Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 425/2013
PDF · 196.79 KB
No categories available
I. ÚS 425/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. J. V., B., a Ing. D. V., B., obaja zastúpení
advokátom Mgr. M. Z., Advokátska kancelária Z., B., vo veci namietaného porušenia
ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 324/2011 z 15. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PharmDr. J. V. a Ing. D. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 21. januára
2013 doručená sťažnosť PharmDr. J. V. a Ing. D. V. (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa
čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 324/2011 z 15. novembra 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako kupujúci uzavreli
18. septembra 2002 s mestom B. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola
kúpa pozemku v katastrálnom území S. Správa katastra B. (ďalej len „správa katastra“)
rozhodnutím č. V-4072/1995 z 29. októbra 2002 (ďalej len „rozhodnutie správy katastra“)
povolila vklad vlastníckeho práva k predmetnému pozemku na sťažovateľov. Na základe
protestu prokurátora bolo rozhodnutím Katastrálneho úradu v B. č. P 2/2003
z 28. septembra 2004 rozhodnutie správy katastra zrušené a vec bola vrátená na nové
konanie. Následne správa katastra rozhodnutím č. V-4072/02 z 26. augusta 2005 (ďalej len
„nové rozhodnutie správy katastra“) návrh na vklad vlastníckeho práva k pozemku zamietla.
Na základe podaného odvolania sťažovateľmi Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
č. k. 24 Sp 31/2005-31 z 23. februára 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. apríla 2006,
potvrdil nové rozhodnutie správy katastra.
3. Na podklade uvedených skutkových okolností sťažovatelia podali 17. apríla 2009
žalobu na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), ktorou sa domáhali
zaplatenia náhrady škody v celkovej sume 189 670,05 € proti Slovenskej republike,
Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. Škoda mala spočívať
v skutočnej škode a najmä v ušlom zisku, keďže sťažovatelia mali v čase
nadobúdania nehnuteľnosti záujem realizovať podnikateľský zámer, konkrétne výstavbu
a prevádzkovanie lekárne. Príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím správy
katastra a vznikom škody sťažovatelia dôvodili tak, že nebyť nezákonného rozhodnutia
správy katastra, neinvestovali by čas a finančné prostriedky na realizáciu zámeru projektu
a namiesto toho by investovali na inom vhodnom mieste.
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 149/2009 z 30. mája 2011 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) konanie v časti o sume 4 547,56 € zastavil a vo zvyšku
žalobný návrh sťažovateľov zamietol. Podstatným dôvodom na zamietnutie žaloby bola
skutočnosť, že okresný súd z vykonaného dokazovania nezistil príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím správy katastra a požadovanou škodou, naopak, súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že škoda bola spôsobená v dôsledku
absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú si spôsobili sťažovatelia sami, prípadne spolu
s predávajúcim.
5. Proti zamietajúcej časti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávnou aplikáciou
a interpretáciou právnych predpisov a nesprávnym hodnotením dôkazov zasiahol
do ich označených základných práv. V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú:
„Krajský súd v Bratislave, ako aj Okresný súd Bratislava I uviedli, že Sťažovateľmi
uplatnená škoda bola v príčinnej súvislosti s neplatnosťou Zmluvy, a nie v príčinnej
súvislosti s Nezákonným rozhodnutím. Uznali však, že došlo k vydaniu nezákonného
rozhodnutia, ako aj k vzniku škody. ... bez ohľadu na skutočnosť, či Sťažovatelia alebo
niekto iný zavinil/spôsobil, že Zmluva bola neplatná, Správa katastra sama spôsobila
nezákonný stav, ktorému mohla a mala zabrániť tým, že by bola vydala zákonné
rozhodnutie, t. j. že by hneď zamietla návrh na povolenie vkladu. Akonáhle Správa katastra
povolila vklad vlastníckeho práva k Pozemku, Sťažovatelia začali realizovať svoj
podnikateľský zámer na Pozemku vo forme prevádzkovania lekárne... Sťažovatelia nemali
dôvod pochybovať o správnom rozhodnutí Správy katastra a museli z neho vychádzať.
Škoda, ktorá vznikla žalobcom, nevznikla ako následok neplatnosti Zmluvy. Škoda
je v príčinnej súvislosti s Nezákonným rozhodnutím. Ak Sťažovatelia aj uzatvorili neplatnú
Zmluvu, Správa katastra mala vydať hneď zákonné rozhodnutie (t. j. zamietnuť návrh
na povolenie vkladu). a tak by nevznikla žalobcom nimi uplatnená škoda,
a to z nasledovného dôvodu. Ak by Správa katastra nevydala Nezákonné rozhodnutie,
ale zákonné rozhodnutie, Sťažovatelia by hneď vedeli, že nemôžu nadobudnúť vlastnícke
právo k Pozemku a obstarali by si iný Pozemok, na ktorom by realizovali Zámer. Uvedeným
Sťažovatelia dôvodili v čl. IV. svojho odvolania... Krajský súd v Bratislave sa však
v odôvodnení svojho rozsudku... s touto námietkou vôbec nevysporiadal.
Pre úplnosť zdôrazňujeme, že Sťažovatelia boli v neistote až do 19. 4. 2006, kedy
nadobudlo právoplatnosť Konečné rozhodnutie, či nadobudnú vlastnícke právo k Pozemku
alebo nie, t. j. 4 roky. ...
Ako Sťažovatelia uviedli i v odvolaní, pre ustálenie zodpovednosti za škodu
nie je podstatné, že škoda vznikla ako dôsledok jedinej skutočnosti. Podstatné je, že táto
škoda bola spôsobená aspoň v dôsledku jednej skutočnosti, s ktorou právne predpisy
spájajú zodpovednosť za škodu. Ak škoda vznikla v dôsledku viacerých skutočností,
je potrebné tieto skutočnosti oddeliť a zistiť vo vzťahu ku každej skutočnosti, či by škoda
vznikla, ak by daná skutočnosť nenastala. Pri týchto skutočnostiach (bez ktorých by škoda
nevznikla, resp. by vznikla v menšom rozsahu) treba zas posúdiť, či právne predpisy s
týmito skutočnosťami spájajú zodpovednosť za škodu. Ak áno, za škodu zodpovedá osoba
určená právnymi predpismi, pokiaľ zodpovedná osoba nepreukáže liberačnú udalosť, resp.
pokiaľ sa nevyviní (ak to samozrejme pripúšťajú právne predpisy). Ak škoda vznikla v
dôsledku viacerých skutočností, za ktoré zodpovedajú viaceré osoby, pripadá do úvahy
spoločná zodpovednosť, ak to zas umožňujú právne predpisy. ...
Krajský súd v Bratislave sa však s vyššie uvedenými argumentmi vôbec
nevysporiadal.“
6. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie ich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil
na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade
krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré sťažovatelia označili, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
11. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv
rozsudkom krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal,
či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
14. Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných práv v tom,
že napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne nekonformný a krajský súd nesprávne
aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“). Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy
im mali priznať nárok na náhradu škody v sume, akú si uplatňovali, pretože boli
jednoznačne naplnené predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá im bola
spôsobená.
15. V danej veci ústavný súd konštatuje, že zákon o zodpovednosti za škodu zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.
16. V konkrétnych okolnostiach danej veci bolo zásadnou otázkou určenie, či medzi
nezákonným rozhodnutím správy katastra ako orgánu verejnej správy a údajnou škodou
sťažovateľa existuje príčinná súvislosť.
17. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý vo vzťahu k nedostatku príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím správy katastra a vznikom škody argumentoval: «Nárok
navrhovateľov okrem nesprávneho úradného postupu vychádzal aj z nezákonného
rozhodnutia, ktorým malo byť rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu. V danom
prípade uvedené rozhodnutie možno považovať za nezákonné z dôvodu, že bolo zrušené
katastrálnym úradom a neskôr bol tento „stav“ potvrdený aj rozsudkom krajského súdu.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že z troch uvedených
kumulatívnych podmienok, potrebných pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľa citovaného zákona nie je splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a vzniknutou škodou. Navrhovatelia totiž uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorá bola
aj podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu absolútne neplatná, nakoľko nerešpektovala
právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytového domu, a teda
nebola v súlade s ustan. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov... Navrhovatelia teda uzatvorili neplatnú zmluvu, ktorú predložili
správe katastra s návrhom na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Neplatnosť tejto
zmluvy si spôsobili navrhovatelia sami, prípadne spolu s predávajúcim, ktorým bolo Mesto
B... Aj keď možno konštatovať nezákonné rozhodnutie správy katastra, vznik škody nemožno
pripísať k zodpovednosti odporcu, pretože táto nevznikla v priamej príčinnej súvislosti
s jeho konaním. Pokiaľ by navrhovatelia neuzatvorili neplatnú kúpnu zmluvu, nedošlo
by k vzniku škody... Z výsluchu navrhovateľa v I. rade, ktorý zariaďoval všetky záležitosti
ohľadne kúpy a ďalších súvisiacich právnych úkonov, súd zistil, že pred uzatvorením kúpnej
zmluvy komunikoval s predávajúcim, pred overením geometrického plánu a ani potom si list
vlastníctva na pôvodný pozemok nevyžiadal a ani nijakým spôsobom nezisťoval na správe
katastra ďalšie okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na prevod predmetného pozemku okrem
zisťovania prípadných ťiarch od niektorých inštitúcií (plynárne, telekomunikácie). Následne
navrhovatelia uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorá bola absolútne neplatná. Súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu navrhovateľov v uplatnenej časti
nemožno vyhovieť pri neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním
odporcu, ktoré nebolo príčinou vzniku škody, ale túto spôsobila neplatnosť kúpnej zmluvy.»
V súlade s uvedeným krajský súd v napadnutom rozsudku doplnil: „Odvolací súd sa plne
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku aj vo vzťahu k nedostatku príčinnej
súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, keď škoda vznikla v dôsledku uzavretia
absolútne neplatnej kúpnej zmluvy medzi navrhovateľmi a Mestom B. Navrhovatelia
nemohli realizovať podnikateľský zámer nie v dôsledku nezákonného rozhodnutia správy
katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva, ale v dôsledku absolútne neplatnej kúpnej
zmluvy. Ak by totiž navrhovatelia uzavreli zmluvu platnú, po povolení vkladu vlastníckeho
práva by svoj podnikateľský zámer realizovať mohli.“
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
20. Napadnutý rozsudok krajského súdu poukazujúc na závery rozsudku okresného
súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov
a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd
sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu
ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
21. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom
sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jeho názor sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010). Medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
22. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
23. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy). Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46
ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady
na jej uplatnenie.
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľov relevantnú
právnu normu, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovatelia nespĺňali zákonné
podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa
čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani
svojvoľnosť, takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3
25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na skutočnosť,
že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013