Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 265/2013
PDF · 332.22 KB
No categories available
III. ÚS 265/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť E. K., L., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon
väzby N., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., Advokátska kancelária, N., vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a
ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T/136/2011 a jeho uzneseniami z 21. januára 2013 a 11. marca 2013 a uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 14/2013 z 8. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013
faxom a 11. apríla 2013 poštou doručená sťažnosť (doplnená podaniami doručenými
ústavnému súdu 30. apríla 2013 a 15. mája 2013) E. K., L., toho času vo výkone väzby
v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013 a uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 14/2013 z 8. februára 2013,
ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. čl. 48
ods. 2 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby vedenom pod sp. zn. 4 T/136/201 a jeho uznesením z 11. marca
2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené pred
okresným súdom trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, v rámci ktorého bol uznesením
okresného súdu z 13. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“).
Sťažovateľ podal okresnému súdu 27. decembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby
spojenú s návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
a poskytnutou peňažnou zárukou (ďalej len „žiadosť sťažovateľa z 27. decembra 2012“),
o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013, ktorým
jeho žiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ani jeho návrh na
nahradenie väzby peňažnou zárukou. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému
rozhodnutiu rozhodol krajský súdu uznesením sp. zn. 4 Tos/14/2013 z 8. februára 2013 tak,
že túto podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
V súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012 v sťažnosti
podanej ústavnému súdu sťažovateľ uviedol: „... samotný Krajský súd v Nitre konštatoval
vo svojom rozhodnutí hlavne na strane 4 a 5 vážne pochybenia prvostupňového súdu, ktoré
by mali podľa môjho názoru znamenať moje prepustenie z väzby na slobodu. Týkali sa
hlavne plynulosti a rýchlosti vytyčovania hlavných pojednávaní a ich realizácie. Výtky
Krajského súdu v Nitre voči Okresnému súdu Levice neboli dodnes žiadnym spôsobom
odstránené, dodnes sa situácie nezmenila a žiadne pojednávanie vo veci sa nezrealizovalo.“
Z obsahu ústavnej sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ podal okresnému súdu
na hlavnom pojednávaní 11. marca 2013 aj ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby (ďalej len
„žiadosť sťažovateľa z 11. marca 2013“), ktorú okresný súd uznesením z 11. marca 2013
podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti
tomuto rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením z 3. apríla 2013, ktorým z dôvodu
porušenia práv sťažovateľa na obhajobu podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
prvostupňové rozhodnutie zrušil a okresnému súdu uložil, aby vo veci znovu konal
a rozhodol.
Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa z 11. marca 2013 sťažovateľ
v sťažnosti uviedol: „... z dôvodu pochybenia na strane OS Levice, ktorý porušil
pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu moje právo na obhajobu,
na základe čoho KS v Nitre vrátil vec späť na rozhodovanie na OS Levice, aby tento
nedostatok odstránil nebude dodržaná lehota na rozhodnutie o žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu, ktorá je stanovená na 30 dní. Stanovené pojednávanie o žiadosti
na prepustenie z väzby na slobodu je na deň 15.04.2013, čo je po 30 dňoch odo dňa
podania mojej žiadosti, čo bolo dňa 11.03.2013.“
Sťažovateľ v sťažnosti vychádzajúc z uvedených skutočností argumentoval:
„V prípade sťažovateľa všeobecné súdy zlyhali, keď trvanie väzby napriek
porušovaniu mojich základných práv a základných zásad trestného konania, ktoré vyslovil
sám krajský súd v Nitre považujú za legitímne a žiadosť o prepustenie sťažovateľa z väzby
neakceptovali“.
Sťažovateľ svoju argumentáciu uzatvoril týmto konštatovaním:
«Vyššie popísaným konaním porušovateľa 1 a porušovateľa 2 vo vzťahu k väzbe
sťažovateľa bolo porušené právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú mu článkom 17
ods. 1,2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) ako i článkom 5
ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Z. (ďalej len „Dohovor“), právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci
rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4
dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013 a uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tos/14/2013 z 8. februára 2013, porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
vedenom pod sp. zn. 4 T/136/201 a jeho uznesením z 11. marca 2013, označené uznesenia
okresného súdu a krajského súdu zrušil, prikázal okresnému súdu prepustiť sťažovateľa
z väzby na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal so skutočnosťou, že sťažovateľ sa
po podaní sťažnosti (prostredníctvom právneho zástupcu) pokúsil rozšíriť argumentáciu
svojej sťažnosti o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie
svojho právneho zástupcu označenom ako „doplnenie ústavnej sťažnosti“, doručenom
ústavnému súdu 30. apríla 2013, v ktorom prezentoval námietky obsahovo sa týkajúce
rozhodnutia krajského súdu z 3. apríla 2013 sp. zn. 4 Tos/46/2013 a rozhodnutia okresného
súdu z 8. augusta 2011 sp. zn. 4 T/136/20111. Sťažovateľ požadoval zohľadniť v rámci
konania o jeho sťažnosti aj tu uvedené námietky. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje,
že povinné právne zastúpenie v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné a má svoje
racionálne zdôvodnenie. Vytvára procesný filter zachytávajúci nekvalifikované podania
nespĺňajúce základné procesné parametre pre poskytnutie ochrany ústavnosti, ktoré by inak
zbytočne narúšali plynulosť činnosti ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti. Elementárnou súčasťou tohto procesno-právneho inštitútu je, že
od momentu doručenia splnomocnenia ústavnému súdu (až do eventuálneho oznámenia
zániku zastúpenia) môže účastník konania realizovať svoje dispozičné oprávnenia
vo vzťahu k ústavnému súdu výlučne prostredníctvom právneho zástupcu. Od takto
stanoveného pravidla by prichádzalo do úvahy výnimočne upustiť, ak by sa potenciálne
odborné nedostatky podania právneho zástupcu mali prejaviť na úkor samotného
sťažovateľa. V konkrétnom prípade sťažovateľa nejde o takúto situáciu, pretože
sťažovateľom prezentovaná argumentácia obsiahnutá v označenom „doplnení ústavnej
sťažnosti“ zjavne (prima facie) nesúvisí s obsahom petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd
v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný. Ústavný súd preto
obsahu označeného podania sťažovateľa podaného vo svojom mene nemohol pripísať
právnu relevanciu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenie svojich základných
práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3
a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013
a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 14/2013 z 8. februára 2013, ktorými konajúce
súdy rozhodli o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012 (spojenej s návrhom
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a poskytnutou peňažnou
zárukou).
Sťažovateľ tiež namietal porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
(v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T/136/2011) v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti
sťažovateľa z 11. marca 2013.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu
sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej
prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho
základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc
ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému
rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012. Ústavný súd preto
rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 T/136/2011 a jeho uznesením z 11. marca 2013
2.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
„na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní o žiadosti sťažovateľa z 11. marca 2013 vedenom pod sp. zn. 4 T/136/2011, ktorý
podľa názoru sťažovateľa porušil svojím postupom požiadavku urýchleného prerokovávania
väzobných vecí.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu
väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.
Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že
záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje
o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace
s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j.
rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha
(okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. júna 1968 a Matznetter
c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje
čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania
všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení
samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami
o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1
dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru
(napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje
z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania,
ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby,
a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že
čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe vrátane práva na urýchlene
konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky
napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).
Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho
zastúpenia sťažovateľa z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom
ústavy a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde na petit sťažnosti, v ktorom
sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe týchto skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom okresného súdu v konaní
o väzbe a obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2.2 Vo vzťahu k postupu okresného súdu týkajúceho sa rozhodovania o žiadosti
sťažovateľa z 11. marca 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T/136/2011 uplatnil
sťažovateľ aj námietku porušenia čl. 50 ods. 3 ústavy garantujúceho mu základné právo
na obhajobu.
Ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto
časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o porušení jeho práva
na obhajobu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil a o ktorej rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 4 Tos/46/2013 z 3. apríla 2013, ktorým práve z dôvodu porušenia
práva sťažovateľa na obhajobu podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové prerokovanie
a rozhodnutie. Ochranu označenému základnému právu, ktorého porušenie sťažovateľ
namieta, bol oprávnený poskytnúť krajský súd, ktorý nápravu porušeného základného práva
aj realizoval. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky
sťažovateľa uplatnené voči postupu okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa
z 11. marca 2013. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj tejto časti podľa
ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
3. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tos/14/2013 z 8. februára 2013
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené
väzobné trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2
písm. a) a c) Trestného zákona a iné. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ
uznesením okresného súdu z 13. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Okresnému súdu bola žiadosť sťažovateľa doručená 27. decembra 2012, ktorú
okresný súd uznesením sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013 podľa § 79 ods. 3
Trestného poriadku zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprijal návrh
sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa
§ 81 ods. 1 Trestného poriadku ani jeho návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dôkaznú situáciu nasvedčujúcu
podľa jeho názoru jednak spáchaniu skutkov, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, a jednak
dôvodnému podozreniu, že skutky spáchal sťažovateľ. Na tomto mieste prezentoval okresný
súd viaceré svedecké výpovede (cca 6 svedkov) usvedčujúce sťažovateľa z drogových
aktivít, zápisnicu z prehliadky motorového vozidla, znalecký posudok a ďalšie obstarané
dôkazy. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že dôvody väzby podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona u sťažovateľa naďalej trvajú, pretože
existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v prípade prepustenia sťažovateľa
z väzby na slobodu by tento pokračoval v trestnej činnosti rovnakého charakteru, a to
jednak s prihliadnutím na osobu sťažovateľa, ktorý sa obdobnej trestnej činnosti dopustil aj
v minulosti a za ktorú bol aj právoplatne odsúdený, i keď sa na toto odsúdenie vzťahuje
amnestia prezidenta, ktorá však podľa názoru konajúceho súdu nie je zárukou, že by
sťažovateľ nepokračoval v trestnej činnosti, a tiež s prihliadnutím na charakter
prerokovávanej veci sťažovateľa.
Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej
namietal, že väzba v jeho prípade trvá už takmer dva roky, pričom nie je možné neustále
odôvodňovať súdne rozhodnutie o dôvodoch trvania väzby obavou z pokračovania
v trestnej činnosti. Sťažovateľ poukázal v sťažnosti na skutočnosť, že posledné hlavné
pojednávanie bolo vykonané 22. októbra 2012 a poslednýkrát určený termín hlavného
pojednávania v decembri 2012 bol zrušený z dôvodu neúčasti člena senátu konajúceho
súdu, čo sú skutočnosti, ktoré sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia nemohol sám ovplyvniť
a ktoré zároveň spôsobujú, že je naďalej bezdôvodne ponechaný vo väzbe. Takisto
sťažovateľ namietal, že jeho obhajca nebol upovedomený o termíne hlavného pojednávania
určeného na 4. február 2013, ktoré bolo z tohto dôvodu, a teda bez jeho zavinenia zrušené.
Tieto skutočnosti považoval sťažovateľ za také, ktoré spôsobujú prieťahy v súdnom konaní.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že podľa jeho názoru nemožno väzobné dôvody zakladať
na domnienkach a hypotézach, teda že dôvody preventívnej väzby nemožno opierať len
o skutočnosť jeho trestného stíhania pre inú trestnú činnosť časovo predchádzajúcu
vyšetrovanej trestnej činnosti, pre ktorú je väzobné trestné stíhanie vedené. Sťažovateľ je
toho názoru, že v jeho prípade došlo k mnohým porušeniam Trestného poriadku
premietajúcim sa do porušenia samotného ústavného princípu nebyť väzobne stíhaný inak,
ako zo zákonných dôvodov.
O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský
súdu uznesením sp. zn. 4 Tos/14/2013 z 8. februára 2013 tak, že túto podľa ustanovenia
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil takto:
„Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd
I. stupňa postupoval správne a jeho postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie
§ 72 odsek 2 Trestného poriadku, keď pred rozhodnutím o väzbe bol obžalovaný vypočutý;
o čase a mieste výsluchu boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obžalovaný
a jeho obhajca a bolo im umožnené položiť obžalovanému otázky týkajúce sa rozhodnutia
o väzbe. Taktiež boli splnené materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia
do väzby a doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu, existujú dôvody na podozrenie,
že tieto skutky spáchal obžalovaný. S dôvodnosťou podozrenia sa krajský súd vysporiadal
vo svojom uznesení z 01.10.2012 pod sp. zn. 4Tos/111/2012 kde uviedol na základe akých
dôkazov je splnená aj táto základná materiálna podmienka vzatia obžalovaného do väzby
a jej ďalšieho trvania a poukázal na skutočnosti odôvodňujúce dôvodnosť tohto podozrenia
a krajský súd trvá na svojom názore, že dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa
nebola dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutkov obžalovaným výrazne spochybnené.
Preto je krajský súd toho názoru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky
boli spáchané, majú znaky trestných činov a existuje dôvodné podozrenie, že skutky spáchal
obžalovaný.
Pokiaľ ide o ďalšiu materiálnu podmienku existencie trvania väzby a to existenciu
konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva dôvodná obava z konania obžalovaného v tom,
že bude pokračovať v trestnej činnosti vo vzťahu k námietkam obžalovaného, že sa na neho
vzťahuje amnestia udelená rozhodnutím prezidenta republiky z 02.01.2013 a v tejto
súvislosti, že sa má na neho hľadieť akoby nebol odsúdený, krajský súd poznamenáva, že aj
v prípade vyriešenia si predbežnej otázky týkajúcej sa vyššie uvedenej amnestie
a skutočnosti, že na obžalovaného sa hľadí ako na osobu, ktorá nebola odsúdená v zmysle
článku 1 tejto amnestie je toho názoru, že dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1
písmeno c/ Tr. poriadku u obžalovaného naďalej trvá. Ani účasť obžalovaného na udelenej
amnestii prezidenta SR nič nemení na skutočnosti, že obžalovaný sa teraz prejednávaných
skutkov mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Skutočnosť, že v
dôsledku udelenej amnestie sa na obžalovaného bude hľadieť ako na osobu netrestanú má
vplyv napríklad na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 49 odsek 2 Tr. zákona pri prípadnom
ukladaní trestu obžalovaného v inom konaní a pod. Navyše ďalšou konkrétnou skutočnosťou
odôvodňujúcu obavu v pokračovaní v trestnej činnosti totožného charakteru, je skutočnosť,
že obžalovaný sa mal v trestnej činnosti dopúšťať v pomerne dlhom časovom období
na viacerých miestach a je dôvodne podozrivý zo spáchania viac ako jedného skutku
pomerne vysokej miery závažnosti a tieto skutočnosti sú tými okolnosťami, ktoré
odôvodňujú obavu vyjadrenú v ustanovení § 71 odsek 1 písmeno c/ Tr. poriadku.
K námietkam obhajoby týkajúcej sa prieťahov v konaní krajský súd udáva, že tieto sú
z časti dôvodné, aj keď nie v celom rozsahu. Je potrebné uviesť, že obžaloba okresného
prokurátora v Leviciach bola na obžalovaného podaná dňa 14.07.2011 a od tohto obdobia
súd prvého stupňa vykonal niekoľko hlavných pojednávaní, pričom mu nemožno vytknúť
nečinnosť v tom smere, že by prvé hlavné pojednávanie určil neskoro, resp. že by hlavné
pojednávania bezdôvodne odročoval na časovo dlhé obdobia. Treba však vytknúť súdu
prvého stupňa, že pokiaľ zrušil termíny hlavných pojednávaní v dňoch 11.06.2012
a 04.02.2013 urobil tak bezdôvodne, nakoľko nevykonať nariadený úkon trestného konania
z dôvodu predloženia veci na rozhodnutie o sťažnosti nadriadenému súdu je v rozpore
so zásadou vyjadrenou v ustanovení § 2 odsek 6 Trestného poriadku. Je vecou a úlohou
súdu prvého stupňa, aby režim rozhodovania o žiadostiach obžalovaného o prepustenie
z väzby a vykonávania hlavných pojednávaní prispôsobil tomu, aby hlavné pojednávanie
nebolo odročené a aby o žiadosti obžalovaného a o jeho prípadnej sťažnosti bolo
rozhodované riadne a včas. Navyše súd prvého stupňa zmaril vykonanie hlavného
pojednávania dňa 04.02.2013 aj tým, že opomenul obhajcu obžalovaného o tomto termíne
hlavného pojednávania upovedomiť. Možno preto konštatovať, že konaním súdu prvého
stupňa došlo k zmareniu vykonania hlavného pojednávania dňa 04.02.2013, avšak táto
skutočnosť sama o sebe neodôvodňuje konštatovanie, že u obžalovaného nie je daný dôvod
väzby v zmysle § 71 odsek 1 písmeno c/ Tr. poriadku a ani konštatovanie, že o obžalobe
podanej na obžalovaného v prejednávanej veci nie je všeobecne rozhodované bez
zbytočných prieťahov a že nie je rozhodované urýchlene. Krajský súd opätovne a dôrazne
pripomína súdu prvého stupňa, tak ako tomu urobil už v uznesení z 19.12.2012, aby
o podanej obžalobe okresného prokurátora rozhodol s čo najväčším urýchlením a bez
zbytočných prieťahov.“
Tak, ako už bolo uvedené, v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavná ochrana
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd
v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom
prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne
a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej
slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj
právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012) vychádzal
zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho
na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery
krajský súd akceptoval.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd
splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.
V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenie § 72
ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého o väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom
konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení
dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť
obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,
obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych
podmienok väzby skonštatoval súladnosť postupu okresného súdu pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012 s označenými ustanoveniami Trestného
poriadku upravujúcimi postup prípravy a realizácie tzv. väzobných výsluchov.
K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného
činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ) krajský súd poukázal
na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 1. októbra 2012 a tiež na napadnuté uznesenie
okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom
splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby, pričom súčasne konštatoval, že
doterajším procesom dokazovania v prvostupňovom súdnom konaní nedošlo k výraznému
spochybneniu dôvodného podozrenia vo vzťahu k osobe sťažovateľa.
V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby
interpretoval krajský súd v kontexte argumentačných námietok sťažovateľa obsah
súvisiaceho ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku upravujúceho materiálne
podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľa väzby preventívnej, a v nadväznosti
na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré
podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej
činnosti. Krajský súd tu poukázal na osobitné okolnosti špeciálnej recidívy sťažovateľa –
páchanie trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý a pre ktorú sa vedie
trestné konanie, v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za rovnakú trestnú činnosť,
kde súčasne vyvrátil okresný súd opodstatnenosť námietok sťažovateľa odvolávajúcich sa
na účinky udelenej amnestie. Takisto tu krajský súd dôvodil charakterom trestnej činnosti,
z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý a pre ktorú sa vedie trestné stíhanie, a síce dlhším
časovým obdobím páchania trestnej činnosti, väčším množstvom skutkov a ich vysokou
mierou závažnosti.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa poukazujúcim na prieťahy trestného konania
krajský súd skonštatoval ich čiastočnú dôvodnosť, no súčasne vylúčil takú ich intenzitu,
ktorá by opodstatňovala záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie
jeho trestnej veci bez zbytočných prieťahov majúci vplyv na trvanie dôvodov
tzv. preventívnej väzby sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu
relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú
výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností
významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom
v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľom formulovanou námietkou
porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti
a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej
kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“,
(prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo
o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu,
neaplikovateľné (u sťažovateľa tak prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 4
dohovoru).
S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2013