Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 331/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaniach vedených pod sp. zn.

a uznesením z 25. októbra 2011, sp. zn. a uznesením z 8. novembra 2011,

sp. zn. a uznesením z 21. októbra 2011, sp. zn. a uznesením

z 11. októbra 2011 a sp. zn. a uznesením z 11. októbra 2011, ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a uzneseniami z 20. septembra 2012 a sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a uzneseniami z 9. októbra

2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn. a uznesením z 25. októbra 2011, sp. zn.

a uznesením z 8. novembra 2011, sp. zn. a uznesením z 21. októbra 2011,

sp. zn. a uznesením z 11. októbra 2011 a sp. zn.

a uznesením z 11. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a uzneseniami z 20. septembra 2012 a sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a uzneseniami z 9. októbra

2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré

obsahovali právny záväzok dlžníkov a v ktorých bola označená oprávnená osoba

(sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas

povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu

rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),

rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom

na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkom

povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu

uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená

domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade

exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne

ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich; na základe

odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými

uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady proti právnym záverom

vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje

za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci a zároveň

podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne

veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že

o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým

prerušené konania, resp. rozhodnuté o návrhoch sťažovateľky na prerušenie konaní podľa

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti

podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach

konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka osobitne v časti sťažností zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru malo dôjsť

tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný...

a... neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní...

prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však

z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo

týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd

žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší

a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,

tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a uzneseniu z 25. októbra 2011 a sp. zn. a uzneseniu

z 8. novembra 2011, ako aj k postupu krajského súdu v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. a uzneseniam z 20. septembra 2012

Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažností zistil, že

21. decembra 2012 boli ústavnému súdu doručené sťažnosti sťažovateľky vedené pod

sp. zn. a sp. zn. , ktorými žiadala o vydanie rozhodnutia,

ktorým by rovnako ako v tomto prípade ústavný súd vyslovil okrem iného aj porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením z 25. októbra

2011, sp. zn. a uznesením z 8. novembra 2011, ako aj postupom krajského

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a uzneseniami z 20. septembra 2012, zrušil tieto uznesenia krajského súdu, ktorými boli

potvrdené uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a zastavení

exekúcií vedených v prospech sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ústavný súd zistil, že

nimi sťažovateľka namieta postupy okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych

(exekučných) konaniach (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ) a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých

práv, priznať finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. V sťažnostiach

podaných 21. decembra 2012 vedených pod sp. zn. a sp. zn.

navyše sťažovateľka žiada vysloviť porušenie aj ďalších práv

vyplývajúcich z , resp. z dohovoru a zrušiť aj rozhodnutia okresného súdu.

Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia sťažností, ktoré sú

predmetom prerokovania ústavného súdu (sp. zn. a sp. zn.

), keď podľa konanie začína, t. j.

27. novembra 2012, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn.

a sp. zn. konania začaté 21. decembra 2012. Uvedené zistenie odôvodňuje

odmietnutie sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn. ako

neprípustných podľa , keďže tým došlo k naplneniu

dôvodu neprípustnosti ustanoveného v . Na tomto

závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosti vedené pod sp. zn. a sp. zn.

Rvp 16192/2012 doručené ústavnému súdu 21. decembra 2012 obsahujú rozsiahlejšiu

argumentáciu, ako aj formuláciu petitu, než sťažnosti vedené pod sp. zn.

a sp. zn. doručené ústavnému súdu taktiež 21. decembra 2012, pretože

o prípadnom porušení základného práva podľa , práv podľa

dohovoru a podľa dodatkového protokolu, ako aj a dohovoru

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by ústavný súd vyslovil, že zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Vzhľadom na tieto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosti v tejto časti podľa pre neprípustnosť.

II.3 K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 21. októbra 2011, sp. zn. a uznesením

z 11. októbra 2011 a sp. zn. a uznesením z 11. októbra 2011, ako

aj k postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a uzneseniam z 9. októbra 2012

II.3.1 K postupu okresného súdu v označených konaniach a k jeho uzneseniam

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v označených konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné

a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému postupu okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutým

uzneseniam odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosti v tejto časti podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.3.2 K postupu krajského súdu v označených konaniach a k jeho uzneseniam

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti označeným uzneseniam krajského súdu

podala sťažovateľka 22. novembra 2012, resp. 3. a 5. decembra 2012 dovolania, o ktorých

do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažností v tejto časti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolanie ešte

predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolania,

ako aj podaním sťažností podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. ).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolaní podala

zároveň aj sťažnosti podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že jej dovolania nie sú prípustné, nemožno sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 smerujúce proti rozhodnutiam, ktoré predchádzali rozhodnutiam dovolacieho

súdu, odmietnuť pre ich oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažností a ich celkové odmietnutie podľa § 25

ods. 2 ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou

v nich.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013