Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 91/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F. ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. novembra 2011

a svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 1. augusta 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

z 9. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a svojich základných práv podľa

a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho

uznesením z 1. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu

založeného zmluvou o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu

notárskej zápisnice, ktorá obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej

vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka

nútená domáhať sa splatenia svojej pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom

exekúcie na podklade exekučného titulu (notárska zápisnica, pozn.). Prvostupňový súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne

ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na základe

odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým

uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením boli porušené jej „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené

...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...; 3) právo vlastniť majetok

zaručené ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené

Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2

; 6) zákaz diskriminácie ustanovený Dohovoru“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy

oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné

učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného

poriadku (t. j. pred účinnosťou ), na argumentácii a legitimite

námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné

postupovať podľa Exekučného poriadku v znení aj v prípade

exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté

uznesenie v súlade s ustanovením zrušiť a vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka argumentuje tiež poukazom na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu

sa na základné právo podľa a na právo podľa dohovoru,

podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo

na spravodlivé súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna

vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho

základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je

aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke.

V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť

právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. ).“. V tejto súvislosti

ďalej sťažovateľka namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny

úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice

ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné

dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu

úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme,

že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17

a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu,

ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že

všeobecný súd mal na základe a zmluvy o fungovaní EÚ

rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru

Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú

prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa sťažovateľky „všeobecný súd vo veci sťažovateľa (veriteľa) nebol povinný

zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené jej „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...; 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesenie z 9. novembra 2011 vydané v tomto konaní, ktorým

okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti postupu

okresného súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému uzneseniu odvolanie, o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:

„Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas

s vykonateľnosťou určitého záväzku. Aby notárska zápisnica ako exekučný titul spĺňala

podmienky materiálnej vykonateľnosti, musí okrem označenia účastníkov, právneho

dôvodu, predmetu a času plnenia obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s

vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Nakoľko v tomto prípade urobil vyhlásenie o uznaní

záväzku z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nie priamo dlžník,

ale osoba konajúca v jeho mene na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere

č. 5500118 zo dňa 28. 6. 2004 uzavretej medzi oprávneným a povinným, okresný súd sa

správne zaoberal okolnosťou, či takto udelené splnomocnenie je vôbec platné. Z tohto

splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere vyplýva, že dlžník (povinný) ako

splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru vyššie uvedeného, tak

aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa

, resp. pre exekúciu podľa Exekučného poriadku na celý

majetok dlžníka, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku, a jej príslušenstva.

Podľa ust. , zastupovať iného nemôže ten, kto sám

nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore

so záujmami zastúpeného...

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že z uvedeného splnomocnenia je

vzhľadom k tomu. že splnomocnenie bolo zakomponované do už vopred pripravenej

(predtlačenej) zmluvy o úvere a bolo v ňom predtlačené meno konkrétneho zástupcu –

advokáta Mgr. K., zrejmé, že sa jedná o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a 2

. Spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jeho obsah ani osobu

splnomocnenca a všetky náležitosti splnomocnenia neboli individuálne dojednané. Rovnako

neprijateľnou podmienkou je fakt, že uzavretie úverovej zmluvy bolo podmienené udelením

splnomocnenia zástupcovi, ktorého vopred vybral oprávnený, keďže zmluvu

aj splnomocnenie koncipoval výlučne oprávnený, čím došlo k vytvoreniu značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech povinného. Z uvedeného dôvodu je

dohoda o plnomocenstve neplatná ( ). Nemohol preto neplatne zvolený

zástupca uzavrieť exekučný titul – notársku zápisnicu. Keďže nedisponoval hmotným

právom na jej uzavretie, je tento exekučný titul absolútne neplatný.

Tiež je zrejmá existencia rozporu záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného,

ktorý spočíva v tom, že zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri spísaní notárskej

zápisnice zastupovať, bol vopred určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo

za následok, že povinný si nemohol svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Zároveň je potrebné súhlasiť s konštatovaním okresného súdu, že toto splnomocnenie

je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nie je možné, aby advokát nestranne zastupoval

povinného pri spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a zároveň oprávneného

v iných exekučných konaniach, keďže podľa konštatovania okresného súdu Mgr. T. K.

zastupoval oprávneného v iných exekučných konaniach vedených na tamojšom súde.

Uvedenými skutočnosťami je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, t. j.,

že splnomocnenec bude hájiť záujem splnomocniteľa, ako aj slobodná voľba povinného pri

výbere splnomocnenca.

Vzhľadom k tomu takéto splnomocnenie nemôže byť platné a teda ani účinné,

notárska zápisnica spísaná na základe takejto dohody o plnomocenstve ako absolútne

neplatný právny úkon nemôže byť materiálne vykonateľná, ako správne konštatoval okresný

súd.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že okresný súd skúmal predmetnú notársku

zápisnicu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný

titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie

exekúcie a teda má za to. že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku

v zmysle Z ust. Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný

súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka

konania, ako aj bez návrhu. S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd zato, že

okresný súd neprekročil rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu, tak ako to namietal oprávnený v podanom odvolaní. Poukaz

oprávneného v odvolaní na to, že plnomocenstvo preskúmal aj notár pri spísaní notárskej

zápisnice, nijako neobmedzuje exekučný súd v rozsahu jeho prieskumu.

Odvolací súd sa z týchto dôvodov stotožnil so záverom okresného súdu, že predmetná

notárska zápisnica z dôvodu jej materiálnej nevykonateľnosti nie je spôsobilým exekučným

titulom a prelo bolo namieste vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v súlade s ust. § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku a jej súčasné zastavenie.

Z týchto dôvodov námietka oprávneného týkajúca sa namietania právneho názoru

prvostupňového súdu, že v danom prípade splnomocnený zástupca nemohol uznať záväzok

dlžníka, pretože v čase uzavretia dohody o splnomocnení dlh ešte neexistoval, ako

aj námietka týkajúca sa účasti oprávneného pri spisovaní notárskej zápisnice, je právne

irelevantná. Vzhľadom na zistený skutkový stav a vyššie uvedené právne dôvody nemožnosti

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice nebolo už potrebné sa týmito námietkou

zaoberať. Rovnako irelevantné je konštatovanie o nemožnosti zabezpečenia nového

exekučného titulu.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v prvom rade uvádza, že jedným

z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, ktorú by

bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo

z hľadiska materiálneho, je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej

zastavenie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody

na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd postupovať

neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie v zmysle § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že citované znenie ustanovenia

Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57

ods. 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie, nadobudlo účinnosť 9. augusta 2012 (a bolo

účinné do 31. decembra 2012, pozn.), pričom napadnuté uznesenie krajský súd vydal pred

týmto dátumom, teda pred nadobudnutím účinnosti novelizovaného znenia citovaného

ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje túto

námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

V ďalšej časti ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľky

týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe a

zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c)

a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) spolupráca

vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti

predložiť prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné

pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke

rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body

19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája

2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Z odôvodnenia citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu (notárskej zápisnice, pozn.) bolo

rozhodujúce pre právne posúdenie veci posúdenie (ne)platnosti dohody o splnomocnení

z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného

a povinným podľa príslušných ustanovení vzťahujúcich sa

na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky

spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“.

Na základe uvedených skutočností vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky ako

zjavne neopodstatnenú.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako

aj základného práva podľa by bolo teda možno uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo

).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálne možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ). Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu

sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej

zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam

a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne

takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa

však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie

sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z poslednej vety , v zmysle ktorej nemusí svoje

rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013