Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 100/2013
PDF · 177.93 KB
No categories available
III. ÚS 100/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. P. Š., CSc., D., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 a postupom Krajského súdu
v Žiline a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 a postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83
z 25. októbra 2012.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
z 28. marca 2011 podaným okresnému súdu domáhala proti P. S. (ďalej len „odporca“)
zaplatenia sumy 867,07 € s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia poplatkov za hovorné
a mesačných poplatkov podľa zmluvy o pripojení a dodatkov k tejto zmluve. Dňa 5. mája
2011 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 8 Ro/96/2011-40, ktorým zaviazal odporcu
uhradiť sťažovateľke dlžnú sumu s príslušenstvom. Tento platobný rozkaz bol z dôvodu
jeho nedoručenia do vlastných rúk odporcu okresným súdom zrušený.
Pojednávania okresného súdu konaného 20. októbra 2011 sa sťažovateľka „z dôvodu
hospodárnosti konania“ nezúčastnila, pričom svoju neúčasť riadne a včas ospravedlnila
a okresný súd požiadala, aby v prípade námietok zo strany odporcu pojednávanie odročil
pre účely zabezpečenia jej účasti. Bez prítomnosti oboch účastníkov konania okresný súd
rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 rozhodol, že odporca je povinný
zaplatiť sťažovateľke sumu 494,17 € s príslušenstvom, a vo zvyšnej časti návrh
sťažovateľky zamietol. Okresný súd zároveň určil, že „zmluvná podmienka uvedená
v dodatku k zmluve o pripojení Fix... je neprijateľná“. Proti zamietajúcej časti rozsudku
okresného súdu (bod 2 výroku), ako aj časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky (bod 3 výroku) podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom
č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012 odvolaním napadnuté výroky rozsudku okresného
súdu potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že „z dôvodu opatrnosti poukazujúc... na zatiaľ neustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu SR“ sa rozhodla uplatniť svoje práva popri dovolaní podanom
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) aj prostredníctvom
sťažnosti zaslanej ústavnému súdu. Pokiaľ by ústavný súd považoval túto sťažnosť
za predčasne podanú a z tohto dôvodu by ju odmietol, navrhuje potvrdiť „zachovanie lehoty
na podanie ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiam súdov 1. a 2. stupňa aj po rozhodnutí
NS SR o dovolaní“.
Podľa názoru sťažovateľky postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Okresnému súdu sťažovateľka vytýka to, že jej neumožnil vyjadriť sa k otázke
ne/prijateľnosti zmluvných podmienok služby Fix. Napriek žiadosti sťažovateľky
o odročenie pojednávania pre účely zabezpečenia jej prítomnosti, „ak by nemal byť nárok
v celom rozsahu priznaný, teda aj ak by súd mal akúkoľvek pochybnosť o neprijateľnosti
nejakej podmienky“, okresný súd pojednávanie neodročil a neumožnil sťažovateľke k veci
vyjadriť sa, a tak legitímne reagovať na prípadné pochybnosti súdu o oprávnenosti nároku,
ktorý bol žalobným návrhom uplatnený. Vzhľadom na predchádzajúce priznanie nároku
platobným rozkazom sťažovateľka nemohla tušiť, že okresný súd rozhodne inak, a v dobrej
viere predpokladala rozhodnutie vo svoj prospech. Ani zo zápisnice z pojednávania
konaného 20. októbra 2011 nevyplýva, že by okresný súd chcel umožniť účastníkom
vyjadriť sa k tejto skutočnosti, resp. že by neprijateľné zmluvné podmienky výslovne
oboznamoval a posudzoval. Týmto postupom okresného súdu bola sťažovateľke odňatá
možnosť konať pred súdom. Okresný súd úplne znemožnil účinnú obranu sťažovateľky
a odoprel jej spravodlivosť a súdnu ochranu.
Sťažovateľka tvrdí, že v odvolacom konaní bolo porušené jej základné právo
na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, pretože napriek nedostatočne zistenému
skutkovému a správnemu stavu zo strany okresného súdu nedošlo k zopakovaniu
a doplneniu dokazovania, ale naopak, k nekritickému a nepreskúmateľnému potvrdeniu
rozhodnutia bez vysporiadania sa so závažnými odvolacími dôvodmi a argumentáciou
sťažovateľky, a to všetko bez nariadenia pojednávania, ktorého potreba bola okrem
opätovného dokazovania daná navyše aj z dôvodu zrejmej existencie verejného záujmu
na nariadení pojednávania. Odvolací súd nesprávne, mechanicky a formalisticky aplikoval
aj § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čím fakticky tiež poprel označené práva
sťažovateľky.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že prvostupňový súd aj odvolací súd porušili čl. 6 dohovoru
aj tým, že v tejto veci rozhodli v rozpore s praxou iných súdov, ktoré v obdobných
prípadoch pri hodnotení skutkového stavu priznali sťažovateľke nárok v celom rozsahu
a neurčili neprijateľnosť zmluvných podmienok. Konajúce súdy nesprávne aplikovali
jednotlivé právne normy a vec nesprávne právne posúdili, v dôsledku čoho sú odôvodnenia
ich rozhodnutí nesprávne a s ohľadom na sťažovateľkou tvrdené skutočnosti aj
nedostatočné, čo predstavuje porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces.
Postupom oboch súdov a ich rozhodnutiami v rozpore so zákonnou úpravou
Slovenskej republiky i Európskej únie došlo v dôsledku judikovania určených
neprijateľných podmienok aj k porušeniu základných práv sťažovateľky vlastniť majetok
a podnikať.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011
(resp. odvolaním napadnutých výrokov tohto rozsudku, pozn.) a postupom krajského súdu
a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012 boli porušené základné práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 331,13 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl.
20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 a postupom
krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012.
1. Preskúmaniu napadnutého rozsudku okresného súdu (resp. odvolaním
napadnutých výrokov tohto rozsudku, pozn.) vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému
porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127
ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán
verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu
(podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol
vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83
z 25. októbra 2012 odvolaním napadnuté výroky rozsudku okresného súdu potvrdil.
Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľka v sťažnosti výslovne uviedla, že ochrany svojich už uvedených práv
sa „z dôvodu opatrnosti...“ rozhodla domáhať okrem sťažnosti zaslanej ústavnému súdu aj
podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012.
Dovolanie je ako príloha pripojené aj k ústavnej sťažnosti.
Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že dovolacie konanie ešte nie je
skončené, musela byť sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti
ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2013