Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 166/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. S. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a (ďalej len „“) a práv podľa ,

čl. 3 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je v postavení

žalobcu účastníkom konania vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. ; predmetom označeného konania je rozhodovanie o jeho žalobe

o ochrane osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá smeruje proti

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza, že v súvislosti s konaním vedeným

okresným súdom pod sp. zn. «opakovane požiadal sudcu JUDr. T. G., ktorý

prejednáva označenú vec, ale aj niekoľko iných vecí kde som navrhovateľom, aby mi súd

zabezpečil rovnosť v konaní tak, že okrem duálneho monitora na ktorom budem môcť

sledovať protokoláciu zápisnice, bude súd z pojednávania vyhotovovať aj zvukový záznam

tzv. konferenčným spôsobom pomocou viacerých mikrofónov, ktoré budú pred sudcom,

svedkami a účastníkmi konania. Od pôvodnej požiadavky na automatický prepis

hovorového slova do písomnej zápisnice som ustúpil pod tlakom vedenia KS Banská

Bystrica, ktorý v osobe p. predsedu tvrdil, že súdy dnes také technické zariadenie nemajú a

pokiaľ v tlači bývalá p. ministerka tvrdila, že také zariadenie už súdy majú, jednalo sa

údajne o jej nepravdivé tvrdenia. Opakovane som súd žiadal aspoň o konferenčný záznam

pojednávaní a napriek tomu sudca JUDr. T. G. dňa 16. 3. 2012 vyniesol v inej veci sp. zn.

rozsudok, pričom konal napriek môjmu nesúhlasu iba s diktafónom. Proti

tomuto rozsudku som podal odvolanie dňa 2. 6. 2012. Okrem toho, že sudca nerešpektoval

moje opakované žiadosti o vyhotovenie zvukového záznamu pojednávania došlo zo strany

sudcu v súvislosti s mojím trestným oznámením na jeho osobu pre konanie voči mne vo veci

sp. zn. pri jeho výpovedi na OKP B. dňa 13. 4. 2012 k zneváženiu mojej osoby

nepravdivými tvrdeniami sudcu o mojom sluchovom postihnutí. Sudca klamal pred

vyšetrovateľom, že listiny o mojom zdravotnom postihnutí mali dokázať, že trpím „takmer

úplnou hluchotou“. V skutočnosti množstvo lekárskych správ, ktoré som súdu

založil do spisu jednoznačne dokazovalo, že od roku 2000 nemám ani zbytky sluchu, trpím

100 %-tnou stratou sluchu... Po druhý krát sudca klamal na pojednávaní dňa 29. 6. 2012

keď vo veci sp. zn. do zápisnice z pojednávania súdu poprel svoju výpoveď

pred vyšetrovateľom a tretí krát klamal v stanovisku odvolaciemu súdu dňa 3. 7. 2012.

Okrem toho aj v písomných stanoviskách v inej veci poprel svoju výpoveď pred OKP B.

a tvrdil, že sa k môjmu postihnutiu nikdy nevyjadroval... Sudca však klamal opakovane

aj v tom, keď tvrdil, že OS Brezno nemá technické zariadenie na konferenčné snímanie

pojednávania. Tvrdil to aj odvolaciemu súdu jednak vo veci sp. zn. ,

ale aj v inej veci sp. zn. . Poukázal som na iné konania na OS Brezno kde

sudca JUDr. J. Z. koná od roku 2011 s pomocou technického zariadenia na snímanie zvuku

tzv. konferenčným spôsobom. Ak môže konať sudca JUDr. Z. s takým zariadením v súdnej

sieni č. 201, kde koná aj sudca JUDr. T. G., tak potom vyjadrenia sudcu JUDr. T. G.

o neexistencii zariadenia na zaznamenanie zvuku konferenčným spôsobom sú opakované

klamstvo. Vzhľadom na postup sudcu voči mojej osobe vo veci sp. zn.

som považoval za nutné písomne súdu oznámiť svoje stanovisko k postupu zákonného sudcu

a dňa 23. 5. 2012 som sudcu požiadal, aby sa mi písomne ospravedlnil za nepravdivé

tvrdenia o mojom zdravotnom stave pred OKP B. dňa 13. 4. 2012. Toto podanie došlo súdu

do podateľne dňa 25. 5. 2012. Sudca JUDr. T. G. na moje podanie nereagoval. Opakovane

som ho vyzval na ospravedlnenie sa a to dňa 13. 8. 2012 podaním doručeným súdu dňa

14. 8. 2012. Za toto podanie mi sudca uložil uznesením zo dna 15. 8. 2012 sp. zn.

poriadkovú pokutu v sume 300 Eur. Podal som voči uzneseniu odvolanie

a odvolací súd rozhodnutie súdu I. stupňa potvrdil. V dôsledku opakovaného nezákonného

postupu sudcu voči mojej osobe a pre porušenie mojich práv účastníka konania som

dňa 29. 8. 2012 podal vo veci sp. zn. námietku zaujatosti, ktorú som súdu

doručil dňa 30. 8. 2012. O mojej námietke rozhodol porušovateľ práva uznesením sp. zn.

zo dňa 20. 9. 2012 tak, že sudcu z konania nevylúčil. Tvrdím, že vo

svojom podaní zo dňa 13. 8. 2012 som uviedol iba pravdivé skutočnosti, že sudca klame o

svojej výpovedi pred OKP B. dňa 13. 4. 2012 a zavádza aj v tom, že údajne na OS Brezno

neexistuje zariadenie schopné zaznamenať priebeh pojednávania na zvukový nosič

pomocou konferenčného snímania mikrofónmi. Pripojil som k podaniu aj dôkazy a to

zápisnice z pojednávaní v dvoch veciach iného sudcu OS Brezno, aj zápisnicu o výsluchu

sudcu T.G. pred vyšetrovateľom. Tvrdím, že ak som za opakované a závažné klamstvá a

zavádzania pravdivo o sudcovi uviedol, že je klamár a dokazuje to, že je nečestný a

nepravdovravný, tak som konal primerane a v súlade s opísaným ustanovením čl. 2 ods. 3

a ustanovením o ochrane osobnosti v komentovanom znení. Tvrdím, že aj keď

som účastník konania musím mať rovnosť práv podľa a Dohovoru, sudca síce

rozhoduje v mene republiky súdne spory, ale nie je, a ani nesmie byť nad zákonom a

. Sudca JUDr. T. G. nepravdivo vypovedal o mojom zdravotnom stave a priebehu

pojednávania vo veci sp. zn. . Jeho výpoveď pred OKP B. dňa 13. 4. 2012 je

podkladom pre moju žalobu na ochranu osobnosti, ktorú som voči sudcovi už podal. To je

jasná protichodnosť záujmov a nie je možné tvrdiť, že podľa teórie zdania je sudca pod

vplyvom žaloby na ochranu osobnosti naďalej nestranný. V jednej trestnej veci je sudca u

OČTK podozrivý a ja poškodený, a v inej trestnej veci som ja podozrivý a sudca JUDr. T.

G. je poškodený. Naviac konanie sudcu, ktorý vo veciach kde som účastníkom trvale

odmieta moje základné právo na rovnosť v konaní a nie je ochotný pojednávanie

zaznamenať na zvukový nosič, dokazuje, že musí mať vo veci osobné záujmy a je ku mne

nepriateľský. Krajský súd si vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 20. 9. 2012

vyložil svojvoľne moje podanie z 29. 8. 2012 v rozpore s mojimi základnými právami. Na

strane 2 uznesenia porušovateľ práva výslovne uviedol, že som urážal sudcu, vyhrážal sa

mu a robil na sudcu nátlak upozornením na podanie žaloby na ochranu osobnosti s

požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takéto závery sú dôkazom, že

odvolací sud nekonal nestranne a spravodlivo! Spôsobom akým Krajský súd v Banskej

Bystrici rozhodol o mojej námietke je jednoznačne v rozpore s článkami aj Dohovoru

opísanými v tejto sťažnosti. Je neprípustné aby odvolací súd o účastníkovi konania, ktorý sa

bráni zásahu do svojich osobnostných práv zo strany sudcu a podá na sudcu žalobu na

ochranu osobnosti verejne v úradnej listine tvrdil, že občan takýmto spôsobom robí na

sudcu nátlak, vyhráža sa mu a uráža ho. Platí predsa a ak platí pre

všetkých rovnako, tak aj ja ako účastník konania musím mať právo brániť sa nepravdivým

tvrdeniam sudcu o mojom zdravotnom stave podaním žaloby na ochranu osobnosti. Ak moje

konanie odvolací súd považuje za konanie v rozpore s a na strane 3

opakovane uvádza, že som sa mohol dopustiť aj trestných činov podľa § 343 a 344 Tr. zák.,

tak naozaj došlo k porušeniu práva na nestranné a spravodlivé prejednanie mojej

záležitosti. Naviac ide zo strany porušovateľa práva voči mne o neľudské a ponižujúce

zaobchádzanie a zastrašovanie! Tvrdenia sudcu JUDr. T. G., že si môžem z pojednávaní

urobiť záznam na diktafón sú pri kontradiktórnosti sporu na ochranu osobnosti a pri mojej

absolútnej hluchote naozaj nevhodné... Naviac ako hluchý nedokážem vôbec obsluhovať

diktafón. Jediné možné riešenie na zabezpečenie mojich práv je záznam pomocou

konferenčného snímania prednesov na zvukový nosič ako to opakovane v dvoch veciach

urobil sudca JUDr. Z.! Neochota sudcu JUDr. T. G. vytvoriť mi rovnocenné podmienky s

druhým účastníkom (SR — MS SR) a zabezpečiť tak rovnosť v kontradiktórnom konaní je

evidentné porušenie práva na spravodlivý a nestranný súd a odvolací súd má takého sudcu

na základe mojej námietky už iba z tohto dôvodu vylúčiť z konania. Predsa porušil viacero

ustanovení , aj dohovoru (napr. aj ). Tvrdím, že v mojom prípade som k

podaniu z 29. 8. 2012 pripojil dôkazy o pravdivosti mojich tvrdení, že nezaoberanie sa s

nimi zo strany Krajského súdu v Banskej Bystrici, resp. ich účelové prekrútenie pri

rozhodovaní o mojej námietke zaujatosti je znakom arbitrárnosti a svojvoľnosti. Krajský

súd neuviedol, či moje tvrdenia o správaní sa zákonného sudcu sú pravdivé a prečo sa

mojimi tvrdeniami v svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Nezaoberal sa vôbec mojimi

argumentmi v námietke, že ako nepočujúci musím mať právo na rovnosť zbraní v konaní s

druhým účastníkom (SR — MS SR) a je nevyhnutné urobiť z pojednávania konferenčný

záznam. Tvrdím, že sudca OS Brezno mi dňa 15. 8. 2012 pokutu uložil ako pomstu zato, že

som ho vyzval už dna 23. 5. 2012 aby sa mi za zásah do môjho práva na ochranu osobnosti

v súvislostí s jeho výpoveďou na OKP B. dňa 13. 4. 2012 ospravedlnil, a upozornil som ho,

že ak tak neurobí, podám na neho žalobu na ochranu osobnosti. Následne som ho listom

z 13. 8. 2012 — pokusom o zmier vyzval k písomnému ospravedlneniu sa a upozornil som

ho opäť, že ak tak neurobí podám žalobu na ochranu osobnosti! Išlo teda o jasnú svojvôľu

a snahu sudcu ovplyvniť súdne konanie ktoré som voči nemu zamýšľal podniknúť!».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl.

26 ods. 1, ods. 2 a , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní sp. zn. bolo porušené.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 20. 9. 2012 a prikazuje sa tomuto súdu, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33 000 Eur..., ktorú sumu

je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.“

Súčasťou sťažnosti bol návrh sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu

pre konanie pred ústavným súdom. Ústavný súd sťažovateľa prípisom z 26. novembra 2012

v súlade s (ďalej len „OSP“) v súvislosti s jeho

žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu odkázal na Centrum právnej pomoci (ďalej

len „centrum“) a súčasne ho vyzval, aby v lehote 14 dní od doručenia výzvy preukázal

ústavnému súdu, že centru podal písomnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci,

a následne, aby v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia centra o jeho žiadosti

o poskytnutie právnej pomoci ústavnému súdu predložil písomné splnomocnenie udelené

konkrétnemu advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Dňa 13. decembra 2012 sťažovateľ predložil ústavnému súdu rozhodnutie centra

sp. zn. zo 6. decembra 2012, ktorým priznal sťažovateľovi nárok

na poskytovanie právnej pomoci a určil sťažovateľovi advokáta JUDr. S. R. na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra

2012, pričom v doplnení poukázal predovšetkým na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 2. októbra 2012, v ktorom podľa sťažovateľa ústavný súd

„vysvetlil“, že „neumožnenie záznamu z pojednávania v mojom prípade zakladá nárok

na dovolanie v zmysle pís. f) “, pričom uvedené jednoznačne „potvrdzuje moje

stanovisko, že sudca, ktorý tak opakovane voči účastníkovi konania postupuje nie je

nestranný a nezávislý, a mal (musí) byť z konania vylúčený!“. Prílohou doplnenia sťažnosti

z 26. novembra 2012 bolo uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej len

„okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-404/OVK-BR-2012 z 13. novembra 2012, ktorým

bola vec podozrenia zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) a ods. 2

písm. b) , prečinu ohovárania podľa a

a prečinu pohŕdania súdom podľa ,

ktorých sa mal dopustiť sťažovateľ, odmietnutá.

Sťažovateľ 23. januára 2013 predložil ústavnému súdu oznámenie sudcu okresného

súdu JUDr. T. G. z 8. novembra 2012 adresované okresnému riaditeľstvu ku konaniu

vedenému pod sp. zn. ČVS: ORP-404/OVK-BR-2012, ktoré podľa sťažovateľa „jasne

preukazuje, že sa na OS Brezno v čase pojednávania mojich vecí nachádzalo zariadenie

schopné zaznamenať priebeh celého pojednávania na zvukový nosič pomocou

konferenčného snímania zvuku v súdnej sieni!!! Ak sudca opakovane tvrdil pre odvolací

súd, že žiadne také zariadenie sa na OS Brezno nenachádza, tak ma nielenže významne

poškodil ako účastníka konania v ním prejednávanej veci, ale zmaril aj moje práva

na spravodlivé prejednanie mojej veci súdom a zosmiešnil ma na KS Banská Bystrica.

Z dôkazu jasne vyplýva, že sudca považuje moje vyjadrenia o jeho osobe za účelové

a nepravdivé. Ak tak koná napriek objektívne mnou preukázanému stavu veci, treba

si položiť otázku, či tak koná v situácii nestranného a nezávislého sudcu, ktorý nemá

k účastníkom ani k prejednávanej veci žiaden vzťah.“.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti podaním z 25. februára 2013 vyjadril právny

zástupca sťažovateľa, ktorý sa stotožnil so sťažnosťou a jej doplneniami a navrhol,

aby ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na základe „obsahu spisu, ktorý

má k dispozícii... a vyhovel sťažovateľovi podľa petitu sťažnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či možno

považovať tvrdenia sťažovateľa o porušení ním označených základných práv a práv

zaručených v ústave a dohovore, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , za opodstatnené. Sťažovateľ predovšetkým

tvrdí, že krajský súd arbitrárne rozhodol o jeho námietke zaujatosti proti sudcovi okresného

súdu konajúcemu vo veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. .

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou zaujatosti

proti sudcovi okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže

1. sudca okresného súdu „opakovane klamal odvolací súd aj mňa ako účastníka

konania v inej veci sp. zn. o svojej výpovedi pred vyšetrovateľom... 13. 4. 2012,

kde bol vypočutý ako svedok“ (ďalej len „výpoveď z 13. apríla 2012“), pričom tvrdil

o sťažovateľovi, že je „takmer úplne hluchý“, aj keď „z listinných dôkazov musel vedieť,

že som absolútne hluchý“ (citované z podania námietky zaujatosti sťažovateľa na sudcu

okresného súdu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. z 29. augusta

2012, pozn.) a

2. „zavádza aj v tom, že údajne na OS Brezno neexistuje zariadenie schopné

zaznamenať priebeh pojednávania na zvukový nosič pomocou konferenčného snímania

mikrofónmi“.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k a

dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu

z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami až .

Obsahom základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom však nie je

povinnosť vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto

návrh podľa , resp. účastníka konania, ktorý podal návrh podľa

) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci

pre zaujatosť (, , ). Obsahom základného práva

na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ().

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 20. septembra 2012, ktorým

rozhodol, že sudca okresného súdu JUDr. T. G. nie je vylúčený z prerokúvania

a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , predovšetkým

uviedol: «Podľa sudcovia sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania veci

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno

mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zo vznesenej námietky vyplýva, že navrhovateľ

nie je spokojný s procesnými postupmi vo veci konajúceho sudcu, snaží sa dosiahnuť,

aby vec prejednával iný sudca. Voči JUDr. T. G. používa urážky, snaží sa mu vyhrážať

a robí na neho nátlak („... aby sa mi za jeho zásah do mojich osobnostných práv písomne

ospravedlnil, pričom som ho upozornil, že ak tak neurobí do 05. 09. 2012 a nezaplatí

mi 6 666 eur ako nemajetkovú náhradu, podám na súd voči nemu žalobu na ochranu

osobnosti“).

Skutočnosť, že podľa subjektívnych hľadísk účastníka je vec prejednávajúci sudca

„zaujatý“ nezakladá bez ďalšieho dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností

o nezaujatosti sudcu, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania. Pri rozhodovaní o vylúčení toho ktorého sudcu

z prejednávania a rozhodovania vo veci treba mať na zreteli, že inštitút vylúčenia sudcu

v občianskom súdnom konaní má úzku väzbu na ústavnú zásadu, v zmysle ktorej nikto

nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi. Ak by na námietku účastníka bol sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci bez bližšieho a podrobnejšieho rozboru, došlo by takto

k odňatiu protistrany jej zákonnému sudcovi. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť ( až 16 ) sa v občianskom súdnom konaní

garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

článku 46 ods. 1 . Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku

(zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Obsahom práva na prerokovanie veci pred

nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb

a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Subjektívna stránka nestrannosti

sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, a k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro

foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým

nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastný nedostatok

subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Na preukázanie nedostatku

subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúci nie je však

subjektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti

sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho náhľadu účastníka,

ale podľa objektívnych symptómov. Tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti. Objektívny

aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných

a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania.

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení procesných rozhodnutí sudcu účastníkom,

ale v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by zaujatým sudca mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek

čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje

ako sudcu nestranného. Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu,

že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“,

teda nezávisle a nestranne. O nestrannosť dbá predovšetkým sudca sám. Pri výkone

súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopností

ovládať nie len svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť,

aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce

pomer, so zreteľom na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto

vnímaného vecného prístupu sudcu v prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež

schopnosť vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania,

s eventuálnou kritikou jeho konania a to aj vtedy, keď „údajná kritika“ má ospravedlniť

priame urážky zo strany účastníka. Treba si uvedomiť, že snaha o vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci bez toho, aby bola podložená objektívne

dokázateľnými relevantnými skutočnosťami, je zároveň aj snahou o porušenie práv

protistrany, pretože sleduje cieľ odňať protistranu jej zákonnému sudcovi. V konečnom

dôsledku pri zhodnotení všetkých okolností môže ísť aj o trestný čin marenia spravodlivosti

podľa ust. . V prípade, že účastník naviac voči sudcovi používa

urážky, i keď sa ich snaží ospravedlňovať „oprávnenou kritikou“, môže ísť o trestný

čin podľa pohŕdanie súdom.»

Z obsahu uznesenia krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 2012

vypýva, že krajský súd nevzhliadol v skutočnostiach uvádzaných sťažovateľom dôvody

na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. , pretože povaha okolností, z ktorých sťažovateľ vyvodzoval

možnosť vzniku pochybností o nezaujatosti sudcu okresného súdu, nemohla podľa jeho

názoru z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho

rozhodovania.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. pri rozhodovaní o námietke zaujatosti proti sudcovi okresného

súdu konajúcemu v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. nevykazuje

znaky arbitrárnosti (svojvôle). Ústavný súd zároveň zastáva názor, že právny záver

krajského súdu, podľa ktorého sudca okresného súdu nebol vylúčený z prerokúvania

a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , možno

považovať za legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Ústavný súd nezistil,

že by bol postup krajského súdu v sťažovateľovej veci jednostranný, prípadne že by v rámci

neho došlo k takej aplikácii zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že identickými skutočnosťami,

ktorými sťažovateľ odôvodňuje námietku zaujatosti sudcu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , už odôvodňoval námietku zaujatosti toho istého sudcu

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. s poukazom na to, že tento

sudca sa v konaní v inej veci pred príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru mal o jeho

osobe vyjadriť, že je „takmer hluchý“, a tiež mu neumožnil, resp. odoprel právo

na vyhotovenie autentického zvukového záznamu z pojednávania vo veci sp. zn.

konaného 29. júna 2012. O tejto námietke zaujatosti rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -169 z 11. júla 2012 tak, že namietaného sudcu nevylúčil

z prerokovania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. . Proti

tomuto rozhodnutiu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, podal

sťažovateľ sťažnosť podľa , o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením

sp. zn. z 13. septembra 2012 tak, že ju odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a ods. 2

, práv podľa a dohovoru a k namietanému porušeniu

postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (odsek 1).

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu

na hranice štátu (odsek 2).

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

V súlade s čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených ustanovení a dohovoru malo

dôjsť svojvoľným, resp. arbitrárnym postupom krajského súdu v napadnutom konaní, teda

v organickej súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd konštatoval, že na túto časť sťažnosti

sa v plnom rozsahu vzťahujú jeho závery vyslovené v časti II.1 tohto uznesenia a na tomto

základe ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013