Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 150/2014
PDF · 205.74 KB
No categories available
II. ÚS 150/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 NcC 262/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 264/2012
z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 259/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 252/2012
z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 260/2012
z 29. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 261/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 231/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 259/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 239/2012
z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 240/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 260/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 253/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 256/2012
z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 257/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 251/2012
z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 248/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 237/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 255/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 255/2012
z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 246/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 243/2012
z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 244/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 227/2012
z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 226/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 258/2012
z 26. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC 262/2012 z 23. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 21915/2013 až sp. zn. Rvp 21941/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 21915/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 NcC 262/2012 z 29. októbra
2012, sp. zn. 14 NcC 264/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 259/2012 z 26. októbra
2012, sp. zn. 14 NcC 252/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 233/2012 z 26. októbra
2012, sp. zn. 4 NcC 260/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 261/2012 z 23. októbra
2012, sp. zn. 9 NcC 231/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 259/2012 z 24. októbra
2012, sp. zn. 8 NcC 239/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 240/2012 z 26. októbra
2012, sp. zn. 6 NcC 260/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 253/2012 z 22. októbra
2012, sp. zn. 5 NcC 256/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 257/2012 z 22. októbra
2012, sp. zn. 8 NcC 251/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 248/2012 z 29. októbra
2012, sp. zn. 6 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 255/2012 z 23. októbra
2012, sp. zn. 11 NcC 255/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 246/2012 z 26. októbra
2012, sp. zn. 8 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 244/2012 z 29. októbra
2012, sp. zn. 5 NcC 227/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 226/2012 z 29. októbra
2012, sp. zn. 5 NcC 258/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC 262/2012 z 23. októbra
2012.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným
zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným
súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcií, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
4. Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava III sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.
5. V rámci odôvodnenia svojich požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám
okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené,
aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to, že
„Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria
causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu.
6. Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú
označené v úvode týchto sťažností.
7. Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky „nesprávne,
zakladajúce zásah do... základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie
veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom“.
8. Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom,
že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného
súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú
medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú
pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané
okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.
9. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd
v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo
a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach.
10. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto
rozhodnutia krajského súdu a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná
jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne
o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
11. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
12. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 21915/2013 až sp. zn. Rvp 21941/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
16. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
17. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými krajský súd nevylúčil sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania
vo veciach sťažovateľkou iniciovaných súdnych konaní. Krajský súd tak rozhodol napriek
tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.
22. Ústavný súd zistil, že o namietanom porušení základných práv sťažovateľky
v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 21933/2013 podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 NcC 255/2012
z 23. októbra 2012 už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 558/2013
z 30. októbra 2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky vedenú pod sp. zn.
Rvp 21933/2013 odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Ústavný súd už vo veci sťažovateľky, napr. sp. zn. II. ÚS 393/2013, uviedol, že
základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l
ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu
z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP). Okolnosť, že
o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka
konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom
na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
24. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť
nimi označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu (I. ÚS 24/00), ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom)
postupe všeobecných súdov. Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné
možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
25. Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie
odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP; pozri napr.
IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej
námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa
jej sťažnosti podané ústavnému súdu v tomto štádiu konania javia ako predčasne podané,
keďže v ďalšom konaní o merite veci pred okresným súdom môže sťažovateľka postupovať
už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti
rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho
súdu (m. m. II. ÚS 393/2013, II. ÚS 356/2013, I. ÚS 313/2013, III. ÚS 295/2013,
26. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský
súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané aj
v ďalšom priebehu konania na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky.
Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997
inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“
27. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil
medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127
ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných
námietok na nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým uzneseniam krajského
súdu.
28. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn.
Rvp 21915/2013 až sp. zn. Rvp 21932/2013 a sp. zn. Rvp 21934/2013 až sp. zn.
Rvp 21941/2013 pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
29. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady
procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
podávať typovo zhodné sťažnosti ako v daných veciach, ústavný súd môže využiť možnosť
vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností
neodôvodniť.
30. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014