Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 248/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.

2 a 5 , základného práva na rovnosť v konaní podľa ods.

3 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013

doručená sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl.

47 ods. 3 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa a ods. 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 27. decembra 2012 bola Špecializovanému

trestnému súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) doručená jeho žiadosť

o prepustenie z väzby, ku ktorej bol priložený aj jeho písomný sľub. O žiadosti sťažovateľa

rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. z 8. januára 2013

tak, že ju zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 24. januára 2013 zamietol.

Sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd v namietanom rozhodnutí konštatoval, že

dôvody väzby uňho trvajú, a v ďalšej časti odôvodnenia len prebral názory súdu prvého

stupňa. Podľa tvrdenia sťažovateľa ani špecializovaný trestný súd, ani najvyšší súd svoje

rozhodnutia neopreli o konkrétne skutočnosti a neprihliadli na to, že z dokazovania

jednoznačne nevyplynulo, že by sa dopustil protiprávnej činnosti, ktorá je mu kladená

za vinu. Sťažovateľ je toho názoru, že žiaden z dôvodov väzby uňho nie je daný.

Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa , sťažovateľ

uviedol, že tento nemôže byť daný, pretože trestnému stíhaniu sa nevyhýbal, práve naopak,

spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a dostavil sa na každý úkon, na ktorý

bol predvolaný. Podľa názoru sťažovateľa uňho nie je daný ani dôvod kolúznej väzby,

keďže väčšina svedkov už bola vypočutá, a preto nemôže byť daná obava, že by ich mohol

ovplyvňovať. Sťažovateľ súčasne dodal, že ani „kolúzne“ aktivity obhajcu

spoluobžalovaného sa ho nijako netýkajú. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že ani

dôvod preventívnej väzby podľa uňho nie je daný,

keďže skutky, ktoré sú mu kladené za vinu, sú skutkami dokonanými.

Sťažovateľ vyjadril podozrenie, že najvyššiemu súdu nebol predložený kompletný

spisový materiál, čo podľa neho vyplýva z predkladacej správy. Vo vzťahu k uvedenému

dodal, že iba rozhodnutie, ktoré vychádza z kompletného spisu, je spravodlivým

rozhodnutím. Za takéto však nepovažoval namietané uznesenie najvyššieho súdu.

Sťažovateľ argumentoval aj tým, že až 20. februára 2012 sa obhajobe podarilo získať dôkaz

o tom, že svedok, na ktorého výpovedi bola postavená obžaloba, bol skorším rozhodnutím

uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krivej výpovede. V tejto súvislosti vyslovil

názor, že je dôvodný predpoklad, že najvyšší súd sa vzhľadom na nekompletnosť spisového

materiálu o tejto skutočnosti ani nedozvedel.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Postupom Najvyššieho súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu práv sťažovateľa nebyť stíhaný alebo

pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a práva vziať

do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa

článku 17 ods. 2, 5 SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3

SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle , ods. 3 a ods. 4

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý

súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

24. 01. 2013 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn.:

PK zo dňa 08. 01. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému

súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne uviedol, že namieta

postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . V ďalšej časti petitu

žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho súdu z 24. januára 2013 prijaté v rámci namietaného

konania. Okrem toho žiadal zrušiť aj prvostupňové uznesenie špecializovaného trestného

súdu sp. zn. z 8. januára 2013 bez toho, aby tento súd v petite sťažnosti

označil za porušovateľa jeho práv. Vzhľadom na to, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania, ako aj s prihliadnutím na

, podľa ktorého ústavný súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie, ak

vysloví, že ním došlo k porušeniu práv, sa ústavný súd zaoberal len námietkou o porušení

práv postupom a uznesením najvyššieho súdu, keďže sťažovateľ uznesenie a postup

špecializovaného trestného súdu v petite sťažnosti explicitne nenamietal.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva

na rovnosť v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho

sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o zamietnutí jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5

dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

, , , , , atď.), respektíve , pretože predstavujú

prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej

osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru

a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane

práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 47 ods. 3

garantujúce základné právo na rovnosť účastníkov v konaní (obdobne

napr. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len

preskúmaniu postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk

zakotvených v a 5 a a ods. 3 a 4 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv

rozhodnutím najvyššieho súdu jednak z dôvodu, že toto rozhodnutie považoval

za rozhodnutie neobsahujúce konkrétne dôvody na ďalšie trvanie väzby, a tým aj

za nedostatočne odôvodnené, a zároveň namietal, že najvyšší súd nemohol rozhodnúť

spravodlivo, pretože podľa jeho názoru nemal k dispozícii kompletný spisový materiál.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu z 20. decembra 2012 a o jeho písomnom sľube rozhodol

špecializovaný trestný súd uznesením č. k. -9959 z 8. januára 2013 tak, že

ju zamietol a zároveň neprijal jeho písomný sľub.

V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ argumentoval tým, že uňho nie sú dané

dôvody väzby, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP a dodal, že

na Slovensku má zázemie a rodinu a že nie je daný dôvod útekovej väzby. Súčasne uviedol,

že ani dôvod kolúznej väzby uňho nie je opodstatnený, keďže všetci svedkovia a poškodení

už boli v danej veci vypočutí. Sťažovateľ predstavil aj svoj argument proti dôvodom

preventívnej väzby, pričom v tejto súvislosti uviedol, že za vinu sú mu kladené dokonané

skutky a že v inej trestnej veci bol v roku 2011 právoplatne oslobodený spod obžaloby.

K žiadosti sťažovateľ pripojil písomný sľub.

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že väzba

u sťažovateľa začala plynúť 16. februára 2010 a že v priebehu trestného konania bola jej

materiálna stránka skúmaná súdom prvého stupňa, ale aj viacerými senátmi

druhostupňového súdu, pričom výsledky vykonaného dokazovania podozrenie zo spáchania

trestnej činnosti u sťažovateľa nevyvrátili. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že

zákonom ustanovená dĺžka trvania väzby nebola u sťažovateľa prekročená a že samotná

skutočnosť, že väzba trvá už 35 mesiacov, nemôže byť dôvodom na vyslovenie záveru

o tom, že dôvody väzby pominuli. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku tento súd odôvodnil výškou trestu, ktorý sťažovateľovi hrozí, existenciou

zločineckej skupiny, ktorej súčasťou bol sťažovateľ a v ktorej mali jej členovia vopred

dohodnuté pravidlá, ako postupovať pri zadržaní a pri trestnom stíhaní, a okrem toho

špecializovaný trestný súd poukázal aj na správanie spoluobžalovaného, ktorý sa aj napriek

medzinárodnému zatýkaciemu rozkazu úspešne vyhýba trestnému stíhaniu. Vo vzťahu

k dôvodom väzby podľa tento súd uviedol, že aj

keď boli vypočutí všetci svedkovia a poškodení, v zmysle uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým bola vec vrátená súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie, je

potrebné doplniť dokazovanie. Špecializovaný trestný súd ďalej argumentoval aj spôsobom

spáchania trestnej činnosti a aktivitami obhajcu spoluobžalovaného. Pokiaľ ide o dôvod

väzby podľa , vo vzťahu k uvedenému

prvostupňový súd dodal, že protiprávne konanie sťažovateľa možno označiť ako jeho

životný štýl, v rámci ktorého si zadovažoval finančné prostriedky. K tomu špecializovaný

trestný súd uviedol, že v priebehu väzby nemohli k týmto dôvodom preventívnej väzby

pristúpiť ďalšie dôvody, pretože práve väzbou je dosahovaný jej účel. Okrem toho súd

prvého stupňa odôvodnil aj svoj verdikt týkajúci sa neprijatia písomného sľubu sťažovateľa.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. januára 2013 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa považuje za správne a plne sa s ním stotožňuje. Najvyšší súd v tejto súvislosti dodal:

„Väzobný dôvod podľa je v prípade obžalovaného

opodstatnený vzhľadom k tomu, že obžalovaný je stíhaný z obzvlášť závažnej úmyselnej

trestnej činnosti, za ktorú mu hrozí citeľný nepodmienečný trest odňatia slobody.

Už samotná táto skutočnosť podľa ustálenej súdnej praxe zakladá dôvodnú obavu

z možného úteku obžalovaného, z jeho vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, či uloženému trestu

odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené skutočnosti, na ktoré bolo poukazované už

v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe aj iných obžalovaných v tejto veci.

Kolúzna väzba je i v danom štádiu konania opodstatnená, a to jednak vzhľadom

na skutočnosti bližšie popísané už v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach. Z týchto

pritom jednoznačne vyplýva dôvodná obava z kolúzneho správania obžalovaného, pričom je

zrejmá aj snaha niektorých obžalovaných pôsobiť na ďalších spoluobžalovaných, aby sa

k trestnej činnosti nedoznali. Aj keď je pravdou, že tento väzobný dôvod je postupne

zoslabovaný a vykonaním ďalších nevyhnutných dôkazov stratí opodstatnenie.

Aj ostatný väzobný dôvod je u obžalovaného K. aj naďalej daný tým, že v osobe

obžalovaného nemalo ísť iba o jednorazové vybočenie z riadneho spôsobu života, ale

o páchanie rôznej trestnej činnosti počas dlhšej doby, ktorej bolo zabránené len zásahom

polície, pričom obžalovaný ani len neprejavil ľútosť.“

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti, že účelom čl. 5

ods. 3 a 4 dohovoru aj a 5 je poskytnutie práva osobám, ktoré boli

pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ), ako aj

právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre

svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu spolu s jeho

odkazom na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa sa javí ako legitímne

a dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd stotožňujúc sa s argumentáciou špecializovaného

trestného súdu veľmi zreteľne predstavil dôvodnosť všetkých aspektov sťažovateľovej

väzby. Úvahy najvyššieho súdu v danom štádiu trestného konania nevyvolávajú

pochybnosti o kvalite jeho rozhodovania, ani nenavodzujú dojem, že by najvyšší súd

rozhodoval paušálne v rovine abstraktných úvah.

Ústavný súd pripomína, že nemožno stanoviť abstraktné hranice primeranosti či

neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy podmienené špecifickosťou

a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli zistené skutkové

okolnosti. Skutkové okolnosti uvádzané súdom prvého stupňa, na ktoré sa odvolal aj

najvyšší súd, sú podľa názoru ústavného súdu spoľahlivo subsumovateľné pod väzobné

dôvody podľa , a .

V rámci argumentácie o porušení svojich práv sťažovateľ poukázal aj na to, že

najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolal na závery súdu prvého

stupňa. Ústavný súd však pripomína, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia rozhodnutia

všeobecného súdu považuje z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože

sťažovateľovi bol obsah rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, s ktorým sa

stotožnil najvyšší súd, známy (obdobne napr. , ). Navyše,

najvyšší súd svoj verdikt odôvodnil nielen s odkazom na prvostupňové rozhodnutie, ale

doplnil ho aj vlastnými úvahami.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry (Iljikov proti Bulharsku,

rozsudok z 26. júla 2001, č. 33977/96, § 86) vyslovil názor, že akýkoľvek systém

obligatórnej väzby je sám osebe v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Vzhľadom na skutkové

okolnosti uvádzané najvyšším súdom ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd rozhodol

v rozpore so zásadným poňatím väzby, ktorým je jej fakultatívnosť.

Sťažovateľ súčasne namietal, že v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti

rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby nemal najvyšší súd k dispozícii

kompletný spisový materiál, čo podľa jeho názoru vyplýva z prekladacej správy. Vo vzťahu

k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné dodať, že pri tomto druhu rozhodovania

o zákonnosti väzby (na rozdiel od rozhodovania podľa

o vzatí obvineného do väzby a o návrhoch prokurátora, keď je potrebný kompletný spisový

materiál; pritom umožňuje v prípadoch zvlášť rozsiahleho

spisového materiálu predložiť len príslušnú časť spisu) nie je určujúca kvantita

predloženého spisového materiálu, ale relevancia a dostatok informácií, na základe ktorých

je možné dôjsť k odôvodneným a nepochybným záverom.

Ústavný súd už konštatoval odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

a preto sa aj argument sťažovateľa o tom, že najvyšší súd sa možno ani neoboznámil

s dôkazom o tom, že svedok, na ktorého výpovedi bola podľa názoru sťažovateľa postavená

obžaloba, bol v inej trestnej veci odsúdený aj za trestný čin krivej výpovede, javí ako

neopodstatnený. Totiž v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (čo je proces odlišný od konania

vo veci samej) je podľa potrebné, aby tu existovalo dôvodné

podozrenie, že skutok spáchal obvinený (v danom prípade sťažovateľ), a nie absolútny

a definitívny záver, že ho aj spáchal. Ústavný súd teda v namietanom prípade nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by spochybnili existenciu materiálnej podmienky väzby.

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj s poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára 2013 z hľadiska dodržania

záruk podľa a 5 a podľa a ods. 3 a 4 dohovoru

ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013