Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (187)III. ÚS 295/2013
PDF · 221.03 KB
No categories available
III. ÚS 295/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 1621/2013, Rvp 1622/2013, Rvp 1623/2013, Rvp 1624/2013, Rvp
1625/2013, Rvp 1626/2013, Rvp 1627/2013, Rvp 1628/2013, Rvp 1629/2013, Rvp
1630/2013, Rvp 1631/2013, Rvp 1632/2013, Rvp 1633/2013, Rvp 1634/2013, Rvp
1635/2013, Rvp 1636/2013, Rvp 1637/2013, Rvp 1638/2013, Rvp 1639/2013, Rvp
1640/2013, Rvp 1641/2013, Rvp 1642/2013, Rvp 1643/2013, Rvp 1644/2013, Rvp
1645/2013, Rvp 1646/2013, Rvp 1647/2013, Rvp 1648/2013, Rvp 1649/2013, Rvp
1650/2013, Rvp 1651/2013, Rvp 1652/2013, Rvp 1653/2013, Rvp 1654/2013, Rvp
1655/2013, Rvp 1656/2013, Rvp 1657/2013, Rvp 1658/2013, Rvp 1659/2013, Rvp
1660/2013, Rvp 1661/2013, Rvp 1662/2013, Rvp 1663/2013, Rvp 1664/2013, Rvp
1665/2013, Rvp 1666/2013, Rvp 1667/2013, Rvp 1668/2013, Rvp 1669/2013, Rvp
1670/2013, Rvp 1671/2013, Rvp 1672/2013, Rvp 1673/2013, Rvp 1674/2013, Rvp
1675/2013, Rvp 1676/2013, Rvp 1677/2013, Rvp 1678/2013, Rvp 1679/2013, Rvp
1680/2013, Rvp 1681/2013, Rvp 1682/2013, Rvp 1683/2013, Rvp 1684/2013, Rvp
1685/2013, Rvp 1686/2013, Rvp 1687/2013, Rvp 1688/2013, Rvp 1689/2013, Rvp
1690/2013, Rvp 1691/2013, Rvp 1692/2013, Rvp 1693/2013, Rvp 1694/2013, Rvp
1695/2013, Rvp 1696/2013, Rvp 1697/2013, Rvp 1698/2013, Rvp 1699/2013, Rvp
1700/2013, Rvp 1701/2013, Rvp 1702/2013, Rvp 1703/2013, Rvp 1704/2013, Rvp
1705/2013, Rvp 1706/2013, Rvp 1707/2013, Rvp 1708/2013, Rvp 1709/2013, Rvp
1710/2013, Rvp 1711/2013, Rvp 1712/2013, Rvp 1713/2013, Rvp 1714/2013, Rvp
1715/2013, Rvp 1716/2013, Rvp 1717/2013, Rvp 1718/2013, Rvp 1719/2013, Rvp
1720/2013, Rvp 1721/2013, Rvp 1722/2013, Rvp 1723/2013, Rvp 1724/2013, Rvp
1725/2013, Rvp 1726/2013, Rvp 1727/2013, Rvp 1728/2013, Rvp 1729/2013, Rvp
1730/2013, Rvp 1731/2013, Rvp 1732/2013, Rvp 1733/2013, Rvp 1734/2013, Rvp
1735/2013, Rvp 1736/2013, Rvp 1737/2013, Rvp 1738/2013, Rvp 1739/2013, Rvp
1740/2013, Rvp 1741/2013, Rvp 1742/2013, Rvp 1743/2013, Rvp 1744/2013, Rvp
1745/2013, Rvp 1747/2013, Rvp 1748/2013, Rvp 1749/2013, Rvp 1750/2013, Rvp
1751/2013, Rvp 1752/2013, Rvp 1753/2013, Rvp 1754/2013, Rvp 1755/2013, Rvp
1756/2013, Rvp 1757/2013, Rvp 1758/2013, Rvp 1759/2013, Rvp 1760/2013 a sp. zn. Rvp
1761/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 NcC/111/2012
zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/107/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/109/2012 z
22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/60/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/77/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/59/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/60/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/93/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/77/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/66/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/70/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/75/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/74/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/103/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/103/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/65/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/65/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/67/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/66/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/77/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/76/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/90/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/67/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/66/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/66/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/78/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/93/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/83/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/109/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/58/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/59/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/61/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/64/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/64/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/81/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/79/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/87/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/84/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/69/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/80/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/104/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/103/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/60/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/63/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/104/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/59/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/100/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/76/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/77/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/63/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/48/2012 zo 16.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/68/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/96/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/101/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/80/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/87/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/63/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/84/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/70/2012 zo 16.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/65/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9NcC/64/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/79/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/66/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/112/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4NcC/95/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/99/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/82/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/98/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/62/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/80/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/222/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/223/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/222/2012 z 25.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/85/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/79/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/79/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/78/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/77/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/76/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/76/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/89/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/97/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/97/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/98/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/81/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/50/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/65/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/49/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/86/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/91/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/99/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/101/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/81/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/93/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/71/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/72/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/84/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/89/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/91/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/66/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/223/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/222/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/75/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/75/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/75/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/77/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/98/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/94/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/78/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/75/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/61/2012 z 25.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/97/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/99/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/96/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/94/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/63/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/83/2012 z 25.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/63/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/67/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/69/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/104/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/105/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/106/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/107/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/64/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/66/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/101/2012 zo 17.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/63/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/91/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/85/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/82/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/98/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/100/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/88/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/86/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/79/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/90/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC/80/2012 z 19.
októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC/65/2012 z 19. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1621/2013 až
sp. zn. Rvp 1745/2013 a sp. zn. Rvp 1747/2013 až sp. zn. Rvp 1761/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 295/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2013
doručených 140 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 1621/2013 až sp. zn. Rvp 1745/2013 a sp. zn. Rvp 1747/2013 až sp.
zn. Rvp 1761/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorých spisové značky sú uvedené v
úvode tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“). Tieto sťažnosti
boli doplnené podaniami sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013.
Zo všetkých 140 sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu
škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom
znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným
zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Popisom procesných úkonov vykonaných v 140 konaniach vedených pred okresným
súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava II sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.
V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol
sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je
vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to,
že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in
propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd svojimi 140 napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil
všetkých sudcov alebo aj konkrétneho zákonného sudcu okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú označené v úvode týchto
sťažností.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce
zásah do... základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie
veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom,
že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného
súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú
medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú
pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané
okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre
a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne
obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov
napr. Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 14 NcC/65/2012 z 19. októbra 2012,
judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá
na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.
Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom už
odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie a podľa
nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto
rozhodnutia krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti
sudcom okresného súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah 140 sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1621/2013 až sp. zn. Rvp 1745/2013 a sp. zn. Rvp 1747/2013 až sp. zn. Rvp 1761/2013
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to
je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II. B.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský
súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila
v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho
istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými
uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína,
že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy
právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania
a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie
§ 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu
prvostupňového súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné
procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania
(IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
V predmetných konaniach teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie
priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam
krajského súdu o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“,
a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky,
že po vydaní napadnutých uznesení krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy
prípadného porušenia označených práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto
ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže
sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Nad rámec ústavný súd konštatuje, že „plnomocenstvo“, ktoré sťažovateľka priložila
k ústavnej sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, ktorý
koncipoval aj samotnú sťažnosť, je udelené obchodnej spoločnosti F., s. r. o., B., a absentuje
pri ňom podpis splnomocnenca, ktorý „plnomocenstvo“ prijíma na znak svojho súhlasu. V
dôsledku tejto skutočnosti k sťažnostiam doložené splnomocnenia nezodpovedajú dikcii §
20 ods. 2 zákona o ústavnom súde a je neakceptovateľné, aby sťažovateľka, právne
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, opätovne nerešpektovala zákon o ústavnom
súde a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré neobsahujú základné náležitosti ustanovené
týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená (napr. vo veciach sp. zn.
III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 321/2012 a podobne).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej
hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu
podávať typovo zhodné sťažnosti ako v daných veciach, môže ústavný súd využiť možnosť
vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností
neodôvodniť (III. ÚS 500/2013).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013