Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 166/2013
PDF · 395.99 KB
No categories available
IV. ÚS 166/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 3 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 NcC 46/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. S. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 3 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 NcC 46/2012 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je v postavení
žalobcu účastníkom konania vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 6 C 322/2010; predmetom označeného konania je rozhodovanie o jeho žalobe
o ochrane osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá smeruje proti
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza, že v súvislosti s konaním vedeným
okresným súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010 «opakovane požiadal sudcu JUDr. T. G., ktorý
prejednáva označenú vec, ale aj niekoľko iných vecí kde som navrhovateľom, aby mi súd
zabezpečil rovnosť v konaní tak, že okrem duálneho monitora na ktorom budem môcť
sledovať protokoláciu zápisnice, bude súd z pojednávania vyhotovovať aj zvukový záznam
tzv. konferenčným spôsobom pomocou viacerých mikrofónov, ktoré budú pred sudcom,
svedkami a účastníkmi konania. Od pôvodnej požiadavky na automatický prepis
hovorového slova do písomnej zápisnice som ustúpil pod tlakom vedenia KS Banská
Bystrica, ktorý v osobe p. predsedu tvrdil, že súdy dnes také technické zariadenie nemajú a
pokiaľ v tlači bývalá p. ministerka tvrdila, že také zariadenie už súdy majú, jednalo sa
údajne o jej nepravdivé tvrdenia. Opakovane som súd žiadal aspoň o konferenčný záznam
pojednávaní a napriek tomu sudca JUDr. T. G. dňa 16. 3. 2012 vyniesol v inej veci sp. zn.
3 C/168/2010 rozsudok, pričom konal napriek môjmu nesúhlasu iba s diktafónom. Proti
tomuto rozsudku som podal odvolanie dňa 2. 6. 2012. Okrem toho, že sudca nerešpektoval
moje opakované žiadosti o vyhotovenie zvukového záznamu pojednávania došlo zo strany
sudcu v súvislosti s mojím trestným oznámením na jeho osobu pre konanie voči mne vo veci
sp. zn. 3 C/168/2010 pri jeho výpovedi na OKP B. dňa 13. 4. 2012 k zneváženiu mojej osoby
nepravdivými tvrdeniami sudcu o mojom sluchovom postihnutí. Sudca klamal pred
vyšetrovateľom, že listiny o mojom zdravotnom postihnutí mali dokázať, že trpím „takmer
úplnou hluchotou“. V skutočnosti množstvo lekárskych správ, ktoré som súdu
založil do spisu jednoznačne dokazovalo, že od roku 2000 nemám ani zbytky sluchu, trpím
100 %-tnou stratou sluchu... Po druhý krát sudca klamal na pojednávaní dňa 29. 6. 2012
keď vo veci sp. zn. 6 C/76/2012 do zápisnice z pojednávania súdu poprel svoju výpoveď
pred vyšetrovateľom a tretí krát klamal v stanovisku odvolaciemu súdu dňa 3. 7. 2012.
Okrem toho aj v písomných stanoviskách v inej veci poprel svoju výpoveď pred OKP B.
a tvrdil, že sa k môjmu postihnutiu nikdy nevyjadroval... Sudca však klamal opakovane
aj v tom, keď tvrdil, že OS Brezno nemá technické zariadenie na konferenčné snímanie
pojednávania. Tvrdil to aj odvolaciemu súdu jednak vo veci sp. zn. 6 C/76/2011,
ale aj v inej veci sp. zn. 3 C 168/2010. Poukázal som na iné konania na OS Brezno kde
sudca JUDr. J. Z. koná od roku 2011 s pomocou technického zariadenia na snímanie zvuku
tzv. konferenčným spôsobom. Ak môže konať sudca JUDr. Z. s takým zariadením v súdnej
sieni č. 201, kde koná aj sudca JUDr. T. G., tak potom vyjadrenia sudcu JUDr. T. G.
o neexistencii zariadenia na zaznamenanie zvuku konferenčným spôsobom sú opakované
klamstvo. Vzhľadom na postup sudcu voči mojej osobe vo veci sp. zn. 3 C/168/2010
som považoval za nutné písomne súdu oznámiť svoje stanovisko k postupu zákonného sudcu
a dňa 23. 5. 2012 som sudcu požiadal, aby sa mi písomne ospravedlnil za nepravdivé
tvrdenia o mojom zdravotnom stave pred OKP B. dňa 13. 4. 2012. Toto podanie došlo súdu
do podateľne dňa 25. 5. 2012. Sudca JUDr. T. G. na moje podanie nereagoval. Opakovane
som ho vyzval na ospravedlnenie sa a to dňa 13. 8. 2012 podaním doručeným súdu dňa
14. 8. 2012. Za toto podanie mi sudca uložil uznesením zo dna 15. 8. 2012 sp. zn.
6 C/76/2012 poriadkovú pokutu v sume 300 Eur. Podal som voči uzneseniu odvolanie
a odvolací súd rozhodnutie súdu I. stupňa potvrdil. V dôsledku opakovaného nezákonného
postupu sudcu voči mojej osobe a pre porušenie mojich práv účastníka konania som
dňa 29. 8. 2012 podal vo veci sp. zn. 6 C/322/2010 námietku zaujatosti, ktorú som súdu
doručil dňa 30. 8. 2012. O mojej námietke rozhodol porušovateľ práva uznesením sp. zn.
13 NcC 746/2012 zo dňa 20. 9. 2012 tak, že sudcu z konania nevylúčil. Tvrdím, že vo
svojom podaní zo dňa 13. 8. 2012 som uviedol iba pravdivé skutočnosti, že sudca klame o
svojej výpovedi pred OKP B. dňa 13. 4. 2012 a zavádza aj v tom, že údajne na OS Brezno
neexistuje zariadenie schopné zaznamenať priebeh pojednávania na zvukový nosič
pomocou konferenčného snímania mikrofónmi. Pripojil som k podaniu aj dôkazy a to
zápisnice z pojednávaní v dvoch veciach iného sudcu OS Brezno, aj zápisnicu o výsluchu
sudcu T.G. pred vyšetrovateľom. Tvrdím, že ak som za opakované a závažné klamstvá a
zavádzania pravdivo o sudcovi uviedol, že je klamár a dokazuje to, že je nečestný a
nepravdovravný, tak som konal primerane a v súlade s opísaným ustanovením čl. 2 ods. 3
ústavy a ustanovením OZ o ochrane osobnosti v komentovanom znení. Tvrdím, že aj keď
som účastník konania musím mať rovnosť práv podľa ústavy a Dohovoru, sudca síce
rozhoduje v mene republiky súdne spory, ale nie je, a ani nesmie byť nad zákonom a
ústavou. Sudca JUDr. T. G. nepravdivo vypovedal o mojom zdravotnom stave a priebehu
pojednávania vo veci sp. zn. 3 C/168/2010. Jeho výpoveď pred OKP B. dňa 13. 4. 2012 je
podkladom pre moju žalobu na ochranu osobnosti, ktorú som voči sudcovi už podal. To je
jasná protichodnosť záujmov a nie je možné tvrdiť, že podľa teórie zdania je sudca pod
vplyvom žaloby na ochranu osobnosti naďalej nestranný. V jednej trestnej veci je sudca u
OČTK podozrivý a ja poškodený, a v inej trestnej veci som ja podozrivý a sudca JUDr. T.
G. je poškodený. Naviac konanie sudcu, ktorý vo veciach kde som účastníkom trvale
odmieta moje základné právo na rovnosť v konaní a nie je ochotný pojednávanie
zaznamenať na zvukový nosič, dokazuje, že musí mať vo veci osobné záujmy a je ku mne
nepriateľský. Krajský súd si vo svojom rozhodnutí sp. zn. 13 NcC/46/ 2012 z 20. 9. 2012
vyložil svojvoľne moje podanie z 29. 8. 2012 v rozpore s mojimi základnými právami. Na
strane 2 uznesenia porušovateľ práva výslovne uviedol, že som urážal sudcu, vyhrážal sa
mu a robil na sudcu nátlak upozornením na podanie žaloby na ochranu osobnosti s
požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takéto závery sú dôkazom, že
odvolací sud nekonal nestranne a spravodlivo! Spôsobom akým Krajský súd v Banskej
Bystrici rozhodol o mojej námietke je jednoznačne v rozpore s článkami ústavy aj Dohovoru
opísanými v tejto sťažnosti. Je neprípustné aby odvolací súd o účastníkovi konania, ktorý sa
bráni zásahu do svojich osobnostných práv zo strany sudcu a podá na sudcu žalobu na
ochranu osobnosti verejne v úradnej listine tvrdil, že občan takýmto spôsobom robí na
sudcu nátlak, vyhráža sa mu a uráža ho. Platí predsa článok 12 ústavy a ak platí pre
všetkých rovnako, tak aj ja ako účastník konania musím mať právo brániť sa nepravdivým
tvrdeniam sudcu o mojom zdravotnom stave podaním žaloby na ochranu osobnosti. Ak moje
konanie odvolací súd považuje za konanie v rozpore s trestným zákonom a na strane 3
opakovane uvádza, že som sa mohol dopustiť aj trestných činov podľa § 343 a 344 Tr. zák.,
tak naozaj došlo k porušeniu práva na nestranné a spravodlivé prejednanie mojej
záležitosti. Naviac ide zo strany porušovateľa práva voči mne o neľudské a ponižujúce
zaobchádzanie a zastrašovanie! Tvrdenia sudcu JUDr. T. G., že si môžem z pojednávaní
urobiť záznam na diktafón sú pri kontradiktórnosti sporu na ochranu osobnosti a pri mojej
absolútnej hluchote naozaj nevhodné... Naviac ako hluchý nedokážem vôbec obsluhovať
diktafón. Jediné možné riešenie na zabezpečenie mojich práv je záznam pomocou
konferenčného snímania prednesov na zvukový nosič ako to opakovane v dvoch veciach
urobil sudca JUDr. Z.! Neochota sudcu JUDr. T. G. vytvoriť mi rovnocenné podmienky s
druhým účastníkom (SR — MS SR) a zabezpečiť tak rovnosť v kontradiktórnom konaní je
evidentné porušenie práva na spravodlivý a nestranný súd a odvolací súd má takého sudcu
na základe mojej námietky už iba z tohto dôvodu vylúčiť z konania. Predsa porušil viacero
ustanovení O. s. p., ústavy aj dohovoru (napr. aj čl. 14). Tvrdím, že v mojom prípade som k
podaniu z 29. 8. 2012 pripojil dôkazy o pravdivosti mojich tvrdení, že nezaoberanie sa s
nimi zo strany Krajského súdu v Banskej Bystrici, resp. ich účelové prekrútenie pri
rozhodovaní o mojej námietke zaujatosti je znakom arbitrárnosti a svojvoľnosti. Krajský
súd neuviedol, či moje tvrdenia o správaní sa zákonného sudcu sú pravdivé a prečo sa
mojimi tvrdeniami v svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Nezaoberal sa vôbec mojimi
argumentmi v námietke, že ako nepočujúci musím mať právo na rovnosť zbraní v konaní s
druhým účastníkom (SR — MS SR) a je nevyhnutné urobiť z pojednávania konferenčný
záznam. Tvrdím, že sudca OS Brezno mi dňa 15. 8. 2012 pokutu uložil ako pomstu zato, že
som ho vyzval už dna 23. 5. 2012 aby sa mi za zásah do môjho práva na ochranu osobnosti
v súvislostí s jeho výpoveďou na OKP B. dňa 13. 4. 2012 ospravedlnil, a upozornil som ho,
že ak tak neurobí, podám na neho žalobu na ochranu osobnosti. Následne som ho listom
z 13. 8. 2012 — pokusom o zmier vyzval k písomnému ospravedlneniu sa a upozornil som
ho opäť, že ak tak neurobí podám žalobu na ochranu osobnosti! Išlo teda o jasnú svojvôľu
a snahu sudcu ovplyvniť súdne konanie ktoré som voči nemu zamýšľal podniknúť!».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl.
26 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní sp. zn. 13 NcC /46/2012 bolo porušené.
Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC/46/2012
z 20. 9. 2012 a prikazuje sa tomuto súdu, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.
JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33 000 Eur..., ktorú sumu
je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.“
Súčasťou sťažnosti bol návrh sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu
pre konanie pred ústavným súdom. Ústavný súd sťažovateľa prípisom z 26. novembra 2012
v súlade s § 30 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v súvislosti s jeho
žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu odkázal na Centrum právnej pomoci (ďalej
len „centrum“) a súčasne ho vyzval, aby v lehote 14 dní od doručenia výzvy preukázal
ústavnému súdu, že centru podal písomnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci,
a následne, aby v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia centra o jeho žiadosti
o poskytnutie právnej pomoci ústavnému súdu predložil písomné splnomocnenie udelené
konkrétnemu advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
Dňa 13. decembra 2012 sťažovateľ predložil ústavnému súdu rozhodnutie centra
sp. zn. 5 N 4106/12 zo 6. decembra 2012, ktorým priznal sťažovateľovi nárok
na poskytovanie právnej pomoci a určil sťažovateľovi advokáta JUDr. S. R. na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra
2012, pričom v doplnení poukázal predovšetkým na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 464/2010 z 2. októbra 2012, v ktorom podľa sťažovateľa ústavný súd
„vysvetlil“, že „neumožnenie záznamu z pojednávania v mojom prípade zakladá nárok
na dovolanie v zmysle § 237 pís. f) OSP“, pričom uvedené jednoznačne „potvrdzuje moje
stanovisko, že sudca, ktorý tak opakovane voči účastníkovi konania postupuje nie je
nestranný a nezávislý, a mal (musí) byť z konania vylúčený!“. Prílohou doplnenia sťažnosti
z 26. novembra 2012 bolo uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-404/OVK-BR-2012 z 13. novembra 2012, ktorým
bola vec podozrenia zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) a ods. 2
písm. b) Trestného zákona, prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 a ods. 2 písm. c)
Trestného zákona a prečinu pohŕdania súdom podľa § 343 písm. b) Trestného zákona,
ktorých sa mal dopustiť sťažovateľ, odmietnutá.
Sťažovateľ 23. januára 2013 predložil ústavnému súdu oznámenie sudcu okresného
súdu JUDr. T. G. z 8. novembra 2012 adresované okresnému riaditeľstvu ku konaniu
vedenému pod sp. zn. ČVS: ORP-404/OVK-BR-2012, ktoré podľa sťažovateľa „jasne
preukazuje, že sa na OS Brezno v čase pojednávania mojich vecí nachádzalo zariadenie
schopné zaznamenať priebeh celého pojednávania na zvukový nosič pomocou
konferenčného snímania zvuku v súdnej sieni!!! Ak sudca opakovane tvrdil pre odvolací
súd, že žiadne také zariadenie sa na OS Brezno nenachádza, tak ma nielenže významne
poškodil ako účastníka konania v ním prejednávanej veci, ale zmaril aj moje práva
na spravodlivé prejednanie mojej veci súdom a zosmiešnil ma na KS Banská Bystrica.
Z dôkazu jasne vyplýva, že sudca považuje moje vyjadrenia o jeho osobe za účelové
a nepravdivé. Ak tak koná napriek objektívne mnou preukázanému stavu veci, treba
si položiť otázku, či tak koná v situácii nestranného a nezávislého sudcu, ktorý nemá
k účastníkom ani k prejednávanej veci žiaden vzťah.“.
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti podaním z 25. februára 2013 vyjadril právny
zástupca sťažovateľa, ktorý sa stotožnil so sťažnosťou a jej doplneniami a navrhol,
aby ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na základe „obsahu spisu, ktorý
má k dispozícii... a vyhovel sťažovateľovi podľa petitu sťažnosti“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či možno
považovať tvrdenia sťažovateľa o porušení ním označených základných práv a práv
zaručených v ústave a dohovore, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 NcC 46/2012, za opodstatnené. Sťažovateľ predovšetkým
tvrdí, že krajský súd arbitrárne rozhodol o jeho námietke zaujatosti proti sudcovi okresného
súdu konajúcemu vo veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou zaujatosti
proti sudcovi okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže
1. sudca okresného súdu „opakovane klamal odvolací súd aj mňa ako účastníka
konania v inej veci sp. zn. 6 C 76/2011 o svojej výpovedi pred vyšetrovateľom... 13. 4. 2012,
kde bol vypočutý ako svedok“ (ďalej len „výpoveď z 13. apríla 2012“), pričom tvrdil
o sťažovateľovi, že je „takmer úplne hluchý“, aj keď „z listinných dôkazov musel vedieť,
že som absolútne hluchý“ (citované z podania námietky zaujatosti sťažovateľa na sudcu
okresného súdu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010 z 29. augusta
2012, pozn.) a
2. „zavádza aj v tom, že údajne na OS Brezno neexistuje zariadenie schopné
zaznamenať priebeh pojednávania na zvukový nosič pomocou konferenčného snímania
mikrofónmi“.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom
je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu
z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami § 14 až § 16 OSP.
Obsahom základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom však nie je
povinnosť vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto
návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1
OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci
pre zaujatosť (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98). Obsahom základného práva
na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (II. ÚS 121/03).
Krajský súd v uznesení sp. zn. 13 NcC 46/2012 z 20. septembra 2012, ktorým
rozhodol, že sudca okresného súdu JUDr. T. G. nie je vylúčený z prerokúvania
a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010, predovšetkým
uviedol: «Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania veci
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno
mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zo vznesenej námietky vyplýva, že navrhovateľ
nie je spokojný s procesnými postupmi vo veci konajúceho sudcu, snaží sa dosiahnuť,
aby vec prejednával iný sudca. Voči JUDr. T. G. používa urážky, snaží sa mu vyhrážať
a robí na neho nátlak („... aby sa mi za jeho zásah do mojich osobnostných práv písomne
ospravedlnil, pričom som ho upozornil, že ak tak neurobí do 05. 09. 2012 a nezaplatí
mi 6 666 eur ako nemajetkovú náhradu, podám na súd voči nemu žalobu na ochranu
osobnosti“).
Skutočnosť, že podľa subjektívnych hľadísk účastníka je vec prejednávajúci sudca
„zaujatý“ nezakladá bez ďalšieho dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností
o nezaujatosti sudcu, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam
o nestrannosti súdneho rozhodovania. Pri rozhodovaní o vylúčení toho ktorého sudcu
z prejednávania a rozhodovania vo veci treba mať na zreteli, že inštitút vylúčenia sudcu
v občianskom súdnom konaní má úzku väzbu na ústavnú zásadu, v zmysle ktorej nikto
nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi. Ak by na námietku účastníka bol sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci bez bližšieho a podrobnejšieho rozboru, došlo by takto
k odňatiu protistrany jej zákonnému sudcovi. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až 16 OSP) sa v občianskom súdnom konaní
garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku
(zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Obsahom práva na prerokovanie veci pred
nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb
a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.
Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Subjektívna stránka nestrannosti
sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, a k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro
foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým
nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastný nedostatok
subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Na preukázanie nedostatku
subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúci nie je však
subjektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti
sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho náhľadu účastníka,
ale podľa objektívnych symptómov. Tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti. Objektívny
aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných
a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania.
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení procesných rozhodnutí sudcu účastníkom,
ale v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by zaujatým sudca mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek
čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje
ako sudcu nestranného. Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu,
že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“,
teda nezávisle a nestranne. O nestrannosť dbá predovšetkým sudca sám. Pri výkone
súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopností
ovládať nie len svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť,
aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce
pomer, so zreteľom na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto
vnímaného vecného prístupu sudcu v prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež
schopnosť vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania,
s eventuálnou kritikou jeho konania a to aj vtedy, keď „údajná kritika“ má ospravedlniť
priame urážky zo strany účastníka. Treba si uvedomiť, že snaha o vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci bez toho, aby bola podložená objektívne
dokázateľnými relevantnými skutočnosťami, je zároveň aj snahou o porušenie práv
protistrany, pretože sleduje cieľ odňať protistranu jej zákonnému sudcovi. V konečnom
dôsledku pri zhodnotení všetkých okolností môže ísť aj o trestný čin marenia spravodlivosti
podľa ust. § 344 Trestného zákona. V prípade, že účastník naviac voči sudcovi používa
urážky, i keď sa ich snaží ospravedlňovať „oprávnenou kritikou“, môže ísť o trestný
čin podľa § 343 Trestného zákona pohŕdanie súdom.»
Z obsahu uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 NcC 46/2012 z 20. septembra 2012
vypýva, že krajský súd nevzhliadol v skutočnostiach uvádzaných sťažovateľom dôvody
na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 6 C 322/2010, pretože povaha okolností, z ktorých sťažovateľ vyvodzoval
možnosť vzniku pochybností o nezaujatosti sudcu okresného súdu, nemohla podľa jeho
názoru z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho
rozhodovania.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 NcC 46/2012 pri rozhodovaní o námietke zaujatosti proti sudcovi okresného
súdu konajúcemu v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010 nevykazuje
znaky arbitrárnosti (svojvôle). Ústavný súd zároveň zastáva názor, že právny záver
krajského súdu, podľa ktorého sudca okresného súdu nebol vylúčený z prerokúvania
a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010, možno
považovať za legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Ústavný súd nezistil,
že by bol postup krajského súdu v sťažovateľovej veci jednostranný, prípadne že by v rámci
neho došlo k takej aplikácii zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že identickými skutočnosťami,
ktorými sťažovateľ odôvodňuje námietku zaujatosti sudcu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 322/2010, už odôvodňoval námietku zaujatosti toho istého sudcu
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 76/2011 s poukazom na to, že tento
sudca sa v konaní v inej veci pred príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru mal o jeho
osobe vyjadriť, že je „takmer hluchý“, a tiež mu neumožnil, resp. odoprel právo
na vyhotovenie autentického zvukového záznamu z pojednávania vo veci sp. zn.
6 C 76/2011 konaného 29. júna 2012. O tejto námietke zaujatosti rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 15 NcC 31/2012-169 z 11. júla 2012 tak, že namietaného sudcu nevylúčil
z prerokovania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 C 76/2011. Proti
tomuto rozhodnutiu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, podal
sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením
sp. zn. II. ÚS 344/2012 z 13. septembra 2012 tak, že ju odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a ods. 2
ústavy, práv podľa čl. 3 a čl. 10 dohovoru a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1
ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní
Podľa čl. 26 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (odsek 1).
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu (odsek 2).
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
V súlade s čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým
spoločnostiam.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených ustanovení ústavy a dohovoru malo
dôjsť svojvoľným, resp. arbitrárnym postupom krajského súdu v napadnutom konaní, teda
v organickej súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd konštatoval, že na túto časť sťažnosti
sa v plnom rozsahu vzťahujú jeho závery vyslovené v časti II.1 tohto uznesenia a na tomto
základe ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013