Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 528/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného

advokátom Mgr. Jánom Lichnerom, Advokátska kancelária, Legionárska 7451/4, Trenčín,

vo veci namietaného porušenia , ako aj

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014

doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. februára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -672 z 23. októbra 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným

v bode 1 z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného

zákona, prečinu ublíženia na zdraví podľa a z prečinu

nebezpečného vyhrážania podľa a , v bode 2

zo zločinu vydierania podľa a (za skutok, podľa

ktorého 20. septembra 2009 asi o 12.00 h v B. vzal do ruky nôž s čepeľou o dĺžke asi 10 cm,

podišiel k Z. R., ktorá bola v tom čase spolu so svojou dcérou Z. M. na odchode z bytu,

držiac na rukách ich spoločnú dcéru a svoju vnučku L. H., pričom svoju pravú ruku s nožom

nasmeroval proti Z. R. a vyhrážal sa jej slovami, že ak mu dcéru nevydá, tak ju zabije, čo

u poškodenej vzbudilo dôvodnú obavu o jej život a zdravie, a dcéru mu preto vydala)

a v bodoch 3 a 4 zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a), b), c) a d) . Bol mu za to uložený súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným

stupňom stráženia. Zároveň bol zrušený výrok o treste uložený skorším právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom.

Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -740 zo 7. februára 2013 bol zrušený výrok o treste

rozsudku okresného súdu a pri nezmenenom výroku o vine bol sťažovateľovi uložený

súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.

Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd a namietal vo vzťahu ku skutku v bode 2

rozsudku okresného súdu porušenie , a , ako aj

čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. V podanej sťažnosti tvrdil, že skutok, za ktorý bol v tomto bode

uznaný vinným, nie je trestným činom, a to v dôsledku tvrdeného konania sťažovateľa

v nutnej obrane vylučujúcej protiprávnosť jeho konania.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 13. júna 2013 bola sťažnosť

odmietnutá. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v súvislosti s bodom 2 rozsudku

okresného súdu namietal nesprávnu aplikáciu normy hmotného práva, keď tvrdil, že skutok

nie je trestným činom v dôsledku jeho konania v nutnej obrane, pričom na posúdenie tejto

námietky je príslušný najvyšší súd v dovolacom konaní.

Riadiac sa právnym názorom, ktorý vyslovil ústavný súd, sťažovateľ podal proti

rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. V dovolaní argumentoval, že skutok v bode 2 rozsudku okresného súdu

neodôvodňuje jeho hmotnoprávnu kvalifikáciu ako zločin vydierania, a to vzhľadom na

konanie v nutnej obrane vylučujúce protiprávnosť skutku, resp. konania sťažovateľa.

Napriek uvedeným skutočnostiam uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. februára 2014 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté s poukazom na ustanovenie

, teda z dôvodu, že dovolanie neobsahuje žiaden

z dôvodov dovolania podľa . Uznesenie najvyššieho súdu bolo

sťažovateľovi doručené 22. apríla 2014.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov a dohovoru.

V podanom dovolaní v súvislosti s námietkou, že konal v nutnej obrane vylučujúcej

protiprávnosť jeho konania, poukazoval na to, že podľa starostlivosť

o deti a ich výchova je právom rodičov a práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti

možno od rodičov proti ich vôli odlúčiť len rozhodnutím súdu. Z ustanovenia § 28 ods. 3

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) vyplýva, že rodičovské práva

a povinnosti vykonáva jeden z rodičov tiež vtedy, ak druhý z rodičov nemá spôsobilosť na

právne úkony v plnom rozsahu. Tak to bolo aj v posudzovanom prípade, keď rodičovské

práva vykonával 20. septembra 2009 iba sťažovateľ, pretože matka mal. L. H. nebola v tom

čase ešte plnoletá. Keď sťažovateľ reagoval na to, že Z. R. bola na odchode z bytu aj

s mal. L. a s ďalšou svojou dcérou Z. M. a odmietla mu vydať mal. L., ktorú držala na

rukách, konal v nutnej obrane podľa . Ochraňoval totiž právom

chránený záujem spočívajúci v nerušenom výkone jeho rodičovských práv. Napriek tomu

dospel najvyšší súd k záveru, podľa ktorého dovolanie neobsahuje žiadny z dôvodov

dovolania podľa . Podľa najvyššieho súdu teda sťažovateľ

nenamietal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Podľa presvedčenia sťažovateľa

najvyšší súd mu neodôvodnene odňal možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 19. februára 2014 zrušené a vec bola vrátená na

ďalšie konanie. Požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

2 000 €.

V osobnom podaní sťažovateľa z 1. septembra 2014 doručenom ústavnému súdu

3. septembra 2014 sťažovateľ uvádza, že „touto cestou sa pripájam k ústavnej sťažnosti

advokáta Mgr. Jána Lichnera, ktorú podal v mojom zastúpení dňa 20. 6. 2014.“ V ďalšom

sa vyjadruje k uzneseniu najvyššieho súdu a vyslovuje názor, podľa ktorého si tento

dostatočne dôkladne nepreštudoval spisový materiál. Inak by totiž nemohol tvrdiť, že

u sťažovateľa nebola zaručená riadna výchova a starostlivosť o dcéru. V tejto súvislosti

poukazuje na listinné dôkazy nachádzajúce sa v trestnom spise. Dcére z jeho strany

v skutočnosti žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Inkriminovaným konaním iba bránil

zákonom ustanovené práva.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2014 vyplýva, že

ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. decembra 2013. Podľa názoru

najvyššieho súdu dovolacia námietka sťažovateľa, podľa ktorej skutok v bode 2 rozsudku

okresného súdu nemožno považovať za zločin vydierania vzhľadom na konanie sťažovateľa

v nutnej obrane [dovolací dôvod podľa ], nie je

dôvodná, a preto dovolanie bolo potrebné odmietnuť. Je totiž zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa [ ].

Dovolací dôvod podľa je daný v prípadoch, keď je

rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené na nápravu právnych

chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku

alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením

zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol napadnutým rozhodnutím kvalifikovaný

ako trestný čin, napriek tomu však nešlo o žiaden trestný čin, alebo išlo o iný trestný čin,

prípadne obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa

súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa

rozumie napríklad nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť trestného

činu, príp. pochybenie súdu pri uložení úhrnného, súhrnného a spoločného trestu a toto

ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne posúdenie iných právnych predpisov. Skutočnosti,

ktoré mali naplniť dovolací dôvod podľa ,

spočívajúce v tom, že sťažovateľ konal v nutnej obrane, keďže dcéra bola v jeho

starostlivosti, uvádzal sťažovateľ už v konaní vedenom okresným súdom a uviedol to aj

v odvolaní. Nižšie súdy vyhodnotili jeho obranné tvrdenia ako účelové a krajský súd

poukázal na zásadu proporcionality s tým, že sa vyžaduje, aby obrana nebola celkom zjavne

neprimeraná útoku, pričom spôsob konania sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neprimeraný.

Podľa najvyššieho súdu sú práva oboch rodičov, bez ohľadu na vek matky, rovnaké.

K citovanému treba uviesť, že subjektom ochrany sú deti. Účelom ich

ochrany je vytvorenie rovnakého právneho postavenia pre všetky deti bez rozdielu

spočívajúceho v tom, či sa narodili zosobášeným rodičom alebo mimo manželstva. Matka

poberala rodinné prídavky, sťažovateľ poberal rodičovský príspevok. Od 5. augusta 2009

mali trvalý pobyt na tej istej adrese. Pri hodnotení okolností, za akých bol trestný čin

spáchaný, je potrebné vziať do úvahy a vyhodnotiť všetky skutočnosti. Maloleté dieťa

v čase spáchania skutku nemalo ani 2 mesiace. Matka žila so sťažovateľom v neustálom

strese, čelila rôznym fyzickým útokom, nadávkam a vyhrážkam z jeho strany. Za toto

konanie bol sťažovateľ odsúdený. S poukazom na tieto skutočnosti matka 31. júla 2009

podala okresnému súdu návrh, aby jej boli priznané rodičovské práva a povinnosti a aby

mal. L. bola zverená do jej osobnej starostlivosti s tým, aby sťažovateľovi bola určená

vyživovacia povinnosť a Z. R. bola ustanovená za poručníčku mal. L. Preto hľadala ochranu

a útočisko u svojej matky Z. R. Nie je možné kvalifikovať konanie sťažovateľa ako konanie

v nutnej obrane, keď Z. R. brala mal. L. z tohto prostredia preč, pričom sťažovateľ sa jej

vyhrážal s nožom v ruke, že si mal. L. nezoberie. V žiadnom prípade nejde o odvracanie

žiadneho útoku sťažovateľom. Argumenty poukazujúce na práva podľa a zákona

o rodine pri spôsobe života sťažovateľa a jeho správaní nie sú podstatné pre právnu

kvalifikáciu jeho konania z 20. septembra 2009. Nie je vôbec potrebné konanie sťažovateľa

kvalifikovať ako konanie v nutnej obrane a zaoberať sa zásadou proporcionality. Konanie

sťažovateľa tak, ako je uvedené v skutku, je správne kvalifikované. Sťažovateľ násilím

a hrozbou násilia nútil, aby dieťa ostalo v jeho domácnosti. Nie je možné vynucovať si

právo takýmto spôsobom. S poukazom na konštatované skutočnosti je právna kvalifikácia

konania sťažovateľa v súlade so zákonom a nemôže ísť o konanie v nutnej obrane.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa s poukazom na ustanovenie , teda preto, že

dovolanie neobsahuje žiadny z dôvodov dovolania podľa . Pritom

v skutočnosti sťažovateľ, opierajúc sa o právny názor ústavného súdu, poukazoval

na nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku, ktorého sa dopustil, a to tým, že sa nevzalo

do úvahy, že konal v nutnej obrane. Uplatnil teda dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i) . Postupom najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred dovolacím súdom.

Podľa časti vety pred bodkočiarkou

dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že je už na prvý pohľad zrejmé, že

sťažovateľ chápe argumentáciu najvyššieho súdu nesprávne, keď uvádza, že najvyšší súd

jeho dovolanie odmietol preto, že neobsahuje žiadny z dôvodov dovolania podľa § 371

. V skutočnosti totiž najvyšší súd vychádzal z ustanovenia

, keď dospel k zrejmému záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa .

Z podrobného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nepochybne vyplýva, že

podľa jeho názoru dovolanie síce obsahovalo dovolací dôvod nesprávneho hmotnoprávneho

posúdenia skutku v zmysle , avšak tento

sťažovateľom uvedený dôvod nepovažoval najvyšší súd za naplnený, keďže podľa jeho

podrobne zdôvodneného názoru o konanie v nutnej obrane nešlo.

Možno zhrnúť, že závery najvyššieho súdu sa javia ako dostatočné a presvedčivé,

nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti neobsahujú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014