Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)I. ÚS 313/2013
PDF · 239.33 KB
No categories available
I. ÚS 313/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 9037/2013 až sp. zn. Rvp 9038/2013 a sp. zn. Rvp 9040/2013 až sp. zn. Rvp
9041/2013, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra 2012 a sp. zn.
13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9037/2013 až
sp. zn. Rvp 9038/2013 a sp. zn. Rvp 9040/2013 až sp. zn. Rvp 9041/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9037/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9037/2013
a sp. zn. Rvp 9040/2013 o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
3. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9038/2013
a sp. zn. Rvp 9041/2013 o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra 2012 a sp. zn. 13 NcC
635/2012 z 9. novembra 2012 (ďalej len „krajský súd“) a im predchádzajúcim postupom.
2. Sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) žaloby,
ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo
podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené na okresnom súde pod
sp. zn. 4 C 340/2012, sp. zn. 4 C 351/2012, sp. zn. 4 C 334/2012 a sp. zn. 4 C 377/2012.
3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným
súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
4. Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala
na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom
a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej
na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex
in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
5. Krajský súd svojimi uzneseniami sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra 2012
a sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012 rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, v dôsledku čoho sú podľa
sťažovateľky tieto rozhodnutia krajského súdu «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
6. V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.
zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp.
zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.
februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.)
a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia
nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená
tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
7. V sporoch vedených pred okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné
„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu
nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto
posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním
škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti
okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Revúca a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Revúca, aby tak
dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Revúca a škoda
nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore.
Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003
Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať
regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu
voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore
úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,
zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich
regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.“.
8. Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd vo svojich uzneseniach sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra
2012 a sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012.
9. Krajský súd podľa sťažovateľky vo svojich uzneseniach sp. zn. 14 NcC 641/2012
zo 14. novembra 2012 a sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012 dostatočne
nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
10. Sťažovateľka v ďalšom svoje sťažnosti doplnila podaniami doručenými
ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným
súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie
„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej
systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom
táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
11. Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených
práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je
prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto
súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod
sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval
rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa
sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka
taktiež poukázala na publikované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o
vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší
súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s §
243c O. s. p.)...“
12. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
13. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 14 NcC 641/2012
zo 14. novembra 2012 a sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012, zruší tieto
rozhodnutia krajského súdu a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
16. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
17. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 9037/2013 až sp. zn. Rvp 9038/2013 a sp. zn. Rvp 9040/2013 až
sp. zn. Rvp 9041/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
18. Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný
súd v tej istej veci koná.
19. Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom
súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
20. Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 9037/2013 prebieha na ústavnom súde
konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 14. januára 2013, v ktorej namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra 2012,
v ktorom prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie – konania o námietkach
zaujatosti pôvodne vedených pod spisovou značkou 14 NcC 641/2012 (Rvp 9037/2012),
ako aj pod sp. zn. 14 NcC 642/2012 (Rvp 9038/2013), a ďalšími výrokmi rozhodol
o zaujatosti sudcov okresného súdu.
21. Ústavný súd taktiež zistil, že pod sp. zn. Rvp 9040/2013 prebieha na ústavnom
súde konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 14. januára 2013, v ktorej namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra
2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie – konania
o námietkach zaujatosti pôvodne vedených pod spisovou značkou 13 NcC 635/2012
(Rvp 9040/2012), ako aj pod sp. zn. 13 NcC 636/2012 (Rvp 9041/2013), a ďalšími výrokmi
rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.
22. Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 9038/2013
a sp. zn. Rvp 9041/2013 vystupujú identickí účastníci konania (sťažovateľka a krajský súd),
predmet uvedených konaní je identický [namietané porušenie sťažovateľkiných základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to
uznesením krajského súdu sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012 (Rvp 9040/2013)
vo vzťahu aj ku konaniu pôvodne vedeným pod sp. zn. 13 NcC 636/2012 (Rvp 9041/2013),
ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra 2012
(Rvp 9037/2013) vo vzťahu aj ku konaniu pôvodne vedeným pod sp. zn. 14 NcC 642/2012
(Rvp 9038/2013)] a sťažovateľka sa aj v sťažnostiach týkajúcich sa týchto konaní v návrhu
rozhodnutia (petite) domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv ako v sťažnosti vedenej
pod sp. zn. Rvp 9040/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 NcC 635/2012
z 9. novembra 2012 a v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 9037/2013 týkajúcej sa uznesenia
krajského súdu sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra 2012.
23. Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 9037/2013 bráni
tomu, aby vo veci prebiehalo súbežne konanie vedené pod sp. zn. Rvp 9038/2013 a začatie
konania pod sp. zn. Rvp 9040/2013 bráni tomu, aby vo veci prebiehalo konanie vedené pod
sp. zn. Rvp 9041/2013, a preto bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky vedené pod uvedenými
spisovými značkami odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.C
24. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012 a uznesením krajského súdu
sp. zn. 14 NcC 641/2012, ktorými rozhodol krajský súd aj o námietkach zaujatosti sudcov
okresného súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že
krajský súd svojimi uzneseniami sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012
a sp. zn. 14 NcC 641/2012 nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila
v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho
istého okresného súdu.
25. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
26. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom
vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16
OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa
subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní
vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
27. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l
ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
28. Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie
odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri
napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej
námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom
v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom.
V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) povolané na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn.
3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia
alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto
otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý
vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto nemá
dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré
smerovali voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 NcC 641/2012 zo 14. novembra 2012
a voči uzneseniu tohto súdu sp. zn. 13 NcC 635/2012 z 9. novembra 2012.
29. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil
medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127
ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
30. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn.
Rvp 9037/2013 a sp. zn. Rvp 9040/2013 pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože sťažnosti boli odmietnuté
ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
31. Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci/veciach, môže sa
sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013