Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 203/2013
PDF · 156.67 KB
No categories available
I. ÚS 203/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť V. K., B., a Ing. D. K., B., obaja zastúpení advokátom Mgr. M. H., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002 a takto
rozhodol:
1. Základné právo V. K. a Ing. D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. V. K. a Ing. D. K. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Základné právo V. K. a Ing. D. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 112/2002 p o r u š e n é n e b o l o .
5. V. K. a Ing. D. K. priznáva náhradu trov konania v sume 291,56 € (slovom
dvestodeväťdesiatjeden eur a päťdesiatšesť centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý zaplatiť na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. H. do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu.
6. V prevyšujúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 203/2013-10
z 27. marca 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. K. a Ing. D. K. (ďalej len
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 112/2002.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 2. januára 2001 bol Okresnému súdu
Bratislava IV doručený žalobný návrh sťažovateľov a ďalších účastníkov konania v právnej
veci o určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Následne 19. júla 2002 bola vec
v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
postúpená okresnému súdu a je vedená pod sp. zn. 15 C 112/2002. Do podania ústavnej
sťažnosti nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté, a to napriek podanej sťažnosti
na prieťahy zo strany sťažovateľov. Sťažovatelia porušenie označených základných práv
podľa ústavy a dohovoru vidia predovšetkým v neefektívnej činnosti okresného súdu,
v dôsledku ktorej celková doba konania na prvom stupni presiahla dvanásť rokov.
3. Sťažovatelia k priebehu konania ďalej uviedli, že okresný súd sa správa pasívne,
čo dokazuje fakt, že v priebehu dvanástich rokov nebolo vo veci nariadené ani jediné
pojednávanie. Prieťahmi v konaní podľa názoru sťažovateľov okresný súd znižuje možnosť
preukázať skutkový stav veci, keďže viaceré osoby, ktoré mohli byť potenciálnymi
svedkami v konaní, zomreli, resp. boli súdom uznané za nesvojprávne. K tomu taktiež
podotýkajú, že predlžovanie súdneho konania mnohokrát vyhovuje jednej strane sporu,
čím prestáva byť súd nestranným, a tak sa dostáva na stranu jedného z účastníkov sporu.
V okolnostiach daného prípadu namietané prieťahy sú v prospech protistrany sťažovateľov.
4. S poukazom na opísané skutočnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd
vyslovil, že ich základné právo garantované čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v označenom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať
bez zbytočných prieťahov, zaplatiť im každému finančné zadosťučinenie v sume 90 000 €
z titulu majetkovej ujmy a 35 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania
k rukám ich advokáta.
5. Pri odôvodňovaní požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovatelia
poukázali na to, že zbytočnými prieťahmi v konaní im vzniká majetková ujma, ktorá
spočíva okrem iného aj v ušlom nájomnom z prenájmu nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo
je sporné, čo tvorí predmet napadnutého konania pred okresným súdom. Sťažovatelia
súčasne vidia ujmu aj v samotnej dĺžke konania, pričom v tejto súvislosti zdôrazňujú
základný právny princíp, že pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť.
6. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti z 29. mája 2013
zhrnula doterajší priebeh konania a konštatovala, že v dôsledku vysokého počtu
vecí v oddelení v čase podania návrhu a pretrvávania tohto množstva do súčasnosti,
ako i pre vady návrhu a procesné zmeny okresný súd nemohol vo veci rozhodnúť skôr.
Subjektívne zavinenie zákonného sudcu či iných zamestnancov súdu predsedníčka súdu
nezistila.
7. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy
a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu
posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva, ústavný súd nepovažuje
ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných
na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03, I. ÚS 255/08).
8. Vo vzťahu k namietaným základným právam podľa ústavy a dohovoru ústavný
súd v prvom rade konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako ďalej z judikatúry
ústavného súdu vyplýva, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť
numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať
za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho
konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky
civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle
konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného
súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa
ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu
zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania
účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré
môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa
v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999,
I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010). Pri zvážení už uvedených kritérií
je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť sťažovateľov nebola v primeranej lehote
prerokovaná a najmä právoplatne skončená.
9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná
vec sa po právnej a skutkovej stránke javí zložitejšou, avšak zároveň podotýka,
že ani charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať bez meritórneho
rozhodnutia tak neprimerane dlhú dobu. Nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu
konania pred okresným súdom bola dĺžka konania viac ako 12 rokov, a to bez ohľadu
na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším
či nedostatočným počtom sudcov a podobne.
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho
právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe
celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní napadnutého konania ústavný súd
ďalej konštatuje, že okresný súd v priebehu celého konania nepostupoval dôsledne,
neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných
dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. V Občianskom súdnom poriadku je dosť
procesných inštitútov, ktorých správne použitie zabezpečí, aby bolo rozhodnuté
bez zbytočných prieťahov či v primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114, § 117, § 119
a pod. OSP). Totiž požiadavku, aby ochrana práv bola poskytnutá v primeranej dobe,
netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže
byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania,
ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne
na ostatných občanov.
11. Ústavný súd berie do úvahy, že konajúci okresný súd vykonal vo veci niekoľko
potrebných procesných úkonov, avšak ani táto skutočnosť nepostačuje na materiálnu
garanciu ochrany základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov.
K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu (senátu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje
k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne
procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.
12. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v priebehu konania ústavný súd dospel
k záveru, že aj sťažovatelia prispeli k predĺženiu konania. Ústavný súd poukazuje na viacero
nekvalifikovaných podaní zo strany sťažovateľov, na ktoré okresný súd nútene reagoval
procesnými úkonmi smerujúcimi k odstráneniu vád konania (uznesenia z 2. februára 2002,
6. apríla 2004, 25. mája 2005, 14. septembra 2009). Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil
pri určovaní primeraného zadosťučinenia vyjadreného peniazmi.
13. V období od 26. októbra 2005 do 20. júna 2006 a od 31. augusta 2010
do 6. októbra 2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) a keďže sťažovatelia označené obdobie konania pred krajským súdom nenamietali,
ústavný súd sa ním bližšie nezaoberal. Uvedená skutočnosť však nemení záver ústavného
súdu o existencii zbytočných prieťahov v napadnutom konaní pred okresným súdom.
14. Ústavný súd rovnako s ohľadom na označené kritériá posudzoval existenciu
prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel,
že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho,
čo bolo pre sťažovateľov v hre. V danom prípade išlo o určenie vlastníckeho práva
a eventuálnu náhradu vzniknutej škody, ktorá ovplyvňuje zdroj príjmu sťažovateľov, a preto
právom žiadali o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty.
15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania
ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že okresný súd v prerokovávanej veci porušil
základné právo sťažovateľov konať bez zbytočných prieťahov a skončiť vec v primeranej
dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sa namieta.
16. V nadväznosti na prvý bod výroku nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej
ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd dospel k záveru, že iba
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Vzhľadom
na okolnosti prípadu, povahu veci, celkovú dĺžku konania, ale v neposlednom rade
aj správanie účastníkov konania, považuje ústavný súd v danom prípade sumu 3 000 €
za zodpovedajúcu primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľov za ujmu, ktorú
zatiaľ utrpeli. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ale aj úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia za existujúci stav právnej
neistoty, čo sa týka výsledku súdneho sporu zapríčineného výlučne súdom, a nie reparácia
žalovaného nároku, o ktorom bude rozhodovať všeobecný súd. Preto žiadosti o priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 90 000 € z titulu majetkovej ujmy nemohol vôbec
vyhovieť a žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 35 000 € z titulu
nemajetkovej ujmy každému zo sťažovateľom vyhovel len sčasti.
18. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.
19. Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ústavy. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom
a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému
reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať
a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu
by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Ústavný súd
ďalej konštatuje, že nečinnosť, resp. nesústredený a neefektívny postup orgánu verejnej
moci v konaní (v danom prípade okresného súdu), ktorá viedla k porušeniu základného
práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Na to, aby takýto postup všeobecného súdu mal za následok porušenie základného
práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku
znamenala odmietnutie reálneho prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu v zmysle
porušenie zákazu denegatio iustitiae, teda musí ísť o dlhotrvajúcu a súvislú nečinnosť, ktorá
v čase podania sťažnosti ústavnému súdu pretrváva (podobne III. ÚS 283/08).
20. Posudzujúc všetky okolnosti daného prípadu, vrátane správania účastníkov
konania a po preskúmaní postupu okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že právo
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy porušené nebolo. Napriek skutočnosti,
že okresný súd postupoval v sťažovateľmi napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi,
a tým porušil ich základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu), vzhľadom na priebežné vykonávanie
relevantných procesných úkonov a na absenciu dlhotrvajúcej a súvislej nečinnosti
v napadnutom konaní je ústavný súd toho názoru, že intenzita, ale najmä povaha
zbytočných prieťahov v tomto prípade nedosiahla taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver
o porušení týchto označených práv sťažovateľov.
21. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľov.
S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal
sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 291,56 € (2 úkony právnej pomoci
v roku 2013, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti v prospech
každého zo sťažovateľov, po 130,16 €, krátených o 50 % a paušálna náhrada hotových
výdavkov po 7,81 €). Sťažovateľom ústavný súd nepriznal náhradu trov konania za písomný
súhlas s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, tak ako to požadoval ich právny
zástupca, keďže nešlo o úkon vo veci samej a ani účelne vynaložený úkon, pretože takéto
oznámenie mohlo byť súčasťou samotnej ústavnej sťažnosti, a nie samostatným podaním
zaslaným až na výzvu ústavného súdu. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia
je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2013