Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 21/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Ing. B. L. a RNDr. Z. L., obaja bytom B., zastúpených advokátom

Mgr. M. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. B. L. a RNDr. Z. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a ich právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C

121/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C

121/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. B. L. a RNDr. Z. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 1 500 €

(slovom tisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ing. B. L. a RNDr. Z. L. trovy

konania v sume 284,86 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osemdesiatšesť centov) na

účet ich právneho zástupcu, advokáta Mgr. M. B., Advokátska kancelária, B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť Ing. B. L. a RNDr. Z. L., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne pod sp. zn. ).

1. V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že ako žalobcovia boli od 9. mája 2001

účastníkmi konania o náhradu škody vedeného pred okresným súdom

pod sp. zn. . Za žalovaných sťažovatelia označili Z., š. p., odštepný závod B.

(neskôr B., a. s., B.) a obec R. K poškodeniu sťažovateľov malo dôjsť „z dôvodu,

že odporcovia nezabezpečili napojenie rodinného domu sťažovateľov na verejnú

kanalizáciu, v dôsledku čoho došlo k tomu, že sťažovatelia utrpeli škodu na rodinnom dome,

stratu na nájomnom a stratu z predaja rodinného domu, ktorého predaj boli nútení

realizovať“.

Okresný súd rozsudkom z 15. novembra 2005 uložil odporcom spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom 5 330 065 Sk s príslušenstvom a nahradiť im trovy

konania v sume 623 202,50 Sk. Na základe odvolania odporcov Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 2. apríla 2008 v konaní sp. zn. napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti nahradiť škodu zmenil tak, že žalobu

zamietol, a vo výroku o náhrade trov konania ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Odvolací rozsudok krajského súdu sťažovatelia napadli dovolaním,

o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

z 28. apríla 2010 v konaní sp. zn. rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci z najvyššieho súdu uznesením z 28. januára 2011

v konaní sp. zn. prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresnému súdu 8. marca 2011 jej bola

pridelená sp. zn. .

Sťažovatelia podali 21. decembra 2010 sťažnosť na postup krajského súdu jeho

predsedovi, ktorý ju v odpovedi z 13. januára 2011 vyhodnotil ako opodstatnenú. Okrem

toho sťažovatelia podali 5. mája 2011 sťažnosť na postup súdu predsedovi okresného súdu.

Podpredseda okresného súdu 24. júna 2011 konštatoval nedôvodnosť podanej sťažnosti

vo vzťahu k obdobiu po 8. marci 2011 (po vrátení veci okresnému súdu).

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdia, že „konanie k dnešnému

dňu trvá už takmer 11 rokov..., pričom v konaní súd sa vyskytli minimálne dve obdobia

nečinnosti, a to (i) Krajský súd v BRATISLAVE 2 (dva) roky rozhodoval o odvolaní

proti rozsudku súdu prvého stupňa (ii) Najvyšší súd SR rovnako 2 (dva) roky rozhodoval

o podanom dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v BRATISLAVE. Čo však považujeme

za najpodstatnejšie je to, že konanie v tejto nie veľmi náročnej veci (i) trvá už takmer

11 rokov a (ii) konanie sa opäť nachádza na prvom stupni a (iii) k dnešnému dňu stále nie

je právoplatne skončené. Dĺžka konania 11 rokov nie je za žiadnych okolností

akceptovateľná.“.

Podľa názoru sťažovateľov ich vec nie je skutkovo ani právne zložitá. Ani ich

správanie neprispelo ku kritizovanej dĺžke konania. Postup súdov sa nevyznačoval len už

spomenutými dvoma obdobiami nečinnosti, ale aj nedostatočnou efektívnosťou.

Sťažovatelia „použili svoje úspory v kombinácii s úverom na postavenie rodinných domov,

zabezpečenie práce pre svojich zamestnancov, výnos z prenájmu ktorých mal slúžiť na ďalší

rozvoj podnikania na pokrytie nákladov na výstavbu týchto domov a životné potreby ich

rodiny, lebo sťažovatelia si svoje životné potreby zabezpečujú od roku 1991 výlučne

podnikaním. Sťažovatelia požadujú v konaní náhradu straty, ktorú reálne utrpeli a ktorej sa

už domáhajú... jedenásty rok. Žalovaná suma pritom predstavuje z hľadiska výšky sumu nie

zanedbateľnú. A preto dlhotrvajúci súdny spor existenčne ohrozuje nielen sťažovateľov

a ich rodinu, ale zmaril aj ich doteraz úspešné podnikanie. Význam konania

pre sťažovateľov je teda mimoriadny.“.

2. Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu v žalovanej veci, ktorý mu bol

doručený 15. augusta 2012.

3. Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 15. januára 2013 prijal sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 29. januára 2013 vyzval prostredníctvom jeho

predsedu okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

4. Okresný súd doručil ústavnému súdu 26. februára 2013 vyjadrenie k vecnej

stránke prijatej sťažnosti. V prvom rade predniesol stručnú chronológiu žalovaného

konania: „Dňa 09.05.2011 (správne má byť „2001“, pozn.) bol súdu doručený návrh

na vydanie predbežného opatrenia ako i návrh na náhradu škody, ktorá v návrhu nebola

písomne špecifikovaná. Dňa 28.05.2011 (správne má byť „2001“, pozn.) súd rozhodol

o návrh na predbežnom opatrení tak, že v tejto súvislosti vyhovel navrhovateľom a vydal

žiadané predbežné opatrenie. Na odvolanie odporcov dňa 03.07.2001 bol spis predložený

krajskému súdu za účelom rozhodnutia. Krajský súd s potvrdzujúcim rozhodnutím spis

vrátil okresnému súdu dňa 10.05.2002. Dňa 05.08.2002 navrhovateľ doručil doplnenie

návrhu v súvislosti s náhradou škody. Dňa 22.08.2002 bolo odporcami doručené dovolanie

voči rozhodovaniu krajského súdu o predbežnom opatrení. Dňa 15.01.2003 bol spis v tejto

súvislosti predložený Najvyššiemu súdu SR, keď 20.02.2003 Najvyšší súd ST spis vrátil ako

predčasne predložený a následne mu bol predložený dňa 15.03.2003 a vrátený

s meritórnym rozhodnutím bol Okresnému súdu Bratislava III dňa 12.06.2003. Následne

boli vo veci vytýčené meritórne pojednávania dňa 24.09.2003, 03.11.2003 a 08.12.2003,

keď bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom zadováženia dokladov potrebných

pre rozhodnutie o veci samej. Dňa 30.03.2004 boli doručené doklady od Obvodného úradu

životného prostredia S., ktoré boli doplnené ďalším podaním zo dňa 07.05.2004. Dňa

07.06.2004 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie a 03.11.2004 bol vypracovaný

a súdu zaslaný znalecký posudok. Následne boli vytýčené vo veci meritórne termíny

pojednávania a to 13.04.2005, 23.05.2005, 20.06.2005 a 11.07.2005, kedy bolo

pojednávanie odročené na neurčito v súvislosti so sťahovaním budovy súdu. Následné

termíny boli vo veci vytýčené 22.09.2005 a 20.10.2005 a 14.11.2005, kedy bolo odročené

pojednávanie na 15.11.2005 za účelom vyhlásenia rozsudku. Dňa 09.02.2006 bolo podané

voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie. Dňa 17.02.2006 bol spis predložený

krajskému súdu za účelom odvolacieho konania. Dňa 29.04.2008 bol spis vrátený

z krajského súdu so zmeňujúcim rozhodnutím, keď konanie vo veci samej nadobudlo

právoplatnosť dňa 16.07.2008. Dňa 08.08.2008 bolo vo veci podané dovolanie a v tejto

súvislosti bol spis dňa 10.12.2008 predložený Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší súd SR dňa

09.06.2010 vrátil vec na Krajský súd v Bratislave so zrušujúcim rozhodnutím krajského

súdu. Následne dňa 08.03.2011 vrátil Krajský súd v Bratislave spis Okresnému súdu

Bratislava III so zrušujúcim rozhodnutím na ďalšie konanie.“

Zákonná sudkyňa v prílohe vyjadrenia okresného súdu pokračuje v chronológii

konania po 8. marci 2011 takto: „... úpravou VSÚ zo dňa 16.03.2011 bolo doručované

rozhodnutie KS v Bratislave, následne som nariadila úpravou zo dňa 10.05.2011

pojednávanie na deň 20.09.2011, dňa 20.09.2011 bolo súdu doručené oznámenie zástupcu

odporcu v 1. rade, že po vzájomnej dohode ukončil zastupovanie v tejto veci,

na pojednávaní 20.09.2011 som doručila vyjadrenia navrhovateľa v 1. rade odporcovi

v 2. rade, navrhovateľ v 1. rade založil do spisu plnú moc na zastupovanie navrhovateľky

v 2. rade, navrhovateľ a zástupca odporcu v 2. rade, oznámili súdu, že sa pokúsia o zmierne

vyriešenie sporu, pojednávanie som odročila na termín 27.10.2011 s tým, že bude písomne

volaný odporca v 1. rade dňa 27.09.2011 bolo súdu doručené písomné podanie

navrhovateľov 1. a 2. rade označené ako doplnenie, v ktorom súdu špecifikoval predložiť

prehľad trov konania, dňa 17.10.2011 bolo súdu doručené písomné podanie navrhovateľov

označené ako doplnenie vyčíslenia škody a zároveň bol podaný návrh na priznanie úplného

oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľov 1. a 2. rade, prílohu tohto podania tvorilo

15 listinných príloh, úpravu zo dňa 29.10.2011 bol navrhovateľom v 1. a 2. rade... zaslaný

vzor 6 za účelom prešetrenia majetkových pomerov potrebných pre rozhodnutie

o oslobodení od súdnych poplatkov, dňa 21.10.2011 bolo súdu doručené písomné

vyjadrenie odporcu v 2. rade k veci samej, prílohou tohto podania tvorilo 17 príloh, na

pojednávaní dňa 27.10.2011 som krátkou cestou doručila navrhovateľovi vyjadrenie

odporcu v 2. rade ako aj podanie navrhovateľa som doručila zástupcovi odporcu 1

a zástupcovi odporcu 2, na tomto pojednávaní som vypočula navrhovateľa v 1. rade, ktorý

nesúhlasil so zmenou petitu spočívajúcou v jeho rozšírení o sumu 256,69 Euro, rozhodla

som tak, že som túto zmenu nepripustila, vypočula som zástupcu odporcu v 2. rade, na čo

reagoval zástupca odporcu v 1. rade tak, že vzhľadom na obsiahly prednes navrhovateľa

v 1. rade, ktorý mu bol doručený až na dnešnom pojednávaní, zašle súdu písomne.

Pojednávanie som odročila na neurčito za účelom písomného vyhotovenia o zmene návrhu

a rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov pre navrhovateľov v 1. a 2. rade V ten

istý deň som predložila spis VSÚ za účelom prípravy uznesenia o zmene petitu, uznesenie

o nepripustení zmeny petitu spočívajúcom v rozšírení návrhu som doručovala úpravou zo

dňa 02.11.2011, toto uznesenie sa stalo právoplatným dňa 22.11.2011. Dňa 09.11.2011 boli

súdu predložené potvrdenia navrhovateľov v 1. a 2. rade – vzor 6 za účelom rozhodnutia

o oslobodení od súdnych poplatkov, rozhodnutím zo dňa 07.12.2011 súd nepriznal

navrhovateľom v 1. a 2. rade oslobodenie od súd. Poplatkov, toto rozhodnutie sa stalo

právoplatným dňa 18.01.2012, uznesením zo dňa 05.06.2012 súd nariadil vo veci vykonanie

kontrolného znaleckého dokazovania, dňa 03.07.2012 bolo súdu doručené podanie

navrhovateľov v 1. a 2. rade označené ako odvolanie a námietky proti uzneseniu

o nariadení znaleckého dokazovania, úpravou zo dňa 13.07.2012 bolo uvedené podanie

doručované odporcovi v 1. rade a zástupcovi odporcu v 2. rade za účelom vyjadrenia sa

k nemu. Dňa 07.08.2012 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie ustanoveného súdneho

znalca – právnickej osoby, v ktorom žiada aby súd uvedené uznesenie s definíciou znaleckej

úlohy upresnil.“

Okresný súd poukazuje na dĺžku období, počas ktorých sa súdny spis z dôvodu

potreby rozhodovania o opravných prostriedkoch nachádzal na súdoch vyššieho stupňa,

a konštatuje skutkovú a právnu zložitosť sporu, „keď vo veci bolo potreba vykonať znalecké

dokazovanie a na základe rozhodnutí dovolacieho a odvolacieho súdu i následne opätovné

znalecké dokazovanie za účelom zistenia eventuálnej výšky škody... Možno konštatovať,

že i čiastočne na dĺžke sporu mal vplyv i postup sťažovateľov, keď žalobný návrh podali dňa

09.05.2011, ktorý vo vzťahu k náhrade škody bol neúplný a tento bol doplnený až podaním

doručeným na súd dňa 05.08.2002.“.

Na podklade uvedených faktov a hodnotení okresný súd vyjadril názor,

že k porušeniu označených práv sťažovateľov v žalovanom konaní z jeho strany nedošlo.

Podaním doručeným ústavnému súdu 4. marca 2013 okresný súd vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti sťažovateľov.

5. Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 27. februára 2013 právnemu

zástupcovi sťažovateľov s možnosťou zaujať stanovisko.

6. Sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu v podaní doručenom ústavnému

súdu 20. marca 2013 vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti

a poukázali na tieto nedostatky v postupe žalovaného súdu:

„(i) takmer rok trvalo, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní proti predbežnému

opatreniu a doručil spis súdu prvého stupňa;

(ii) takmer 4 a pol mesiaca trvalo, než súd prvého stupňa predložil spis Najvyššiemu

súdu SR za účelom rozhodnutia o odvolaní;

(iii) od vypracovania znaleckého posudku trvalo viac ako 5 mesiacov, kým bolo

nariadené pojednávanie;

(iv) skutočnosť, že sťažovatelia doplnili návrh na náhradu škody podaním zo dňa

05.08.2002 konanie nespomalilo, pretože súd v tom čase v merite veci nekonal, pretože sa

rozhodovalo o opravných prostriedkoch proti predbežnému opatreniu;

(v) samotná skutočnosť, že bolo potrebné vypracovať znalecký posudok

neodôvodňuje také dlhé trvanie konania a ani nesignalizuje extrémnu zložitosť sporu. Čas,

ktorý potreboval znalec na vypracovanie znaleckého posudku, nespôsobil trvanie konania

už takmer 12 rokov;

(vi) čo týka časti konania nasledujúce po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

o dovolaní, nie je zrejmé, prečo bolo kontrolné znalecké dokazovanie nariadené po viac ako

roku od vrátenia spisu, keď navyše tento úkon je sprevádzaný neefektivitou v konaní súdu,

pretože súd úlohu znalcovi dostatočne nevymedzil. Okrem toho predloženie spisu

Ústavnému súdu SR nie je dôvodom nekonania vo veci, keď súd mohol konaj aj na základe

fotokópie spisu;

(vii) Okresný súd BRATISLAVA III, ako aj Krajský súd v BRATISLAVE na základe

sťažností sťažovateľov uznali, že v konaní došlo k prieťahom v konaní, a preto neobstojí

tvrdenie odporcu, že neporušil právo sťažovateľov, aby sa ich vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.“

Z uvedených dôvodov sťažovatelia zotrvávajú na svojom sťažnostnom návrhu.

7. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil rovnaké

skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého súdneho konania a zároveň zistil, že ku dňu

rozhodovania o sťažnosti nie je predmetné konanie právoplatne skončené.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si už pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo

na prejednanie veci v primeranej lehote“, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (). Predmetom žalovaného

konania je uplatnený nárok na náhradu škody. Spory o náhradu škody tvoria štandardnú

súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, zložitosť skutkového stavu

pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu škody však môže vyplývať zo skúmania

zákonných podmienok pre priznanie takéhoto nároku. Náročnosť právneho posúdenia veci

môže byť v uvedených sporoch okrem iného daná aj na úrovni právneho hodnotenia

skutkových okolností rozhodných pre posúdenie príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou

a zisteným protiprávnym konaním.

V posudzovanom prípade istý stupeň zložitosti (tak v rovine skutkovej,

ako aj právnej) vyvolávalo ustálenie sumy vzniknutej škody. Sťažovatelia netvrdili iba

vznik skutočnej škody, ale aj ušlého zisku, a to na podklade nájomných zmlúv podpísaných

ešte pred kolaudáciou novovybudovaných nehnuteľností, ktoré neskôr v dôsledku črtajúcich

sa problémov s kolaudáciou budúci nájomcovia vypovedali. Požadovaný ušlý zisk

sťažovatelia definovali aj ako rozdiel medzi trhovou cenou nehnuteľností v roku 2005 (keď

plánovali nehnuteľnosti odpredať) a kúpnou cenou, ktorú dostali v rokoch 2001 a 2002

pri predaji nehnuteľností vynútenom problémami s ich kolaudáciou. Vzhľadom na to bolo

potrebné nariadiť znalecké dokazovanie predovšetkým na účel objektivizácie výnosovej

hodnoty nehnuteľností v období nakontrahovaného trvania nájmu, ale aj dokazovanie

výsluchom svedkov – kupujúcich, ktorí v rokoch 2001 a 2002 od sťažovateľov

nehnuteľnosti odkúpili.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria stabilne používaného na účel hodnotenia

prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že na výzvy

okresného súdu reagovali sťažovatelia v zásade včas a riadne.

Sťažovateľom možno pričítať nesplnenie poplatkovej povinnosti po vyčíslení sumy

požadovanej náhrady škody v doplnení ich žaloby doručenej okresnému súdu 5. augusta

2002, ako aj nesplnenie poplatkovej povinnosti za podané dovolanie proti zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu. Okrem toho podaniami doručenými okresnému súdu 17. mája

2005 a 17. októbra 2011 sťažovatelia navrhli zmeny žalobného petitu. V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje svoj stabilne judikovaný názor, podľa ktorého využitie možností

daných navrhovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva

v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho

však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. ,

).

3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium posúdenia porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,

ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Podľa názoru ústavného súdu možno okresnému súdu pričítať spomalenie konania

v období od 3. júla 2001 do 10. mája 2002, teda v období, počas ktorého bol súdny spis

predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcov proti nariadenému

predbežnému opatreniu (viac ako 10 mesiacov). Predĺženie konania z dôvodu, že žalovaný

súd nedisponuje príslušným súdnym spisom v dôsledku využívania opravných prostriedkov

účastníkmi konania, ústavný súd štandardne nepričítava na ťarchu konajúceho súdu.

V posudzovanom prípade však na takéto hodnotenie nebol dôvod. Krajský súd rozhodoval

vo veci predbežného opatrenia, pričom výsledok jeho rozhodnutia nemohol mať vplyv

na priebeh dokazovania v merite sporu. Rozhodovanie o predbežnom opatrení bolo

v žalovanom konaní časovo situované do jeho počiatočnej fázy (uznesenie okresného súdu

o nariadení predbežného opatrenia je na č. l. 67), bolo preto možné od okresného súdu

rozumne očakávať vytvorenie fotokópie súdneho spisu tak, aby aj počas rozhodovania

o odvolaní odporcov proti nariadeniu predbežného opatrenia mohlo paralelne prebiehať

konanie a dokazovanie vo veci samej.

V žalovanom konaní okresného súdu ústavný súd nezistil žiadne ďalšie dlhotrvajúce

obdobia bezdôvodnej nečinnosti, nebolo však možné prehliadnuť viacero kratších období

pasivity, a to často medzi úkonom právne významným pre ďalší priebeh konania a celkom

jednoduchým procesným úkonom žalovaného súdu.

Po vrátení veci okresnému súdu z krajského súdu (10. mája 2002) okresný súd

vyzval 23. júla 2002 sťažovateľov na doplnenie ich žalobného petitu (vyčíslenie

požadovanej náhrady škody), teda po viac ako dvoch mesiacoch.

Po doručení dovolania odporcu v I. rade okresnému súdu (26. augusta 2002) tento

až 14. novembra 2002 (viac ako dva a pol mesiaca) vyzval dovolateľa na odstránenie

nedostatkov dovolania (chýbajúce splnomocnenie na právne zastupovanie advokátom).

Právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu 10. februára 2004 otázky

pre znalca, na čo ho okresný súd vyzval na predchádzajúcom pojednávaní, pričom okresný

súd až 7. júna 2004 nariadil znalecké dokazovanie a poveril súdneho znalca vypracovaním

znaleckého posudku (takmer 4 mesiace). Je pravdou, že v kritizovanom období okresný súd

obstarával listinné dôkazy od orgánov štátnej správy na úseku vodného hospodárstva

a na úseku katastra, no tieto pre vymedzenie znaleckej úlohy význam nemali. Znalecké

dokazovanie bolo nariadené na účel zistenia rozsahu vzniknutej škody, kým od orgánov

štátnej správy okresný súd potreboval informácie týkajúce sa určenia osoby zodpovednej

za prevádzkovanie kanalizácie. Rovnako základnými údajmi katastra o nehnuteľnostiach

vo vlastníctve sťažovateľov už okresný súd v tom čase zjavne disponoval (predtým

nariadené predbežné opatrenie).

Z vyžiadaného spisu okresného súdu tiež vyplynulo, že krajský súd vrátil spis

okresnému súdu 29. apríla 2008 po rozhodnutí o odvolaní. Okresný súd však rozsudok

krajského súdu doručil účastníkom konania až 14. a 16. júla 2008 (viac ako dva a pol

mesiaca).

Po doručení dovolania sťažovateľov proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu

(8. augusta 2008) ich okresný súd až 22. októbra 2008 vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku (dva a pol mesiaca).

Obdobne po vrátení spisu z krajského súdu 8. marca 2011 okresný súd vo veci

pojednával až 20. septembra 2011 (viac ako 5 mesiacov).

Za neodôvodnenú nečinnosť v postupe okresného súdu treba považovať aj obdobie

od rozhodnutia okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

(8. december 2011) do rozhodnutia o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania (5. jún

2012), čo predstavuje takmer 6 mesiacov.

Ľahkovážnosťou okresného súdu pri uskutočňovaní jednoduchých procesných

úkonov sa tak žalované konanie predĺžilo o viac ako dva roky. Spolu s kritizovaným

obdobím, počas ktorého sa súdny spis nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania

o odvolaní odporcov proti nariadenému predbežnému opatreniu, možno okresnému súdu

pričítať predĺženie konania o viac ako dva roky a desať mesiacov.

Hoci správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle

prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie

štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva podľa , ak činnosť štátneho orgánu

nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba

obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (, ,

).

Po podaní dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu o odvolaní proti nariadeniu

predbežného opatrenia (26. augusta 2002) okresný súd zabezpečoval odstránenie nedostatku

kvalifikovaného právneho zastúpenia dovolateľa, pričom sa dopustil chyby, keďže vo výzve

adresovanej dovolateľovi ho neupozornil na právne následky neodstránenia predmetného

nedostatku. Najvyšší súd potom musel spis vrátiť okresnému súdu, aby svoje pochybenie

napravil. Z uvedeného dôvodu možno spomalenie konania v období od 26. augusta 2002

do 12. júna 2003 čiastočne pričítať aj na ťarchu okresného súdu.

Z chronológie žalovaného konania vyplýva, že okresný súd (označený sťažovateľmi

ako porušovateľ ich základných práv) disponoval predmetnou vecou od 9. mája 2001

do 17. februára 2006, keď spisový materiál predložil krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní proti meritórnemu rozsudku z 15. novembra 2005, a neskôr od 8. marca 2011

až do doručenia sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (7. mája 2012).

Postup okresného súdu v konaní, ktoré trvá takmer 12 rokov, možno charakterizovať

z pohľadu rešpektovania základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci

bez zbytočných prieťahov ako vadný približne v rozsahu dvoch rokov a desiatich mesiacov.

4. Pre rozhodnutie ústavného súdu o merite posudzovanej sťažnosti zohrávala

podstatnú úlohu v prvom rade dĺžka žalovaného konania, ktorá nie je z pohľadu požiadaviek

plynúcich na kvalitu súdneho konania zo základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a z práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

ospravedlniteľná. Ústavný súd vzal do úvahy aj ďalší podstatný faktor, a to skutočnosť,

že na celkovej dĺžke rozhodovania o žalovanej veci sa zjavne významnou mierou podieľali

súdy vyšších stupňov (krajský súd a najvyšší súd), ktoré vecou disponovali v období

od 17. februára 2006 do 8. marca 2011 (viac ako 5 rokov). Za relevantné považoval ústavný

súd aj zistenie istého stupňa skutkovej náročnosti prerokovávanej veci.

V popísaných rozhodujúcich okolnostiach hodnotí ústavný súd postup okresného

súdu v kauze sťažovateľov za nezlučiteľný s požiadavkami plynúcimi zo základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a z práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote. Dôvodom formulovaného záveru je predovšetkým účel konania

podľa prejavujúci sa prioritne v poskytnutí účinnej ochrany tam

uvedeným právam fyzických osôb a právnických osôb (m. m. ), nie

v sankcionovaní orgánu verejnej moci označeného sťažovateľom za porušovateľa jeho práv.

Ani pri zistenej skutkovej náročnosti veci, ba ani pri zreteľne sa črtajúcom podstatnom

podiele súdov vyšších stupňov (teda nie žalovaného súdu) na celkovej dĺžke právnej

neistoty sťažovateľov nemožno odoprieť požadovanú ústavno-právnu ochranu účastníkom

stále právoplatne neukončeného a už takmer 12 rokov trvajúceho konania. Táto ochrana sa

v aktuálnom štádiu prebiehajúceho konania môže prejaviť len vo vyslovení porušenia

sťažovateľmi označených práv v predmetnom konaní a v následnom príkaze adresovanom

okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu

v označenom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci

bez zbytočných prieťahov, ako aj ich právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie. Posudzované konanie

vedené na okresnom súde nie je v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

právoplatne skončené, preto bolo potrebné popri vyslovení porušenia označených

základných práv sťažovateľov prikázať, aby okresný súd konal v predmetnej veci

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov

garantovaného im , ako aj o porušení ich práva zaručeného

dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Tú sťažovatelia okrem poukazu na dĺžku žalovaného konania odôvodnili aj žalovanou

sumou, ktorá „predstavuje z hľadiska výšky sumu nie zanedbateľnú“, bezmocnosťou

a stratou viery „v právny štát a v schopnosť súdov súdny spor vôbec správne a najmä

v primeranom čase rozhodnúť“, ako aj sumou súdnych poplatkov zaplatených v doterajšom

priebehu konania. Sťažovatelia požadujú priznať každému z nich 20 000 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov a aj skutočnosť,

že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva. Významným kritériom

podmieňujúcim sumu priznaného finančného zadosťučinenia bolo v posudzovanom prípade

pre ústavný súd aj už konštatované zistenie o podiele okresného súdu na celkovej dĺžke

žalovaného konania.

Ústavný súd v popísaných okolnostiach posudzovaného prípadu považuje

za primerané priznať každému zo sťažovateľov sumu 1 500 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu

ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva

spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti

prípadu. Ústavný súd vo väzbe na odôvodnenie sťažovateľmi požadovaného finančného

zadosťučinenia (argumentáciou žalovanou sumou a sumou zaplatených súdnych poplatkov)

podotýka, že jeho podstatou je náhrada nemateriálnej ujmy spôsobenej právnou neistotou

účastníkov žalovaného konania.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

Mgr. M. B. Požadujú náhradu v sume 489,06 € za tri úkony právnej služby, a to za prevzatie

a prípravu zastupovania, za vypracovanie sťažnosti a za vyjadrenie k stanovisku okresného

súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov každému za dva úkony právnych

služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Stanovisko

k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu 20. marca 2013 vyhodnotil ústavný

súd ako neprinášajúce nové skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by boli

spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd náhradu sťažovateľom priznal, boli

vykonané v roku 2012. Sťažovatelia napriek tvrdeniu uvedenému v stanovisku doručenom

ústavnému súdu 20. marca 2013 nepreukázali, že by ich právny zástupca bol platiteľom

dane z pridanej hodnoty (podanie neobsahuje v ňom avizovanú prílohu – osvedčenie

o registrácii právneho zástupcu sťažovateľov za platiteľa dane z pridanej hodnoty),

preto ústavný súd k vypočítanej sume náhrady trov nemohol pripočítať 20 % daň z pridanej

hodnoty.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom

v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná

tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012

odmenu v sume 127,17 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,63 € za každý

úkon právnej pomoci.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide

o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania majú sťažovatelia nárok na náhradu trov konania

za štyri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (dvakrát prevzatie a príprava

zastúpenia, dvakrát písomné podanie – sťažnosť). Základná sadzba tarifnej odmeny

po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky je tak 254,34 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať

režijný paušál v celkovej sume 30,52 € (štyrikrát 7,63 €). Spolu náhrada trov právneho

zastúpenia sťažovateľov je 284,86 €. Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s zákona

č. v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013