Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 99/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. P., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2012

doručená sťažnosť JUDr. M. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ podaním z 28. júna 2012 doplnil svoju sťažnosť o fotokópiu uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2012, ktorým tento súd zastavil konanie

o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodným pozemkovým úradom v M.

(ďalej len „pozemkový úrad“ alebo „správny orgán“) bolo vedené konanie o preskúmanie

reštitučného nároku M. M., S. (ďalej len „oprávnená osoba“). Pozemkový úrad rozhodnutím

č. 2010/00619/R-9/Dr.Oz z 5. novembra 2010 rozhodol, že oprávnená osoba spĺňa

podmienky ods. l písm. d) o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na navrátenie vlastníctva k pozemkom,

ktoré boli odňaté bez náhrady podľa o úprave právnych pomerov

pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych

útvarov, a priznal oprávnenej osobe právo na navrátenie vlastníctva k parc. č. 1259/150,

zapísanej na LV č. 4538, k. ú. P. v jej zákonnom podiele 2/225 z celku.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „žiadosť o navrátenie pôdy zo dňa 30. 12. 2004

bola doručená OPÚ dňa 31. 12. 2004. Predmetnú žiadosť podávala obec S., zastúpená

starostom obce M. K. Obec S. požiadala o navrátenie pôdy v zmysle

o obecnom zriadení, s tým že žiadala o vydanie pôdy, ktorá patrila spoločenstvu vlastníkov

2

pôdy – občanov S. vedenej na LV č. 4538, parc. č. 1259/150, k. ú. P. o výmere 1 194 733 m

v podiele 941/1001. V svojej žiadosti výslovne uviedla, že tento nárok uplatňuje v zmysle

, teda takúto žiadosť podala v domnení, že je na to

oprávnená v zmysle citovaného ustanovenia.

V konaní pred OPÚ v M. došlo k mnohým podstatným procesným chybám, ktoré

spôsobili nesprávne rozhodnutie vo veci samej, došlo tiež k podstatnému porušeniu

Správneho poriadku a v konaní po celý čas absentovala plná moc udelená obci

na zastupovanie oprávnenej osoby.“.

Proti rozhodnutiu pozemkového úradu z 5. novembra 2010 podal sťažovateľ opravný

prostriedok na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2011 zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd svoje rozhodnutie

odôvodnil okrem iného tým, že «OPÚ v M. sa dôsledne neriadil Správnym poriadkom.

Uviedol, že „už pri porovnaní podpisov na prezenčnej listine z verejného zhromaždenia

zo dňa 15. 12. 2004 a na splnomocnení zo dňa 17. 12. 2004 je zrejmé, že na uvedenom

splnomocnení podpis oprávnenej osoby – M. M. absentuje.“. Okrem iného obec S. bola

splnomocnená len za účelom „podania žiadosti o navrátenie pôdy“, avšak nie na celé

konanie. Až splnomocnením zo dňa 31. 08. 2010 splnomocnila oprávnená osoba obec

na zastupovanie vo veci uplatnenia reštitučného nároku. Prvostupňový súd tiež uviedol,

že v žiadosti o navrátenie pôdy je ako žiadateľ o vydanie pôdy uvedená obec a nie

oprávnená osoba – M. M. V rozsudku tiež vytkol porušenia Správneho poriadku. Podľa

názoru prvostupňového súdu OPÚ v M. „dostatočne nepreskúmal či boli splnené procesné

podmienky na začatie konania o reštitučnom nároku oprávnenej osoby a postupujúc

nesúladne so Správnym poriadkom, najmä v poskytovaní stále nových lehôt na doplnenie

žiadosti dospel k meritórnemu rozhodnutiu. Postup OPÚ v M. nebol súladný so Správnym

poriadkom.».

Pozemkový úrad (v procesnom postavení žalovaného) podal proti rozsudku

krajského súdu z 10. júna 2011 odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie

veci prvostupňovým súdom. Podľa sťažovateľa správny orgán vo svojom odvolaní uviedol,

že „na to, aby starosta obce mohol uplatniť reštitučný nárok stačil súhlas väčšiny podielov

v urbariáte a opiera sa o prezenčnú listinu“.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 16. novembra 2011 zmenil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2011 tak, že rozhodnutie

pozemkového úradu č. 2010/00619/R-9/Dr.Oz z 5. novembra 2010 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa namietaný rozsudok najvyššieho súdu „je v rozpore

s ustanovením , a tiež v rozpore so základnými princípmi fungovania

právneho štátu“.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku

prvostupňového súdu, je evidentné, že prvostupňový súd nerozhodol o zrušení rozhodnutia

OPÚ v M. z dôvodov uvedených v a , ale rozhodol

z dôvodov uvedených v ustanovení , keď vo svojom rozhodnutí

uvádza, že správny orgán dostatočne nepreskúmal, či boli splnené procesné podmienky

na začatie konania o reštitučnom nároku oprávnenej osoby, a tiež, že postup OPÚ v M.

nebol súladný so Správnym poriadkom. Z tohto dôvodu odvolanie OPÚ v M. v zmysle

ustanovení prípustné v žiadnom prípade nebolo a preto mal odvolací súd toto

odvolanie v zmysle ustanovenia odmietnuť ako neprípustné.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ v sťažnosti poukázal na už skôr vydané

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 11. októbra 2011 a sp. zn. z 12. decembra 2012

v obsahovo totožných veciach (podľa jeho tvrdenia), v ktorých najvyšší súd v zmysle § 250s

(ďalej aj „OSP“) odvolanie správneho orgánu

pre neprípustnosť odmietol.

Sťažovateľ argumentuje, že „podľa ustanovenia § 250s proti rozsudku súdu, ktorým

zruší rozhodnutie správneho orgánu je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených

v a “. V tejto súvislosti namieta, že „prvostupňový súd

nerozhodol o zrušení rozhodnutia OPÚ v M. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a)

a b) , ale rozhodol z dôvodov uvedených v ustanovení

a z tohto dôvodu v zmysle odvolanie prípustné nebolo“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 16. 11. 2011 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 16. 11. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške

261,82 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisom

z 21. septembra 2012 požiadal o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý na túto

žiadosť reagoval prípisom z 8. októbra 2012, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti

proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu. O námietke predpojatosti rozhodol

v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením

sp. zn. tak, že sudcov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil. Spis bol vrátený sudcovi spravodajcovi 9. januára

2013. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od vznesenia námietky predpojatosti predsedom

najvyššieho súdu do 9. januára 2013 vo veci nemohol konať.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti

z 22. januára 2013 (č. KP 4/2012-53) doručenom ústavnému súdu 1. februára 2013 okrem

iného uviedla:

„Podstatou sťažnosti je námietka, že najvyšší súd ako súd odvolací nemal vo veci

meritórne rozhodnúť, pretože proti rozhodnutiu krajského súdu nebolo v zmysle § 250s

prípustné odvolanie. Podľa názoru sťažovateľa

prvostupňový súd nerozhodol o zrušení rozhodnutia OPÚ v M. z dôvodov uvedených

v a , ale rozhodol z dôvodu podľa ustanovenia

písm. e). S týmto názorom sa odvolací senát nestotožňuje.

Predovšetkým treba uviesť, že krajský súd vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol

ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, čo je rozhodujúce

z hľadiska prípustnosti odvolania a v poučení o opravnom prostriedku uviedol, že proti

rozhodnutiu je odvolanie prípustné. Napokon z rovnakého záveru vychádzali aj účastníci

konania, keď odporca podal proti rozhodnutiu odvolanie a navrhovateľ (sťažovateľ)

vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval rozsudok krajského súdu potvrdiť. Vzhľadom

na uvedené odvolací súd vychádzal z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a dospel

pritom k záveru, že dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že podľa

názoru krajského súdu rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, čo je dôvod podľa

Najvyšší súd mal za preukázané, že starosta Obce S. M. K. podal dňa 31. 12. 2004

žiadosť o navrátenie vlastníctva k pôde na príslušný Obvodný pozemkový úrad v M.,

a to na základe poverenia vlastníkov pasienkového spoločenstva odsúhlasenom na verejnom

zhromaždení vlastníkov dňa 15. 12. 2004, kde bol väčšinou hlasov vlastníkov určený

za spoločného zástupcu na uplatnenie nárokov na vydanie nehnuteľností podľa § 37 ods. 2

Z prezenčnej listiny z tohto verejného zhromaždenia vyplýva,

že sa ho zúčastnil aj M. M., čo potvrdil svojím podpisom.

Vzhľadom na znenie je potrebné udelené

plnomocenstvo chápať ako splnomocnenie pre celé konanie o uplatnenom nároku, a nie len

na uplatnenie nároku, ako to posúdil krajský súd.

Z toho pre odvolací súd vyplynul záver, že krajský súd mal za to, že rozhodnutie

správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo bolo skutočným

dôvodom pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, takže nešlo o prípad, kedy podľa

§ 250s odvolanie nie je prípustné.

Odkaz na iné rozhodnutia najvyššieho súdu v – podľa sťažovateľa, obdobných

veciach, nepovažuje odvolací senát za relevantný, nakoľko ak krajský súd uviedol dôvod

zrušenia rozhodnutia vo výroku, je ním odvolací súd bez ďalšieho viazaný.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd v zásade nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, , ).

Z uvedených právnych názorov vychádzal ústavný súd aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľa, v rámci ktorého sa sústredil na posúdenie

opodstatnenosti jeho zásadnej námietky, v zmysle ktorej najvyšší súd ako odvolací súd

v rámci správneho súdnictva v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nedisponoval

právomocou rozhodovať o odvolaní pozemkového úradu (žalovaného) proti

prvostupňovému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2011, ktorým

bolo rozhodnutie správneho orgánu z 5. novembra 2010 zrušené a vrátené mu na ďalšie

konanie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v tomto odvolaní.

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu za ústavne nekonformný, je jeho námietka, že najvyšší súd ako súd

odvolací nemal vo veci meritórne rozhodnúť, pretože proti označenému rozsudku krajského

súdu nebolo v zmysle prípustné odvolanie. Sťažovateľ tvrdí, že „prvostupňový

súd nerozhodol o zrušení rozhodnutia OPÚ v M. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2

písm. a) a b) ale rozhodol z dôvodov uvedených v ustanovení

a z tohto dôvodu v zmysle odvolanie prípustné nebolo“.

Z obsahu sťažnosti a listín k nej pripojených ústavný súd zistil, že najvyšší súd

ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. zo 16. novembra 2011 zmenil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2011, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie pozemkového úradu č. 2010/00619/R-9/Dr.Oz z 5. novembra 2010

v pozemkovej veci, tak, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2011 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv

poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa právo na vrátenie vlastníctva k pozemku

môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území

a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25. 2. 1948 do 1. 1.

1990 spôsobom uvedeným v § 3. Súd po preštudovaní administratívneho spisu dospel

k záveru, že námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku nespochybňujú

reštitučný nárok oprávnenej osoby M. M., ale spochybňujú procesný postup odporcu. Súd

vychádzajúc zo zákonných ustanovení, zásad správneho konania a výkladov ustanovení

o zastúpení na základe splnomocnenia a o spôsobe konania spoločného zástupcu

a po oboznámení sa so žiadosťou o navrátenie pôdy zo dňa 30. 12. 2004 zistil, že žiadosť

o navrátenie pôdy podala obec S. zastúpená štatutárnym orgánom – starostom M. K.

a je podaná podľa o obecnom zriadení. Obec

žiada o vydanie pôdy (TTP), ktorá patrila spoločenstvu vlastníkov pôdy – občanom S.,

vedenej na LV 4538, parc. č. 1259/50 v k. ú. P. v podiele 941/1101, keďže táto pôda bola

podľa prevedená bez súhlasu vlastníkov do majetku JRD S. K

žiadosti okrem iného je pripojené aj splnomocnenie, podľa ktorého dňa 17. 12. 2004

splnomocnitelia splnomocňujú Obec S. k podaniu žiadosti o navrátenie pôdy zapísanej

na LV 4538 parc. č. 1259/151 v k. ú. P. v podiele 941/1001 patriace spoločenstvu vlastníkov

pôdy. Na splnomocnení je pečiatka Obce S., podpis a 4 podpisy splnomocnencov, z toho

2 nečitateľné. Podpis oprávnenej osoby M. M. na plnomocenstve chýba. Listom zo dňa

18. 1. 2005 bola obec vyzvaná na doplnenie žiadosti o plnomocenstvo, v prípade

zastupovania oprávnených osôb zákonom s presne vymedzenými právami a povinnosťami

v lehote 30 dní. Do doručenia požadovaných dokladov bolo konanie prerušené s tým,

že v prípade nedoručenia dokladov bude konanie zastavené. Napriek tomu, že lehota nebola

dodržaná a doklady neboli doložené, odporca opätovne konanie prerušil s tým, že bude

potrebné zhromaždiť aj ďalšie podklady smerujúce k objektívnemu zisteniu skutočného

stavu veci. O splnomocnení v tomto rozhodnutí nebolo uvedené nič. Dožiadaním zo dňa

15. 5. 2008 odporca žiadal obec S. o výpis z uznesenia členskej schôdze z roku 2004

a prezenčnú listinu, ktorým obec splnomocnili oprávnené osoby na uplatnenie nároku

na vrátenie vlastníctva k pôde. Zároveň obec poučil, že o reštitučný nárok nemôže žiadať

právnická osoba. Listom zo dňa 17. 8. 2009 odporca vyzval obec na doloženie plnej moci

udelenej oprávnenými osobami pre spoločného zástupcu. Súd na základe týchto skutočností

dospel k záveru, že odporca sa neriadil dôsledne ustanoveniami Správneho poriadku

už porovnaním podpisov na prezenčnej listine verejného zhromaždenia zo dňa 15. 12. 2004

a na splnomocnení zo dňa 17. 12. 2004 je zrejmé, že podpis oprávnenej osoby M. M.

absentuje. Na výzvu na doloženie plnej moci obec nereagovala. Plná moc bola doložená

až 31. 8. 2010. Všeobecnými náležitosťami podania podľa Správneho poriadku

je individualizácia subjektu, t. j. kto ho podáva, označenie predmetu konania a napokon

označenie petitu. Je teda potrebné identifikovať toho, kto podanie urobil. Predmetnej

žiadosti zo dňa 30. 12. 2004 je ako žiadateľ o vydanie pôdy uvedená Obec S. a nie M. M.

Takisto aj v rozhodnutí odporcu zo dňa 8. 8. 2005 č. j. 2005/023641Pr.k./dr.oz./Ing. O.

sa ako účastník konania, ktorý si uplatnil reštitučný nárok na vrátenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam uvádza Obec S. K uvedenému rozhodnutiu predchádzalo dožiadanie

odporcu zo dňa 18. 1. 2005, ktorým tento prerušil konanie na dobu 30 dní s poučením,

že v prípade nedoručenia dokladov konanie zastaví. To sa však napriek uplynutiu lehoty

nestalo. Odporca teda dostatočne nepreskúmal, či boli splnené procesné podmienky

na začatie konania o reštitučnom nároku oprávnenej osoby a poskytovaním stále nových

lehôt na doplnenie žiadosti dospel k meritórnemu rozhodnutiu. Súd preto rozhodnutie zrušil

podľa a vrátil ho odporcovi na nové konanie.“

Správny orgán v odvolaní proti predmetnému rozsudku krajského súdu namietal

nesprávne právne posúdenie veci, pričom v tejto súvislosti uviedol, že „reštitučný nárok

za oprávnené osoby a teda i za účastníka konania M. M. uplatnil podľa § 5 ods. 1 zákona

č. v spojitosti s v znení neskorších predpisov

starosta obce M. K. na základe plnej moci zo dňa 17. 12. 2004 odsúhlasenej na verejnom

zhromaždení dňa 15. 12. 2004. Teda na to, aby bol starosta obce oprávnený uplatniť nárok

na vydanie nehnuteľnosti postačoval súhlas majiteľov väčšiny podielov. Dodatočne

dokladané písomné plnomocenstvo bolo už iba potvrdením tejto skutočnosti, pričom

oprávnenie starostu obce M. K. vyplynulo až z rozhodnutia na verejnom zhromaždení

pôvodných vlastníkov a ich právnych nástupcov. Na to, aby bol starosta obce oprávnený

uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti, postačoval podľa

Zb. súhlas majiteľov väčšiny podielov v urbariáte, teda nie všetkých vlastníkov alebo ich

zástupcov, o čom svedčia prezenčné listiny, na ktorej podpis účastníka konania neabsentuje.

Absencia podpisu na splnomocnení zo dňa 17. 12. 2004 bola dodatočne odstránená

doložením plnomocenstva dňa 31. 8. 2010. Je pravdou, že odporca vo svojich výzvach

upozornil splnomocneného zástupcu účastníka na to, že nedoplnením podania v stanovenej

lehote konanie zastaví, avšak zabezpečovanie, preukazovanie, hodnotenie dôkazov

pre reštitučné nároky je z hľadiska časového veľmi náročné, a preto neposkytnutím lehôt

by účastníci boli ukrátení na svojich právach. Krajský súd tým, že spochybnil procesné

podmienky na začatie konania o reštitučnom nároku M. M. jednostranne napomáha

správcovi konkurznej podstaty, aby predmetné nehnuteľnosti mohli byť za každú cenu

predané i napriek tomu, že odporca spochybnil vo svojom vyjadrení právny titul prevodu

reštituovaných pozemkov z JRD S. na úpadcu A., poľnohospodárske družstvo P. Na základe

týchto skutočností navrhol odporca, aby najvyšší súd zmenil rozsudok Krajského súdu

Košice tak, že rozhodnutie odporcu potvrdí v celom rozsahu.“.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ďalej vyplýva podstata vyjadrenia

sťažovateľa k odvolaniu žalovaného správneho orgánu, v zmysle ktorého sťažovateľ

„považuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach za správne, pretože postup odporcu

nebol v súlade so zásadami Správneho poriadku. Z administratívneho spisu vyplýva,

že k žiadosti o navrátenie vlastníctva k pôde bola doručená prezenčná listina

a splnomocnenie obce k podaniu žiadosti. Na splnomocnení sú 4 podpisy, z ktorých

2 sú nečitateľné. Nie je teda možné určiť, kto obec splnomocnil. Z prezenčnej listiny

nevyplýva súhlas urbárskych podielnikov, ale iba to, že sa konalo verejné zhromaždenie

a táto listina preukazuje, kto sa na ňom zúčastnil. Na podanie žiadosti bola obec

splnomocnená 4 osobami, čo nie je väčšina. Odporca aj napriek tomu, že nemal platné

plnomocenstvo konal s obcou a nie s oprávnenými osobami. Predmetné konanie malo byť

zastavené už v roku 2005, keď odporca vyzval obec na doplnenie dokladov v 30 dňovej

lehote, čo sa nestalo. Navrhovateľ považuje rozsudok krajského súdu za správny a navrhol

ho potvrdiť.“.

Najvyšší súd v ďalšej časti napadnutého rozsudku uviedol (citoval) relevantné

ustanovenia (, , a ), zákona Slovenskej národnej

rady č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení

neskorších predpisov (§ 37 ods. 2) a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom

sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym

posúdením a skúmaním, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd v interpretácii uvádza, že aj v tomto prípade

ide o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť

následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne

uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány a obce sú teda

povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma

má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom

všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie

všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých.

V zmysle právo na navrátenie vlastníctva

k majetku sú osoby povinné si uplatniť do uplynutia prekluzívnej lehoty, ktorá bola zákonom

stanovená do 31. 12. 2004.

Najvyšší súd má za preukázané, že starosta Obce S. M. K. podal dňa 31. 12. 2004

žiadosť o navrátenie vlastníctva k pôde na príslušný Obvodný pozemkový úrad v M. Takto

postupoval starosta obce na základe poverenia vlastníkov pasienkového spoločenstva

odsúhlasenom na verejnom zhromaždení vlastníkov dňa 15. 12. 2004, kde bol väčšinou

hlasov vlastníkov starosta obce určený za spoločného zástupcu na uplatnenie nárokov

na vydanie nehnuteľností podľa Je nesporne preukázané

z prezenčnej listiny z verejného zhromaždenia vo veci uplatnenia reštitučného nároku

na navrátenie pôdy konaného dňa 15. 12. 2004 v Obecnom kultúrnom spoločenskom

stredisku v S., že sa ho zúčastnila a svoju účasť podpisom potvrdila aj oprávnená osoba M.

M. Je teda nesporné, že oprávnené osoby reštituenti konajúc podľa § 37 ods. 2 zákona

č. splnomocnili súhlasom majiteľov väčšiny podielov na uplatnenie nároku

na navrátenie vlastníctva starostu obce. Keďže, ako už bolo uvedené účastníkom tohto

zhromaždenia bola aj oprávnená osoba, je nesporný jeho úmysel uplatniť si reštitučný

nárok a poskytnúť plnomocenstvo na zastupovanie starostovi obce.

Na základe uvedeného mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za preukázané,

že za M. M. konal zástupca oprávnený na základe zákona, ktorému oprávnenie na

zastupovanie odsúhlasil M. M. dňa 15. 12. 2004 nepochybným prejavom svojej vôle nechať

sa zastupovať a v dôsledku toho potom podpis splnomocnenia nemá konštitutívny účinok,

ale je iba formálnym znakom potvrdzujúcim existenciu práva na zastupovanie

splnomocnenej osoby. Vzhľadom na to je podstatné, že reštituent jednoznačne prejavil svoju

vôľu nechať sa zastupovať konkrétnym zástupcom, ktorý oznámil správnemu orgánu, že

bude reštituenta zastupovať a zároveň nárok uplatnil v zákonom stanovenej prekluzívnej

lehote.

Napokon aj dodatočným doložením plnomocenstva v priebehu konania

sa konvaliduje jeho nedostatok pri začatí konania.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Košiciach zmenil tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil.“

Ústavný súd vo vzťahu k posudzovanej veci predovšetkým zdôrazňuje,

že tak z obsahu sťažnosti, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

vyplýva, že námietky sťažovateľa nespochybňujú hmotnoprávny reštitučný nárok

oprávnenej osoby M. M. k pozemkom, ku ktorým mu správny orgán priznal svojím

rozhodnutím z 5. novembra 2010 vlastnícke právo, ale spochybňujú procesný postup

správneho orgánu pri konaní o tomto nároku.

V tejto súvislosti ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ síce

v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu len z dôvodu,

že proti rozsudku krajského súdu z 10. júna 2011 odvolanie správneho orgánu podľa jeho

názoru v žiadnom prípade prípustné nebolo, a preto „mal odvolací súd toto odvolanie

v zmysle ustanovenia odmietnuť ako neprípustné“, je však nesporné

(ako vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu), že túto svoju

zásadnú námietku vôbec neuviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu pozemkového úradu,

pričom ju prvýkrát uviedol až vo svojom dovolaní z 18. januára 2012 proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu, o ktorom medzičasom už rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 29. marca 2012 tak, že konanie pre neprípustnosť dovolania v danej

veci zastavil. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu ale sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom nenamieta (pozri navrhovaný petit citovaný v časti I tohto uznesenia).

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Pre rozhodovanie najvyššieho súdu o odvolaní správneho orgánu proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2011 boli relevantné najmä ustanovenia

, , , ako aj .

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho

orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho

orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b).

Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa

okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že

a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci,

b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore

s obsahom spisov,

c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,

d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok

dôvodov,

e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho

orgánu zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania

je rozhodujúci výrok rozsudku.

Podľa názoru ústavného súdu výklad a následná aplikácia citovaných ustanovení

najvyšším súdom rešpektujú požiadavku ochrany

sťažovateľových práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie , ktoré

sa vzhľadom na svoje systematické zaradenie vzťahuje na všetky typy konania v správnom

súdnictve, výslovne ustanovuje prípustnosť opravného prostriedku v správnom súdnictve

len voči tým rozhodnutiam súdov, pri ktorých to zákon explicitne uvádza, pričom zároveň

výslovne pripúšťa právo podať opravný prostriedok proti rozsudku súdu,

ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci, t. j. z dôvodu uvedeného v , pričom z obsahu odvolania

správneho orgánu vyplýva, že práve z tohto dôvodu bolo odvolanie podané. Bolo

predovšetkým v kompetencii najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu interpretovať

príslušné ustanovenia vrátane .

Interpretáciu, ktorú najvyšší súd uplatnil vo vzťahu k označenému ustanoveniu

, možno síce hodnotiť ako extenzívnu, ale v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci ju ústavný súd (zohľadňujúc pritom aj argumentáciu

obsiahnutú v prípise predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu doručenom mu 1.

februára 2013) považuje z ústavného hľadiska za udržateľnú.

Za týchto okolností právny záver najvyššieho súdu, ktorý preskúmajúc napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní správneho

orgánu ( , veta prvá ) postupom podľa prvej

vety rozsudkom zo 16. novembra 2011 zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 10. júna 2011 podľa , 250ja ods. 3 a tak,

že rozhodnutie správneho orgánu č. 2010/00619/R-9/Dr.Oz z 5. novembra 2010 potvrdil,

nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený.

Najvyšší súd si podľa názoru ústavného súdu v danom prípade ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení

o správnom súdnictve, keď vychádzajúc zo skutočnosti,

že krajský súd vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol ustanovenie, podľa ktorého bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené (čo je rozhodujúce z hľadiska prípustnosti

odvolania), a v poučení o opravnom prostriedku uviedol, že proti rozhodnutiu je odvolanie

prípustné, neodmietol odvolanie správneho orgánu (aj vzhľadom na argumentáciu v ňom

obsiahnutú) ako neprípustné a meritórne o ňom rozhodol.

Ústavný súd zároveň aj vo vzťahu k ďalším právnym záverom najvyššieho súdu

obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku (že v danej veci reštituent jednoznačne

prejavil svoju vôľu nechať sa zastupovať konkrétnym zástupcom, ktorý oznámil správnemu

orgánu, že bude reštituenta zastupovať, a zároveň uplatnil nárok v zákonom ustanovenej

prekluzívnej lehote) konštatoval, že ich nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne

neodôvodnené.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v jeho obdobných veciach, za účasti iných

oprávnených osôb (reštituentov), rozhodli všeobecné súdy spôsobom, s ktorým sa stotožnil,

a že naopak, v posudzovanej veci rozhodol najvyšší súd odlišne, ústavný súd konštatuje,

že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pretože

zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu

(, ). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu

ich ústavnej udržateľnosti, pričom v posudzovanom prípade napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu túto požiadavku napĺňa. Navyše, ústavný súd zistil, že vo všetkých troch

sťažovateľom označených rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktorými odmietol odvolania

správneho orgánu, išlo síce o podobné, ale vo svojej podstate odlišné prípady. Odlišnosť

spočívala v tom, že v týchto prípadoch krajský súd zrušil rozhodnutia správnych

orgánov z dôvodu podľa (uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. septembra 2011 a sp. zn. z 11. októbra 2011),

resp. podľa a (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. decembra 2012), ktorý uviedol priamo vo výroku svojho rozhodnutia,

teda išlo o prípady, v ktorých odvolanie nie je prípustné.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v jeho veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia

správneho orgánu bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky

svojvôle a sú aj ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, a preto medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie naznačovala reálne možnosť dospieť k záveru o ich porušení.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd s ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013