Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 51/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť H. D., B., zastúpenej JUDr. A. S., B., pre namietané porušenie jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo H. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),

ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť H. D. trovy konania v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. A. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -28 z 30. januára 2013 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť H. D., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 28. februára 2006 podala

sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) návrh, o ktorom

okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -105 z 23. januára 2007. Proti tomuto

rozsudku podal odporca odvolanie.

Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. -141 z 19. marca 2009.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie z 11. mája 2009.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 27. októbra 2010 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie 29. novembra 2010, pričom vec bola vedená už pod novou

sp. zn. .

Na pojednávaní konanom 20. septembra 2012 krajský súd uznesením rozhodol

o návrhu sťažovateľky na zmenu petitu a zároveň prerušil odvolacie konanie

do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom o veci, ktorá súvisí

s prerokovávanou vecou.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. od podania odvolania odporcom 29. marca 2007 do 23. augusta

2007, keď vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k tomuto odvolaniu, nekonal a vo veci

rozhodol až 19. marca 2009. Krajský súd rozhodnutie dovolacieho súdu „nedoručil

sťažovateľke ani jej právnemu zástupcovi po dobu 22 mesiacov“ od vrátenia mu veci

z najvyššieho súdu a termín pojednávania určil až po žiadosti sťažovateľky zo 17. februára

2012 na 20. september 2012. Pracovnoprávna vec sťažovateľky tak nie je právoplatne

rozhodnutá ani po siedmich rokoch od začatia tohto konania.

Sťažovateľka podala 26. júna 2009 aj „sťažnosť na predsedu senátu JUDr. R. H...

podľa ..“ a neskôr 29. februára 2012 vzniesla proti

nemu námietku zaujatosti.

Najvyšší súd podaním sp. zn. z 20. marca 2012 vrátil vec krajskému

súdu z dôvodu, že podanie sťažovateľky neobsahuje osobitné náležitosti námietky zaujatosti

voči sudcovi, pričom poukázal na to, že okolnosti uvádzané sťažovateľkou nie sú dôvodmi,

na základe ktorých možno sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčiť.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský

súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušil jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, prikázal krajskému súdu

vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

v sume 60 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 404,37 €.

Na základe výzvy ústavného súdu predseda krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti

sp. zn. Spr 3677/12 z 27. decembra 2012 k priebehu konania okrem iného uviedol:

«... Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 23. 01. 2007 určil, že výpoveď daná

navrhovateľke listom odporcu zo dňa 14. 12. 2005, je neplatná a pracovný pomer naďalej

trvá. Odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľke 138.000,-- Sk, po odpočítaní

odstupného v sume 28.853,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zaviazal

odporcu povinnosťou nahradiť navrhovateľke trovy konania 47.039,51,-- Sk, ako aj zaplatiť

súdny poplatok v sume 3.000,-- Sk na účet prvostupňového súdu. Vo zvyšku (navrhovateľka

sa domáhala tiež určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 31. 12. 2005 je

neplatná a pracovný pomer naďalej trvá), návrh navrhovateľky zamietol.

Odvolací súd svojím rozsudkom zo dňa 19. 03. 2009 na odvolanie odporcu zastavil

odvolacie konanie v časti, v ktorej sa domáhal určenia, že pracovný pomer končí

právoplatnosťou rozsudku.

V častiach, týkajúcich sa určenia, že pracovný pomer trvá naďalej a náhrady mzdy,

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol.

Odvolací súd napokon zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa

uloženia povinnosti odporcu, zaplatiť súdny poplatok a navrhovateľke uložil povinnosť

zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 2.403,76 €.

Na dovolanie navrhovateľky Najvyšší súd... proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave svojím uznesením sp. zn. zo dňa 27. 10. 2010 rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 03. 2009 sp. zn. zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol odvolaciemu súdu predložený opätovne na rozhodnutie o odvolaní dňa

29. 11. 2010.

Zrušujúce uznesenie NS SR bolo účastníkom doručované na základe pokynu zo dňa

12. 03. 2012 (č. l. 238 súdneho spisu), kedy bola vec predložená NS SR na rozhodnutie

o námietke zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. R. H. zo dňa 29. 02. 2012, vznesenej

navrhovateľkou. Krajský súd v Bratislave vo veci vytýčil dňa 04. 06. 2012 termín

odvolacieho pojednávania na deň 20. 09. 2012 (č. l. 242 súdneho spisu).

Na odvolacom pojednávaní dňa 20. 09. 2012 (zápisnica na č. l. 269 až 271 súdneho

spisu), odvolací súd uznesením rozhodol jednak o návrhu navrhovateľky na zmenu petitu,

a tiež odvolacie konanie prerušil do právoplatného skončenia konania, vedeného

na Okresnom súde Bratislava IV o obnove konania sp. zn. (jeho predmetom bol

návrh navrhovateľky o určenie neplatnosti v poradí ďalšej výpovede, danej navrhovateľke

listom odporcu zo dňa 07. 08. 2006, ako aj určenie, že pracovný pomer navrhovateľky trvá

naďalej a o náhradu mzdy, ktoré konanie skončilo rozsudkom prvostupňového súdu

č. k. -120 zo dňa 02. 06. 2010), a to uznesením č. k. -273.

Konanie o obnovu konania, vedeného na Okresnom súde Bratislava IV

pod sp. zn. , je na Okresnom súde Bratislava IV vedené pod sp. zn.

; návrh na obnovu konania podával odporca.

Ostatným úkonom odvolacieho súdu v predmetnej právnej veci bola žiadosť

odvolacieho súdu zo dňa 09. 11. 2012 (č. l. 277 spisu) adresovaná Okresnému súdu

Bratislava IV o oznámenie, či súd prvého stupňa rozhodol o návrhu odporcu na obnovu

konania sp. zn. , vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.

(v ktorej bol vytýčený termín pojednávania na deň 23. 10. 2012).

Ku dnešnému dňu odvolací súd odpoveď Okresného súdu Bratislava IV neobdržal.»

Predseda krajského súdu v podaní z 5. marca 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky

v podaní z 1. marca 2013 zhodne uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...“, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a dohovoru vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (, ,

), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní krajského súdu došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade, so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) ústavný súd zohľadnil tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd

(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej na krajskom súde

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) podľa troch

označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na krajskom súde vedenom pod sp. zn. je

rozhodovanie o opravnom prostriedku (odvolaní v konaní o určenie neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru), ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

a vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky osobitnej náročnosti. Podklad

pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava, ktorá je

obsiahnutá najmä v v znení neskorších predpisov.

Ani krajský súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na to, že ide o skutkovo a právne zložitú

vec. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ

dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali

priebeh konania jeho zložitosťou.

Na druhej strane je vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) potrebné uviesť, že takýto spor vyžaduje od všeobecného súdu osobitne

starostlivý prístup, pretože v tomto konaní sa poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený)

právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky

v predmetnom konaní. Z predloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že sťažovateľka

podala v roku 2009 ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti o prešetrenie

postupu odvolacieho súdu v predmetnom konaní a tiež sťažnosť predsedovi krajského súdu.

Na druhej strane podala tiež dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu

sp. zn. z 19. marca 2009, o ktorom rozhodol 27. októbra 2010 najvyšší súd,

v dôsledku čoho sa spis nachádzal dlhšiu dobu aj na najvyššom súde. Takisto sťažovateľka

podala návrh na zmenu petitu návrhu, o ktorom musel krajský súd rozhodnúť, a tiež

29. februára 2012 nekvalifikovanú námietku zaujatosti na vylúčenie sudcu krajského súdu.

Nutnosť rozhodovania o týchto procesných návrhoch sťažovateľky teda predlžovalo toto

súdne konanie.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľky bral do úvahy i to, že ako

účastníčka konania má nesporne právo na tieto procesné úkony, ktoré urobila. Za prieťahy

vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša

zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani

na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (). V súlade s touto judikatúrou

preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach

ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní krajského súdu (obdobne

, , ).

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu. Zo spisu ústavný súd zistil, že konanie

pred krajským súdom je poznačené nielen nečinnosťou (krajský súd bol úplne nečinný viac

ako 15 mesiacov, a to od vrátenia spisu, t. j. 29. novembra 2010, až do 13. marca 2012, keď

predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o jej námietke na vylúčenie sudcu krajského

súdu), ale aj neefektívnou činnosťou, pretože krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní

účastníka konania „zaťažil konanie tzv. inou vadou konania, majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( )“, v dôsledku čoho najvyšší

súd jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, teda stav právnej neistoty

sťažovateľky nebol v konaní pred krajským súdom dosiaľ odstránený.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie

efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa

sťažovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom

práva zaručeného v citovanom článku a dohovoru (pozri napr. ,

) a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku

konania.

Ústavný súd preto vzhľadom na povahu veci a celkovú dĺžka konania na krajskom

súde rozhodol, že postupom krajského súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu), pretože je neakceptovateľná a nezlučiteľná so záväzkami

vyplývajúcimi z a medzinárodného dohovoru, ako to vyžaduje ,

a požiadavkou „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. Vzhľadom na to ústavný

súd krajskému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 60 000 € a žiadosť odôvodnila tým, že súdne konanie nie je

skončené ani po viac ako 7 rokoch, čo u nej vyvoláva stav právnej neistoty.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nemožno už inak

napraviť (napr. , ).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa

po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi

(m. m. ).

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania pred všeobecnými súdmi, princípy

spravodlivosti a spôsob zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd

považoval finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € voči krajskému súdu za primerané

podľa a a podľa

uložil krajskému súdu, ktorý označené práva porušil, vyplatiť

ho sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala o priznanie náhrady

trov konania pred ústavným súdom v sume 404,37 €, a to za tri úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2012 (prevzatie právneho zastúpenia, sťažnosť, doplnenie sťažnosti).

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľke z dôvodu

právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. S., vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Ústavný súd vychádzal z určenia náhrady za dva

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti). V zmysle

ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je

odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej

služby 1/6 z výpočtového základu. Vychádzajúc z uvedeného za 2 úkony právnej služby

(prevzatie právneho zastúpenia a sťažnosť) v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x 127,16 €,

k tomu tiež 2 x režijný paušál vo výške 7,63 €, teda celková suma 269,58 €. Priznanú

náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku). Odmenu za tretí úkon uplatnený právnou zástupkyňou sťažovateľky

(doplnenie sťažnosti) ústavný súd nepriznal, pretože odmena za tento úkon je zahrnutá

v druhom úkone právnej služby (sťažnosť).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013