Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 265/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť E. K., L., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon

väzby N., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., Advokátska kancelária, N., vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a na obhajobu podľa

, práva na slobodu podľa a

ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniami z 21. januára 2013 a 11. marca 2013 a uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 8. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013

faxom a 11. apríla 2013 poštou doručená sťažnosť (doplnená podaniami doručenými

ústavnému súdu 30. apríla 2013 a 15. mája 2013) E. K., L., toho času vo výkone väzby

v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. januára 2013 a uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. februára 2013,

ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. čl. 48

ods. 2 a na obhajobu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. marca

2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené pred

okresným súdom trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

a a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné, v rámci ktorého bol uznesením

okresného súdu z 13. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

Sťažovateľ podal okresnému súdu 27. decembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby

spojenú s návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

a poskytnutou peňažnou zárukou (ďalej len „žiadosť sťažovateľa z 27. decembra 2012“),

o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 21. januára 2013, ktorým

jeho žiadosť podľa zamietol, podľa

neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a podľa ani jeho návrh na

nahradenie väzby peňažnou zárukou. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému

rozhodnutiu rozhodol krajský súdu uznesením sp. zn. z 8. februára 2013 tak,

že túto podľa ustanovenia zamietol.

V súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012 v sťažnosti

podanej ústavnému súdu sťažovateľ uviedol: „... samotný Krajský súd v Nitre konštatoval

vo svojom rozhodnutí hlavne na strane 4 a 5 vážne pochybenia prvostupňového súdu, ktoré

by mali podľa môjho názoru znamenať moje prepustenie z väzby na slobodu. Týkali sa

hlavne plynulosti a rýchlosti vytyčovania hlavných pojednávaní a ich realizácie. Výtky

Krajského súdu v Nitre voči Okresnému súdu Levice neboli dodnes žiadnym spôsobom

odstránené, dodnes sa situácie nezmenila a žiadne pojednávanie vo veci sa nezrealizovalo.“

Z obsahu ústavnej sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ podal okresnému súdu

na hlavnom pojednávaní 11. marca 2013 aj ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby (ďalej len

„žiadosť sťažovateľa z 11. marca 2013“), ktorú okresný súd uznesením z 11. marca 2013

podľa zamietol. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti

tomuto rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením z 3. apríla 2013, ktorým z dôvodu

porušenia práv sťažovateľa na obhajobu podľa

prvostupňové rozhodnutie zrušil a okresnému súdu uložil, aby vo veci znovu konal

a rozhodol.

Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa z 11. marca 2013 sťažovateľ

v sťažnosti uviedol: „... z dôvodu pochybenia na strane OS Levice, ktorý porušil

pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu moje právo na obhajobu,

na základe čoho KS v Nitre vrátil vec späť na rozhodovanie na OS Levice, aby tento

nedostatok odstránil nebude dodržaná lehota na rozhodnutie o žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, ktorá je stanovená na 30 dní. Stanovené pojednávanie o žiadosti

na prepustenie z väzby na slobodu je na deň 15.04.2013, čo je po 30 dňoch odo dňa

podania mojej žiadosti, čo bolo dňa 11.03.2013.“

Sťažovateľ v sťažnosti vychádzajúc z uvedených skutočností argumentoval:

„V prípade sťažovateľa všeobecné súdy zlyhali, keď trvanie väzby napriek

porušovaniu mojich základných práv a základných zásad trestného konania, ktoré vyslovil

sám krajský súd v Nitre považujú za legitímne a žiadosť o prepustenie sťažovateľa z väzby

neakceptovali“.

Sťažovateľ svoju argumentáciu uzatvoril týmto konštatovaním:

«Vyššie popísaným konaním porušovateľa 1 a porušovateľa 2 vo vzťahu k väzbe

sťažovateľa bolo porušené právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú mu článkom 17

ods. 1,2 a ods. 5 (ďalej len „“) ako i článkom 5

ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Z. (ďalej len „Dohovor“), právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 a práva na slobodu podľa a ods. 3 a 4

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. januára 2013 a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2013, porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a na obhajobu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. marca 2013, označené uznesenia

okresného súdu a krajského súdu zrušil, prikázal okresnému súdu prepustiť sťažovateľa

z väzby na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal so skutočnosťou, že sťažovateľ sa

po podaní sťažnosti (prostredníctvom právneho zástupcu) pokúsil rozšíriť argumentáciu

svojej sťažnosti o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie

svojho právneho zástupcu označenom ako „doplnenie ústavnej sťažnosti“, doručenom

ústavnému súdu 30. apríla 2013, v ktorom prezentoval námietky obsahovo sa týkajúce

rozhodnutia krajského súdu z 3. apríla 2013 sp. zn. a rozhodnutia okresného

súdu z 8. augusta 2011 sp. zn. . Sťažovateľ požadoval zohľadniť v rámci

konania o jeho sťažnosti aj tu uvedené námietky. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje,

že povinné právne zastúpenie v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné a má svoje

racionálne zdôvodnenie. Vytvára procesný filter zachytávajúci nekvalifikované podania

nespĺňajúce základné procesné parametre pre poskytnutie ochrany ústavnosti, ktoré by inak

zbytočne narúšali plynulosť činnosti ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti. Elementárnou súčasťou tohto procesno-právneho inštitútu je, že

od momentu doručenia splnomocnenia ústavnému súdu (až do eventuálneho oznámenia

zániku zastúpenia) môže účastník konania realizovať svoje dispozičné oprávnenia

vo vzťahu k ústavnému súdu výlučne prostredníctvom právneho zástupcu. Od takto

stanoveného pravidla by prichádzalo do úvahy výnimočne upustiť, ak by sa potenciálne

odborné nedostatky podania právneho zástupcu mali prejaviť na úkor samotného

sťažovateľa. V konkrétnom prípade sťažovateľa nejde o takúto situáciu, pretože

sťažovateľom prezentovaná argumentácia obsiahnutá v označenom „doplnení ústavnej

sťažnosti“ zjavne (prima facie) nesúvisí s obsahom petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd

v zmysle ustanovenia viazaný. Ústavný súd preto

obsahu označeného podania sťažovateľa podaného vo svojom mene nemohol pripísať

právnu relevanciu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenie svojich základných

práv zaručených , 2 a 5 a práv zaručených a ods. 3

a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. januára 2013

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2013, ktorými konajúce

súdy rozhodli o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012 (spojenej s návrhom

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a poskytnutou peňažnou

zárukou).

Sťažovateľ tiež namietal porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 , ako aj práva zaručeného dohovoru postupom okresného súdu

(v konaní vedenom pod sp. zn. ) v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti

sťažovateľa z 11. marca 2013.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K námietke porušenia základného práva podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu

sp. zn. z 21. januára 2013

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základným právam a slobodám zaručeným a právam zaručeným dohovorom bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému

rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012. Ústavný súd preto

rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. marca 2013

2.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

„na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní o žiadosti sťažovateľa z 11. marca 2013 vedenom pod sp. zn. , ktorý

podľa názoru sťažovateľa porušil svojím postupom požiadavku urýchleného prerokovávania

väzobných vecí.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu

väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že

záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje

o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace

s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j.

rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha

(okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. júna 1968 a Matznetter

c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje

čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru

(napr. , ). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje

z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania,

ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby,

a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ustanovení a 5

týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe vrátane práva na urýchlene

konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie (analogicky

napr. , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho

zastúpenia sťažovateľa z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom

a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania

v zmysle ustanovenia na petit sťažnosti, v ktorom

sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod a dohovoru.

Na základe týchto skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom okresného súdu v konaní

o väzbe a obsahom a dohovoru.

2.2 Vo vzťahu k postupu okresného súdu týkajúceho sa rozhodovania o žiadosti

sťažovateľa z 11. marca 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. uplatnil

sťažovateľ aj námietku porušenia garantujúceho mu základné právo

na obhajobu.

Ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto

časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o porušení jeho práva

na obhajobu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil a o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 3. apríla 2013, ktorým práve z dôvodu porušenia

práva sťažovateľa na obhajobu podľa napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové prerokovanie

a rozhodnutie. Ochranu označenému základnému právu, ktorého porušenie sťažovateľ

namieta, bol oprávnený poskytnúť krajský súd, ktorý nápravu porušeného základného práva

aj realizoval. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky

sťažovateľa uplatnené voči postupu okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa

z 11. marca 2013. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj tejto časti podľa

ustanovenia pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

3. K námietke porušenia základného práva podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. februára 2013

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2

písm. a) a c) a iné. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ

uznesením okresného súdu z 13. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. c) , podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Okresnému súdu bola žiadosť sťažovateľa doručená 27. decembra 2012, ktorú

okresný súd uznesením sp. zn. z 21. januára 2013 podľa § 79 ods. 3

zamietol, podľa neprijal návrh

sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa

ani jeho návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dôkaznú situáciu nasvedčujúcu

podľa jeho názoru jednak spáchaniu skutkov, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, a jednak

dôvodnému podozreniu, že skutky spáchal sťažovateľ. Na tomto mieste prezentoval okresný

súd viaceré svedecké výpovede (cca 6 svedkov) usvedčujúce sťažovateľa z drogových

aktivít, zápisnicu z prehliadky motorového vozidla, znalecký posudok a ďalšie obstarané

dôkazy. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že dôvody väzby podľa

ustanovenia u sťažovateľa naďalej trvajú, pretože

existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v prípade prepustenia sťažovateľa

z väzby na slobodu by tento pokračoval v trestnej činnosti rovnakého charakteru, a to

jednak s prihliadnutím na osobu sťažovateľa, ktorý sa obdobnej trestnej činnosti dopustil aj

v minulosti a za ktorú bol aj právoplatne odsúdený, i keď sa na toto odsúdenie vzťahuje

amnestia prezidenta, ktorá však podľa názoru konajúceho súdu nie je zárukou, že by

sťažovateľ nepokračoval v trestnej činnosti, a tiež s prihliadnutím na charakter

prerokovávanej veci sťažovateľa.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej

namietal, že väzba v jeho prípade trvá už takmer dva roky, pričom nie je možné neustále

odôvodňovať súdne rozhodnutie o dôvodoch trvania väzby obavou z pokračovania

v trestnej činnosti. Sťažovateľ poukázal v sťažnosti na skutočnosť, že posledné hlavné

pojednávanie bolo vykonané 22. októbra 2012 a poslednýkrát určený termín hlavného

pojednávania v decembri 2012 bol zrušený z dôvodu neúčasti člena senátu konajúceho

súdu, čo sú skutočnosti, ktoré sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia nemohol sám ovplyvniť

a ktoré zároveň spôsobujú, že je naďalej bezdôvodne ponechaný vo väzbe. Takisto

sťažovateľ namietal, že jeho obhajca nebol upovedomený o termíne hlavného pojednávania

určeného na 4. február 2013, ktoré bolo z tohto dôvodu, a teda bez jeho zavinenia zrušené.

Tieto skutočnosti považoval sťažovateľ za také, ktoré spôsobujú prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že podľa jeho názoru nemožno väzobné dôvody zakladať

na domnienkach a hypotézach, teda že dôvody preventívnej väzby nemožno opierať len

o skutočnosť jeho trestného stíhania pre inú trestnú činnosť časovo predchádzajúcu

vyšetrovanej trestnej činnosti, pre ktorú je väzobné trestné stíhanie vedené. Sťažovateľ je

toho názoru, že v jeho prípade došlo k mnohým porušeniam

premietajúcim sa do porušenia samotného ústavného princípu nebyť väzobne stíhaný inak,

ako zo zákonných dôvodov.

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský

súdu uznesením sp. zn. z 8. februára 2013 tak, že túto podľa ustanovenia

zamietol.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil takto:

„Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd

I. stupňa postupoval správne a jeho postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie

, keď pred rozhodnutím o väzbe bol obžalovaný vypočutý;

o čase a mieste výsluchu boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obžalovaný

a jeho obhajca a bolo im umožnené položiť obžalovanému otázky týkajúce sa rozhodnutia

o väzbe. Taktiež boli splnené materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia

do väzby a doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu, existujú dôvody na podozrenie,

že tieto skutky spáchal obžalovaný. S dôvodnosťou podozrenia sa krajský súd vysporiadal

vo svojom uznesení z 01.10.2012 pod sp. zn. kde uviedol na základe akých

dôkazov je splnená aj táto základná materiálna podmienka vzatia obžalovaného do väzby

a jej ďalšieho trvania a poukázal na skutočnosti odôvodňujúce dôvodnosť tohto podozrenia

a krajský súd trvá na svojom názore, že dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa

nebola dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutkov obžalovaným výrazne spochybnené.

Preto je krajský súd toho názoru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky

boli spáchané, majú znaky trestných činov a existuje dôvodné podozrenie, že skutky spáchal

obžalovaný.

Pokiaľ ide o ďalšiu materiálnu podmienku existencie trvania väzby a to existenciu

konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva dôvodná obava z konania obžalovaného v tom,

že bude pokračovať v trestnej činnosti vo vzťahu k námietkam obžalovaného, že sa na neho

vzťahuje amnestia udelená rozhodnutím prezidenta republiky z 02.01.2013 a v tejto

súvislosti, že sa má na neho hľadieť akoby nebol odsúdený, krajský súd poznamenáva, že aj

v prípade vyriešenia si predbežnej otázky týkajúcej sa vyššie uvedenej amnestie

a skutočnosti, že na obžalovaného sa hľadí ako na osobu, ktorá nebola odsúdená v zmysle

článku 1 tejto amnestie je toho názoru, že dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1

písmeno c/ u obžalovaného naďalej trvá. Ani účasť obžalovaného na udelenej

amnestii prezidenta SR nič nemení na skutočnosti, že obžalovaný sa teraz prejednávaných

skutkov mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Skutočnosť, že v

dôsledku udelenej amnestie sa na obžalovaného bude hľadieť ako na osobu netrestanú má

vplyv napríklad na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 49 odsek 2 Tr. zákona pri prípadnom

ukladaní trestu obžalovaného v inom konaní a pod. Navyše ďalšou konkrétnou skutočnosťou

odôvodňujúcu obavu v pokračovaní v trestnej činnosti totožného charakteru, je skutočnosť,

že obžalovaný sa mal v trestnej činnosti dopúšťať v pomerne dlhom časovom období

na viacerých miestach a je dôvodne podozrivý zo spáchania viac ako jedného skutku

pomerne vysokej miery závažnosti a tieto skutočnosti sú tými okolnosťami, ktoré

odôvodňujú obavu vyjadrenú v ustanovení písmeno c/ .

K námietkam obhajoby týkajúcej sa prieťahov v konaní krajský súd udáva, že tieto sú

z časti dôvodné, aj keď nie v celom rozsahu. Je potrebné uviesť, že obžaloba okresného

prokurátora v Leviciach bola na obžalovaného podaná dňa 14.07.2011 a od tohto obdobia

súd prvého stupňa vykonal niekoľko hlavných pojednávaní, pričom mu nemožno vytknúť

nečinnosť v tom smere, že by prvé hlavné pojednávanie určil neskoro, resp. že by hlavné

pojednávania bezdôvodne odročoval na časovo dlhé obdobia. Treba však vytknúť súdu

prvého stupňa, že pokiaľ zrušil termíny hlavných pojednávaní v dňoch 11.06.2012

a 04.02.2013 urobil tak bezdôvodne, nakoľko nevykonať nariadený úkon trestného konania

z dôvodu predloženia veci na rozhodnutie o sťažnosti nadriadenému súdu je v rozpore

so zásadou vyjadrenou v ustanovení . Je vecou a úlohou

súdu prvého stupňa, aby režim rozhodovania o žiadostiach obžalovaného o prepustenie

z väzby a vykonávania hlavných pojednávaní prispôsobil tomu, aby hlavné pojednávanie

nebolo odročené a aby o žiadosti obžalovaného a o jeho prípadnej sťažnosti bolo

rozhodované riadne a včas. Navyše súd prvého stupňa zmaril vykonanie hlavného

pojednávania dňa 04.02.2013 aj tým, že opomenul obhajcu obžalovaného o tomto termíne

hlavného pojednávania upovedomiť. Možno preto konštatovať, že konaním súdu prvého

stupňa došlo k zmareniu vykonania hlavného pojednávania dňa 04.02.2013, avšak táto

skutočnosť sama o sebe neodôvodňuje konštatovanie, že u obžalovaného nie je daný dôvod

väzby v zmysle písmeno c/ a ani konštatovanie, že o obžalobe

podanej na obžalovaného v prejednávanej veci nie je všeobecne rozhodované bez

zbytočných prieťahov a že nie je rozhodované urýchlene. Krajský súd opätovne a dôrazne

pripomína súdu prvého stupňa, tak ako tomu urobil už v uznesení z 19.12.2012, aby

o podanej obžalobe okresného prokurátora rozhodol s čo najväčším urýchlením a bez

zbytočných prieťahov.“

Tak, ako už bolo uvedené, v zmysle ústavná ochrana

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj

právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho

na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery

krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenie § 72

ods. 2 , podľa ktorého o väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom

konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení

dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť

obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,

obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych

podmienok väzby skonštatoval súladnosť postupu okresného súdu pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012 s označenými ustanoveniami Trestného

poriadku upravujúcimi postup prípravy a realizácie tzv. väzobných výsluchov.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného

činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ) krajský súd poukázal

na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 1. októbra 2012 a tiež na napadnuté uznesenie

okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom

splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby, pričom súčasne konštatoval, že

doterajším procesom dokazovania v prvostupňovom súdnom konaní nedošlo k výraznému

spochybneniu dôvodného podozrenia vo vzťahu k osobe sťažovateľa.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

interpretoval krajský súd v kontexte argumentačných námietok sťažovateľa obsah

súvisiaceho ustanovenia upravujúceho materiálne

podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľa väzby preventívnej, a v nadväznosti

na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré

podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej

činnosti. Krajský súd tu poukázal na osobitné okolnosti špeciálnej recidívy sťažovateľa –

páchanie trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý a pre ktorú sa vedie

trestné konanie, v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za rovnakú trestnú činnosť,

kde súčasne vyvrátil okresný súd opodstatnenosť námietok sťažovateľa odvolávajúcich sa

na účinky udelenej amnestie. Takisto tu krajský súd dôvodil charakterom trestnej činnosti,

z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý a pre ktorú sa vedie trestné stíhanie, a síce dlhším

časovým obdobím páchania trestnej činnosti, väčším množstvom skutkov a ich vysokou

mierou závažnosti.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa poukazujúcim na prieťahy trestného konania

krajský súd skonštatoval ich čiastočnú dôvodnosť, no súčasne vylúčil takú ich intenzitu,

ktorá by opodstatňovala záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie

jeho trestnej veci bez zbytočných prieťahov majúci vplyv na trvanie dôvodov

tzv. preventívnej väzby sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu

relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú

výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností

významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom

v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľom formulovanou námietkou

porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti

a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej

kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“,

(prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo

o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu,

neaplikovateľné (u sťažovateľa tak prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 4

dohovoru).

S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013