Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 189/2013
PDF · 165.79 KB
No categories available
I. ÚS 189/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť F. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Námestovo č. k. 2 C 351/2008-208 z 3. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
č. k. 5 Co 70/2012-228 z 26. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. P. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2013 doručená sťažnosť F. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 2 C 351/2008-208 z 3. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 70/2012-228 z 26. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ sa v namietanom konaní domáhal určenia vecného bremena (právo cesty
pešo, vozom a motorovými vozidlami po pozemkoch vo vlastníctve odporcov). Svoj návrh
odôvodňoval tým, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech svojho pozemku
a na ňom stojacemu rodinnému domu nadobudol on a jeho právni predchodcovia
vydržaním.
Okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 351/2008-208 z 3. októbra 2011 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa a zaviazal ho na náhradu trov
konania.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho skutkovými i právnymi závermi.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom
krajského súdu, ktoré sú podľa neho založené na nesprávnych skutkových a právnych
záveroch a nedostatočne odôvodnené.
V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľ podrobne poukazuje na to,
v ktorých smeroch považuje skutkové a právne závery okresného súdu za nesprávne, pričom
jeho argumentácia sa v podstatnej časti zhoduje s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu. Zároveň poukazuje na to, že podľa neho sa krajský súd
dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacími argumentmi, a preto jeho rozsudok považuje
za nedostatočne odôvodnený.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu
Námestovo č. 2 C/351/2008-208 zo dňa 03. 10. 2011 a rozsudkom Krajského súdu Žilina
č. 5 Co/70/2012-228 zo dňa 26. 11. 2012 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu Námestovo č. 2 C/351/2008-208 zo dňa
03. 10. 2011 a rozsudok Krajského súdu Žilina č. 5 Co/70/2012-228 zo dňa 26. 11. 2012
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Námestovo a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 331,13 €... a to na účet advokáta JUDr. A. S.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktoré sú podľa neho
arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne
odôvodnené.
K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom okresného súdu
Proti namietanému rozsudku okresného súdu bol prípustný a sťažovateľom aj využitý
opravný prostriedok, na základe ktorého bol tento rozsudok v odvolacom konaní
preskúmaný krajským súdom. Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie
namietaného rozsudku okresného súdu, pretože na základe prípustného opravného
prostriedku jeho preskúmanie patrilo do právomoci všeobecného súdu. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu
bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne
vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti
rozsudku okresného súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď po zhrnutí dôvodov
rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania sťažovateľa uviedol:
„Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu
a po vyhodnotení tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
rozhodnutia okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd preukázaný skutkový
stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého, rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje
a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní
obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd podrobne v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vysvetlil akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal ani domnelý právny titul, na základe ktorého jeho rodičia mali vstúpiť
do dobromyseľnej držby práva cesty, keďže z titulu kúpnej zmluvy zo dňa 29. 10. 1963,
ktorou rodičia navrhovateľa odkúpili predmetné pozemky od K. K., nemohli byť objektívne
presvedčení, že vykonávajú právo k cudzej veci, keďže predmetnou kúpnou zmluvou
nadobudli nehnuteľnosti do svojho vlastníctva. Zároveň pokiaľ ide o odvolacie námietky
odporcu 1) tieto nepovažoval odvolací súd za opodstatnené, pričom so všetkými
sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal v dostatočnom rozsahu okresný súd.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako večne správny
potvrdil...“
Ústavný súd konštatuje, že aj podľa neho sa okresný súd veľmi podrobne a dôsledne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre posúdenie sťažovateľom
uplatnených nárokov vrátane skutočností, ktoré tvorili podstatnú časť odvolacích dôvodov
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu aj podstatnú časť dôvodov jeho sťažnosti.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími jeho nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013