Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 189/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť F. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Námestovo č. k. -208 z 3. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. -228 z 26. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. P. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2013 doručená sťažnosť F. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -208 z 3. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -228 z 26. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ sa v namietanom konaní domáhal určenia vecného bremena (právo cesty

pešo, vozom a motorovými vozidlami po pozemkoch vo vlastníctve odporcov). Svoj návrh

odôvodňoval tým, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech svojho pozemku

a na ňom stojacemu rodinnému domu nadobudol on a jeho právni predchodcovia

vydržaním.

Okresný súd rozsudkom č. k. -208 z 3. októbra 2011 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa a zaviazal ho na náhradu trov

konania.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho skutkovými i právnymi závermi.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom

krajského súdu, ktoré sú podľa neho založené na nesprávnych skutkových a právnych

záveroch a nedostatočne odôvodnené.

V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľ podrobne poukazuje na to,

v ktorých smeroch považuje skutkové a právne závery okresného súdu za nesprávne, pričom

jeho argumentácia sa v podstatnej časti zhoduje s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu. Zároveň poukazuje na to, že podľa neho sa krajský súd

dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacími argumentmi, a preto jeho rozsudok považuje

za nedostatočne odôvodnený.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a , ods. 1 SR rozsudkom Okresného súdu

Námestovo č. -208 zo dňa 03. 10. 2011 a rozsudkom Krajského súdu Žilina

č. -228 zo dňa 26. 11. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu Námestovo č. -208 zo dňa

03. 10. 2011 a rozsudok Krajského súdu Žilina č. -228 zo dňa 26. 11. 2012

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Námestovo a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 331,13 €... a to na účet advokáta JUDr. A. S.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktoré sú podľa neho

arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne

odôvodnené.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom okresného súdu

Proti namietanému rozsudku okresného súdu bol prípustný a sťažovateľom aj využitý

opravný prostriedok, na základe ktorého bol tento rozsudok v odvolacom konaní

preskúmaný krajským súdom. Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na princíp

subsidiarity zakotvený v nie je v jeho právomoci preskúmanie

namietaného rozsudku okresného súdu, pretože na základe prípustného opravného

prostriedku jeho preskúmanie patrilo do právomoci všeobecného súdu. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu

bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti

rozsudku okresného súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď po zhrnutí dôvodov

rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania sťažovateľa uviedol:

„Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu

a po vyhodnotení tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

rozhodnutia okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd preukázaný skutkový

stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého, rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje

a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd podrobne v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia vysvetlil akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že navrhovateľ

nepreukázal ani domnelý právny titul, na základe ktorého jeho rodičia mali vstúpiť

do dobromyseľnej držby práva cesty, keďže z titulu kúpnej zmluvy zo dňa 29. 10. 1963,

ktorou rodičia navrhovateľa odkúpili predmetné pozemky od K. K., nemohli byť objektívne

presvedčení, že vykonávajú právo k cudzej veci, keďže predmetnou kúpnou zmluvou

nadobudli nehnuteľnosti do svojho vlastníctva. Zároveň pokiaľ ide o odvolacie námietky

odporcu 1) tieto nepovažoval odvolací súd za opodstatnené, pričom so všetkými

sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal v dostatočnom rozsahu okresný súd.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako večne správny

potvrdil...“

Ústavný súd konštatuje, že aj podľa neho sa okresný súd veľmi podrobne a dôsledne

vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre posúdenie sťažovateľom

uplatnených nárokov vrátane skutočností, ktoré tvorili podstatnú časť odvolacích dôvodov

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu aj podstatnú časť dôvodov jeho sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími jeho nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013