Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 344/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a práv zaručených v a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 11. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práv zaručených v a

čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 11. júla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vednom pod sp. zn.

konal krajský súd o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom proti zákonnému sudcovi

Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) konajúcemu v jeho veci vedenej pod

sp. zn. . Sťažovateľ vznesenou námietkou spochybňoval nezaujatosť zákonného

sudcu okresného súdu z dôvodu, že podľa neho sa tento sudca v konaní v inej veci pred

príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru mal o jeho osobe vyjadriť, že je „takmer

hluchý“, a tiež z dôvodu, že podľa sťažovateľa mu sudca okresného súdu neumožnil,

resp. odoprel právo na vyhotovenie autentického zvukového záznamu z pojednávania

vo veci sp. zn. konaného 29. júna 2012. Krajský súd uznesením č. k.

-169 z 11. júla 2012 rozhodol, že sudca okresného súdu nie je zaujatý a nie

je vylúčený z prerokovania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

.

Podľa sťažovateľa krajský súd vo veci ním vznesenej námietky zaujatosti proti

sudcovi okresného súdu arbitrárne rozhodol, pretože podľa neho závery krajského súdu, že

konštatovania týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa neboli vyjadreniami sudcu

okresného súdu, ale závermi vyšetrovateľa, sa nezakladajú na pravde. Podľa sťažovateľa

totiž z príslušného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že o „temer hluchote“ sťažovateľa sa mal

vyjadriť priamo sudca okresného súdu. Pokiaľ ide o druhý dôvod, kvôli ktorému sťažovateľ

uplatnil proti sudcovi okresného súdu námietku zaujatosti, sťažovateľ poukazuje na

skutočnosť, že ani v tomto bode napádané rozhodnutie krajského súdu neobstojí, pretože

podľa sťažovateľa iný sudca toho istého okresného súdu mu v konaní o inej veci vyhovel

a zabezpečil vyhotovenie simultánneho zvukového záznamu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Na pojednávaní dňa 29. 6. 2012 som do zápisnice pred začatím pojednávania

vzniesol námietku voči osobe sudcu JUDr. T. G. z dvoch dôvodov. Prvý spočíval v tom, že

už vopred si v inej veci o mojom sluchovom postihnutí urobil záver, že nie som absolútne

hluchý, ale iba „takmer úplne hluchý“. Vzhľadom k tomu, že v konaní sp. zn.

(správne má byť , pozn.) sa domáham ochrany práve z titulu absolútnej

hluchoty Je neprípustné aby takú vec prejednával sudca, ktorý má už vopred verejne

deklarovaný právny názor, že nie som absolútne hluchý. ...

Druhý dôvod spočívajúci v odmietnutí použitia zvukového konferenčného záznamu

celého pojednávania porušovateľ práva odmietol s tvrdením, že na Okresnom súde v Brezne

sa také technické zariadenie nenachádza a teda ho nie je možné zo strany súdu použiť. Toto

stanovisko urobil porušovateľ práva napriek tomu, že som vo viacerých podaniach

nachádzajúcich sa v spise, poukázal na správny postup iného sudcu OS Brezno..., ktorý

v dvoch veciach... zvukový záznam celého pojednávania konferenčným spôsobom bez

zasahovania sudcu do protokolácie, naviac v tej istej súdnej sieni opakovane vyhotovil...

Spôsob ako opakovane konal prvostupňový súd a porušovateľ práva sa s ním v celom

rozsahu stotožnil je jasným dôkazom porušenia rovnosti účastníkov konania a porušením

princípu rovnosti zbraní a odňatím mi prístupu k súdu. Súčasne je nepochybne preukázané,

že sudca JUDr. T. G. nemôže byť v konaní za žiadnych okolností nestranný a nezaujatý,

pretože sa verejne vyjadril k môjmu zdravotnému postihnutiu inak ako je zrejmé

z lekárskych správ.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl.

47 ods. 3 a a a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v

konaní sp. zn. bolo porušené.

2/ Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 11. 7. 2012 a prikazuje sa tomuto súdu aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

3/ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- eur..., ktorú sumu

je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.“

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby mu z dôvodu nepriaznivých osobných, majetkových

a zárobkových pomerov bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca

z radov advokátov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo skúmanie opodstatnenosti tvrdení

sťažovateľa o porušení ním označených základných práv a práv zaručených v ústave

a dohovore, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 11. júla 2012, a to tým, že krajský súd

podľa sťažovateľa arbitrárne rozhodol o jeho námietke zaujatosti proti sudcovi okresného

súdu konajúcemu vo veci sp. zn. .

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru konštatuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podľa ust. základným predpokladom pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania vo veci podľa ust. je jeho vzťah k veci,

k účastníkom konania (príbuzenský, priateľský, nepriateľský a pod.) alebo zástupcom

účastníkov, ktorý môže nasvedčovať tomu, že sudca je vo veci zaujatý.

Z námietky zaujatosti vznesenej navrhovateľom vyplýva, že tak, ako

u predchádzajúcej námietky, spočíva v jeho nesúhlase s procesným postupom konajúceho

sudcu JUDr. T. G., ktorý mu naďalej nezabezpečuje rovnocenné podmienky

na pojednávaní, ako majú odporcovia a nezabezpečil mu tzv. konferenčný záznam. Ďalšia

námietka spočíva v tom, že menovaný sudca sa mal pred vyšetrovacím orgánom pri

výsluchu dňa 13. 04. 2012 vyjadrovať k jeho zdravotnému stavu tak, že je „takmer úplne

hluchý“.

Z obsahu uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne ČVS: ORP

-118/OEJK-BR-2012 zo dňa 20. 04. 2012 vyplýva, že odmietol vec podozrenia zo zločinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), c), ods. 2 písm. b)

, ku ktorému malo dôjsť tým, že sudca Okresného súdu v Brezne JUDr. T.

G. na pojednávaní dňa 16. 03. 2012 neumožnil zabezpečenie riadneho obrazovo zvukového

záznamu z celého pojednávania, nezabezpečil najnovšie zariadenie výpočtovej techniky s

možnosťou automatického prepisu hovoreného slova do písomného textu zápisnice

navrhovateľovi, ale počas pojednávania mu umožnil diktovať, svoj prednes pomocou

duálneho monitoru. Vec podozrenia zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

tento vyšetrovací orgán odmietol, pretože nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo

postupu podľa .

U konajúceho sudcu JUDr. T. G. krajský súd nezistil dôvody pre jeho vylúčenie z

prejednávania a rozhodovania v tejto veci podľa a námietku zaujatosti

vznesenú voči nemu zo strany navrhovateľa nepovažuje za opodstatnenú, pretože

navrhovateľ nepreukázal, že by sa bol JUDr. T. G., sudca okresného súdu vyjadril pred

vyšetrovacím orgánom ohľadne jeho zdravotného stavu tak, že je „takmer úplne hluchý“.

Z obsahu rozhodnutia vyšetrovacieho orgánu, v ktorom konštatoval výpoveď sudcu

okresného súdu JUDr. T. G. vyplýva, že vyšetrovací orgán v prejednávanej veci

navrhovateľa JUDr. O. M. mal v súdnom spise k dispozícii listiny, ktorými navrhovateľ

„preukazoval“, svoj zdravotný stav, takmer úplnú hluchotu. Sudca JUDr. T. G. sa teda

nevyslovil, že by „zistil“ aký je zdravotný stav navrhovateľa. Nemožno považovať preto v

tomto smere námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom za dôvodnú. Taktiež nie je

dôvodná námietka zaujatostí aj pokiaľ navrhovateľ túto založil na svojom tvrdení, že mu

konajúci sudca JUDr. T. G. nezabezpečil zvukový záznam pojednávania pomocou

mikrofónov tzv. konferenčným spôsobom, ktorý by umožňoval bez zásahu sudcu

zaznamenávať celý priebeh konania a vyjadrenia účastníkov v priamej reči, pretože takéto

technické zariadenie na Okresnom súde v Brezne nie je ani nateraz k dispozícii.»

Vzhľadom na uvedené a v súvislosti s prvým dôvodom, ktorým sťažovateľ odôvodnil

svoju námietku zaujatosti proti sudcovi okresného súdu a podľa ktorého mal byť sudca

okresného súdu podľa sťažovateľa zaujatý v jeho veci vedenej pod sp. zn. ,

pretože sa v minulosti mal pred vyšetrovateľom v inej veci vyjadriť na adresu sťažovateľa

tak, že sťažovateľ je „takmer úplne hluchý“, čo je podľa sťažovateľa v konaní, v ktorom sa

domáha ochrany „... práve z titulu absolútnej hluchoty...“, neprípustné, pretože podľa neho

sudca prerokúvajúci túto vec má už vopred ustálený „... právny názor, že nie som absolútne

hluchý...“, ale iba „takmer hluchý“, ústavný súd konštatuje: Vzhľadom na to, že zo

zápisnice vyšetrovateľa (na ktorú sa sťažovateľ odvoláva, pozn.) vo veci vedenej pod ČVS:

ORP-118/OEK-BR.2012 z 20. apríla 2012 vyplýva, že výpoveď sudcu okresného súdu

nebola zapísaná simultánne s jeho výpoveďou, resp. že nie je zapísaná v doslovnom znení,

ale predstavuje iba prerozprávaný záznam tejto výpovede v znení zapísanom

vyšetrovateľom, podľa ústavného súdu plne obstojí záver krajského súdu o tom, že nie je

možné jednoznačne konštatovať, že by sa spôsobom v nej uvedeným vyjadril na adresu

zdravotného stavu sťažovateľa bezprostredne sudca okresného súdu, a teda z tohto dôvodu

nemožno usudzovať ani o jeho zaujatosti proti sťažovateľovi.

Okrem uvedeného ústavný súd tiež podotýka, že ak by sa sťažovateľ domnieval, že

v jeho veci vedenej pod sp. zn. by sudca okresného súdu rozhodol v rozpore

so znaleckými posudkami nachádzajúcimi sa v spise, týkajúcimi sa jeho zdravotného stavu,

inými slovami, ak by sudca okresného súdu v rozpore so znaleckými posudkami ustálil, že

sťažovateľ nie je absolútne hluchý (ako to tvrdí aj sám sťažovateľ, pozn.), ale len takmer

hluchý, a na základe tohto by v danej veci rozhodol, sťažovateľ má možnosť v rámci

riadneho inštančného postupu domáhať sa zjednania nápravy využitím odvolania proti

rozhodnutiu okresného súdu, resp. v prípade prípustnosti aj využitím dovolania.

Pokiaľ ide o druhý dôvod námietky zaujatosti sťažovateľa proti sudcovi okresného

súdu spočívajúci v jeho konštatovaní, že sudca okresného súdu mu znemožnil realizovať

právo účastníka konania na pojednávaní vo veci sp. zn. konanom 29. júna 2012

tým, že sťažovateľovi nezabezpečil vyhotovenie konferenčného, resp. simultánneho

zvukového záznamu z tohto pojednávania, ústavný súd konštatuje, že z príloh sťažnosti

vyplýva, že v danej veci ešte listom zo 7. júna 2012, t. j. z obdobia ešte pred sporným

pojednávaním, okresný súd upozornil sťažovateľa, aby si v záujme vylúčenia akýchkoľvek

podozrení zabezpečil vlastný diktafón, s týmto poučením:

„V prípade, že ste presvedčený o tom, že nezvládnete jeho obsluhu kvôli svojmu

zdravotnému hendikepu (pričom moderné diktafóny zobrazujú svoje funkcie a priebeh

nahrávania aj vizuálne), potom je tu stále možnosť požiadať o jeho obsluhu osobu, ktorej

dôverujete, napríklad takú, ktorú by ste inak požiadali o kontrolu záznamu vyhotoveného

súdom. Prípadne je možné aj zo strany súdu poskytnúť Vám asistenciu pri obsluhe

nahrávacieho zariadenia.

Ak k vlastnému nahrávaniu nepristúpite, potom Vám dávame na zváženie

zabezpečenie verejnosti na pojednávaní, vrátane zástupcov médií, t. j. osôb, ktorým

dôverujete a ktoré si sám vyberiete.“

Navyše, zo zápisnice z inkriminovaného pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn.

vyplýva, že toto bolo vedené s použitím duálneho monitora, ktorý mal

sťažovateľ k dispozícii a na ktorom mohol bezprostredne sledovať záznam priebehu

pojednávania.

Z uvedeného je podľa názoru ústavného súdu nepochybne zrejmé, že okresný súd

vzhľadom na svoje limity v technickej vybavenosti urobil všetky nevyhnutné opatrenia, aby

vyšiel sťažovateľovi v ústrety, a to tým, že mu ponúkol, aby si sťažovateľ okrem sledovania

záznamu z pojednávania na duálnom monitore zabezpečil, či už s vlastnou pomocou, alebo

s pomocou jemu známej osoby, ktorej dôveruje, alebo s pomocou okresného súdu

vyhovenie zvukového záznamu z pojednávania pomocou diktafónu, a tiež tým, že mu

ponúkol možnosť zabezpečiť kvôli kontrole pojednávania na jeho priebehu verejnosť, a to

buď osobami, ktorým sťažovateľ dôveruje, alebo zástupcami médií. Sťažovateľ však žiadnu

z uvedených možností nevyužil a dokonca, aj keď má sťažovateľ vedomosť o svojom

zdravotnom stave, nevyužil ani právo dať sa v konaní zastupovať advokátom.

V zmysle uvedeného neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o nepravdivosti názoru

krajského súdu v napádanom uznesení, podľa ktorého okresný súd nie je technicky

vybavený na vyhotovenie konferenčného zvukového záznamu z pojednávania. Sťažovateľ

sa totiž v tejto súvislosti odvoláva na iné konanie v jeho veci vedenej tým istým okresným

súdom pod sp. zn. , o ktorom tvrdí, že v tomto konaní mu sudca okresného

súdu vyšiel v ústrety a vyhotovil konferenčný záznam z pojednávania, takže podľa

sťažovateľa okresný súd je vybavený potrebným technickým vybavením. Zo zápisnice

okresného súdu z pojednávania konaného 26. júna 2012 vo veci sp. zn. (ktorú

predložil sám sťažovateľ, pozn.) však vyplýva, že sudca okresného súdu v tejto veci

vyhotovil iba autentický záznam pojednávania na diktafón (takúto možnosť mu okresný súd

ponúkol aj v napádanej veci, pozn.), ktorý bol nepretržite zapnutý, avšak ani v tomto

prípade nevyhotovil konferenčný zvukový záznam z pojednávania, ako ho požadoval

sťažovateľ, pričom v tejto zápisnici je uvedené:

„Sudca uvádza, že pokiaľ žalobca v minulosti žiadal o vyhotovenie zápisnice

prostredníctvom technického zariadenia umožňujúceho prepis hovoreného slova písomným

podaním uviedol, že na takomto netrvá a takéto zariadenie v súčasnosti resp. takéto

nahrávanie nie je v súčasných technických možnostiach súdu.“

Z uvedeného zistenia teda vyplýva, že okresný súd, tak ako to napokon v napádanom

uznesení sp. zn. z 11. júla 2012 konštatoval aj krajský súd, v skutočnosti

naozaj nie je vybavený technickým zariadením na vyhotovenie konferenčného záznamu

z pojednávania.

Vzhľadom na uvedené zistenia sa podľa názoru ústavného súdu závery krajského

súdu nejavia ako svojvoľné (arbitrárne) a rovnako aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím ich podstaty či zmyslu. Skúmané

rozhodnutie krajského súdu nemožno v žiadnom prípade považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napádaným uznesením

krajského súdu a namietaným porušením a dohovoru, medzi

ktorými nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na verejné

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, aby sa mohol k veci vyjadriť (čl. 48

ods. 2 ), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní ( ), ako

aj princípu zákazu diskriminácie ( a 2 a dohovoru), ústavný súd

medzi týmito označenými právami a napádaným uznesením krajského súdu nezistil žiadnu

príčinnú súvislosť, pretože napádaným uznesením krajský súd rozhodoval o námietke

zaujatosti proti sudcovi okresného súdu, toto konanie je neverejné a uskutočňuje sa bez

pojednávania, takže v tomto konaní ani sťažovateľ nemohol byť prítomný (čl. 48 ods. 2

), a navyše, sťažovateľ svoj názor v danej veci (t. j. na zaujatosť sudcu) vyjadril

priamo v námietke zaujatosti, takže nemohlo dôjsť ani k porušeniu rovnosti v konaní, resp.

k diskriminácii sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ namietal porušenie

označených práv v súvislosti s postupom okresného súdu, ktorý mu nevyšiel v ústrety

a nevyhotovil konferenčný záznam z pojednávania, čím mal byť sťažovateľ podľa svojho

tvrdenia diskriminovaný a ukrátený na svojich právach. Avšak, keďže predmetom skúmania

ústavného súdu v tomto konaní nebol postup okresného súdu, ale uznesenie krajského súdu,

bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

napádaným rozhodnutím orgánu verejnej moci na jednej strane a označenými právami

na strane druhej odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je

viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo tiež bez právneho významu

rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho

zástupcu z radov advokátov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012