Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 275/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. júla 2011 a postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2012 doručená sťažnosť Ing. S. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. júla 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12.

septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplývajú nasledujúce skutočnosti a zistenia:

Sťažovateľ je veriteľom dlžníka, pričom záväzok dlžníka vyplýva z viacerých

notárskych exekučných zápisníc. Po určitých čiastkových úhradách dlžných súm

sťažovateľovi a po začatí exekúcie proti dlžníkovi uzatvoril dlžník 30. januára 2009

so svojou manželkou zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti

za odplatu v sume 100 000 €. Následne dlžník použil takto získané finančné prostriedky

na úhradu svojho dlhu, ktorý mal mať voči tretej osobe. Táto tretia osoba mu podľa jeho

tvrdenia mala už skôr poskytnúť ako pôžičku prostriedky na čiastočné splatenie jeho dlhu

voči sťažovateľovi. Sťažovateľ však tvrdí, že predmetný dlh vznikol až po uzatvorení

kúpnej zmluvy a nebyť jej uzatvorenia, mohol by sa uspokojiť postihnutím predmetu kúpnej

zmluvy. Kúpnou zmluvou tak malo podľa sťažovateľa dôjsť k zmenšeniu majetku dlžníka,

a tým aj k jeho ukráteniu. Z toho dôvodu podal 22. júla 2010 žalobu, ktorou odporoval

právnemu úkonu – kúpnej zmluve z 30. januára 2009 uzatvorenej medzi dlžníkom a jeho

manželkou.

Okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. -238 z 19. júla 2011 žalobu

sťažovateľa zamietol. Uviedol, že odporovateľným právnym úkonom nedošlo k zníženiu

hodnoty majetku dlžníka na úkor sťažovateľa (veriteľa), keďže tento majetok

(spoluvlastnícky podiel) bol iba pretransformovaný do peňažnej pohľadávky na zaplatenie

kúpnej ceny, ktorá zodpovedala trhovým pomerom. Sťažovateľ sa proti napadnutému

rozsudku okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolal.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -311 z 12. septembra 2012 bol

prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1

vrátane úvahy, že odporovaným úkonom nedošlo

k zmenšeniu majetku dlžníka.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a proti napadnutému rozsudku

krajského súdu preto sťažovateľ podal sťažnosť podľa , ktorou

navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že týmito rozsudkami, ako aj postupmi, ktoré

predchádzali ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru, a aby napadnutý rozsudok

okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a jemu porovnateľného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet v zásade odlišností,

a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne ().

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so spôsobom, akým krajský súd

interpretoval a aplikoval a o odporovateľnosti

právnych úkonov.

Podľa veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,

že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné...

Podľa odporovať možno právnemu úkonu...,

ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi

dlžníkom a osobami jemu blízkymi...

Podľa právo odporovať právnym úkonom môže

uplatniť veriteľ žalobou.

Podľa právny úkon, ktorému veriteľ

s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to

nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Sťažovateľ tvrdí, že správna interpretácia a je

taká, podľa ktorej „Ekvivalentnosť právneho úkonu musí existovať ku dňu účinnosti

právneho úkonu... musí byť reálna, nestačí, ak bolo ekvivalentné plnenie dohodnuté... musí

byť reálne splnené. Práve dňom účinnosti kúpnej zmluvy... dochádza k ukráteniu veriteľa

a k tomuto časovému bodu sa vzťahuje posúdenie, či k ukráteniu veriteľa došlo alebo nie...

rozhodujúcim okamihom je... deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra

nehnuteľností.“. Krajský súd mal preto skúmať, či ku dňu, keď nastali uvedené účinky

kúpnej zmluvy, bola kúpna cena reálne zaplatená.

Krajský súd v napadnutom rozsudku neodporuje názoru sťažovateľa, práve naopak,

podľa krajského súdu sa ekvivalentnosť má posudzovať ku dňu účinnosti kúpnej zmluvy,

resp. ku dňu účinnosti prevodu majetku na základe takejto kúpnej zmluvy (teda ku dňu

účinnosti prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti). Podstatou napadnutého rozsudku

krajského súdu je názor, že „Z hľadiska právneho posúdenia veci účelom ust. § 42 a nasl.

o odporovateľnosti právnych úkonov je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými

zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa...

Krátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky... predpokladá také zmenšenie majetku

dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho

pohľadávky, nesie veriteľ (pozri napríklad rozhodnutia NS ČR sp. zn. ,

sp. zn. ). Dôkazné bremeno preukázať, že táto podmienka úspešnej

odporovateľnosti právnemu úkonu bola splnená, je teda na navrhovateľovi. Nestačí pritom

preukázať, že majetok dlžníka sa zmenšil. Musí byť preukázané, že sa zmenšil do takej

miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku, teda že došlo

ku kvalifikovanému zmenšeniu jeho majetku.

V danom prípade sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia naplnením

tohto predpokladu odporovateľnosti zaoberal a dospel k záveru, že majetok dlžníka sa

nezmenšil, keď po odpredaji svojho podielu na nehnuteľnosti, dlžník obdržal od kupujúcej

kúpnu cenu, tzn. že došlo iba k pretransformovaniu jeho majetku. Podstatnou podmienkou

odporovateľnosti je ukrátenie veriteľa, ktoré spočíva v obmedzení alebo strate veriteľovej

schopnosti uspokojiť sa z dlžníkovho majetku. V judikatúre i literatúre vzťahujúcej sa

na túto problematiku prevláda názor, že k odporovateľnému kráteniu vedie len zmenšenie

dlžníkovho majetku.

Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. (Soudní rozhledy 4/2009),

ak v majetku dlžníka bola kúpnou zmluvou vec nahradená jej zodpovedajúcim peňažným

plnením (kúpnou cenou), nemožno vyvodiť, že by kúpna zmluva viedla k zmenšeniu majetku

dlžníka, a že by teda ukracovala uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Obdobne

podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. odporovateľnými nemôžu byť tzv.

ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku

dlžníka. A napokon podľa ďalšieho rozhodnutia NS ČR sp. zn. v prípade,

že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, pretože za prevod veci,

práva, alebo inej majetkovej hodnoty obdržal ich obvyklú cenu, alebo mu za ne bola inak

poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, nemôže dôjsť ku kráteniu uspokojenia

veriteľovej pohľadávky.

Odporovateľnými nemôžu byť teda tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých

nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo

o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že

napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen

odkazom na samotné znenie právneho úkonu, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník

stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy (porovnaj NS ČR sp. zn.

, pozri aj NS ČR, sp. zn. ).

K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa nemôže dôjsť ani

v prípade, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, ale napriek odporovanému právnemu úkonu

a ďalším svojim dlhom má dlžník taký majetok, ktorý sám osebe postačuje k tomu, aby sa

z neho veriteľ uspokojil (takým majetkom môžu byť aj peniaze, ktoré dlžník reálne získal

z predaja svojich vecí). V prípade, že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie

jeho majetku, nakoľko za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich

obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada,

nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. K uspokojeniu veriteľovej

pohľadávky môže totiž slúžiť dlžníkov majetok – aj keď zmenil podobu svojich aktív –

v rovnakej hodnote (cene), ako keby k týmto právnym úkonom nedošlo. Rozhodujúcim

okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových vecí, práv alebo iných

majetkových hodnôt je jeho účinnosť, pri nehnuteľnostiach zapisovaných do katastra

nehnuteľností je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností.

Treba súhlasiť s argumentáciou odporkyne, že pri preskúmavaní odporovateľnosti

scudzovacieho právneho úkonu nie je relevantný okamih úhrady odplaty za predmet kúpy

bez ďalšieho. Podstatné je to, či došlo k úhrade primeranej odplaty za prevedený majetok

dlžníka a práve primeranosť tejto odplaty sa skúma ku dňu účinnosti scudzovacieho

právneho úkonu, tzn. ku dňu, kedy z majetkovej podstaty dlžníka odišli prevádzané veci.

Práve v tejto súvislosti má význam časový koordinát, na ktorý poukazuje navrhovateľ.

Podľa uvedeného odvolanie navrhovateľa s poukazom na oneskorenú úhradu kúpnej ceny

neobstojí.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s tým názorom krajského súdu, že vznik pohľadávky

na zaplatenie kúpnej ceny z kúpnej zmluvy je iba transformáciou doterajšieho majetku

dlžníka.

Ústavný súd dodáva, že odporovateľnosť právneho úkonu nie je inštitútom, ktorý má

zabezpečiť prednostné uspokojenie jedného veriteľa pred inými veriteľmi dlžníka. Naopak,

má zabezpečiť, aby dlžník svojimi vlastnými právnymi úkonmi nezmenšil svoj majetok,

ktorý je určený nielen súhrnom aktív, ale aj pasív. Krajský súd v tomto prípade vychádzal

z toho, že úkonom dlžníka došlo iba k uhradeniu existujúceho záväzku, ktorému veriteľ

neodporoval a ktorý tak nebol veriteľom spochybnený spôsobom na to určeným. Samotným

úkonom, kúpnou zmluvou uzatvorenou za podmienok, ktoré neviedli k zníženiu, ale iba

k transformácii majetku, nedošlo k ukráteniu sťažovateľa ako veriteľa. Nasledujúce

okolnosti (dispozícia s pohľadávkou na zaplatenie kúpnej ceny) už nemali vplyv

na posúdenie ekvivalentnosti odporovaného právneho úkonu.

Aj keď takýto výklad nemožno považovať za jediný možný výklad § 42a a §42b

, zároveň ho ale nemožno označiť za svojvoľný ani zjavne

neodôvodnený. Krajský súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa v tom rozsahu, aký

bol na rozhodnutie vo veci potrebný. Ústavný súd v tejto súvislosti dopĺňa, že sťažovateľ

mohol namietať neexistenciu pohľadávky tretej osoby voči dlžníkovi, ktorá bola uhradená

z kúpnej ceny, mohol tak urobiť najmä v konaní pred všeobecnými súdmi v osobitnom

konaní, ktorým by napríklad odporoval právnemu úkonu, z ktorého takáto pohľadávka

vznikla. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva aj to, že poskytnutie pôžičky

treťou osobou nebolo medzi účastníkmi konania sporné aj preto, lebo sťažovateľ v konaní

pred všeobecnými súdmi netrval na výsluchu dotknutých osôb. V konaní vo veci samej však

odporoval iba právnemu úkonu, ktorý sa týkal prevodu nehnuteľnosti.

Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo 4. decembra 2012 vyplýva

opačný záver, ako bol ten, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku, ústavný

súd poukazuje na skutočnosť, že skutkové okolnosti uvedeného rozhodnutia sú odlišné

od skutkových okolností tejto veci, keďže v uvedenom prípade došlo k započítaniu

pohľadávky priamo kúpnou zmluvou, zatiaľ čo v tomto prípade po uzatvorení kúpnej

zmluvy existovala pohľadávka dlžníka vo veci samej voči kupujúcej na zaplatenie kúpnej

ceny, ktorá bola súčasťou jeho majetku, a teda mohla byť aj predmetom exekúcie.

Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, že by napadnutý

rozsudok krajského súdu bol ústavne nekonformným spôsobom odôvodnený, a dodáva, že

ním nedošlo ani k takej aplikácii predmetných ustanovení

o odporovateľnosti právnych úkonov, ktorá by popierala ich zmysel a účel.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol porušený

aj princíp právnej istoty podľa , ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že

na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď, pričom diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej

istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej situácie je ústavne neudržateľná.

Sťažovateľ ale neuviedol žiadnu okolnosť, resp. žiadne rozhodnutie všeobecného súdu,

ktoré by poukazovalo na určitú ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa mal krajský súd

napadnutým rozsudkom neodôvodnene odchýliť a porušiť tak princíp právnej istoty.

Ústavný súd preto nemohol k predmetnej námietke sťažovateľa zaujať hodnotiaci postoj.

S ohľadom na uvedené je napadnutý potvrdzujúci rozsudok krajského súdu (v spojení

s prvostupňovým rozsudkom) podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom

odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny, a teda za neakceptovateľný

z ústavného hľadiska. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa či práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru tak, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení vyplývajúcich

aj z predchádzajúceho priebehu konania, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné

postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Z toho dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné odpovedať

na ďalšie návrhy uvedené v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013