Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 100/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. P. Š., CSc., D., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva podnikať podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina

a jeho rozsudkom č. k. -59 z 20. októbra 2011 a postupom Krajského súdu

v Žiline a jeho rozsudkom č. k. -83 z 25. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre

namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. -59 z 20. októbra 2011 a postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. -83

z 25. októbra 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

z 28. marca 2011 podaným okresnému súdu domáhala proti P. S. (ďalej len „odporca“)

zaplatenia sumy 867,07 € s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia poplatkov za hovorné

a mesačných poplatkov podľa zmluvy o pripojení a dodatkov k tejto zmluve. Dňa 5. mája

2011 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. -40, ktorým zaviazal odporcu

uhradiť sťažovateľke dlžnú sumu s príslušenstvom. Tento platobný rozkaz bol z dôvodu

jeho nedoručenia do vlastných rúk odporcu okresným súdom zrušený.

Pojednávania okresného súdu konaného 20. októbra 2011 sa sťažovateľka „z dôvodu

hospodárnosti konania“ nezúčastnila, pričom svoju neúčasť riadne a včas ospravedlnila

a okresný súd požiadala, aby v prípade námietok zo strany odporcu pojednávanie odročil

pre účely zabezpečenia jej účasti. Bez prítomnosti oboch účastníkov konania okresný súd

rozsudkom č. k. -59 z 20. októbra 2011 rozhodol, že odporca je povinný

zaplatiť sťažovateľke sumu 494,17 € s príslušenstvom, a vo zvyšnej časti návrh

sťažovateľky zamietol. Okresný súd zároveň určil, že „zmluvná podmienka uvedená

v dodatku k zmluve o pripojení Fix... je neprijateľná“. Proti zamietajúcej časti rozsudku

okresného súdu (bod 2 výroku), ako aj časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti zmluvnej

podmienky (bod 3 výroku) podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom

č. k. -83 z 25. októbra 2012 odvolaním napadnuté výroky rozsudku okresného

súdu potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „z dôvodu opatrnosti poukazujúc... na zatiaľ neustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu SR“ sa rozhodla uplatniť svoje práva popri dovolaní podanom

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) aj prostredníctvom

sťažnosti zaslanej ústavnému súdu. Pokiaľ by ústavný súd považoval túto sťažnosť

za predčasne podanú a z tohto dôvodu by ju odmietol, navrhuje potvrdiť „zachovanie lehoty

na podanie ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiam súdov 1. a 2. stupňa aj po rozhodnutí

NS SR o dovolaní“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru.

Okresnému súdu sťažovateľka vytýka to, že jej neumožnil vyjadriť sa k otázke

ne/prijateľnosti zmluvných podmienok služby Fix. Napriek žiadosti sťažovateľky

o odročenie pojednávania pre účely zabezpečenia jej prítomnosti, „ak by nemal byť nárok

v celom rozsahu priznaný, teda aj ak by súd mal akúkoľvek pochybnosť o neprijateľnosti

nejakej podmienky“, okresný súd pojednávanie neodročil a neumožnil sťažovateľke k veci

vyjadriť sa, a tak legitímne reagovať na prípadné pochybnosti súdu o oprávnenosti nároku,

ktorý bol žalobným návrhom uplatnený. Vzhľadom na predchádzajúce priznanie nároku

platobným rozkazom sťažovateľka nemohla tušiť, že okresný súd rozhodne inak, a v dobrej

viere predpokladala rozhodnutie vo svoj prospech. Ani zo zápisnice z pojednávania

konaného 20. októbra 2011 nevyplýva, že by okresný súd chcel umožniť účastníkom

vyjadriť sa k tejto skutočnosti, resp. že by neprijateľné zmluvné podmienky výslovne

oboznamoval a posudzoval. Týmto postupom okresného súdu bola sťažovateľke odňatá

možnosť konať pred súdom. Okresný súd úplne znemožnil účinnú obranu sťažovateľky

a odoprel jej spravodlivosť a súdnu ochranu.

Sťažovateľka tvrdí, že v odvolacom konaní bolo porušené jej základné právo

na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, pretože napriek nedostatočne zistenému

skutkovému a správnemu stavu zo strany okresného súdu nedošlo k zopakovaniu

a doplneniu dokazovania, ale naopak, k nekritickému a nepreskúmateľnému potvrdeniu

rozhodnutia bez vysporiadania sa so závažnými odvolacími dôvodmi a argumentáciou

sťažovateľky, a to všetko bez nariadenia pojednávania, ktorého potreba bola okrem

opätovného dokazovania daná navyše aj z dôvodu zrejmej existencie verejného záujmu

na nariadení pojednávania. Odvolací súd nesprávne, mechanicky a formalisticky aplikoval

aj , čím fakticky tiež poprel označené práva

sťažovateľky.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že prvostupňový súd aj odvolací súd porušili čl. 6 dohovoru

aj tým, že v tejto veci rozhodli v rozpore s praxou iných súdov, ktoré v obdobných

prípadoch pri hodnotení skutkového stavu priznali sťažovateľke nárok v celom rozsahu

a neurčili neprijateľnosť zmluvných podmienok. Konajúce súdy nesprávne aplikovali

jednotlivé právne normy a vec nesprávne právne posúdili, v dôsledku čoho sú odôvodnenia

ich rozhodnutí nesprávne a s ohľadom na sťažovateľkou tvrdené skutočnosti aj

nedostatočné, čo predstavuje porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces.

Postupom oboch súdov a ich rozhodnutiami v rozpore so zákonnou úpravou

Slovenskej republiky i Európskej únie došlo v dôsledku judikovania určených

neprijateľných podmienok aj k porušeniu základných práv sťažovateľky vlastniť majetok

a podnikať.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. -59 z 20. októbra 2011

(resp. odvolaním napadnutých výrokov tohto rozsudku, pozn.) a postupom krajského súdu

a jeho rozsudkom č. k. -83 z 25. októbra 2012 boli porušené základné práva

sťažovateľky podľa , a a právo podľa

ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 331,13 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl.

20 ods. 1, a a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. -59 z 20. októbra 2011 a postupom

krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. -83 z 25. októbra 2012.

1. Preskúmaniu napadnutého rozsudku okresného súdu (resp. odvolaním

napadnutých výrokov tohto rozsudku, pozn.) vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému

porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(podobne , , , ). Takýmto súdom bol

vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. -83

z 25. októbra 2012 odvolaním napadnuté výroky rozsudku okresného súdu potvrdil.

Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj

za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka v sťažnosti výslovne uviedla, že ochrany svojich už uvedených práv

sa „z dôvodu opatrnosti...“ rozhodla domáhať okrem sťažnosti zaslanej ústavnému súdu aj

podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -83 z 25. októbra 2012.

Dovolanie je ako príloha pripojené aj k ústavnej sťažnosti.

Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že dovolacie konanie ešte nie je

skončené, musela byť sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu

rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako

neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013