Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 187/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., S., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -383 z 28. novembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2013 doručená sťažnosť Ing. I. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -383 z 28. novembra

2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

Sťažovateľ je navrhovateľom vo veci vedenej Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. o ochranu osobnosti.

Uznesením okresného súdu č. k. -358 z 21. septembra 2012 (ďalej

len „uznesenie o uložení poriadkovej pokuty“) bola sťažovateľovi uložená poriadková

pokuta v sume 820 €. Uznesenie o uložení poriadkovej pokuty odôvodnil okresný súd tým,

že sťažovateľ sa nedostavil na pojednávanie nariadené na 27. jún 2012, pričom svoju

neúčasť ospravedlnil a následne sa na pojednávanie nariadené na 5. september 2012

bez ospravedlnenia nedostavil napriek tomu, že bol na pojednávanie riadne predvolaný

s tým, že jeho účasť na pojednávaní je nutná a predvolanie prevzal. Proti uzneseniu

o uložení poriadkovej pokuty podal sťažovateľ 23. októbra 2012 odvolanie.

Sťažovateľ 21. novembra 2012 vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi

JUDr. P. T., ktorú odôvodnil takto: «... v mojich očiach sa sudca JUDr. T. prestal javiť ako

nestranný sudca dňom 5. 9. 2012, nakoľko nebol ochotný vo veci pojednávať kvôli môjmu

„údajnému minútovému“ meškaniu a uložil mi pokutu, ktorá bola maximálna (§ 53, ods. 1,

), a pritom nedošlo ku žiadnej skutočnosti, ktorá by sa dala kvalifikovať ako dôvod

takto udelenej pokuty a to v maximálnej výške – viď horeuvedené odvolanie.

Vec je vedená už 16 rokov a ochrana osobnosti je tým značne oslabená

na jej význame a z tohto pohľadu nie je možné považovať „údajne minútové“ meškanie

za konanie, ktoré je sankciované podľa , ods. 1 Neochota sudcu prejednať

vec s „minútovým meškaním“ je nepochopiteľná a maximálna výška odzrkadľuje vnútorný

myšlienkový postoj sudcu, ktorý považujem jednoznačne za zaujatosť voči mojej osobe

(z neznámeho dôvodu), čo dokazuje samotné uznesenie zo dňa 21. 9. 2012.»

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Krajský súd... 28. 11. 2012 rozhodol uznesením

č. k.: -383 tak, že sudca JUDr. P. T. nie je vylúčený z pojednávania

a rozhodovania v tejto veci... Krajský súd... odôvodnil toto svoje rozhodnutie tým,

že sťažovateľ namietal procesný postup sudcu v danej veci a od tohto postupu vyvodil

zaujatosť sudcu, nakoľko z podanej námietky sťažovateľa vraj vyplýva, že sudca JUDr. P. T.

sa mu javí ako zaujatý z dôvodu, že mu uložil poriadkovú pokutu, pričom zo strany

sťažovateľa k takému konaniu nedošlo. KS BB v tomto smere v odôvodnení poukázal

na ustanovenia , ods. 1 a , s tým, že okolnosti spočívajúce v postupe

sudcu v konaní o prejednávaní veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach nie sú

dôvodom na vylúčenie sudcu a že namietaný procesný postup sudcu nie je dôvodom

pre vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci naviac, ak tento bude predmetom

odvolacieho konania na základe podaného odvolania proti rozhodnutiu o uložení

poriadkovej pokuty, ako aj na tú skutočnosť, že ten subjektívny pocit účastníka konania

(sťažovateľa), ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu k danému konaniu

vec prejednať pre minútové meškanie ako nepochopiteľný, vraj nestačí k tomu, aby bol

sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. KS BB ďalej uviedol, že vyjadrenia

samotného sudcu JUDr. P. T. vraj vyplýva, že tento sa vo veci necíti byť zaujatý, lebo vraj

nemá žiaden vzťah k účastníkom ani k prejednávanej veci a že okolnosti ohľadom uloženia

poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod pre vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

v danej veci a preto KS BB JUDr. P. T. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania v danej

veci, lebo vraj k tomu neboli splnené zákonné predpoklady , ods. 1 “

Sťažovateľ je toho názoru, že «KS BB... nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce

z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom

na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status sudcu

v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca

neposkytuje garanciu nestrannosti. Neprimeranosť výšky uloženia poriadkovej

pokuty (820,00 eur je maximálna pokuta podľa ) za nepreukázané

„minútové meškanie“ sťažovateľa na pojednávaní vo veci () dňa

05. 09. 2012 o 13.00 hod. a neochota sudcu JUDr. T. pojednávať vo veci...

vyvolávajú oprávnené pochybnosti, že sudca JUDr. T. neposkytuje garanciu

nestrannosti, najmä aj v spojitosti s tým, že samotný sudca OS BB, JUDr. P. T.,

sa už v minulostí vyjadril, že rozhodne v neprospech sťažovateľa... Z toho pohľadu

je pochybnosti vyvolávajúce aj doterajšie nerozhodnutie JUDr. T. vo veci

a taktiež zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania, zo dňa 03. 03. 2012

uznesením OS BB, č. k.: , zo dňa 29. 03. 2012...

nemožno súhlasiť so stanoviskom KS BB v uznesení č k.: -383,

zo dňa 28. 11. 2012, že by sťažovateľ v podaní námietky zaujatosti proti konajúcemu

sudcovi, JUDr. T., namietal procesný postup sudcu (toto je predsa predmetom odvolania

vo veci, o ktorom ešte odvolací súd nerozhodoval) a z neho vyvodzoval zaujatosť sudcu

a ani nemožno súhlasiť s názorom KS BB, že „len subjektívny pocit účastníka konania

(sťažovateľa) vraj nestačí k tomu, aby bol sudca JUDr. T., z prejednávania a rozhodovania

veci vylúčený, t. j. to, že sa sťažovateľovi javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu, JUDr. T.,

ako nepochopiteľný v spojitosti s vyjadrením sudcu, JUDr. P. T., z ktorého vraj vyplýva,

že tento sa vo veci necíti byť zaujatý lebo vraj nemá žiaden vzťah k účastníkom konania

ani k prejednávanej veci a že okolnosti uloženia poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod

pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.

V zásade nemožno súhlasiť ani s tým, že by sudca, JUDr. P. T., nemal žiadny vzťah

(aspoň subjektívny) k veci ochrany osobnosti sťažovateľa, o ktorej koná už viac ako 16!

rokov (aj keď z rôznych a niekedy možno aj opodstatnených dôvodov). Dá sa predpokladať,

že takých vecí JUDr. T., ako sudca, veľa nemá a z toho zrejme vyplýva jeho snaha vec

už rozhodnúť, ale potom otázkou ostáva, prečo vo veci nepojednával, prečo nemal ochotu

vo veci rozhodnúť (aj po uložení pokuty) a to napriek tomu, že v minulosti sťažovateľovi

oznamoval... ako chce vo veci rozhodnúť... Za 16 rokov trvania predmetného konania

sudca, aj nechtiac, k veci nadobudne určitý vzťah a v danej veci nemožno preto ani počítať

s absolútnou nestrannosťou sudcu, JUDr. T., ako sa to javí sťažovateľovi. Domnievame sa,

že skutočnosť, že samotný konajúci sudca, JUDr. P. T. sa vyjadril o svojej nezaujatosti

ešte neznamená, že aj v skutočnosti je garantom nestranného sudcu. Zdôrazňujeme,

že skutočnosť, či je sudca nestranný bol KS BB povinný (ako súd konajúci o námietke

zaujatosti) skúmať z hradiska ústavného princípu nestrannosti sudcu aj z objektívneho

hľadiska. Tento ústavný princíp však KS BB pri výklade , ods. 1, nezohľadnil...

Pokiaľ teda všeobecný súd dospel k svojmu rozhodnutiu tým sa nápadne podobá

„divadielku“ odporcu... kedy po pracovnom úraze oslepol resp. nevidel do strán a pritom,

keď išiel k zamestnávateľovi do firmy... šiel cez vrátnicu za podpory terajšej manželky

a s bielou paličkou, no po návšteve podniku paličku odložil a pohyboval sa zjavne

bez problémov. Uvedený podnik mu „pridelil“ byt vo vtedajšom centre mesta B...

a „zabezpečil“ absolvovanie kurzu v Ústave pre nevidiacich v L... Samozrejme, že každý

môže byť chorý, ale konajúci sudca napriek pochybnostiam sťažovateľa... a ponuke

zabezpečenia „dovozu“ odporcu na pojednávanie... ktorú sťažovateľ písomne predložil

súdu... vo „vyjadrení“ sa k odpovediam odporcu... zo dňa 16. 08. 2010 na základe výzvy

súdu zo dňa 03. 08. 2010, ktorá je založená v spise na č. l. 246 – tieto návrhy sťažovateľa

súd neakceptoval, ale ani nezisťoval, či je zdravotný stav odporcu taký zlý (vyšetrením

pred komisiou resp. cestou znaleckého vyšetrenia – posudku) a tak sudca „pripustil“

pokračovanie „divadelných dejstiev“ na tému „zdravotný stav odporcu... takéto okolnosti

a skutočnosti (o ktorých bol sudca informovaný a nie sú v spise zachytené) sú naozaj

ojedinelé svojou výnimočnosťou iba dokresľujú možnosť vzniku sympatií resp. antipatií voči

stranám sporu, ktoré nie sú písomne zachytené v spise (písomnou formou) a ktoré konajúci

sudca (už z hľadiska profesionality) vo svojom stanovisku o zaujatosti neuvedie, hoci

sú mu známe a určite majú miesto v jeho vedomí/podvedomí, nakoľko sú do značnej miery

výnimočné, veď treba mať na zreteli, že sudca nie je „umelovykonštruovaný útvar“,

ale je človek a z toho dôvodu je prirodzené, že subjektívny vzťah sudcu, ktorý si vytvoril

v pozícii „tretieho“ voči stranám sporu existujú a môžu objektívne reálne ovplyvniť jeho

postavenie v roli sudcu v konaní, t. j. aj pri ukladaní predmetnej poriadkovej pokuty

v maximálnej výške... Pochybnosti sťažovateľa tiež vyvolal napr. aj priebeh úkonu – výsluch

svedka A. Ž... ohľadne vlastníctva P. O. Boxov č... na pošte 1 B... zmätočné odôvodnenie

uznesenia č. k.: -343, zo dňa 29. 03. 2012 spočívajúce v tom, že Ing. K.

sa domáhal návrhom doručeným OS BB dňa 06. 03. 2012 prerušenia konania z dôvodu,

že na daňovom úrade B. sa vedie konanie, vraj bližšie nešpecifikované, ktoré môže mať

vplyv na rozhodnutie vo veci samej ako aj z dôvodu, aby súd rozhodol vo veci o prerušení

konania vo veci samej až do právoplatného skončenia trestnej veci sp. zn.

(vedenej na KS BB) po podaní návrhu na obnovu konania podľa § 109, ods. 1, písmeno b,

, čo nie je pravda, nakoľko sťažovateľ v „návrhu na prerušenie konania“, zo dňa

03. 03. 2012... presne špecifikuje o ktoré daňové konanie... ide...

Vzhľadom na to, že súd v konaní č. -383, zo dňa 28. 11. 2012

rozhodol tak, že sudca OS BB, JUDr. P. T., nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania

vo veci sp. zn.: porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu

a to právo domáhať sa ustanoveným postupom prejednania veci na nezávislom

a nestrannom súde, upravené v , ods. 1, SR ako aj právo na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je upravené v , ods. 2, SR.

Za porušenie týchto základných práv sťažovateľa považujeme to, že KS BB...

rozhodol len na základe subjektívneho hľadiska nestrannosti a neskúmal, či sudca, JUDr. P.

T., poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska, ktorá sa má posudzovať podľa

vonkajších objektívnych skutočností. Za takéto posúdenie, vzhľadom na uvedené skutočnosti

nemožno považovať konštatáciu KS BB o tom, že by sťažovateľ namietal (ako navrhovateľ)

iba procesný postup sudcu vo veci ochrany osobnosti a z neho vyvodzoval zaujatosť sudcu

a názor KS BB, že len subjektívny pocit sťažovateľa, ako účastníka konania o ochranu

osobnosti, ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu k danému konaniu vec

prejednať resp. neprejednať pre „minútové meškanie“ ako nepochopiteľný, vraj nestačí

k tomu, aby bol sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený.

Sme toho názoru, že KS BB neskúmal dôsledne napr. dôvod uloženia poriadkovej

pokuty ako taký v zmysle , ods. 1, , ani pohnútky sudcu uložiť túto pokutu...

Ide teda o rozhodnutie (KS BB) arbitrárne, čo je dôvod na jeho zrušenie...

už zo samotnej dikcie , ods. 1, vyplýva, že sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak existujú čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti

vzhľadom na ich pomer k veci, účastníkom alebo zástupcom. Toto ustanovenie

jednoznačne stanovuje povinnosť KS BB skúmať, či existujú oprávnené pochybnosti

o nezaujatosti konajúceho sudcu.

Podľa nášho názoru sa KS BB pri posudzovaní zaujatosti sudcu relevantne

nevysporiadal s objektívnym princípom, ktorý vyplýva z práva sťažovateľa na nestranný

súd. Vzhľadom na to, že toto právo na nestranný súd má aj ústavnoprávny rozmer, jeho

nerešpektovanie znamená nielen porušenie zákona, ale aj a medzinárodnoprávnych

dokumentov. Podľa nášho názoru nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí

sa ako taký aj objektívne javiť v očiach sťažovateľa, ako účastníka konania na ochranu

osobnosti, v ktorom koná sudca OS BB, JUDr. P. T. V našom prípade nebola vylúčená

akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti, čo vyplýva z vyššie

uvedených skutočností.

O dĺžke konania na ochranu osobnosti sa KS BB vo svojom rozhodnutí (uznesení)

ani nezmienil, hoci táto skutočnosť taktiež súvisí s uloženou pokutou, najmä

s jej primeranosťou/dôvodnosťou. Opísané konanie sudcu, JUDr. T., KS BB nezistil,

lebo objektívne hľadisko jeho nestrannosti neskúmal, rozhodol arbitrárne v rozpore

so zákonom, aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,

čo určite nevzbudzuje dôveryhodnosť súdu v demokratickej spoločnosti.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva Ing. K. (sťažovateľa) upravené v čl. 46 ods. a čl. 48 ods. 2

postupom Krajského súdu Banská Bystrica porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. -383, zo dňa

28. 11. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu B. Bystrica prikazuje, aby vo veci konal.

4. Ing. I. K. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet advokáta (advokátskej kancelárie) Mgr. F. P.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (rozhodnutia).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa uznesením

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom. Napadnutým

uznesením krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. o nevylúčení zákonného sudcu

JUDr. P. T. z jej prerokovávania a rozhodovania.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„Z podanej námietky zaujatosti navrhovateľa vyplýva, že sudca JUDr. P. T. sa mu javí ako

zaujatý z dôvodu, že mu uložil poriadkovú pokutu, pričom nedošlo z jeho strany k takému

konaniu, ktoré by bolo dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty. Z uvedeného leda vyplýva,

že navrhovateľ namieta procesný postup sudcu v danej veci, od ktorého postupu vyvodzuje

zaujatosť sudcu.

V zmysle dôvodom na vylúčenie sudcu, nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach.

Namietaný procesný postup sudcu, nie je dôvodom pre vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci naviac ak tento bude predmetom odvolacieho konania na základe

podaného odvolania proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty.

Len subjektívny pocit účastníka konania, ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový

postoj sudcu k danému konania vec prejednať pre minútové meškanie ako nepochopiteľný,

nestačí k tomu, aby bol sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený.

Z vyjadrenia samotného sudcu JUDr. P. T. vyplýva, že tento sa vo veci necíti byť

zaujatý, lebo nemá žiaden vzťah k účastníkom ani k prejednávanej veci. Okolnosti ohľadom

uloženia poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod pre vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania v danej veci.“

Ako už bolo uvedené, dôvodom námietky zaujatosti, ktorú vzniesol sťažovateľ voči

zákonnému sudcovi, bola skutočnosť, že zákonný sudca uložil sťažovateľovi poriadkovú

pokutu. Ústavný súd sa s odôvodnením uznesenia krajského súdu v celom rozsahu

stotožňuje.

Uloženie poriadkovej pokuty je procesným postupom súdu, ktorý nezakladá dôvod

na vylúčenie sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci. Procesný postup súdu by mohol

zakladať dôvod na vylúčenie sudcu iba vtedy, ak by išlo o procesný postup,

ktorý je nezákonný, navyše by muselo ísť o opakované závažné porušenie procesných

predpisov. Keďže o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty

nebolo v čase rozhodovania o námietke zaujatosti rozhodnuté, nebolo možné konštatovať,

že uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore so zákonom, a preto neprichádzalo do úvahy

vylúčenie sudcu iba na základe subjektívnych pocitov sťažovateľa, tak ako to správne

konštatuje krajský súd v odôvodnení uznesenia.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zbytočné prieťahy v konaní sú dlhodobo

považované za jeden z problémov súčasného súdnictva. Ukladanie poriadkových pokút

účastníkom konania, ktorí sa bez ospravedlnenia nezúčastnia pojednávania, by sa malo stať

štandardným nástrojom súdov, ktorými by sa zbytočným prieťahom v konaní predchádzalo,

čo by v konečnom dôsledku prispelo ku dôveryhodnosti súdnictva.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo

na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu

z jej ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci

pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb

(t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa , resp. účastníka súdneho

konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi označeného sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva

na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,

že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho

a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania

o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu)

je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené

kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu

subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne

neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym

pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Krajský súd posudzoval zaujatosť zákonného sudcu z dôvodu uvedeného v námietke

zaujatosti, ktorým bolo uloženie poriadkovej pokuty. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje

v sťažnosti na ďalšie dôvody, pre ktoré považuje zákonného sudcu za zaujatého

(napr. predchádzajúce vyjadrenia zákonného sudcu, že rozhodne v neprospech sťažovateľa,

zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania, neakceptovanie návrhu sťažovateľa

na vykonanie dôkazu, priebeh výsluchu A. Ž., zmätočné odôvodnenie rozhodnutia, ktorým

súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na prerušenie konania), tieto skutočnosti neboli dôvodom

podanej námietky zaujatosti, a preto krajský súd zaujatosť sudcu z uvedených dôvodov ani

nemohol posudzovať.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,

keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje

taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť

rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných

sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnému sudcovi v označenej

právnej veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti podľa však podľa názoru

ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,

a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny a akceptovateľný. Ústavný

súd nezistil, že by uzneseniu krajského bolo možné vyčítať svojvôľu alebo takú aplikáciu

zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd

vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu

nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označenými článkami .

Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu

sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie zákonného sudcu, a preto jeho obsah

neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným

porušením jeho označených práv.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa uznesením krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ktoré

odôvodnil takto: „Vzhľadom na to, že súd v konaní č. -383, zo dňa 28. 11.

2012 rozhodol tak, že sudca OS BB, JUDr. P. T., nie je vylúčený z prejednania

a rozhodovania vo veci sp. zn.: porušil základné právo sťažovateľa...

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je upravené v čl. 48, ods. 2,

SR.“

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ). Uvedený právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti

Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Sťažovateľ podal námietku zaujatosti na okresnom súde 21. novembra 2012.

O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd napadnutým uznesením 28. novembra 2012.

Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 19. decembra 2012 a dňom

doručenia sa stalo právoplatným.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu (13. februára 2013) už krajský súd nemohol porušovať základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Ústavný súd navyše konštatuje, že ak krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti

sťažovateľa v lehote 7 dní od jej podania, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

ani v čase rozhodovania o námietke zaujatosti neporušil.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013