Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 100/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,

H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. júna 2011, ako aj rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo 16. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2012 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného

advokátom JUDr. J. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 15. júna 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v napadnutom

konaní vedenom okresným súdom žalobou z 20. marca 2006 domáhal proti Ž. (ďalej len

„žalovaná“) určenia trvania nájomnej zmluvy, zaplatenia ušlého zisku a vydania

bezdôvodného obohatenia, ako aj náhrady trov konania. Okresný súd uznesením

č. k. -52 z 25. septembra 2006 priznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov, avšak ho „nepoučil o... možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov“. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že okresný súd konal v rozpore

s právnou úpravou obsiahnutou v (ďalej aj „OSP“),

podľa ktorej (v znení platnom a účinnom v aktuálnom čase, pozn.) účastníkovi, u ktorého

sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo

poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné

na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí. Uvedeným postupom

(nesplnením poučovacej povinnosti, pozn.) okresného súdu v napadnutom konaní došlo

podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na pomoc v konaní pred

súdmi podľa , ako aj „k odobratiu možnosti mi konať pred súdom

a kvalifikovaným spôsobom uplatňovať si svoje právo na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„V dôsledku uvedeného som musel svoje práva od začiatku konania uplatňovať sám

ako právny laik, bez zákonnej možnosti mať súdnu ochranu v osobe kvalifikovaného

zástupcu – advokáta. V priebehu konania, ktoré v žiadnom prípade nie je jednoduché

už aj vzhľadom na vysoké peňažné žalobné nároky začal som ako právny laik pociťovať

absenciu príslušných právnych vedomostí pre zvládnutie tohto sporu a preto som oslovil

advokáta JUDr. J. K., aby ma zatupoval v tomto spore. Uvedené zastupovanie trvalo

od 03. 04. 2009 do 14. 11. 2009, a keďže moje pomery mi nedovoľovali, aby som platil

odmenu za právnu pomoc, musel som zobrať moje zastupovanie späť, a tak som po 15. 11.

2009 opätovne nemal právne zastúpenie. V dôsledku uvedeného je zrejmé, že som nemohol

ako právny laik vedieť o hmotnoprávnych dopadoch z mojich dispozitívnych úkonov, akým

bolo aj moje späťvzatie časti žalobného nároku v sume 161.690,70 Eur, ktorý som učinil

na ústnom pojednávaní dňa 11. 2. 2011 v dobrej viere po tom, čo som obdŕžal uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -13 z 3. 6. 2009, čo je zrejmé

z môjho písomného prejavu zo dna 30. 10. 2009 zaslanému doporučene OS.

Ak by som mal právneho zástupcu z radov advokátov, ten by ma nepochybne

upovedomil na dôsledky späťvzatia časti žalobného návrhu vo výške 161.690,70 Eur,

a ja by som takéto späťvzatie určite neučinil, nakoľko ma poškodzuje. ...

Na ústnom pojednávaní dňa 11. 2. 2011 po mojom späťvzatí časti žalobného návrhu

na sumu 161.690,70 Eur, OS pripustil zmenu žalobného návrhu nie ako som to žiadal,

ale v celom rozsahu vylúčil z ďalšieho prejednávania aj zostávajúce nároky na náhradu

ušlého zisku v čiastke 90.383,56 Eur!!!

Týmto uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie a tým sa stalo

právoplatným a záväzným pre OS, OS zabránil mi v ďalšom konaní domáhať

sa zostávajúcej časti ušlého zisku, ktorý som nevzal späť, a to v sume 90.383,58 Eur spolu

so 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 1. 10. 2002 do zaplatenia , čo ku dňu 1. 11. 2012

spolu činí sumu (90.383,58 Eur + 150.370,67 Eur) = 240.754,23 Eur. ...

Som toho názoru, že uznesením OS zo dňa 11. 2. 2011 došlo k nezákonnému

odobratiu mi práva dožadovať sa nielen uvedenej sumy 240.754,23 Eur od žalovaného...

V náväznosti na uvedené, ak OS dňa 15. 6. 2011 rozhodol rozsudkom tak,

že vo výroku č. 2 určil, že konanie o zaplatenie ušlého zisku vo výške 161 690,71 Eur

zastavuje, mám za to, že ide o zmätočné rozhodnutie, keďže uvedený výrok mal vyniesť OS

rozhodnutím pred vydaním uznesenia zo dňa 11. 2. 2011, ktorým pripustil zmenu žaloby tak,

ako som to vôbec nepožadoval a to v celej výške požadovaného ušlého zisku... Z uvedeného

je zrejmé, že ak po 11. 2. 2011 predmetom konania už nebol žiadny zisk, tak nebolo možné

zastaviť konanie vo výške 161.690,70 Eur.

Keďže podľa môjho názoru ide o nenávratný stav, ktorým mi OS podľa môjho názoru

spôsobil škodu – nemožnosť domáhať sa v ďalšom konaní požadovaného ušlého zisku podľa

pôvodného žalobného návrhu zo dňa 16. marca 2006 od odporcu, týmto žiadam,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky mi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume

240.754,23.- Eur...“

Okresný súd o žalobe rozhodol napadnutým rozsudkom, proti ktorému podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. októbra 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Na základe skutočností

uvedených v sťažnosti považuje sťažovateľ „za právne nesprávny“ aj napadnutý rozsudok

krajského súdu.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo Ing. J. J. podľa domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom a nezávislom súde

ako aj právo podľa , že každý má právo na právnu

pomoc v konaní pred súdom a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle ust. čl. 6

ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách v znení protokolu č. 11

konaním a rozhodnutiami Okresného súdu Košice I. vo veci vedenej pod sp. zn.

a následne rozhodnutím vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach

pod sp. zn. bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 15. 6. 2011

č. k. -460 a súčasne sa zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa

16. 10. 2012 č. k. -527.

3. Ing. J. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 240.754,23 Eur...

ktoré je Okresný súd Košice I. povinný mu zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I. je povinný zaplatiť Ing. J. J. trovy konania v sume

254,88 Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. z 15. júna 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudok z 15. júna 2011, ktorým tento žalobu sťažovateľa

v časti o určenie „trvania nájomnej zmluvy“ zamietol, v časti o zaplatenie ušlého zisku

vo výške 161 690,70 € zastavil a v prevyšujúcej časti uplatňovaného ušlého zisku a v časti

uplatňovaného bezdôvodného obohatenia vylúčil na samostatné konanie.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými

ustanoveniami využil svoje právo podať proti napadnutému

rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto

orgánu verejnej moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ v nej formuluje dve zásadné výhrady

voči postupu a rozhodnutiam okresného súdu, ktoré krajský súd v odvolacom konaní

a v napadnutom rozsudku podľa jeho tvrdenia nenapravil:

a) nesprávne právne posúdenie námietky nesplnenia tzv. poučovacej povinnosti

vyplývajúcej pre všeobecný súd z v znení platnom a účinnom v relevantnom čase

(ďalej len „prvá námietka“) a

b) „pripustenie“ zmeny žalobného návrhu v rozpore s návrhom sťažovateľa,

v dôsledku čoho boli „z ďalšieho prejednávania vylúčené aj zostávajúce nároky na náhradu

ušlého zisku v čiastke 90.383.56 Eur!!!“ (ďalej len „druhá námietka“).

V napadnutom rozsudku krajský súd k prvej námietke predovšetkým uviedol:

„Druhým výrokom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie ušlého

zisku vo výške 161.690,70 eur. Žalobca namieta, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu

ochranu, pretože nebol poučený o možnosti požiadať o ustanovenie advokáta, v dôsledku

čoho je potrebné považovať všetky jeho procesné úkony za neúčinné.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovi bolo priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov uznesením z 25. 09. 2006. Z obsahu spisu tiež nie je možné zistiť, že by bolo dané

žalobcovi poučenie o možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov

po oslobodení od súdnych poplatkov do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd je však toho názoru, že napriek tejto skutočnosti nedošlo postupom

súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti konať pred súdom žalobcovi.

Ustanovenie zástupcu na žiadosť podľa v znení účinnom v čase

rozhodnutia o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov ustanovovalo, že účastníkovi,

u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca

alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov,

ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Citované ustanovenie vyžaduje kumulatívne splnenie viacerých zákonných

predpokladov, a to žiadosť účastníka konania, skutočnosť, že tento účastník spĺňa

predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a ďalej to, že je to potrebné na ochranu

jeho záujmov. Súd je povinný skúmať splnenie týchto podmienok v každom štádiu konania.

Skúmanie okolností, že ustanovenie zástupcu z radov advokátov je potrebné

na ochranu záujmov účastníka, je potrebné skúmať napr. z pohľadu povahy veci, osoby

účastníka konania, napr. jeho intelektových schopností a podobne.

Odvolací súd konštatuje, že nevykonanie poučenia o možnosti požiadať o

ustanovenie zástupcu z radov advokátov nebolo takým postupom súdu, ktorým by došlo k

odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolací súd konštatuje, že v období od 03. 04. 2009

do 14. 11. 2009 bol žalobca zastúpený advokátom a i v tomto čase podával podania sám, z

čoho je potrebné vyvodiť, že je spôsobilý chrániť svoje záujmy sám. Dispozitívny úkon,

ktorým bolo späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 161.690,70 eur

bolo vykonané na pojednávaní dňa 11. 02. 2011. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva,

že tento úkon bol vykonaný riadne, zo spisu nevyplýva, že by procesná spôsobilosť žalobcu

bola obmedzená.

V prípade, že žalobca, ktorý je oprávnený disponovať predmetom konania vezme

žalobu späť, je povinnosťou súdu zastaviť konanie podľa Ak je návrh vzatý späť

sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví ( posledná veta ).

Žalobca riadne vykonal dispozitívny úkon čiastočného späťvzatia žaloby, s ktorým

žalovaný súhlasil, pretože súd prvého stupňa správne rozhodol, ak konanie v časti

o zaplatenie sumy ušlého zisku vo výške 161.690,70 eur zastavil. Preto odvolací súd tento

výrok potvrdil ako vecne správny podľa “

Sťažovateľ namieta, že v dôsledku procesného pochybenia všeobecného súdu

(okresného súdu, pozn.), ktorý si nesplnil poučovaciu povinnosť vyplývajúcu z

v znení platnom a účinnom v relevantnom čase, „nemohol ako právny laik vedieť

o hmotnoprávnych dopadoch z mojich dispozitívnych úkonov, akým bolo aj moje späťvzatie

časti žalobného nároku v sume 161.690,70 Eur, ktorý som učinil na ústnom pojednávaní

dňa 11. 2. 2011“.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr.

m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch,

ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného

orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý

a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto

nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce

k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci

má automaticky za následok porušenie garantovaného základného práva,

v posudzovanom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na právnu pomoc podľa .

V posudzovanom prípade z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu vyplýva, že tento sa s uvedenou námietkou sťažovateľa zaoberal, pričom

pripustil možnosť, že zo strany okresného súdu došlo k pochybeniu, zároveň však

primeraným spôsobom odôvodnil, z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä

vzhľadom na ďalšie skutočnosti (neexistencia nedostatku procesnej spôsobilosti, právne

zastúpenie sťažovateľa v určitej časti konania pred okresným súdom, pozn.) za následok

odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Za daných okolností táto námietka

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvod na vyhovenie jeho sťažnosti,

keďže nepreukazuje, že by postup krajského súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne,

resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

sa v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s prvou

námietkou sťažovateľa.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že z vlastnej rozhodovacej činnosti

(konanie vedené ústavným súdom pod sp. zn. ) zistil, že sťažovateľ v konaní

vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. , v ktorom vystupoval

v procesnom postavení žalovaného, podal odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu

Humenné sp. zn. zo 6. mája 2004, ktorým tento rozhodol o zámene účastníkov

na strane žalobcu. Z ďalších zistení vyplýva, že sťažovateľ následne odvolanie 23. júna

2004 vzal späť, na základe čoho Krajský súd v Prešove uznesením č. k. -60

zo 6. júla 2004 podľa príslušných ustanovení odvolacie

konanie zastavil. Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ si „v čase späťvzatia

časti žalobného nároku v sume 161.690,70 Eur, ktorý učinil na ústnom pojednávaní dňa

11. 2. 2011“, musel byť vedomý právneho účinku (zastavenia konania, pozn.), ktorý

sa spája s uvedeným právnym úkonom. Aj z tohto dôvodu ústavný súd považuje jeho

argumentáciu za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu je aj druhá námietka sťažovateľa týkajúca

sa „pripustenia“ zmeny žalobného návrhu v rozpore s jeho návrhom, v dôsledku čoho

boli „z ďalšieho prejednávania vylúčené aj zostávajúce nároky na náhradu ušlého zisku

v čiastke 90.383.56 Eur!!!“, zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť

s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba „v prevyšujúcej časti

uplatňovaného ušlého zisku a v časti uplatňovaného bezdôvodného obohatenia...“ vylúčená

na samostatné konanie (výrok č. 3 napadnutého rozsudku, pozn.). Sťažovateľ predovšetkým

namieta, že „týmto uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie a tým sa stalo

právoplatným... OS zabránil mi v ďalšom konaní domáhať sa zostávajúcej časti ušlého

zisku, ktorý som nevzal späť a to v sume 90.383,58 Eur spolu so 16,5 % úrokom

z omeškania...“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa obsiahnutej v jeho odvolaní proti napadnutému

rozsudku okresného súdu smerujúcej proti vylúčeniu zostávajúcej časti uplatňovaného

ušlého zisku krajský súd uviedol, že odvolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné. V napadnutom rozsudku krajského súdu sa k tomuto

predovšetkým uvádza: „Podľa odvolanie nie je prípustné proti

uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania. Rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné

konanie podľa je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania. Aj keď

tento výrok je obsiahnutý vo forme rozsudku, nestráca povahu uznesenia a keďže zákon

vylučuje možnosť podať proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, je vylúčený aj odvolací

prieskum takéhoto rozhodnutia bez ohľadu na odvolacie dôvody.“

O spojení vecí a vylúčení vecí na samostatné konanie rozhoduje všeobecný

súd uznesením, proti ktorému nemožno v súlade s podať

odvolanie. Krajský súd teda postupoval správne, keď odvolanie proti výroku napadnutého

rozsudku okresného súdu o vylúčení zostávajúcej časti uplatňovaného ušlého zisku

na samostatné konanie odmietol podľa , keďže smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že okresný súd

mu vylúčením jeho žaloby v prevyšujúcej časti uplatňovaného nároku na ušlý zisk

a v časti uplatňovaného bezdôvodného obohatenia nemohol, ako to tvrdí sťažovateľ,

zabrániť „domáhať sa zostávajúcej časti ušlého zisku, ktorý som nevzal späť a to v sume

90.383,58 Eur spolu so 16,5 % úrokom z omeškania“, keďže táto (zostávajúca časť ušlého

zisku, pozn.) bude predmetom preskúmavania zo strany všeobecného súdu v samostatnom

konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a obsahom základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013