Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 260/2013
PDF · 217.48 KB
No categories available
II. ÚS 260/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. R., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. V., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 315/2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2013 doručená sťažnosť JUDr. D. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 C 315/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:
«(...) Sťažovateľ JUDr. D. R.(...) podal dňa 07. 12. 2009 na Okresnom súde
Bratislava I návrh na začatie konania o ochranu osobnosti smerujúci proti JUDr. D. L.(...)
(ďalej aj ako „odporca“). Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
Sťažovateľ je advokátom zapísaným v zozname advokátov vedených Slovenskou
advokátskou komorou, ktorý zastupoval pred Ústavným súdom Slovenskej republiky skupinu
poslancov Národnej rady SR v konaní o súlade zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení
Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a o súlade ustanovení niektorých ďalších právnych predpisov
s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a s Dohovorom OSN proti korupcii.
Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov rozhodol
dňa 20. 05. 2009 nálezom PL. ÚS 17/08-238, v nadväznosti na čo sa toho istého dňa
sťažovateľ a odporca zúčastnili diskusnej relácie(...) na tému „Špeciálny súd je
protiústavný“, ktorá v zmysle poskytnutých informácií od vysielateľa mala byť vedená na
odbornej úrovni so zameraním na dopad prijatého nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky na Slovenský právny poriadok. Napriek garantovanej odbornosti diskusie,
odporca od začiatku televíznej relácie zmenil svojim správaním charakter relácie, keď sa
počas celej doby jej trvania snažil naznačovať možný priamy kontakt a ovplyvňovanie sudcu
spravodajcu zo strany sťažovateľa. Odporca počas televízneho prenosu v spojení s osobou
sťažovateľa používal slová ako „mafiánske praktiky“, „strata čestnosti advokáta“
a „ovplyvňovanie a podplácanie sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky“. Odporca sa
voči sťažovateľovi správal po celý čas defenzívne, kedy mimo iného k téme podplatiteľnosti
sudcov uviedol, že súdne konania vedené v predmetných právnych veciach budú z dôvodu
podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov zmarené.
Vzhľadom na skutočnosť, že správanie odporcu znamenalo pre sťažovateľa zrejmý
zásah do jeho práv, najmä ohrozenie a porušenie práva sťažovateľa na česť a dôstojnosť,
v záujme ochrany, pristúpil sťažovateľ k podaniu návrhu na začatie konania o ochranu
osobnosti.
Sťažovateľ nie je verejne činnou osobou a je namieste vysloviť názor, že nie je z tohto
titulu povinný strpieť akýkoľvek zásah do súkromia odporujúci všeobecne záväzným
právnym predpisom. Vyjadrenia odporcu v televíznej relácii mali negatívny dopad na osobu
sťažovateľa a predstavovali prvý impulz k rýchlo sa rozvíjajúcej vlne verejne
prezentovaných informácií, respektíve dezinformácií, ktoré znevažovali sťažovateľa v
očiach verejnosti, a to nie len ako človeka, ale i profesijne ako advokáta. Je nepochybné, že
odporca svojimi vyjadreniami hrubo zasiahol do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti,
jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti tak ako sú garantované Ústavou Slovenskej
republiky, čím zapríčinil zníženie vážnosti osoby sťažovateľa v očiach verejnosti a klientov,
ktorým poskytuje právne služby a právne poradenstvo. (...)
Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti(...) je česť občana v jeho rozmanitých
spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným
spoluobčanom. Podľa stanoviska súdnej praxe predmetom ochrany občana je aj jeho česť
v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou.
K neoprávnenému zásahu v konkrétnom prípade došlo prostredníctvom televízneho
vysielania v rámci relácie s vysokou publicitou a výroky, ktoré v relácii odzneli boli neskôr
prevzaté i inými médiami. Česť a dôstojnosť človeka sú považované za významné hodnoty
každej fyzickej osoby, nakoľko sú prejavom úcty a vážnosti, ktorú fyzická osoba požíva
v spoločnosti. Odporcove vyjadrenia znamenali pre sťažovateľa vážne následky tak v
oblasti spoločenskej, súkromnej, ako aj profesijnej. (...)
Je základnou zásadou súdneho konania, aby súd postupoval vo veci tak, aby poskytol
účastníkom konania adekvátnu ochranu práv, teda ochranu účinnú a rýchlu, a je základným
právom účastníka konania, aby jeho vec bola prejednaná na nezávislom a nestrannom súde
v súlade so zásadou hospodárnosti konania pri zachovaní práva na súdnu ochranu
garantovaného Ústavou Slovenskej republiky. Napriek uvedenej skutočnosti, ale
predovšetkým faktu, že účinná ochrana osobnosti, cti a ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby si
vyžaduje prijatie meritórneho rozhodnutia v čo najkratšom možnom čase, konajúci súd
v predmetnej právnej veci vytýčil termín pojednávania až na deň 07. 11. 2012, teda po
uplynutí takmer troch (3) rokov od podania návrhu na začatie konania.
Sťažovateľ sa odôvodnene domnieva, že takýmto postupom súdu boli porušené jeho
základné práva na súdnu ochranu a prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách.
V dôsledku protiprávneho konania súdu, respektíve jeho nečinnosti, bol sťažovateľ nútený
vziať návrh na začatie konania späť, a to predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že
i v prípade, ak by konajúci súd rozhodol na prvom pojednávaní vo veci samej, ochrana
poskytnutá takýmto meritórnym rozhodnutím súdu vyneseným po uplynutí troch (3) rokov
odo dňa kedy boli porušené osobnostné práva sťažovateľa, by nebola efektívna. Konanie
o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a následný vývoj
situácie, kedy odporca hrubo zasiahol do osobnosti sťažovateľa boli po dlhý čas odo dňa
prijatia rozhodnutia Ústavným súdom Slovenskej republiky dňa 20. 05. 2009 ostro
medializované. Sťažovateľ bol v dôsledku nepravdivých výrokov odporcu hraničiacich
krivému obviňovaniu neustále pod drobnohľadom médií a bol podrobovaný opakovanej
kritike a osočovaniu.
Ako bolo vyššie uvedené, sťažovateľ vykonáva činnosť advokáta, kedy poskytuje
fyzickým a právnickým osobám právne služby a poradenstvo a chráni ich práva a právom
chránené záujmy. Je nežiaduce, aby advokát bol v takomto postavení v neúnosnej miere
medializovaný a jeho osoba v rozpore so zákonom bez akýchkoľvek relevantných dôkazov,
výlučne na podklade konšpiračných teórií, spájaná s mafiánskymi praktikami
a ovplyvňovaním sudcov.
Sťažovateľ v konaní o súlade právnych predpisov poskytol právnu pomoc 46
poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, kedy bolo preukázané, že spôsob akým bol
konštituovaný špeciálny súd bol nesprávny a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Sťažovateľ v predmetnom konaní chránil a obhajoval nie len práva skupiny poslancov, ale
práva širokej verejnosti, štátnych občanov Slovenskej republiky. Napriek uvedenému bol
v dôsledku protiprávneho konania odporcu znevážený v očiach verejnosti. Dnes, viac ako
tri (3) roky odo dňa konania predmetnej televíznej relácie, kedy záujem médií a širokej
verejnosti o osobu sťažovateľa utíchol, sťažovateľ sa domnieva, že nie je žiaduce, aby bola
táto téma opätovne „otvorená“. V nadväznosti na túto skutočnosť, v dôsledku, že Okresný
súd Bratislava I neposkytol sťažovateľovi dostatočnú, účinnú a rýchlu ochranu jeho práv
a právom chránených záujmov, sťažovateľ pristúpil k späťvzatiu návrhu na začatie konania.
Hoci konajúci súd v predmetnej právnej veci rozhodol o zastavení konania,
sťažovateľ sa z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolal voči
uzneseniu o zastavení konania v časti o náhrade trov konania. Sťažovateľ má za
preukázané, že nie sú splnené podmienky na to, aby bol zaviazaný na náhradu trov súdneho
konania, kedy návrh na začatie konania bol podaný odôvodnene, ako bolo preukázané
vyššie, a sťažovateľ bol nútený vziať tento späť nie z dôvodov na jeho strane, a ani z dôvodu
na strane odporcu, ale z dôvodu, že Okresný súd Bratislava I nepostupoval v konaní
v súlade so zásadou hospodárnosti konania, bez zbytočných prieťahov, čoho dôsledkom bol
sťažovateľ nútený objektívne posúdiť vývoj situácie. (...)
S poukazom na základné zásady a princípy právneho štátu, účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, a to nie len
samotným prerokovaním veci na súde, ale prijatím meritórneho rozhodnutia. Sťažovateľ sa
ako bolo vyššie uvedené nachádzal v nepriaznivej situácii spojenej so stavom právnej
neistoty takmer tri (3) roky, kedy konajúci súd v predmetnej právnej veci nepostupoval
v súlade s vyššie definovanými zásadami, práve naopak, v dôsledku pochybenia súdu bola
ochrana práv sťažovateľa zmarená. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky môže dôjsť v prípade, ak postup všeobecného súdu
v dôsledku zbytočných prieťahov vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť
efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých ochrany sa domáha
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky,
všeobecný súd je povinný organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou
o rozhodnutie, pričom konajúci súd zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných
prostriedkov, ktoré mu zákon na tento účel zveruje (II. ÚS 43/02). Na základe vyššie
uvedených skutkových okolností je zrejmé, že v konaní došlo zo strany Okresného súdu
Bratislava I k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktoré môžu byť s poukazom na ustálenú súdnu prax
a rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky naplnené až prijatím
meritórneho rozhodnutia a nadobudnutím jeho právoplatnosti a vykonateľnosti
(II. ÚS 26/95, II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03),
Sťažovateľ predovšetkým upozorňuje na charakter osobnostných práv, ktorých
ochrany sa domáhal na nezávislom a nestrannom orgáne súdnej moci. Povaha veci
(konanie o povinnosti uverejniť opravu nepravdivých údajov v hromadnom informačnom
prostriedku) si vyžaduje pozornosť z hľadiska osobitnej rýchlosti konania, pretože sa
priamo týka osobného statusu sťažovateľa (II. ÚS 152/02).
Ústavný súd Slovenskej republiky ustálil, že v konaní proti namietanému porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov posudzuje v zásade tri (3) základné
kritériá, a to povahu veci, správanie sa sťažovateľa v konaní a postup súdu.
Je zrejmé, že sťažovateľ poskytol súdu všetku súčinnosť a svojim správaním nemal
akýkoľvek vplyv na jeho rozhodovaciu činnosť a vedenie konania a spôsobené zbytočné
prieťahy v konaní preto nemožno pričítať na jeho ťarchu. Ako bolo uvedené, je splnená
i podmienka týkajúca sa povahy veci, kedy právo človeka na česť a dôstojnosť sú kladené
na najvyššiu úroveň vyžadujúc si osobitnú rýchlosť konania. Naproti tomu je nepochybné,
že konajúci súd sa dopustil zbytočných prieťahov v konaní keď odo dňa podania návrhu na
začatie konania do vytýčenia prvého termínu pojednávania v merite veci uplynulo 35
mesiacov, čím porušil základné práva sťažovateľa garantované Ústavou Slovenskej
republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V štádiu konania od
podania návrhu po nariadenie prvého pojednávania je úlohou súdu vo všeobecnosti
preskúmať podmienky konania a pripraviť vec tak, aby mohla byť prejednaná
na pojednávaní a spravidla na jedinom pojednávaní aj rozhodnutá (§ 114 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Súd v tomto štádiu
konania vykonáva spravidla jednoduché a časovo nenáročné úkony (doručenie návrhu
druhému účastníkovi, šetrenie splnenia podmienok konania a pod.). Len osobitne
mimoriadne okolnosti môžu odôvodniť (ospravedlniť) trvanie úvodného štádia konania viac
ako 45 mesiacov (I. ÚS 112/02).
Je zrejmé, že v predmetnom súdnom konaní nešlo o zložitú právnu vec a neexistoval
osobitný dôvod, aby úvodné štádium konania trvalo takmer tri roky (3), čo v konečnom
dôsledku zmarilo možnosť poskytnutia adekvátnej ochrany práv sťažovateľa. (...)
Je namieste sa domnievať, že v rámci rozhodovania súdu, sa Okresný súd
Bratislava I dopustil procesných pochybení majúcich za následok vznik protiprávneho stavu
a právnej neistoty sťažovateľa, kedy bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi vznikla v dôsledku správania odporcu
nenapraviteľná ujma na právach a následným nekonaním súdu, ktorý im mal poskytnúť
efektívnu ochranu i ďalšia ujma morálna, na jeho ústavou garantovaných právach, nakoľko
sa sťažovateľ nemohol týchto v primeranej lehote domôcť na nezávislom a nestrannom
orgáne.
Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR rozhodnúť o povinnosti Okresného súdu
Bratislava I uhradiť trovy konania sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom SR, a to za
právne zastúpenie sťažovateľa advokátom, ktorý vo veci vykonal dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti ) podľa ustanovenia § 11
ods. (3) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3) 2x 7,81 €. Celkom predstavujú
trovy konania sumu 275,94 €, ktorú je porušovateľ povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa(...)
V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočností sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom nasledovne
1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 315/2009 porušil
základné právo JUDr. D. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Sťažovateľovi JUDr. D. R. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
275,94 €, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr.
Ľ. V., v lehote do dvoch (2) mesiacov od doručenia tohto nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 315/2009. Podľa zistenia ústavného súdu
napadnuté konanie bolo 21. januára 2013 zastavené v dôsledku späťvzatia žalobného návrhu
na ochranu osobnosti.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu
na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde
skončené späťvzatím. Podľa zistenia ústavného súdu bolo napadnuté konanie zastavené
21. januára 2013. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou
až podaním z 13. februára 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. februára 2013, t. j.
v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil
za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo
spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis
mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané
porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavný súd
odmietol jeho sťažnosť v predmetnej veci pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi
prvostupňového súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17
ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj
po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok
ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako
aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je sám
advokát, a je aj kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal
a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto
dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04,
II. ÚS 107/04, I. ÚS 532/2012) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet
dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe
súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú
ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2013