Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 92/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára 2012

a svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. júla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

z 22. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

z 31. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu

založeného zmluvou o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu

notárskej zápisnice, ktorá obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej

vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka

nútená domáhať sa splatenia svojej pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom

exekúcie na podklade exekučného titulu (notárska zápisnica, pozn.). Prvostupňový súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne

ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na základe

odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým

uznesením krajského súdu.

V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...; 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ; 6) zákaz

diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy

oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné

učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) sťažovateľka okrem iného uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného

poriadku (t. j. pred účinnosťou ), na argumentácii a legitimite

námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné

postupovať podľa Exekučného poriadku v znení aj v prípade

exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté

uznesenie v súlade s ustanovením zrušiť a vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka argumentuje tiež judikatúrou ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. ).“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka

namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici

Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby

v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že

v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte

tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru

Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov

konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom

prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty

základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu, ako aj s

poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd

mal na základe a zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak,

že: Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne

otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti argumentuje tým, že „Všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa sťažovateľky „všeobecný súd vo veci sťažovateľa (veriteľa) nebol povinný

zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené jej „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...; 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára 2012 vydaným v tomto konaní,

ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti postupu

okresného súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému uzneseniu odvolanie, o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:

„Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinný dňa 24. mája 2004

uzavreli zmluvu o úvere č. 6370038, súčasťou ktorej vo forme predtlače uvedený text

o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinným na uznanie záväzku z úveru v mene

povinného v notárskej zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa , resp. pre

exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý majetok povinného, do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným

právnym názorom okresného súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K.

v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom

platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu

a zastúpeného v zmysle ust. . Uvedený rozpor spočíva

v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní

notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo

za následok, že povinný si nemohol Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej

vôle.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného

plnomocenstva podľa ust. je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.

v predmetnej notárskej zápisnici. Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky

materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne

neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a zastavil ju, bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust.

tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností odvolací súd vyhodnotil

námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz

rozhodol, ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného,

že platnosť predmetného plnomocenstva posúdila notárka JUDr. J. K., so sídlom v B. pri

spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní

notárskej zápisnice viazaný.

Odvolací súd ďalej uvádza, že okresný súd deficit materiálnej vykonateľnosti

predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu

s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v dobe pred vydaním poverenia. Keďže ide

o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje,

okresný súd mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v prvom rade uvádza, že jedným

z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, ktorú by

bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo

z hľadiska materiálneho, je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej

zastavenie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody

na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej krajský súd mal postupovať

neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie v zmysle § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že citované ustanovenie

Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57

ods. 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie, nadobudlo účinnosť 9. augusta 2012 (a bolo

účinné do 31. decembra 2012, pozn.), pričom krajský súd vydal napadnuté uznesenie pred

týmto dátumom, teda pred nadobudnutím účinnosti novelizovaného znenia citovaného

ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje túto

námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

V ďalšej časti ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľky

týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa a

Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky..

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) spolupráca

vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti

predložiť prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné

pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke

rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body

19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája

2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by

bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Z odôvodnenia citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu (notárskej zápisnice, pozn.) bolo

rozhodujúce na právne posúdenie veci posúdenie (ne)platnosti dohody o splnomocnení

z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného

a povinným podľa príslušných ustanovení vzťahujúcich sa

na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky

spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľky ako

zjavne neopodstatnenú.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže je

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ho nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako

aj základného práva podľa by bolo teda možno uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo

).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálne možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ). Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu

sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej

zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam

a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne

takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa

však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie

sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle ktorej

nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013