Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 248/2013
PDF · 214.32 KB
No categories available
III. ÚS 248/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.
2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tost 2/2013 a jeho uznesením z 24. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013
doručená sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl.
47 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 2/2013
a jeho uznesením z 24. januára 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 27. decembra 2012 bola Špecializovanému
trestnému súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) doručená jeho žiadosť
o prepustenie z väzby, ku ktorej bol priložený aj jeho písomný sľub. O žiadosti sťažovateľa
rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. PK-1 T 26/2011 z 8. januára 2013
tak, že ju zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Tost 2/2013 z 24. januára 2013 zamietol.
Sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd v namietanom rozhodnutí konštatoval, že
dôvody väzby uňho trvajú, a v ďalšej časti odôvodnenia len prebral názory súdu prvého
stupňa. Podľa tvrdenia sťažovateľa ani špecializovaný trestný súd, ani najvyšší súd svoje
rozhodnutia neopreli o konkrétne skutočnosti a neprihliadli na to, že z dokazovania
jednoznačne nevyplynulo, že by sa dopustil protiprávnej činnosti, ktorá je mu kladená
za vinu. Sťažovateľ je toho názoru, že žiaden z dôvodov väzby uňho nie je daný.
Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, sťažovateľ
uviedol, že tento nemôže byť daný, pretože trestnému stíhaniu sa nevyhýbal, práve naopak,
spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a dostavil sa na každý úkon, na ktorý
bol predvolaný. Podľa názoru sťažovateľa uňho nie je daný ani dôvod kolúznej väzby,
keďže väčšina svedkov už bola vypočutá, a preto nemôže byť daná obava, že by ich mohol
ovplyvňovať. Sťažovateľ súčasne dodal, že ani „kolúzne“ aktivity obhajcu
spoluobžalovaného sa ho nijako netýkajú. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že ani
dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uňho nie je daný,
keďže skutky, ktoré sú mu kladené za vinu, sú skutkami dokonanými.
Sťažovateľ vyjadril podozrenie, že najvyššiemu súdu nebol predložený kompletný
spisový materiál, čo podľa neho vyplýva z predkladacej správy. Vo vzťahu k uvedenému
dodal, že iba rozhodnutie, ktoré vychádza z kompletného spisu, je spravodlivým
rozhodnutím. Za takéto však nepovažoval namietané uznesenie najvyššieho súdu.
Sťažovateľ argumentoval aj tým, že až 20. februára 2012 sa obhajobe podarilo získať dôkaz
o tom, že svedok, na ktorého výpovedi bola postavená obžaloba, bol skorším rozhodnutím
uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krivej výpovede. V tejto súvislosti vyslovil
názor, že je dôvodný predpoklad, že najvyšší súd sa vzhľadom na nekompletnosť spisového
materiálu o tejto skutočnosti ani nedozvedel.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Postupom Najvyššieho súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tost 2/2013 došlo k porušeniu práv sťažovateľa nebyť stíhaný alebo
pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a práva vziať
do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa
článku 17 ods. 2, 5 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3
Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý
súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Tost 2/2013 zo dňa
24. 01. 2013 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn.:
PK 1 T/26/2011 zo dňa 08. 01. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému
súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet
právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne uviedol, že namieta
postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 2/2013. V ďalšej časti petitu
žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho súdu z 24. januára 2013 prijaté v rámci namietaného
konania. Okrem toho žiadal zrušiť aj prvostupňové uznesenie špecializovaného trestného
súdu sp. zn. PK-1 T 26/2011 z 8. januára 2013 bez toho, aby tento súd v petite sťažnosti
označil za porušovateľa jeho práv. Vzhľadom na to, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, ako aj s prihliadnutím na
čl. 127 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ústavný súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie, ak
vysloví, že ním došlo k porušeniu práv, sa ústavný súd zaoberal len námietkou o porušení
práv postupom a uznesením najvyššieho súdu, keďže sťažovateľ uznesenie a postup
špecializovaného trestného súdu v petite sťažnosti explicitne nenamietal.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva
na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho
sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o zamietnutí jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5
dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,
§ 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú
prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej
osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru
a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane
práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 47 ods. 3
ústavy garantujúce základné právo na rovnosť účastníkov v konaní (obdobne
napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len
preskúmaniu postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk
zakotvených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv
rozhodnutím najvyššieho súdu jednak z dôvodu, že toto rozhodnutie považoval
za rozhodnutie neobsahujúce konkrétne dôvody na ďalšie trvanie väzby, a tým aj
za nedostatočne odôvodnené, a zároveň namietal, že najvyšší súd nemohol rozhodnúť
spravodlivo, pretože podľa jeho názoru nemal k dispozícii kompletný spisový materiál.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu z 20. decembra 2012 a o jeho písomnom sľube rozhodol
špecializovaný trestný súd uznesením č. k. PK-1 T 26/2011-9959 z 8. januára 2013 tak, že
ju zamietol a zároveň neprijal jeho písomný sľub.
V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ argumentoval tým, že uňho nie sú dané
dôvody väzby, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP a dodal, že
na Slovensku má zázemie a rodinu a že nie je daný dôvod útekovej väzby. Súčasne uviedol,
že ani dôvod kolúznej väzby uňho nie je opodstatnený, keďže všetci svedkovia a poškodení
už boli v danej veci vypočutí. Sťažovateľ predstavil aj svoj argument proti dôvodom
preventívnej väzby, pričom v tejto súvislosti uviedol, že za vinu sú mu kladené dokonané
skutky a že v inej trestnej veci bol v roku 2011 právoplatne oslobodený spod obžaloby.
K žiadosti sťažovateľ pripojil písomný sľub.
Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že väzba
u sťažovateľa začala plynúť 16. februára 2010 a že v priebehu trestného konania bola jej
materiálna stránka skúmaná súdom prvého stupňa, ale aj viacerými senátmi
druhostupňového súdu, pričom výsledky vykonaného dokazovania podozrenie zo spáchania
trestnej činnosti u sťažovateľa nevyvrátili. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že
zákonom ustanovená dĺžka trvania väzby nebola u sťažovateľa prekročená a že samotná
skutočnosť, že väzba trvá už 35 mesiacov, nemôže byť dôvodom na vyslovenie záveru
o tom, že dôvody väzby pominuli. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku tento súd odôvodnil výškou trestu, ktorý sťažovateľovi hrozí, existenciou
zločineckej skupiny, ktorej súčasťou bol sťažovateľ a v ktorej mali jej členovia vopred
dohodnuté pravidlá, ako postupovať pri zadržaní a pri trestnom stíhaní, a okrem toho
špecializovaný trestný súd poukázal aj na správanie spoluobžalovaného, ktorý sa aj napriek
medzinárodnému zatýkaciemu rozkazu úspešne vyhýba trestnému stíhaniu. Vo vzťahu
k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku tento súd uviedol, že aj
keď boli vypočutí všetci svedkovia a poškodení, v zmysle uznesenia najvyššieho súdu,
ktorým bola vec vrátená súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie, je
potrebné doplniť dokazovanie. Špecializovaný trestný súd ďalej argumentoval aj spôsobom
spáchania trestnej činnosti a aktivitami obhajcu spoluobžalovaného. Pokiaľ ide o dôvod
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, vo vzťahu k uvedenému
prvostupňový súd dodal, že protiprávne konanie sťažovateľa možno označiť ako jeho
životný štýl, v rámci ktorého si zadovažoval finančné prostriedky. K tomu špecializovaný
trestný súd uviedol, že v priebehu väzby nemohli k týmto dôvodom preventívnej väzby
pristúpiť ďalšie dôvody, pretože práve väzbou je dosahovaný jej účel. Okrem toho súd
prvého stupňa odôvodnil aj svoj verdikt týkajúci sa neprijatia písomného sľubu sťažovateľa.
O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 2/2013 z 24. januára 2013 tak, že ju zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa považuje za správne a plne sa s ním stotožňuje. Najvyšší súd v tejto súvislosti dodal:
„Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. je v prípade obžalovaného
opodstatnený vzhľadom k tomu, že obžalovaný je stíhaný z obzvlášť závažnej úmyselnej
trestnej činnosti, za ktorú mu hrozí citeľný nepodmienečný trest odňatia slobody.
Už samotná táto skutočnosť podľa ustálenej súdnej praxe zakladá dôvodnú obavu
z možného úteku obžalovaného, z jeho vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, či uloženému trestu
odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené skutočnosti, na ktoré bolo poukazované už
v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe aj iných obžalovaných v tejto veci.
Kolúzna väzba je i v danom štádiu konania opodstatnená, a to jednak vzhľadom
na skutočnosti bližšie popísané už v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach. Z týchto
pritom jednoznačne vyplýva dôvodná obava z kolúzneho správania obžalovaného, pričom je
zrejmá aj snaha niektorých obžalovaných pôsobiť na ďalších spoluobžalovaných, aby sa
k trestnej činnosti nedoznali. Aj keď je pravdou, že tento väzobný dôvod je postupne
zoslabovaný a vykonaním ďalších nevyhnutných dôkazov stratí opodstatnenie.
Aj ostatný väzobný dôvod je u obžalovaného K. aj naďalej daný tým, že v osobe
obžalovaného nemalo ísť iba o jednorazové vybočenie z riadneho spôsobu života, ale
o páchanie rôznej trestnej činnosti počas dlhšej doby, ktorej bolo zabránené len zásahom
polície, pričom obžalovaný ani len neprejavil ľútosť.“
Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti, že účelom čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli
pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí
a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,
ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty
a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj
právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre
svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu spolu s jeho
odkazom na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa sa javí ako legitímne
a dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd stotožňujúc sa s argumentáciou špecializovaného
trestného súdu veľmi zreteľne predstavil dôvodnosť všetkých aspektov sťažovateľovej
väzby. Úvahy najvyššieho súdu v danom štádiu trestného konania nevyvolávajú
pochybnosti o kvalite jeho rozhodovania, ani nenavodzujú dojem, že by najvyšší súd
rozhodoval paušálne v rovine abstraktných úvah.
Ústavný súd pripomína, že nemožno stanoviť abstraktné hranice primeranosti či
neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy podmienené špecifickosťou
a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli zistené skutkové
okolnosti. Skutkové okolnosti uvádzané súdom prvého stupňa, na ktoré sa odvolal aj
najvyšší súd, sú podľa názoru ústavného súdu spoľahlivo subsumovateľné pod väzobné
dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
V rámci argumentácie o porušení svojich práv sťažovateľ poukázal aj na to, že
najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolal na závery súdu prvého
stupňa. Ústavný súd však pripomína, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia rozhodnutia
všeobecného súdu považuje z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože
sťažovateľovi bol obsah rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, s ktorým sa
stotožnil najvyšší súd, známy (obdobne napr. III. ÚS 271/07, III. ÚS 122/2012). Navyše,
najvyšší súd svoj verdikt odôvodnil nielen s odkazom na prvostupňové rozhodnutie, ale
doplnil ho aj vlastnými úvahami.
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry (Iljikov proti Bulharsku,
rozsudok z 26. júla 2001, č. 33977/96, § 86) vyslovil názor, že akýkoľvek systém
obligatórnej väzby je sám osebe v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Vzhľadom na skutkové
okolnosti uvádzané najvyšším súdom ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd rozhodol
v rozpore so zásadným poňatím väzby, ktorým je jej fakultatívnosť.
Sťažovateľ súčasne namietal, že v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti
rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby nemal najvyšší súd k dispozícii
kompletný spisový materiál, čo podľa jeho názoru vyplýva z prekladacej správy. Vo vzťahu
k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné dodať, že pri tomto druhu rozhodovania
o zákonnosti väzby (na rozdiel od rozhodovania podľa § 72 ods. 4 Trestného poriadku
o vzatí obvineného do väzby a o návrhoch prokurátora, keď je potrebný kompletný spisový
materiál; pritom § 72 ods. 5 Trestného poriadku umožňuje v prípadoch zvlášť rozsiahleho
spisového materiálu predložiť len príslušnú časť spisu) nie je určujúca kvantita
predloženého spisového materiálu, ale relevancia a dostatok informácií, na základe ktorých
je možné dôjsť k odôvodneným a nepochybným záverom.
Ústavný súd už konštatoval odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
a preto sa aj argument sťažovateľa o tom, že najvyšší súd sa možno ani neoboznámil
s dôkazom o tom, že svedok, na ktorého výpovedi bola podľa názoru sťažovateľa postavená
obžaloba, bol v inej trestnej veci odsúdený aj za trestný čin krivej výpovede, javí ako
neopodstatnený. Totiž v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (čo je proces odlišný od konania
vo veci samej) je podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku potrebné, aby tu existovalo dôvodné
podozrenie, že skutok spáchal obvinený (v danom prípade sťažovateľ), a nie absolútny
a definitívny záver, že ho aj spáchal. Ústavný súd teda v namietanom prípade nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by spochybnili existenciu materiálnej podmienky väzby.
Vychádzajúc z uvedeného, ako aj s poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2013 z 24. januára 2013 z hľadiska dodržania
záruk podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru
ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013