Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 244/2013
PDF · 139.42 KB
No categories available
III. ÚS 244/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o., K., zastúpenej advokátkou
JUDr. K. J., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice II v konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. 38 Er 200/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. 38 Er
200/2011.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom
exekútorkou JUDr. M. H., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „exekútorka“), pod sp. zn. EX
32/11 vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení oprávnenej. Dňa 24. februára 2011
podal povinný proti tejto exekúcii námietky, ktoré odôvodnil tým, že mu nebol riadne
doručený exekučný titul – rozsudok okresného súdu sp. zn. 35 Cb 162/2010 z 22. novembra
2010, a zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti exekučného titulu z dôvodu podania
návrhu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho
dovolania. Okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. 38 Er
200/2011-32 zo 17. augusta 2011 námietky povinného proti exekúcii, ako aj jeho návrh na
odklad exekúcie zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný v zákonom ustanovenej
lehote odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 5. septembra 2011.
Vzhľadom na to, že okresný súd nerozhodol o odvolaní povinného ani po uplynutí
takmer jedného roka od jeho doručenia, 24. októbra 2012 podala sťažovateľka predsedovi
tohto súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ktorú predseda okresného súdu
12. novembra 2012 vyhodnotil ako dôvodnú, pričom uviedol, že konajúceho sudcu
upozornil na „potrebu plynulého konania“. Napriek tejto skutočnosti nebol vo veci
zo strany konajúceho sudcu ani po uplynutí ďalších dvoch mesiacov vykonaný žiadny
procesný úkon. Sťažovateľka sa stále nachádza v stave právnej neistoty, pričom bezdôvodné
predlžovanie tohto konania môže v konečnom dôsledku zmariť aj vymožiteľnosť jej
pohľadávky. Podľa jej názoru je okresný súd v predmetnom konaní nečinný a jeho
postupom dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 38 Er 200/2011 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej
finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume
1 028,04 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky
smerujúcej proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní v súvislosti s jeho
nerozhodnutím o námietke povinného proti exekúcii a jeho návrhu na odklad exekúcie, čím
malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní vedenom pred
okresným súdom.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavne neopodstatnenosti.
K tomuto záveru ústavný súd dospel po zhodnotení všetkých relevantných okolností
prípadu. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je potrebné mať na zreteli špecifický
charakter exekučného konania, ktorého predmetom nie je rozhodovanie o právach
a povinnostiach ako takých, tak ako to je v civilnom prípadne trestnom konaní, ale ide
o vykonávacie konanie, ktorému predchádzalo rozhodovanie o právach a povinnostiach.
Ústavný súd vychádzajúc z priložených dokumentov k sťažnosti konštatuje,
že sťažovateľka 24. októbra 2012 podala sťažnosť na prieťahy v konaní
sp. zn. 38 Er 200/2011, EX 32/11 adresovanú predsedovi okresného súdu, na ktorú dostala
odpoveď v zákonnej lehote podľa § 65 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z uznesenia okresného súdu
č. k. 38 Er 200/2011-90, ktoré bolo vydané 28. februára 2013 a nadobudlo právoplatnosť
6. marca 2013, je zrejmé, že okresný súd o námietkach povinného, ako aj o jeho návrhu
na odklad exekúcie už rozhodol.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť adresovaná
predsedovi okresného súdu splnila svoj účel, bola účinným prostriedkom nápravy
porušovania označených práv sťažovateľky aj napriek tomu, že k doručeniu označeného
uznesenia sťažovateľke, respektíve jej právnemu zástupcovi, došlo až po doručení sťažnosti
ústavnému súdu.
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Ústavný súd v súlade s uvedenou judikatúrou uzatvára, že hoci doterajší postup
okresného súdu v namietanom konaní nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita však
s prihliadnutím na ostatné okolnosti prerokúvanej veci nedosiahla úroveň, ktorá by mohla
znamenať porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom
prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013