Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 282/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. G., T., zastúpenej JUDr. J. Š., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní (o návrhu na zastavenie exekúcie) vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013

doručená sťažnosť Mgr. M. G., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom exekútorom Mgr. J. R.,

Exekútorský úrad T., pod sp. zn. EX 672/09 o vymoženie náhrady trov konania v sume

6 958,36 € v zmysle exekučného titulu – rozsudku okresného súdu č. k. -264

z 23. apríla 2009 – vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení povinnej. Dňa 3. júna

2010 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1

písm. b) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), o ktorom však

okresný súd dosiaľ nerozhodol a exekúciu nezastavil. Sťažovateľka tvrdí, že napriek

sťažnosti na prieťahy v konaní zaslanej 14. decembra 2010 predsedovi okresného súdu, ako

aj urgencii z 24. novembra 2011 je okresný súd v jej veci takmer tri roky nečinný. Dňa 23.

januára 2012 okresný súd sťažovateľke oznámil, že „nemôže rozhodnúť o zastavení

exekúcie“. V rámci tejto exekúcie sú zablokované bankové účty sťažovateľky, čím je

výrazným spôsobom obmedzená vo svojom vlastníckom práve. Nečinnosť okresného súdu

spôsobuje zbytočné prieťahy v predmetnom konaní, a takto sú porušované základné práva

sťažovateľky zaručené , a a právo zaručené čl.

6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a právo podľa dohovoru, aby okresnému súdu

prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 30 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 772,15 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky

smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s nerozhodnutím o jej návrhu na zastavenie exekučného konania podľa § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku (resp. s nečinnosťou okresného súdu v predmetnom

konaní), čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní

súdom môže založiť porušenie základného práva účastníka súdneho konania

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle prvej vety , ale

neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného

práva upraveného v (). K porušeniu tohto základného práva

zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup

všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom

dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka

konania, ochrany ktorých sa domáha ().

Z judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že nie každý zistený prieťah v

súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (, , I. ÚS

61/03, ). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov

sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (, ). Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý možno

vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Ústavný súd si na účely overenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky obsiahnutých

v jej sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. a z jeho obsahu zistil, že

na základe žiadosti sťažovateľky z 31. augusta 2009 okresný súd vydal opravné uznesenie

č. k. -295 z 10. mája 2010, ktorým opravil výrok exekučného titulu – rozsudku

č. k. -264 z 23. apríla 2009, pričom sumu 6 958,36 € nahradil sumou 99,58 €,

čo odôvodnil tým, že pri jeho písomnom vyhotovení došlo k pochybeniu, teda k zrejmej

nesprávnosti. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali žalobcovia (t. j. oprávnení)

27. mája 2010 odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Trnave uznesením

č. k. -327 z 28. septembra 2011 rozhodol, že „rozsudok súdu prvého stupňa

sa v napadnutej časti náhrady trov konania účastníkov ruší a vec sa mu v tejto časti vracia

na ďalšie konanie“. Následne okresný súd „rozhodol uznesením -339, že

povinná je povinná zaplatiť náhradu trov konania 8 124,91 €. Krajský súd vydal dňa

28. februára 2013 uznesenie, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil“; rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 28. marca 2013. Vychádzajúc

z uvedených skutočností okresný súd uznesením č. k. -46 z 10. júna 2013

(vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) exekúciu zastavil, pretože dospel k záveru, že

„rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie bolo zrušené a exekučné

konanie musí byť zastavené“.

Po preskúmaní danej veci a zhodnotení všetkých relevantných okolností prípadu

ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že exekučné konanie má špecifický charakter

a jeho predmetom nie je rozhodovanie o právach a povinnostiach účastníkov ako takých

(ako napr. v civilnom konaní), ale ide o vykonávacie konanie, ktorému rozhodovanie

o samotných právach, resp. povinnostiach predchádzalo. Skutočnosť, že Exekučný poriadok

neustanovuje žiadnu lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu účastníka

na zastavenie exekučného konania, však neznamená, že v exekučnom konaní nemôže

v dôsledku nečinnosti tohto súdu dochádzať k zbytočným prieťahom.

Podľa názoru ústavného súdu však o taký prípad v posudzovanom konaní nešlo

a rozhodnutie okresného súdu č. k. -46 z 10. júna 2013 o zastavení exekúcie

vydané po troch rokoch od doručenia mu návrhu sťažovateľky (3. júna 2010) malo svoje

opodstatnenie, a to práve v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov v (základnom)

konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , na výsledok ktorého musel

okresný súd čakať, pričom konečné rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu

doručené až 28. marca 2013. Z uvedeného dôvodu nemožno zodpovednosť za predĺženie

posudzovaného konania pripísať okresnému súdu. Napokon, aj sama sťažovateľka uviedla,

že o skutočnosti (a aj dôvode, pozn.), že okresný súd „nemôže rozhodnúť o zastavení

exekúcie“, bola oboznámená jeho listom z 23. januára 2012 (č. l. 31).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ). V prípade, keď

ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle

, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku

(napr. , ), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. )

alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. , ,

).

Keďže ústavný súd v posudzovanom konaní nezistil také významné prieťahy, ktoré

by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , resp.

ods. 1 dohovoru, a postupom okresného súdu nedošlo ani k odopretiu spravodlivosti

sťažovateľke, čo by mohlo viesť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z a dohovoru vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu

majetku (napr. ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013