Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 239/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť G. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. M. Č., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47

ods. 3 a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a rozsudkom Okresného súdu

Poprad sp. zn. zo 16. februára 2012 a jeho doplňujúcim rozsudkom

z 12. júla 2012 a uznesením Krajského súdu v Prešove z 24. januára 2013 v konaní sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013

doručená sťažnosť G. K., S. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného

a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 24. januára 2013 v konaní

sp. zn. v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -50 zo 16. februára 2012 a dopĺňacím rozsudkom okresného súdu

č. k. -68 z 12. júla 2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako

odporkyňa v 2. rade v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom pred okresným

súdom pod sp. zn. na základe návrhu Ing. J. R. a I. R., obaja bytom B. (ďalej

len „navrhovatelia“). Ako odporca v 1. rade vystupoval J. H., P., ktorý ako predávajúci

uzavrel so sťažovateľkou ako kupujúcou kúpnu zmluvu. Jej predmetom bol prevod

vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na konkretizovaných pozemkoch

v katastrálnom území B. Žalobcovia svoj žalobný návrh odôvodnili nerešpektovaním

zákonného predkupného práva spoluvlastníkov veci zo strany predávajúceho.

Okresný súd rozsudkom č. k. -50 zo 16. februára 2012 určil,

že predmetná kúpna zmluva je neplatná, a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľom trovy konania „z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 eur

a trov právneho zastúpenia vo výške 195,15 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku“.

V merite okresný súd dospel k záveru, že „bolo povinnosťou odporcu v 1/ rade

(spoluvlastníka) ponúknuť spoluvlastnícky podiel ďalším spoluvlastníkom a v prípade,

že spoluvlastníci neprejavia záujem o využitie predkupného práva, tak až potom mal

oprávnenie podielový spoluvlastník ponúknuť na odpredaj nehnuteľnosť inému.

Z uvedených listinných dôkazov a výsluchom účastníkov súd mal preukázané, že uvedené

ust. bolo porušené, resp. neboli splnené zákonné podmienky tak, ako to

ustanovuje cit. § . Odporkyňa v 2/ rade nenamietala tú skutočnosť, že jej boli známe

skutočnosti, že spoluvlastnícke podiely je nutné ponúknuť ďalším spoluvlastníkom. Táto si

bola plne vedomá skutočnosti, že sa jedná o spoluvlastnícky podiel a existujúcu zákonnú

povinnosť odporcu v 1/ rade ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel ostatným

spoluvlastníkom.“.

Výrok o náhrade trov konania okresný založil na

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v dôsledku

čoho odporcu v 1. rade na náhradu trov úspešných navrhovateľov nezaviazal. Naopak,

sťažovateľke uložil povinnosť náhrady trov konania, „nakoľko z vykonaného dokazovania

je zrejmé, že uzavretie zmluvy, ktorej neplatnosť bola vyslovená týmto rozsudkom,

iniciovala odporkyňa v druhom rade a túto zároveň pripravoval právny zástupca odporkyne

v druhom rade, pričom tento mal odporcu v 1/ rade upozorniť na riziko neplatnosti zmluvy,

nakoľko odporca je osobou v staršom veku a neznalá práva. Súd má za to, že odporkyňa

v 2/ rade aj napriek tejto vedomosti uzatvorila takýto zmluvný vzťah.“.

Po podaní odvolania sťažovateľkou a predložení veci krajskému súdu na rozhodnutie

o podanom odvolaní tento zistil, že „doposiaľ sa nerozhodlo o trovách konania

medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade“. Krajský súd preto uznesením

z 30. apríla 2012 sp. zn. vrátil vec okresnému súdu na postup podľa § 166

.

Okresný súd následne dopĺňacím rozsudkom č. k. -68 z 12. júla 2012

rozhodol tak, že „navrhovatelia v 1/ a 2/ rade nemajú voči odporcovi v 1/ rade právo

na náhradu trov konania“. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku okresný súd odkázal

na dôvody predostreté v rozsudku zo 16. februára 2012.

Krajský súd uznesením z 24. januára 2013 v konaní sp. zn. potvrdil

rozsudok okresného súdu v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom vo výroku o trovách

konania medzi navrhovateľmi a sťažovateľkou, odmietol odvolanie proti prvostupňovému

rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania

medzi navrhovateľmi a odporcom v 1. rade a navrhovateľom priznal náhradu trov

odvolacieho konania proti sťažovateľke.

Z odôvodnenia odvolacieho uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo výroku o povinnosti náhrady trov konania

„navrhla rozsudok... zmeniť tak, aby žalobcovia boli zaviazaní spoločne a nerozdielne

nahradiť žalovanej v 2. rade trovy konania vo výške 226,60 Eur. Zároveň požadovala

nepriznať žalovanému v 1. rade náhradu trov konania. Ako dôvod uviedla, že podpísaním

kúpnej zmluvy ani žiadnym svojím konaním pred alebo po podpise zmluvy sa žalovaná

v 2. rade nedopustila porušenia zákonnej alebo zmluvnej povinnosti a nezavinila neplatnosť

kúpnej zmluvy. Žalobcovia sa pritom mohli dovolať neplatnosti kúpnej zmluvy

aj mimo súdneho konania. Preto pri rozhodovaní o trovách sa malo vychádzať z ust. § 143

, nakoľko žalovaná v 2. rade svojím správaním nedala príčinu na podanie žaloby.“.

Krajský súd k odôvodneniu odvolania uviedol, že ak sťažovateľka „tvrdí, že svojím

správaním nedala príčinu na podanie žaloby, musí toto svoje tvrdenie dostatočne

preukázať. V tomto smere žalovaná v 2. rade nesplnila svoju dôkaznú povinnosť

vyplývajúcu z ust. veta prvá , podľa ktorého účastníci súd povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Po doručení žaloby žalovanej v 2. rade táto

účastníčka žiadnu snahu o mimosúdne vyriešenie sporu neprejavila a dokonca ešte na

pojednávaní konanom dňa 16. 2. 2012, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, rozhodnutie

vo veci samej prenechala na rozhodnutie súdu. Z postoja žalovanej v 2. rade teda

nevyplýva, aby táto účastníčka nepopierala žalobcami uplatnený dôvod relatívnej

neplatnosti právneho úkonu.“. Odmietavý výrok svojho uznesenia krajský súd založil na

konštatovaní, že výrokom prvostupňového rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom

okresného súdu „sa... žiadne povinnosti žalovanej v 2. rade neukladali. Žalovanej v 2. rade

teda nebola spôsobená určitá, hoci i menej významná ujma na jej právach.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka zdôrazňuje skutočnosť,

že odporca v 1. rade je tým subjektom, ktorý si povinnosť vyplývajúcu z § 140 zákona

č. v znení neskorších predpisov nesplnil, a tak spôsobil

neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom ona «konala v dobrej viere ohľadom skutočnosti,

že žalovaný v 1. rade ako predávajúci je oprávnený dotknuté nehnuteľnosti bez ďalšieho

predať žalovanej v 2. rade, čo preukazuje aj znenie čl. II ods. 1 písm. b) a d) predmetnej

kúpnej zmluvy“. Podľa sťažovateľky «nezákonnosť a arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí,

ako aj porušenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov sťažovateľky vidíme

v tom, že aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka ako žalovaná v druhom rade nie je

objektívne zodpovedná za nesplnenie zákonnej povinnosti žalovaného v prvom rade, súd

prvostupňový aj odvolací ju zaviazali na náhradu trov konania voči žalobcom...

Odôvodnenie... uvedených súdnych rozhodnutí považujeme za nelogické, v rozpore

s platným právom a navyše porušujúce zaručené právo na spravodlivé konanie

a súdnu ochranu. V prvom rade považujeme odvolávanie sa odvolacieho súdu

na skutočnosť, že žalovaná v druhom rade dostatočne v konaní nepreukázala svoje tvrdenie,

že nedala svojím správaním príčinu na podanie žaloby, a preto jej nie je možné priznať

právo na náhradu trov konania proti žalobcom..., za irelevantné, nakoľko žiadne

ustanovenie neukladá kupujúcemu ako nadobúdateľovi

spoluvlastníckeho podielu akúkoľvek povinnosť v súvislosti s nadobúdaním

spoluvlastníckeho podielu, a teda žalovaná v druhom rade bez ohľadu na skutočnosť,

že iniciovala podpis predmetnej kúpnej zmluvy sa dala si ju aj vypracovať, nemala žiadnu

povinnosť:

a) zisťovať, či žalovaný v prvom rade ako predávajúci najprv svoj podiel

na prevádzanej nehnuteľnosti ponúkol ostatným podielovým spoluvlastníkom

b) akokoľvek poučovať žalovaného v prvom rade o jeho povinnosti svoj podiel

na prevádzanej nehnuteľnosti prednostne ponúknuť ostatným spoluvlastníkom.

Ďalej považujeme za irelevantné i odvolávanie sa súdu na skutočnosť, že žalovaná

v druhom rade sa nepokúsila o zmier a nechala vec na právnom posúdení súdu, nakoľko

v prípade, ak objektívne nastali skutočnosti odôvodňujúce neplatnosť zmluvy, ktorej sa

žalobcovia v zákonom stanovenej lehote dovolali, súd nemal bez ohľadu na vyjadrenie

žalovanej v druhom rade inú možnosť ako rozhodnúť o neplatnosti predmetnej kúpnej

zmluvy. Zdôrazňujeme, že žalovanému v prvom rade bola kúpna zmluva prečítaná a bol

včas upozornený na svoje povinnosti v súvislosti s predkupným právom ostatných

spoluvlastníkov prevádzanej nehnuteľnosti. Navyše, pokiaľ ide o zdravotný stav žalovaného

v prvom rade, v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy sa žalovaný v prvom rade javil ako

osoba zdravotne v poriadku s ohľadom na svoj vek a žalovaný v druhom rade, ani jeho

právny zástupca ako laici nemohli posúdiť zdravotný stav žalovaného v prvom rade

s ohľadom na jeho spôsobilosť na právne úkony... Porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie vidíme aj v tom, že súd neaplikoval, a teda porušil všeobecne uznávanú zásadu

„ignorantia iuris non excusat“... Uvedená právna fikcia je základom právnej istoty

účastníkov akéhokoľvek právneho vzťahu a nie je možné z nej robiť akékoľvek výnimky.».

Podľa sťažovateľky krajský súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie «z hľadiska aplikácie

ani neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre

rozhodovanie o náhrade trov konania. Takéto rozhodnutie odôvodnil iba skutočnosťou, že

žalovaný v prvom rade je osobou staršou a neznalou práva, čo nie je z nášho pohľadu

v žiadnom prípade relevantným zdôvodnením, a to aj s ohľadom na porušenie zásady

„ignorantia iuris non excusat“ v zmysle vyššie uvedeného.». Sťažovateľka zotrváva

na názore, že „žiadnym spôsobom nedala príčinu na podanie žaloby, nakoľko svojím

konaním neporušila žiadnu zákonnú povinnosť...“.

Neaplikovaním zásady podľa § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o Zbierke zákonov“) na odporcu v 1. rade došlo podľa názoru sťažovateľky

aj k porušeniu právnej istoty podľa a aj základného práva sťažovateľky

na rovnosť účastníkov súdneho konania.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd v merite nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v SR

a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove č. k.: (správne malo byť „7 Co 125/2012“, pozn.)

zo dňa 24. 01. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.:

zo dňa 16. 02. 2012 a dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu v Poprade,

č. k.: zo dňa 12. 07. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47

ods. 3 SR a v Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k.: (správne malo byť „7 Co 125/2012“,– pozn.) zo dňa

24. 01. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.: zo dňa

16. 02. 2012 a dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.:

zo dňa 12. 07. 2012 porušené bolo.

3. Základné právo na právnu istotu ako neoddeliteľnú súčasť princípu právneho

štátu zaručeného v čl. I SR uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k.: (správne malo byť „7 Co 125/2012“, pozn.) zo dňa 24. 01. 2013

v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.: zo dňa 16. 02. 2012

a dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu v Poprade, č. k.: zo dňa 12. 07.

2012 porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k.: (správne malo byť

„7 Co 125/2012“, pozn.) zo dňa 24. 01. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

v Poprade, č. k.: zo dňa 16. 02. 2012 a dopĺňacím rozsudkom Okresného

súdu v Poprade, č. k.: zo dňa 12. 07. 2012sa zrušuje a vec sa mu vracia

na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

na účet jej právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Sťažovateľka petit svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) sformulovala tak, že k porušeniu jej označených základných práv a práva

zaručeného dohovorom malo dôjsť uznesením krajského súdu z 24. januára 2013

„v spojení“ s rozsudkom okresného súdu zo 16. februára 2012 a s dopĺňacím rozsudkom

okresného súdu z 12. júla 2012. Použité slovné spojenie „v spojení“ nie je celkom

jednoznačné z hľadiska toho, či podľa sťažovateľky jej práva a slobody boli porušené

aj prvostupňovým rozsudkom okresného súdu a jeho dopĺňacím rozsudkom alebo či sú tieto

rozsudky ústavne vadné len v dôsledku ich potvrdenia uznesením odvolacieho súdu.

S istotou možno konštatovať, že odôvodnenie predloženej sťažnosti bez pochybností atakuje

aj prvostupňové rozhodnutia okresného súdu. Okrem toho, charakter rozhodnutia krajského

súdu (potvrdzujúce uznesenie) predznamenáva jeho nerozlučnú spätosť s prvostupňovými

rozsudkami okresného súdu, pokiaľ ide o meritum určovacieho sporu, ale aj pokiaľ ide

o rozhodnutie o povinnosti náhrady trov prvostupňového konania. Ústavný súd

preto považoval za potrebné zahrnúť do svojej prieskumnej právomoci podľa čl. 127 ods. 1

aj rozsudok okresného súdu č. k. -50 zo 16. februára 2012 a dopĺňací

rozsudok okresného súdu č. k. -68 z 12. júla 2012.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka napáda prvostupňové rozsudky okresného

súdu (rozsudok okresného súdu č. k. -50 zo 16. februára 2012 a dopĺňací

rozsudok okresného súdu č. k. -68 z 12. júla 2012), ústavný súd odkazuje

na uplatňovanie princípu subsidiarity svojej právomoci vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1

, podľa ktorého tam uvedeným základným právam a slobodám môže ústavný súd

poskytovať ochranu len v prípade, že ju neposkytuje „iný“ súd (,

, , ).

Proti obom rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať riadny

opravný prostriedok – odvolanie ( ), ktorým sa pred odvolacím (krajským) súdom

mohla domáhať ochrany svojich označených základných práv a práva zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru. V danom prípade teda existoval „iný“ súd oprávnený poskytnúť ochranu

základným právam sťažovateľky, čo vylučuje právomoc ústavného súdu konať o prípadnom

porušení označených práv napadnutými rozsudkami okresného súdu. V tejto časti

preto ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka napáda uznesenie krajského súdu

z 24. januára 2013 sp. zn. , ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú

rozhodovaciu prax, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd

pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľkinom

prípade potrebné posudzovať spoločne. Rovnako spoločne s prípadnou signalizáciou

porušenia základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie je

možné skúmať aj eventuálne náznaky porušenia základného práva na rovnosť účastníkov

súdneho konania ( a listiny), a to na podklade argumentácie

sťažovateľky.

2.1 Zásadná sťažnostná námietka je založená na sťažovateľkinom názore,

že v posudzovanom prípade boli naplnené podmienky na aplikáciu ,

podľa ktorého odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania

proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie

konania. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že hypotéza citovanej právnej normy nebola

naplnená, nesprávne vec právne posúdil, a tým porušil označené základné práva

sťažovateľky i jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Navyše, hoci ústavný súd stabilne zastáva názor, že rozhodovanie o náhrade trov je

súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany

podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ), súčasne zdôrazňuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by totiž mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , , ).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti v jej

vymedzenej časti teda bolo zistiť, či uznesenie krajského súdu ako procesná reakcia

na odvolanie sťažovateľky proti prvostupňovému výroku o náhrade trov konania signalizuje

extrémny nesúlad právno-aplikačnej činnosti krajského súdu s pravidlami rozhodovania

o náhrade trov občianskeho súdneho konania.

2.2 Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, jednoznačne vyplýva,

že v označenom konaní okresného súdu bola sťažovateľka i odporca v 1. rade z hľadiska

terminológie ustanovení regulujúcich náhradu trov konania neúspešnými účastníkmi.

Okresný súd totiž dospel k záveru o neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. Sťažovateľka sa tak

stala odporcom, ktorý nemal úspech vo veci, a to aj na účely prípadnej aplikácie .

Krajský súd však v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že sťažovateľka nie je

neúspešným odporcom, ktorý svojím správaním nedal príčinu na podanie určovacej žaloby.

Okresný súd v tejto súvislosti zdôraznil obsah výpovede sťažovateľky,

ktorá „na pojednávaní uviedla, že vedela o skutočnosti, že sa jedná o podielové

spoluvlastníctvo a je povinnosťou odporcu v 1/ rade ponúknuť podiel ostatným“. Predmetnú

výpoveď potom okresný súd vyhodnotil tak, že sťažovateľka „nenamietala tú skutočnosť,

že jej boli známe skutočnosti, že spoluvlastnícke podiely je nutné ponúknuť ďalším

spoluvlastníkom. Táto si bola plne vedomá skutočnosti, že sa jedná o spoluvlastnícky podiel

a existujúcu zákonnú povinnosť odporcu v 1/ rade ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel

ostatným spoluvlastníkom.“.

Okrem toho z odôvodnenia prvostupňového rozsudku okresného súdu vyplýva,

že právny zástupca odporcu v 1. rade na pojednávaní konštatoval sťažovateľkinu aktivitu

a iniciatívu smerujúcu k uzavretiu spornej kúpnej zmluvy. Uviedol tiež, že sťažovateľka

zabezpečila vypracovanie kúpnej zmluvy. Právny zástupca sťažovateľky ani sťažovateľka

tieto skutkové tvrdenia v prvostupňovej fáze konania nerozporovali. Okresný súd preto

dôvodil, že „uzavretie zmluvy, ktorej neplatnosť bola vyslovená... rozsudkom, iniciovala

odporkyňa v druhom rade a túto zároveň pripravoval právny zástupca odporkyne v druhom

rade...“. Sťažovateľka potom vo svojom odvolaní namietala, že „podpísaním kúpnej zmluvy

ani žiadnym svojím konaním pred alebo po podpise zmluvy sa... nedopustila porušenia

zákonnej alebo zmluvnej povinnosti a nezavinila neplatnosť kúpnej zmluvy“

a že „žalobcovia sa... mohli dovolať neplatnosti kúpnej zmluvy aj mimo súdneho konania“.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd reagoval primerane na citované námietky,

keď zdôraznil neunesenie dôkazného bremena sťažovateľkou týkajúceho sa jej tvrdenia,

že svojím správaním nedala príčinu na podanie určovacej žaloby, pričom tento záver

konkretizoval tým, že sťažovateľka po doručení žaloby „žiadnu snahu o mimosúdne

vyriešenie sporu neprejavila a dokonca na pojednávaní konanom dňa 16. 2. 2012,

na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, rozhodnutie vo veci samej prenechala

na rozhodnutie súdu. Z postoja samotnej žalovanej v 2. rade teda nevyplýva, aby táto

účastníčka nepopierala žalobcami uplatnený dôvod relatívnej neplatnosti právneho

úkonu.“.

Krajský súd teda zjavne vychádzal z úvahy, že ak sťažovateľka ako iniciátorka

spornej kúpy si bola vedomá zákonného predkupného práva navrhovateľov, napriek tomu

kúpnu zmluvu podpísala a v priebehu konania neprejavila vôľu spor mimosúdne vyriešiť,

nemožno uzavrieť, že svojím správaním nedala príčinu na podanie určovacej žaloby.

Správnosť zistenej úvahy krajského súdu je dokreslená a súčasne podopretá

aj ďalšími skutkovými zisteniami v prvostupňovej fáze. Z odôvodnenia rozsudku okresného

súdu zo 16. februára 2012 vyplýva, že právny zástupca odporcu v 1. rade predložil počas

konania okresnému súdu „fotokópie lekárskych správ s bližším uvedením príznakov

poruchy osobnosti odporcu v 1/ rade“ a tvrdil, že „v období, keď došlo k uzavretiu kúpnej

zmluvy... už odporca v 1/ rade trpel takým duševným stavom, ktorý odôvodňoval aj jeho

pozbavenie spôsobilosti na právne úkony“. Z toho potom okresný súd primerane vyvodil, že

odporca v 1. rade je osoba „neznalá práva“. Ak potom v nadväznosti na to krajský súd

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky doplnil poukaz na jej neochotu vyriešiť spor

mimosúdnou cestou, nemožno podľa názoru ústavného súdu jeho záveru o nenaplnení

hypotézy nič vytknúť.

Ústavný súd ešte v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že sťažnostná

argumentácia založená na nerešpektovaní nevyvrátiteľnej domnienky plynúcej z § 2 zákona

o Zbierke zákonov je irelevantná. Z obsahu odôvodnení rozhodnutí okresného súdu

i krajského súdu, ktorými ústavný súd disponuje, a v neposlednom rade aj z výrokov týchto

rozhodnutí vyplýva, že oba v sťažovateľkinej veci konajúce všeobecné súdy predmetnú

nevyvrátiteľnú domnienku rešpektovali. Samotné vyslovenie relatívnej neplatnosti spornej

kúpnej zmluvy na podklade nerešpektovania zákonného predkupného práva spoluvlastníkov

je toho dôkazom. Okresný súd i krajský súd teda zdôrazňovali vek odporcu v 1. rade, jeho

neznalosť práva či zdravotné problémy nie preto, aby ho zbavili akejkoľvek

občianskoprávnej zodpovednosti za podpis kúpnej zmluvy, a tým aj za podanie žaloby

navrhovateľmi, ale preto, aby odôvodnili svoje rozhodnutie aplikovať na odporcu v 1. rade

, a takto preniesť bremeno náhrady trov konania v plnom rozsahu

na sťažovateľku.

Rovnako tak argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej nebola povinná „zisťovať,

či žalovaný v prvom rade... najprv svoj podiel na prevádzanej nehnuteľnosti ponúkol

ostatným podielovým spoluvlastníkom“ a „poučovať žalovaného v prvom rade o jeho

povinnosti svoj podiel... prednostne ponúknuť ostatným spoluvlastníkom“, je v okolnostiach

prerokovávanej veci nedôvodná. Niet pochýb, že takúto povinnosť právne predpisy

kupujúcemu neukladajú. Okresný súd však na potrebu oboznámenia odporcu v 1. rade

so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami pri podpise zmluvy poukázal ako na prevenčný

nástroj, ktorý mal potenciál zabrániť neskoršiemu určovaciemu konaniu. To potom logicky

vedie k záveru, že sťažovateľka nie je neúspešným odporcom, ktorý svojím správaním nedal

príčinu na podanie určovacej žaloby, a že teda nespĺňa podmienky na aplikáciu .

2.3 Ústavný súd uzatvára, že v právnoaplikačných úvahách krajského súdu,

ktorý svojím uznesením z 24. januára 2013 potvrdil výrok meritórneho rozsudku okresného

súdu o povinnosti nahradiť trovy konania, niet signálov takého extrémneho vybočenia

z pravidiel rozhodovania o náhrade trov občianskeho súdneho konania, ktoré by mohlo

po prijatí sťažnosti sťažovateľky viesť k vysloveniu porušenia jej označených základných

práv, prípadne jej práva zaručeného dohovorom. Predloženú sťažnosť preto bolo potrebné

v časti atakujúcej uznesenie krajského súdu z 24. januára 2013 v konaní

sp. zn. odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka do sťažnostného petitu pojala aj návrh na vyslovenie porušenia jej

základného práva na „právnu istotu ako neoddeliteľnú súčasť princípu právneho štátu

zaručeného v čl. I SR“, a to napadnutými rozhodnutiami v jej veci konajúcich

všeobecných súdov.

Podľa stabilného názoru ústavného súdu nemožno o každom článku povedať,

že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej

moci (). Článok 1 ods. 1 má charakter všeobecného ústavného

princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní (napr. ), a neformuluje tak žiadne základné právo

ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1

vysloviť porušenie tohto ustanovenia (napr. ). V konaní

podľa totiž ide prioritne o ochranu v ňom špecifikovaných kategórií

základných práv a slobôd, a nie o zisťovanie súladu konania orgánov verejnej moci

s . Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci zaoberať sa touto časťou sťažnosti.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky formulovanými v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí, náhrada

trov právneho zastúpenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013