Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 187/2013
PDF · 264.91 KB
No categories available
I. ÚS 187/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., S., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 14 NcC 653/2012-383 z 28. novembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2013 doručená sťažnosť Ing. I. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 NcC 653/2012-383 z 28. novembra
2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
Sťažovateľ je navrhovateľom vo veci vedenej Okresným súdom Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 141/1996 o ochranu osobnosti.
Uznesením okresného súdu č. k. 16 C 141/1996-358 z 21. septembra 2012 (ďalej
len „uznesenie o uložení poriadkovej pokuty“) bola sťažovateľovi uložená poriadková
pokuta v sume 820 €. Uznesenie o uložení poriadkovej pokuty odôvodnil okresný súd tým,
že sťažovateľ sa nedostavil na pojednávanie nariadené na 27. jún 2012, pričom svoju
neúčasť ospravedlnil a následne sa na pojednávanie nariadené na 5. september 2012
bez ospravedlnenia nedostavil napriek tomu, že bol na pojednávanie riadne predvolaný
s tým, že jeho účasť na pojednávaní je nutná a predvolanie prevzal. Proti uzneseniu
o uložení poriadkovej pokuty podal sťažovateľ 23. októbra 2012 odvolanie.
Sťažovateľ 21. novembra 2012 vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi
JUDr. P. T., ktorú odôvodnil takto: «... v mojich očiach sa sudca JUDr. T. prestal javiť ako
nestranný sudca dňom 5. 9. 2012, nakoľko nebol ochotný vo veci pojednávať kvôli môjmu
„údajnému minútovému“ meškaniu a uložil mi pokutu, ktorá bola maximálna (§ 53, ods. 1,
O. s. p.), a pritom nedošlo ku žiadnej skutočnosti, ktorá by sa dala kvalifikovať ako dôvod
takto udelenej pokuty a to v maximálnej výške – viď horeuvedené odvolanie.
Vec je vedená už 16 rokov a ochrana osobnosti je tým značne oslabená
na jej význame a z tohto pohľadu nie je možné považovať „údajne minútové“ meškanie
za konanie, ktoré je sankciované podľa § 53, ods. 1 O. s. p. Neochota sudcu prejednať
vec s „minútovým meškaním“ je nepochopiteľná a maximálna výška odzrkadľuje vnútorný
myšlienkový postoj sudcu, ktorý považujem jednoznačne za zaujatosť voči mojej osobe
(z neznámeho dôvodu), čo dokazuje samotné uznesenie zo dňa 21. 9. 2012.»
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Krajský súd... 28. 11. 2012 rozhodol uznesením
č. k.: 14 NcC/653/2012-383 tak, že sudca JUDr. P. T. nie je vylúčený z pojednávania
a rozhodovania v tejto veci... Krajský súd... odôvodnil toto svoje rozhodnutie tým,
že sťažovateľ namietal procesný postup sudcu v danej veci a od tohto postupu vyvodil
zaujatosť sudcu, nakoľko z podanej námietky sťažovateľa vraj vyplýva, že sudca JUDr. P. T.
sa mu javí ako zaujatý z dôvodu, že mu uložil poriadkovú pokutu, pričom zo strany
sťažovateľa k takému konaniu nedošlo. KS BB v tomto smere v odôvodnení poukázal
na ustanovenia § 14, ods. 1 a § 14 ods. 3, O. s. p. s tým, že okolnosti spočívajúce v postupe
sudcu v konaní o prejednávaní veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach nie sú
dôvodom na vylúčenie sudcu a že namietaný procesný postup sudcu nie je dôvodom
pre vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci naviac, ak tento bude predmetom
odvolacieho konania na základe podaného odvolania proti rozhodnutiu o uložení
poriadkovej pokuty, ako aj na tú skutočnosť, že ten subjektívny pocit účastníka konania
(sťažovateľa), ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu k danému konaniu
vec prejednať pre minútové meškanie ako nepochopiteľný, vraj nestačí k tomu, aby bol
sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. KS BB ďalej uviedol, že vyjadrenia
samotného sudcu JUDr. P. T. vraj vyplýva, že tento sa vo veci necíti byť zaujatý, lebo vraj
nemá žiaden vzťah k účastníkom ani k prejednávanej veci a že okolnosti ohľadom uloženia
poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod pre vylúčenie z prejednávania a rozhodovania
v danej veci a preto KS BB JUDr. P. T. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania v danej
veci, lebo vraj k tomu neboli splnené zákonné predpoklady § 14, ods. 1 O. s. p.“
Sťažovateľ je toho názoru, že «KS BB... nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce
z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom
na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status sudcu
v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca
neposkytuje garanciu nestrannosti. Neprimeranosť výšky uloženia poriadkovej
pokuty (820,00 eur je maximálna pokuta podľa § 53 ods. 1 O. s. p.) za nepreukázané
„minútové meškanie“ sťažovateľa na pojednávaní vo veci (16 C/141/1996) dňa
05. 09. 2012 o 13.00 hod. a neochota sudcu JUDr. T. pojednávať vo veci...
vyvolávajú oprávnené pochybnosti, že sudca JUDr. T. neposkytuje garanciu
nestrannosti, najmä aj v spojitosti s tým, že samotný sudca OS BB, JUDr. P. T.,
sa už v minulostí vyjadril, že rozhodne v neprospech sťažovateľa... Z toho pohľadu
je pochybnosti vyvolávajúce aj doterajšie nerozhodnutie JUDr. T. vo veci 16 C/141/1996
a taktiež zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania, zo dňa 03. 03. 2012
uznesením OS BB, č. k.: 16 C/141/1996, zo dňa 29. 03. 2012...
nemožno súhlasiť so stanoviskom KS BB v uznesení č k.: 14 NcC/653/2012-383,
zo dňa 28. 11. 2012, že by sťažovateľ v podaní námietky zaujatosti proti konajúcemu
sudcovi, JUDr. T., namietal procesný postup sudcu (toto je predsa predmetom odvolania
vo veci, o ktorom ešte odvolací súd nerozhodoval) a z neho vyvodzoval zaujatosť sudcu
a ani nemožno súhlasiť s názorom KS BB, že „len subjektívny pocit účastníka konania
(sťažovateľa) vraj nestačí k tomu, aby bol sudca JUDr. T., z prejednávania a rozhodovania
veci vylúčený, t. j. to, že sa sťažovateľovi javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu, JUDr. T.,
ako nepochopiteľný v spojitosti s vyjadrením sudcu, JUDr. P. T., z ktorého vraj vyplýva,
že tento sa vo veci necíti byť zaujatý lebo vraj nemá žiaden vzťah k účastníkom konania
ani k prejednávanej veci a že okolnosti uloženia poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod
pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.
V zásade nemožno súhlasiť ani s tým, že by sudca, JUDr. P. T., nemal žiadny vzťah
(aspoň subjektívny) k veci ochrany osobnosti sťažovateľa, o ktorej koná už viac ako 16!
rokov (aj keď z rôznych a niekedy možno aj opodstatnených dôvodov). Dá sa predpokladať,
že takých vecí JUDr. T., ako sudca, veľa nemá a z toho zrejme vyplýva jeho snaha vec
už rozhodnúť, ale potom otázkou ostáva, prečo vo veci nepojednával, prečo nemal ochotu
vo veci rozhodnúť (aj po uložení pokuty) a to napriek tomu, že v minulosti sťažovateľovi
oznamoval... ako chce vo veci rozhodnúť... Za 16 rokov trvania predmetného konania
sudca, aj nechtiac, k veci nadobudne určitý vzťah a v danej veci nemožno preto ani počítať
s absolútnou nestrannosťou sudcu, JUDr. T., ako sa to javí sťažovateľovi. Domnievame sa,
že skutočnosť, že samotný konajúci sudca, JUDr. P. T. sa vyjadril o svojej nezaujatosti
ešte neznamená, že aj v skutočnosti je garantom nestranného sudcu. Zdôrazňujeme,
že skutočnosť, či je sudca nestranný bol KS BB povinný (ako súd konajúci o námietke
zaujatosti) skúmať z hradiska ústavného princípu nestrannosti sudcu aj z objektívneho
hľadiska. Tento ústavný princíp však KS BB pri výklade § 14, ods. 1, O. s. p. nezohľadnil...
Pokiaľ teda všeobecný súd dospel k svojmu rozhodnutiu tým sa nápadne podobá
„divadielku“ odporcu... kedy po pracovnom úraze oslepol resp. nevidel do strán a pritom,
keď išiel k zamestnávateľovi do firmy... šiel cez vrátnicu za podpory terajšej manželky
a s bielou paličkou, no po návšteve podniku paličku odložil a pohyboval sa zjavne
bez problémov. Uvedený podnik mu „pridelil“ byt vo vtedajšom centre mesta B...
a „zabezpečil“ absolvovanie kurzu v Ústave pre nevidiacich v L... Samozrejme, že každý
môže byť chorý, ale konajúci sudca napriek pochybnostiam sťažovateľa... a ponuke
zabezpečenia „dovozu“ odporcu na pojednávanie... ktorú sťažovateľ písomne predložil
súdu... vo „vyjadrení“ sa k odpovediam odporcu... zo dňa 16. 08. 2010 na základe výzvy
súdu zo dňa 03. 08. 2010, ktorá je založená v spise na č. l. 246 – tieto návrhy sťažovateľa
súd neakceptoval, ale ani nezisťoval, či je zdravotný stav odporcu taký zlý (vyšetrením
pred komisiou resp. cestou znaleckého vyšetrenia – posudku) a tak sudca „pripustil“
pokračovanie „divadelných dejstiev“ na tému „zdravotný stav odporcu... takéto okolnosti
a skutočnosti (o ktorých bol sudca informovaný a nie sú v spise zachytené) sú naozaj
ojedinelé svojou výnimočnosťou iba dokresľujú možnosť vzniku sympatií resp. antipatií voči
stranám sporu, ktoré nie sú písomne zachytené v spise (písomnou formou) a ktoré konajúci
sudca (už z hľadiska profesionality) vo svojom stanovisku o zaujatosti neuvedie, hoci
sú mu známe a určite majú miesto v jeho vedomí/podvedomí, nakoľko sú do značnej miery
výnimočné, veď treba mať na zreteli, že sudca nie je „umelovykonštruovaný útvar“,
ale je človek a z toho dôvodu je prirodzené, že subjektívny vzťah sudcu, ktorý si vytvoril
v pozícii „tretieho“ voči stranám sporu existujú a môžu objektívne reálne ovplyvniť jeho
postavenie v roli sudcu v konaní, t. j. aj pri ukladaní predmetnej poriadkovej pokuty
v maximálnej výške... Pochybnosti sťažovateľa tiež vyvolal napr. aj priebeh úkonu – výsluch
svedka A. Ž... ohľadne vlastníctva P. O. Boxov č... na pošte 1 B... zmätočné odôvodnenie
uznesenia č. k.: 16 C/141/1996-343, zo dňa 29. 03. 2012 spočívajúce v tom, že Ing. K.
sa domáhal návrhom doručeným OS BB dňa 06. 03. 2012 prerušenia konania z dôvodu,
že na daňovom úrade B. sa vedie konanie, vraj bližšie nešpecifikované, ktoré môže mať
vplyv na rozhodnutie vo veci samej ako aj z dôvodu, aby súd rozhodol vo veci o prerušení
konania vo veci samej až do právoplatného skončenia trestnej veci sp. zn. 3 T 25/00
(vedenej na KS BB) po podaní návrhu na obnovu konania podľa § 109, ods. 1, písmeno b,
O. s. p., čo nie je pravda, nakoľko sťažovateľ v „návrhu na prerušenie konania“, zo dňa
03. 03. 2012... presne špecifikuje o ktoré daňové konanie... ide...
Vzhľadom na to, že súd v konaní č. 14 NcC/653/2012-383, zo dňa 28. 11. 2012
rozhodol tak, že sudca OS BB, JUDr. P. T., nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania
vo veci sp. zn.: 16 C/141/1996 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu
a to právo domáhať sa ustanoveným postupom prejednania veci na nezávislom
a nestrannom súde, upravené v čl. 46, ods. 1, Ústavy SR ako aj právo na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je upravené v čl. 48, ods. 2, Ústavy SR.
Za porušenie týchto základných práv sťažovateľa považujeme to, že KS BB...
rozhodol len na základe subjektívneho hľadiska nestrannosti a neskúmal, či sudca, JUDr. P.
T., poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska, ktorá sa má posudzovať podľa
vonkajších objektívnych skutočností. Za takéto posúdenie, vzhľadom na uvedené skutočnosti
nemožno považovať konštatáciu KS BB o tom, že by sťažovateľ namietal (ako navrhovateľ)
iba procesný postup sudcu vo veci ochrany osobnosti a z neho vyvodzoval zaujatosť sudcu
a názor KS BB, že len subjektívny pocit sťažovateľa, ako účastníka konania o ochranu
osobnosti, ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu k danému konaniu vec
prejednať resp. neprejednať pre „minútové meškanie“ ako nepochopiteľný, vraj nestačí
k tomu, aby bol sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený.
Sme toho názoru, že KS BB neskúmal dôsledne napr. dôvod uloženia poriadkovej
pokuty ako taký v zmysle § 53, ods. 1, O. s. p., ani pohnútky sudcu uložiť túto pokutu...
Ide teda o rozhodnutie (KS BB) arbitrárne, čo je dôvod na jeho zrušenie...
už zo samotnej dikcie § 14, ods. 1, O. s. p. vyplýva, že sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak existujú čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti
vzhľadom na ich pomer k veci, účastníkom alebo zástupcom. Toto ustanovenie O. s. p.
jednoznačne stanovuje povinnosť KS BB skúmať, či existujú oprávnené pochybnosti
o nezaujatosti konajúceho sudcu.
Podľa nášho názoru sa KS BB pri posudzovaní zaujatosti sudcu relevantne
nevysporiadal s objektívnym princípom, ktorý vyplýva z práva sťažovateľa na nestranný
súd. Vzhľadom na to, že toto právo na nestranný súd má aj ústavnoprávny rozmer, jeho
nerešpektovanie znamená nielen porušenie zákona, ale aj ústavy a medzinárodnoprávnych
dokumentov. Podľa nášho názoru nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí
sa ako taký aj objektívne javiť v očiach sťažovateľa, ako účastníka konania na ochranu
osobnosti, v ktorom koná sudca OS BB, JUDr. P. T. V našom prípade nebola vylúčená
akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti, čo vyplýva z vyššie
uvedených skutočností.
O dĺžke konania na ochranu osobnosti sa KS BB vo svojom rozhodnutí (uznesení)
ani nezmienil, hoci táto skutočnosť taktiež súvisí s uloženou pokutou, najmä
s jej primeranosťou/dôvodnosťou. Opísané konanie sudcu, JUDr. T., KS BB nezistil,
lebo objektívne hľadisko jeho nestrannosti neskúmal, rozhodol arbitrárne v rozpore
so zákonom, ústavou aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
čo určite nevzbudzuje dôveryhodnosť súdu v demokratickej spoločnosti.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva Ing. K. (sťažovateľa) upravené v čl. 46 ods. a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Banská Bystrica porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 14 NcC/653/2012-383, zo dňa
28. 11. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajskému súdu B. Bystrica prikazuje, aby vo veci konal.
4. Ing. I. K. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet advokáta (advokátskej kancelárie) Mgr. F. P.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (rozhodnutia).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy uznesením
krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ústavy uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom. Napadnutým
uznesením krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 141/1996 o nevylúčení zákonného sudcu
JUDr. P. T. z jej prerokovávania a rozhodovania.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:
„Z podanej námietky zaujatosti navrhovateľa vyplýva, že sudca JUDr. P. T. sa mu javí ako
zaujatý z dôvodu, že mu uložil poriadkovú pokutu, pričom nedošlo z jeho strany k takému
konaniu, ktoré by bolo dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty. Z uvedeného leda vyplýva,
že navrhovateľ namieta procesný postup sudcu v danej veci, od ktorého postupu vyvodzuje
zaujatosť sudcu.
V zmysle § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu, nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach.
Namietaný procesný postup sudcu, nie je dôvodom pre vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci naviac ak tento bude predmetom odvolacieho konania na základe
podaného odvolania proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty.
Len subjektívny pocit účastníka konania, ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový
postoj sudcu k danému konania vec prejednať pre minútové meškanie ako nepochopiteľný,
nestačí k tomu, aby bol sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený.
Z vyjadrenia samotného sudcu JUDr. P. T. vyplýva, že tento sa vo veci necíti byť
zaujatý, lebo nemá žiaden vzťah k účastníkom ani k prejednávanej veci. Okolnosti ohľadom
uloženia poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod pre vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania v danej veci.“
Ako už bolo uvedené, dôvodom námietky zaujatosti, ktorú vzniesol sťažovateľ voči
zákonnému sudcovi, bola skutočnosť, že zákonný sudca uložil sťažovateľovi poriadkovú
pokutu. Ústavný súd sa s odôvodnením uznesenia krajského súdu v celom rozsahu
stotožňuje.
Uloženie poriadkovej pokuty je procesným postupom súdu, ktorý nezakladá dôvod
na vylúčenie sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci. Procesný postup súdu by mohol
zakladať dôvod na vylúčenie sudcu iba vtedy, ak by išlo o procesný postup,
ktorý je nezákonný, navyše by muselo ísť o opakované závažné porušenie procesných
predpisov. Keďže o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty
nebolo v čase rozhodovania o námietke zaujatosti rozhodnuté, nebolo možné konštatovať,
že uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore so zákonom, a preto neprichádzalo do úvahy
vylúčenie sudcu iba na základe subjektívnych pocitov sťažovateľa, tak ako to správne
konštatuje krajský súd v odôvodnení uznesenia.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zbytočné prieťahy v konaní sú dlhodobo
považované za jeden z problémov súčasného súdnictva. Ukladanie poriadkových pokút
účastníkom konania, ktorí sa bez ospravedlnenia nezúčastnia pojednávania, by sa malo stať
štandardným nástrojom súdov, ktorými by sa zbytočným prieťahom v konaní predchádzalo,
čo by v konečnom dôsledku prispelo ku dôveryhodnosti súdnictva.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo
na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu
z jej ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci
pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb
(t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho
konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,
že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho
a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu
týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania
o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu)
je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha
a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené
kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu
subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne
neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym
pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Krajský súd posudzoval zaujatosť zákonného sudcu z dôvodu uvedeného v námietke
zaujatosti, ktorým bolo uloženie poriadkovej pokuty. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje
v sťažnosti na ďalšie dôvody, pre ktoré považuje zákonného sudcu za zaujatého
(napr. predchádzajúce vyjadrenia zákonného sudcu, že rozhodne v neprospech sťažovateľa,
zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania, neakceptovanie návrhu sťažovateľa
na vykonanie dôkazu, priebeh výsluchu A. Ž., zmätočné odôvodnenie rozhodnutia, ktorým
súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na prerušenie konania), tieto skutočnosti neboli dôvodom
podanej námietky zaujatosti, a preto krajský súd zaujatosť sudcu z uvedených dôvodov ani
nemohol posudzovať.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,
keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných
sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnému sudcovi v označenej
právnej veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru
ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,
a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny a akceptovateľný. Ústavný
súd nezistil, že by uzneseniu krajského bolo možné vyčítať svojvôľu alebo takú aplikáciu
zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd
vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu
nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s označenými článkami ústavy.
Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu
sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie zákonného sudcu, a preto jeho obsah
neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným
porušením jeho označených práv.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ústavy, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu a jemu
predchádzajúcim postupom
Sťažovateľ v sťažnosti namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ktoré
odôvodnil takto: „Vzhľadom na to, že súd v konaní č. 14 NcC/653/2012-383, zo dňa 28. 11.
2012 rozhodol tak, že sudca OS BB, JUDr. P. T., nie je vylúčený z prejednania
a rozhodovania vo veci sp. zn.: 16 C/141/1996 porušil základné právo sťažovateľa...
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je upravené v čl. 48, ods. 2,
Ústavy SR.“
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Sťažovateľ podal námietku zaujatosti na okresnom súde 21. novembra 2012.
O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd napadnutým uznesením 28. novembra 2012.
Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 19. decembra 2012 a dňom
doručenia sa stalo právoplatným.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu (13. februára 2013) už krajský súd nemohol porušovať základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd navyše konštatuje, že ak krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti
sťažovateľa v lehote 7 dní od jej podania, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy ani v čase rozhodovania o námietke zaujatosti neporušil.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013