli.

Rozsudok bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK z 24. 8. 2008

vo vzťahu ku sťažovateľovi, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z

30. 3. 2010 vo vzťahu ku sťažovateľovi a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo V

11/2011 z 27. 2. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu v

Pezinku na nové prejednanie a rozhodnutie.

Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku sa prikazuje, aby sťažovateľ bol ihneď

prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 60 000,- € a náhrada

trov konania 314,18 €.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na obhajobu podľa . Okrem týchto základných práv

sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3

písm. b), c) a d) dohovoru. Tieto práva sťažovateľa mali byť porušené rozsudkom

špeciálneho súdu z 28. apríla 2008, rozsudkom najvyššieho súdu z 30. marca 2010

a uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2012. K namietanému porušeniu uvedených

práv malo dôjsť tým, že súdy, ktoré sa zúčastnili rozhodovania v jeho trestnej veci:

- neumožnili sťažovateľovi dôsledne uplatňovať v každom štádiu trestného

konania jeho právo na obhajobu (pochybenia pri upovedomovaní o vyšetrovacích úkonoch,

nedostatky pri ustanovení obhajcu sťažovateľovi),

- napadnuté rozhodnutia sú tiež nedostatočne odôvodnené.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom špeciálneho súdu

z 28. apríla 2008

9. Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(napr. , , , ).

10. Preto, pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špeciálneho súdu, ústavný súd

vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku mal

sťažovateľ možnosť podať na najvyššom súde odvolanie ako riadny opravný prostriedok

podľa príslušných ustanovení procesného kódexu ( č. ),

v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu,

ako aj prípadné procesné pochybenie špeciálneho súdu. Túto možnosť sťažovateľ (a aj ďalší

obžalovaní) reálne využil a odvolanie podal, ktoré zároveň riadne odôvodnil. Sťažovateľ

realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania teda ako obžalovaný mal možnosť

účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti rozsudku špeciálneho

súdu, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu

z 30. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2012

11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , I. ÚS

139/02, ). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. ), že ochrana

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) , prípadne dohovorom

nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým

ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni.

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ rozhodnutia ústavného súdu.

12. Sťažovateľ namieta jednak porušenie základného práva na obhajobu. Nedostatky,

ktoré sťažovateľ v súvislosti s právom na obhajobu vyčíta, sa týkajú predovšetkým

prípravného konania (účasť obhajcu na vyšetrovacích úkonoch, pozn.). Ako vyplýva

z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2010, ktorý rozhodoval o odvolaní

sťažovateľa, tieto námietky sťažovateľ v podanom odvolaní neuplatnil. Uplatnil ich až ako

dovolací dôvod podľa .

13. Najvyšší súd uznesením z 27. februára 2012 rozhodoval o dovolaní sťažovateľa

a vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu uviedol:

„Obvinený si z dôvodu nutnej obhajoby obhajcu nezvolil, preto v zmysle § 39 ods. 1

mu súd ustanovil JUDr. K. M., ktorý ho v tejto trestnej veci zastupoval

až do 7. septembra 2006, kedy ho súd podľa oslobodil od povinnosti

obhajovania. V prípravnom konaní obvinený v prítomnosti ustanoveného obhajcu okrem

svojich osobných pomerov odmietol vypovedať. Zo zápisníc o výsluchu obvineného,

ani zo žiadneho časovo súvisiaceho podania podľa obsiahnutého v spisovom

materiáli nevyplýva, že by obvinený v súlade s žiadal, aby sa obhajca

zúčastnil na úkonoch prípravného konania, resp. že by obhajca oznámil vyšetrovateľovi

v súlade s , že sa chce zúčastniť vyšetrovacieho úkonu. Zo spisového

materiálu však možno zistiť, že po vznesení obvinenia P. S. bol jeho ustanovený obhajca

vždy vyrozumený o úkonoch prípravného konania, rovnako ako obhajcovia ostatných

spoluobvinených. Obvinený, resp. jeho obhajca, mal reálnu možnosť aplikovať svoje právo

na obhajobu, a bolo len na ňom, či ho využije.

Pokiaľ ide o formu vyrozumenia, vychádzajúc zo zásady, že každý procesný úkon

sa vykoná podľa procesného práva účinného v čase, kedy sa koná, ustanovenie § 165 ods. 2

ukladá, že ak obhajca oznámi vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, že sa chce

zúčastniť vyšetrovacieho úkonu, je vyšetrovateľ alebo policajný orgán povinný oznámiť

mu včas čas a miesto konania úkonu, okrem prípadu, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť

a vyrozumenie obhajcu nemožno zabezpečiť. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že orgány činné

v trestnom konaní postupovali v súlade s vtedy platným a účinným .“

Ústavný súd považuje uvedené vyjadrenie najvyššieho súdu za právne korektné

a zároveň ako účelovú námietku sťažovateľa, že jeho ustanovený obhajca nebol

upovedomený o vyšetrovacích úkonoch vykonaných v júli a auguste 2002. Realizácia týchto

úkonov bola, ako uvádza sťažovateľ, naplánovaná skôr, ako mu bol obhajca ustanovený,

preto o nich údajne ani nemal vedomosť. Ako správne poukázal najvyšší súd, sťažovateľ

však nepožiadal v zmysle č. a ani ustanovený

obhajca neoznámil podľa č. platného v tom

čase, že sa chce zúčastniť vyšetrovacích úkonov. Pri aktívnom vedení obhajoby bolo úlohou

ustanoveného obhajcu vyšetrovateľovi oznámiť, že sa vyšetrovacích úkonov chce zúčastniť.

Bezvýznamná nie je ani tiež skutočnosť, že súčasťou týchto úkonov nebol výsluch svedka

N., ktorý sťažovateľa z trestnej činnosti usvedčoval a ktorého výpoveď sťažovateľ

spochybňuje. Z uvedeného dôvodu tiež nemožno hodnotiť ako relevantnú ani ďalšiu

námietku sťažovateľa, ktorou tiež poukazoval na porušenie práva na obhajobu, pretože

v upovedomení o vyšetrovacích úkonoch z 5. júna 2002 vyšetrovateľ neuviedol mená

svedkov, ktorí mali byť vypočutí.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal tiež pochybenia, ku ktorým malo dôjsť

pri ustanovení jeho obhajcu. Sťažovateľ uvádza, že mu opatrením z 20. septembra 2006

(bez uvedenia súdu, ktorý opatrenie vydal, pozn.) bol ustanovený ďalší obhajca JUDr. A. H.

Následne, už 25. septembra 2006 predložil súdu splnomocnenie na obhajobu sťažovateľa

JUDr. S. Z takto sťažovateľom popísaného priebehu obhajoby je preto zrejmé,

že sťažovateľ nebol bez kvalifikovanej obhajoby, pretože ho obhajoval buď ustanovený

a následne splnomocnený obhajca, alebo, ako uvádza sám sťažovateľ, bol mu ustanovený

aj náhradný obhajca JUDr. A. Š. Pokiaľ sťažovateľ nebol spokojný s kvalitou poskytovanej

obhajoby, bol oprávnený tieto nedostatky uplatniť podaním sťažnosti adresovanej

Slovenskej advokátskej komore. V kompetencii tejto stavovskej organizácie

je prešetrovanie takejto sťažnosti a v prípade jej dôvodnosti aj vyvodenie disciplinárnej

zodpovednosti proti danému advokátovi. Sťažovateľom vytýkané nedostatky pri realizácii

jeho obhajoby preto nenadobudli ústavnoprávny rozmer, ktorým by sa ústavný súd mohol

zaoberať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

14. Sťažovateľ v sťažnosti namietal tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutých

rozhodnutí. Sťažovateľ bol odsúdený rozsudkom špeciálneho súdu z 28. apríla 2008

spolu s väčším počtom obžalovaných, z ktorých väčšina vrátane sťažovateľa podali

proti rozsudku špeciálneho súdu odvolanie. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom

z 30. marca 2010 o odvolaní, ktoré podali okrem sťažovateľa ďalší dvanásti obžalovaní,

ako aj D. ako poškodený. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku najprv popísal podstatu

trestnej činnosti, ktorej účelom bolo uplatňovanie nadmerného odpočtu DPH, a potom

uviedol, v čom spočívala a aká bola účasť jednotlivých obžalovaných (aj sťažovateľa,

pozn.) na tejto trestnej činnosti. Ďalej nasledujú dôvody, ktorými jednotliví obžalovaní

a tiež poškodený odôvodnili svoje odvolania. Najvyšší súd poukázal na rozsiahle

dokazovanie, ktoré vykonal špeciálny súd, ako aj na podrobné a logické odôvodnenie

rozsudku špeciálneho súdu. Najvyšší súd na preukázanie správnosti svojich skutkových

a právnych záverov uviedol:

„Na základe vykonaného dokazovania nemá ani odvolací súd pochybnosti,

že obžalovanými uvedenými v bode I. rozsudku bola vytvorená štruktúra firiem na účely

fiktívneho obchodovania s prakticky bezcenným tovarom (právnym softvérom), a to všetko

s cieľom získať na úkor štátu neoprávnené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH. Tento

záver vychádza zo skutočnosti, že bolo objednané účelové vytvorenie predmetu

obchodovania – právneho softvéru, o ktorom sa aj jeho tvorca, svedok P. vyslovil, že bol

prakticky bez hodnoty. Tento záver však vyplýva jednoznačne aj zo záverov znaleckého

dokazovania. Nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že v rámci daňových kontrol tento

produkt mali skúmať aj pracovníci daňových úradov, ktorí žiadne pochybenia nezistili.

O pracovníkoch daňových úradov možno dôvodne predpokladať, že sú odborníkmi

na oblasť daní, ale nemožno od nich požadovať odborné znalosti ohľadne všetkých komodít

a služieb, s ktorými sa vykonáva obchodná činnosť. O hodnote predmetného softvéru svedčí

aj skutočnosť akým spôsobom bol distribuovaný – na disketách, ktoré sa často krát

premazávali a opätovne nahrávali, resp. bok posielaný aj ako príloha mailu. Softvér

bol v mnohých prípadoch vyvážaný aj do zahraničia, a to s právom na rozmnoženie

v tisícoch kusov, čo oprávňuje otázku, na čo vlastne mohol prakticky slúžiť. V priebehu

trestného konania nebol zistený ani jediný konečný odberateľ, ktorý by uviedol, na aký účel

a praktické využitie predmetný softvér kúpil a to napriek skutočnosti, že tzv. obchodný obrat

mal činiť stovky miliónov korún...“

Najvyšší súd globálne zhodnotil podstatu trestnej činnosti obžalovaných a zároveň

týmto spôsobom zaujal aj stanovisko k ich argumentácii v podaných odvolaniach. Je pravda,

že najvyšší súd sa nezaoberal jednotlivo s každým odvolacím argumentom uplatneným

obžalovanými, a nezaoberal sa tak ani výslovne odvolacími námietkami sťažovateľa.

Táto skutočnosť však samotná nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia,

resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom

na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv. Najvyšší súd však vyhodnotil ako

nedôvodné námietky obžalovaných vrátane sťažovateľa, ktorí spochybňovali výpovede tých

svedkov, ktorí obžalovaných usvedčovali. Z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd

odvolanie sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných ako nedôvodné zamietol. Ústavný súd

hodnotí rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2010 ako vnútorne logický a dostatočne

odôvodnený, ktorý nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových

a právnych záverov.

15. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli

zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov

podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ

všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ),

ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi,

a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

16. Sťažovateľ podal 19. apríla 2011 proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca

2010 dovolanie z dôvodov podľa , a . V úvode

najvyšší súd poukázal na ustanovenie v znení účinnom

do 31. augusta 2011, podľa ktorého dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g)

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie,

známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom;

to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Sťažovateľ namietal dovolacie

dôvody podľa a až v dovolaní, preto nesplnil

túto podmienku. Najvyšší súd sa aj napriek tejto skutočnosti zaoberal osobitne každým

sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom a dospel k názoru, že v prípade sťažovateľa

nebol splnený ani jeden z uplatnených dovolacích dôvodov. Najvyšší súd v závere k otázke

preukázania viny sťažovateľa uviedol: „... vinu obvineného dokazuje predovšetkým

nespochybniteľná existencia umelo vytvorenej siete obchodujúcej s tovarom fiktívnej

hodnoty. Súd ho uznal za vinného nielen na základe výpovede svedka N., ale aj na podklade

iných, predovšetkým listinných, dôkazov.“

Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľa podľa

odmietol. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič,

čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného

súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné

či neodôvodnené.

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

relevantných právnych noriem (,

č. a ) podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

správne, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

18. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami

a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a 3 písm. b), c) a d) dohovoru ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013