Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)II. ÚS 528/2014
PDF · 163.01 KB
No categories available
II. ÚS 528/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného
advokátom Mgr. Jánom Lichnerom, Advokátska kancelária, Legionárska 7451/4, Trenčín,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 3/2014 z 19. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014
doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 3/2014
z 19. februára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júna 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 1 T 29/2011-672 z 23. októbra 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným
v bode 1 z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, v bode 2
zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona (za skutok, podľa
ktorého 20. septembra 2009 asi o 12.00 h v B. vzal do ruky nôž s čepeľou o dĺžke asi 10 cm,
podišiel k Z. R., ktorá bola v tom čase spolu so svojou dcérou Z. M. na odchode z bytu,
držiac na rukách ich spoločnú dcéru a svoju vnučku L. H., pričom svoju pravú ruku s nožom
nasmeroval proti Z. R. a vyhrážal sa jej slovami, že ak mu dcéru nevydá, tak ju zabije, čo
u poškodenej vzbudilo dôvodnú obavu o jej život a zdravie, a dcéru mu preto vydala)
a v bodoch 3 a 4 zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a), b), c) a d) Trestného zákona. Bol mu za to uložený súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia. Zároveň bol zrušený výrok o treste uložený skorším právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom.
Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 23 To 137/2012-740 zo 7. februára 2013 bol zrušený výrok o treste
rozsudku okresného súdu a pri nezmenenom výroku o vine bol sťažovateľovi uložený
súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.
Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd a namietal vo vzťahu ku skutku v bode 2
rozsudku okresného súdu porušenie čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj
čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. V podanej sťažnosti tvrdil, že skutok, za ktorý bol v tomto bode
uznaný vinným, nie je trestným činom, a to v dôsledku tvrdeného konania sťažovateľa
v nutnej obrane vylučujúcej protiprávnosť jeho konania.
Uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 351/2013 z 13. júna 2013 bola sťažnosť
odmietnutá. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v súvislosti s bodom 2 rozsudku
okresného súdu namietal nesprávnu aplikáciu normy hmotného práva, keď tvrdil, že skutok
nie je trestným činom v dôsledku jeho konania v nutnej obrane, pričom na posúdenie tejto
námietky je príslušný najvyšší súd v dovolacom konaní.
Riadiac sa právnym názorom, ktorý vyslovil ústavný súd, sťažovateľ podal proti
rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku. V dovolaní argumentoval, že skutok v bode 2 rozsudku okresného súdu
neodôvodňuje jeho hmotnoprávnu kvalifikáciu ako zločin vydierania, a to vzhľadom na
konanie v nutnej obrane vylučujúce protiprávnosť skutku, resp. konania sťažovateľa.
Napriek uvedeným skutočnostiam uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 3/2014
z 19. februára 2014 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté s poukazom na ustanovenie
§ 382 písm. c) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že dovolanie neobsahuje žiaden
z dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Uznesenie najvyššieho súdu bolo
sťažovateľovi doručené 22. apríla 2014.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.
V podanom dovolaní v súvislosti s námietkou, že konal v nutnej obrane vylučujúcej
protiprávnosť jeho konania, poukazoval na to, že podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť
o deti a ich výchova je právom rodičov a práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti
možno od rodičov proti ich vôli odlúčiť len rozhodnutím súdu. Z ustanovenia § 28 ods. 3
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) vyplýva, že rodičovské práva
a povinnosti vykonáva jeden z rodičov tiež vtedy, ak druhý z rodičov nemá spôsobilosť na
právne úkony v plnom rozsahu. Tak to bolo aj v posudzovanom prípade, keď rodičovské
práva vykonával 20. septembra 2009 iba sťažovateľ, pretože matka mal. L. H. nebola v tom
čase ešte plnoletá. Keď sťažovateľ reagoval na to, že Z. R. bola na odchode z bytu aj
s mal. L. a s ďalšou svojou dcérou Z. M. a odmietla mu vydať mal. L., ktorú držala na
rukách, konal v nutnej obrane podľa § 25 Trestného zákona. Ochraňoval totiž právom
chránený záujem spočívajúci v nerušenom výkone jeho rodičovských práv. Napriek tomu
dospel najvyšší súd k záveru, podľa ktorého dovolanie neobsahuje žiadny z dôvodov
dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Podľa najvyššieho súdu teda sťažovateľ
nenamietal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Podľa presvedčenia sťažovateľa
najvyšší súd mu neodôvodnene odňal možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
6 Tdo 3/2014 s tým, aby bolo uznesenie z 19. februára 2014 zrušené a vec bola vrátená na
ďalšie konanie. Požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
2 000 €.
V osobnom podaní sťažovateľa z 1. septembra 2014 doručenom ústavnému súdu
3. septembra 2014 sťažovateľ uvádza, že „touto cestou sa pripájam k ústavnej sťažnosti
advokáta Mgr. Jána Lichnera, ktorú podal v mojom zastúpení dňa 20. 6. 2014.“ V ďalšom
sa vyjadruje k uzneseniu najvyššieho súdu a vyslovuje názor, podľa ktorého si tento
dostatočne dôkladne nepreštudoval spisový materiál. Inak by totiž nemohol tvrdiť, že
u sťažovateľa nebola zaručená riadna výchova a starostlivosť o dcéru. V tejto súvislosti
poukazuje na listinné dôkazy nachádzajúce sa v trestnom spise. Dcére z jeho strany
v skutočnosti žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Inkriminovaným konaním iba bránil
zákonom ustanovené práva.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 3/2014 z 19. februára 2014 vyplýva, že
ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 137/2012 zo 7. decembra 2013. Podľa názoru
najvyššieho súdu dovolacia námietka sťažovateľa, podľa ktorej skutok v bode 2 rozsudku
okresného súdu nemožno považovať za zločin vydierania vzhľadom na konanie sťažovateľa
v nutnej obrane [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], nie je
dôvodná, a preto dovolanie bolo potrebné odmietnuť. Je totiž zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku [§ 382 písm. c) Trestného poriadku].
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je daný v prípadoch, keď je
rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené na nápravu právnych
chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku
alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením
zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol napadnutým rozhodnutím kvalifikovaný
ako trestný čin, napriek tomu však nešlo o žiaden trestný čin, alebo išlo o iný trestný čin,
prípadne obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa
súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa
rozumie napríklad nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť trestného
činu, príp. pochybenie súdu pri uložení úhrnného, súhrnného a spoločného trestu a toto
ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne posúdenie iných právnych predpisov. Skutočnosti,
ktoré mali naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,
spočívajúce v tom, že sťažovateľ konal v nutnej obrane, keďže dcéra bola v jeho
starostlivosti, uvádzal sťažovateľ už v konaní vedenom okresným súdom a uviedol to aj
v odvolaní. Nižšie súdy vyhodnotili jeho obranné tvrdenia ako účelové a krajský súd
poukázal na zásadu proporcionality s tým, že sa vyžaduje, aby obrana nebola celkom zjavne
neprimeraná útoku, pričom spôsob konania sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neprimeraný.
Podľa najvyššieho súdu sú práva oboch rodičov, bez ohľadu na vek matky, rovnaké.
K citovanému čl. 41 ods. 3 ústavy treba uviesť, že subjektom ochrany sú deti. Účelom ich
ochrany je vytvorenie rovnakého právneho postavenia pre všetky deti bez rozdielu
spočívajúceho v tom, či sa narodili zosobášeným rodičom alebo mimo manželstva. Matka
poberala rodinné prídavky, sťažovateľ poberal rodičovský príspevok. Od 5. augusta 2009
mali trvalý pobyt na tej istej adrese. Pri hodnotení okolností, za akých bol trestný čin
spáchaný, je potrebné vziať do úvahy a vyhodnotiť všetky skutočnosti. Maloleté dieťa
v čase spáchania skutku nemalo ani 2 mesiace. Matka žila so sťažovateľom v neustálom
strese, čelila rôznym fyzickým útokom, nadávkam a vyhrážkam z jeho strany. Za toto
konanie bol sťažovateľ odsúdený. S poukazom na tieto skutočnosti matka 31. júla 2009
podala okresnému súdu návrh, aby jej boli priznané rodičovské práva a povinnosti a aby
mal. L. bola zverená do jej osobnej starostlivosti s tým, aby sťažovateľovi bola určená
vyživovacia povinnosť a Z. R. bola ustanovená za poručníčku mal. L. Preto hľadala ochranu
a útočisko u svojej matky Z. R. Nie je možné kvalifikovať konanie sťažovateľa ako konanie
v nutnej obrane, keď Z. R. brala mal. L. z tohto prostredia preč, pričom sťažovateľ sa jej
vyhrážal s nožom v ruke, že si mal. L. nezoberie. V žiadnom prípade nejde o odvracanie
žiadneho útoku sťažovateľom. Argumenty poukazujúce na práva podľa ústavy a zákona
o rodine pri spôsobe života sťažovateľa a jeho správaní nie sú podstatné pre právnu
kvalifikáciu jeho konania z 20. septembra 2009. Nie je vôbec potrebné konanie sťažovateľa
kvalifikovať ako konanie v nutnej obrane a zaoberať sa zásadou proporcionality. Konanie
sťažovateľa tak, ako je uvedené v skutku, je správne kvalifikované. Sťažovateľ násilím
a hrozbou násilia nútil, aby dieťa ostalo v jeho domácnosti. Nie je možné vynucovať si
právo takýmto spôsobom. S poukazom na konštatované skutočnosti je právna kvalifikácia
konania sťažovateľa v súlade so zákonom a nemôže ísť o konanie v nutnej obrane.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa s poukazom na ustanovenie § 382 písm. c) Trestného poriadku, teda preto, že
dovolanie neobsahuje žiadny z dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Pritom
v skutočnosti sťažovateľ, opierajúc sa o právny názor ústavného súdu, poukazoval
na nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku, ktorého sa dopustil, a to tým, že sa nevzalo
do úvahy, že konal v nutnej obrane. Uplatnil teda dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku. Postupom najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred dovolacím súdom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) časti vety pred bodkočiarkou Trestného poriadku
dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že je už na prvý pohľad zrejmé, že
sťažovateľ chápe argumentáciu najvyššieho súdu nesprávne, keď uvádza, že najvyšší súd
jeho dovolanie odmietol preto, že neobsahuje žiadny z dôvodov dovolania podľa § 371
Trestného poriadku. V skutočnosti totiž najvyšší súd vychádzal z ustanovenia § 382 písm. c)
Trestného poriadku, keď dospel k zrejmému záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371 Trestného poriadku.
Z podrobného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nepochybne vyplýva, že
podľa jeho názoru dovolanie síce obsahovalo dovolací dôvod nesprávneho hmotnoprávneho
posúdenia skutku v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, avšak tento
sťažovateľom uvedený dôvod nepovažoval najvyšší súd za naplnený, keďže podľa jeho
podrobne zdôvodneného názoru o konanie v nutnej obrane nešlo.
Možno zhrnúť, že závery najvyššieho súdu sa javia ako dostatočné a presvedčivé,
nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti neobsahujú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2014