Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 351/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., nar..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl.

46 ods. 1 a , ako aj práva podľa a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou č. k. -672 z 23. októbra 2012 a rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -740 zo 7. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013

doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. -672 z 23. októbra 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -740

zo 7. februára 2013.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 23. októbra 2012 uznaný za vinného

v bode 1 z prečinu výtržníctva, prečinu ublíženia na zdraví a prečinu nebezpečného

vyhrážania, v bode 2 zo zločinu vydierania a v bode 3 a 4 zo zločinu týrania blízkej

a zverenej osoby, za čo bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem

rokov a osem mesiacov. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal. Krajský súd rozhodol

o odvolaní na verejnom zasadnutí 7. februára 2013 rozsudkom tak, že zrušil rozsudok

okresného súdu vo výroku o treste a sťažovateľovi uložil súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere šesť rokov.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta výrok týkajúci sa skutku v bode 2 rozsudku

okresného súdu, vo vzťahu ku ktorému krajský súd v rozsudku odkázal na svoj právny

názor vyjadrený v uznesení č. k. -647 z 3. septembra 2012, ktorým zrušil

rozsudok okresného súdu zo 14. júna 2012. Podľa sťažovateľa sú skutkové a právne závery

okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa tohto skutku arbitrárne a neodôvodnené.

V bode 2 rozsudku okresného súdu bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania

zločinu vydierania podľa a s poukazom na

písm. a) na tom skutkovom základe, že „dňa 20. 9. 2009 v čase asi

o 12.00 hod. v B. v byte bytového domu č... na ul... vzal do ruky nôž s čepeľou o dĺžke asi 10

cm, podišiel k Z. R., ktorá v tom čase bola spolu so svojou dcérou Z. M. na odchode z bytu

držiac na rukách ich spoločnú dcéru a svoju vnučku L. H., pričom svoju pravú ruku s nožom

nasmeroval proti Z. R. a vyhrážal sa jej so slovami, že ak mu dcéru nevydá, tak ju zabije, čo

u poškodenej vzbudilo dôvodnú obavu o jej život a zdravie a dcéru mu preto vydala.“.

Sťažovateľ namietal v konaní pred okresným súdom aj odvolacím súdom, že

uvedený skutok nie je trestným činom, pretože konal v nutnej obrane, čo vylučuje

protiprávnosť jeho konania. V tejto súvislosti poukazoval na a

ods. 3 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého jeden z rodičov vykonáva rodičovské práva

a povinnosti aj vtedy, ak druhý z rodičov nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom

rozsahu. Tak to bolo aj v tomto prípade, pretože matka maloletej L. H., nar..., nebola 20.

septembra 2009 plnoletá. Sťažovateľ tvrdí, že spôsobom popísaným v bode 2 výroku

rozsudku okresného súdu len chránil právom chránený záujem spočívajúci v nerušenom

výkone jeho rodičovských práv. V tejto súvislosti podporne argumentoval aj uznesením

Krajského súdu v Českých Budejoviciach sp. zn. z 25. júna 1996, ktorým

uvedený súd kvalifikoval konanie obvineného so zbraňou proti osobe narušujúcej domovú

slobodu ako konanie v nutnej obrane.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd s jeho argumentáciou nijakým spôsobom

nevysporiadal a krajský súd len odkázal na svoje uznesenie z 3. septembra 2012, v ktorom

uviedol, že konanie sťažovateľa bolo zjavne neprimerané útoku a išlo o dvojmesačné dieťa,

ktoré jeho matka Z. M. dojčila, čo sťažovateľ rozporuje s poukazom na výpoveď Z. M.

na hlavnom pojednávaní 27. marca 2012.

Sťažovateľ uviedol, že vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na ochranu

svojich práv, ku ktorým v jeho prípade nepatrí dovolanie podľa § 371 písm. i) Trestného

poriadku, pretože dovolací súd nemôže v dovolacom konaní skúmať a meniť správnosť

a úplnosť zisteného skutku.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom č. k. -672 zo dňa

23. 10. 2012 a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. -740 zo dňa 07. 02.

2013 porušili sťažovateľovo základné právo podľa a

Dohovoru, podľa a Dohovoru a v súvislosti s tým

i sťažovateľovo základné právo podľa .

2. Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. -672 zo dňa

23. 10. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -740 zo dňa 07. 02.

2013 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. M. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- EUR

(slovom dvetisíc eur), ktoré mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu:

a/ Okresný súd Bánovce nad Bebravou vo výške 1.000,- EUR (slovom tisíc eur)

b/ Krajský súd v Trenčíne vo výške 1.000,- EUR (slovom tisíc eur).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -672 z 23. októbra 2012

Z princípu subsidiarity vyjadreného v vyplýva, že ak ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv

alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu bol

príslušný krajský súd v odvolacom konaní, sťažovateľ podal odvolanie a o tomto bolo

rozhodnuté krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti rozsudku

okresného súdu, odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -740 zo 7. februára 2013

Sťažovateľ namieta právnu kvalifikáciu skutku v bode 2 výrokovej časti rozsudku

okresného súdu, ktorú potvrdil krajský súd svojím rozsudkom, a tvrdí, že jeho konanie

nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania, pretože konal v nutnej obrane

podľa , a teda v tomto bode mal byť spod obžaloby oslobodený.

Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v sťažnosti nenamieta správnosť a úplnosť

zisteného skutku, netvrdí, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa skutok stal

tak, ako to je uvedené v bode 2 rozsudku okresného súdu (v sťažnosti neuviedol, že neboli

vykonané ním navrhované dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o inom skutkovom priebehu

deja alebo že súdy na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým

záverom), ale tvrdí, že skutok, ktorý je uvedený v bode 2 rozsudku okresného súdu, mal byť

právne kvalifikovaný ako konanie v nutnej obrane, a nie ako trestný čin. Namieta teda

nesprávnu aplikáciu normy hmotného práva ( ). Na posúdenie tejto

námietky je príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania

je zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže

autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo

nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle . To môže posúdiť

a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd však v tomto konkrétnom prípade

konštatuje, že sťažovateľova námietka tak, ako ju predložil ústavnému súdu, sa javí ako

dovolací dôvod.

Ústavný súd je tak, ako aj iné orgány verejnej moci viazaný

a nemôže vykonávať svoju právomoc podľa v rozpore s ústavným

princípom subsidiarity. Právna úprava trestného konania poskytuje sťažovateľovi

mimoriadny opravný prostriedok, ktorého účelom je náprava právnych pochybení

v právoplatne skončených veciach, a tým je dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného

poriadku. Až preskúmaním namietaných právnych pochybení príslušným súdom v trestnom

konaní je splnená podmienka vyčerpania dostupných právnych prostriedkov ochrany tých

základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie

nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.

novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č.

46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na

argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) , pričom z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie nepodal. Za daných okolností považuje

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu za predčasne

podanú, a teda v zmysle za neprípustnú. Preto ju po

predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013