Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 262/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom Krajského súdu v

Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. septembra

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá obsahovala

právny záväzok dlžníka a v ktorej bola označená oprávnená osoba (sťažovateľka, pozn.)

a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať

sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade

exekučného titulu (notárska zápisnica, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu

uznesením sp. zn. z 27. januára 2012 vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Na

základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené

uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. septembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim

z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych

ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci,

a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na

právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie

v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým

skutočnosť, že o zastavení uvedeného exekučného konania bolo rozhodnuté bez toho, aby

bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie

konania podľa z dôvodu potreby

podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach

konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

eventuálne porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, napadnuté uznesenie

krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní,

v ktorom okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením

krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému uzneseniu krajského súdu

podala sťažovateľka 3. decembra 2012 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (3. decembra

2012) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila

stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala

zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho

súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013