Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 240/2013
PDF · 194.44 KB
No categories available
II. ÚS 240/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trebišov a jeho uznesením sp. zn. 14 Er 634/2010 z 2. novembra 2011 a postupom
Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 4 CoE 8/2012 z 18. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 14 Er 634/2010 z 2. novembra 2011 a postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 CoE
8/2012 z 18. júna 2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, na zabezpečenie ktorého bola
účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská
zmluva.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený
výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu, pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie
rozhodcovského súdu. V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutým
rozhodnutím exekúciu ex offo zastavil. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím
napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.
3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia
relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa
na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka tvrdí, že
okresný súd a krajský súd „rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
pretože nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe
nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“.
Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdneho konanie (čl. 6 ods. 1
Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred
vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.
Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad
práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme,
že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady
93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere.“.
Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Zákonodarca
priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania
zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských
rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax
je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše
„odvolací súd konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1 OSP, čím porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol
podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 634/2010
z 2. novembra 2011 a porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 CoE 8/2012 z 18. júna 2012, zrušil napadnuté uznesenia okresného
súdu a krajského súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
13. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
15. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcie, boli porušené
jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje
rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie
relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnili. Napadnutým rozhodnutím malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok
sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie
a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
16. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
17. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
18. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 Er 634/2010
z 2. novembra 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že
proti nemu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj
využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu
19. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo
notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Ústavný súd
preto pri odôvodnení rozhodnutia o namietanom porušení označených práv sťažovateľky
v tejto časti postupoval rovnako ako vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 516/2012.
20. Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade tejto sťažnosti
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn.
II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
ako aj o ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré
skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o
zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske
zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd preto jej sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoE 8/2012 z 18. júna 2012 bez
podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2013