Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 203/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť V. K., B., a Ing. D. K., B., obaja zastúpení advokátom Mgr. M. H., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. K. a Ing. D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. K. a Ing. D. K. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Základné právo V. K. a Ing. D. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é n e b o l o .

5. V. K. a Ing. D. K. priznáva náhradu trov konania v sume 291,56 € (slovom

dvestodeväťdesiatjeden eur a päťdesiatšesť centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý zaplatiť na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. H. do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

6. V prevyšujúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

z 27. marca 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. K. a Ing. D. K. (ďalej len

„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 2. januára 2001 bol Okresnému súdu

Bratislava IV doručený žalobný návrh sťažovateľov a ďalších účastníkov konania v právnej

veci o určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Následne 19. júla 2002 bola vec

v zmysle ustanovenia (ďalej aj „OSP“)

postúpená okresnému súdu a je vedená pod sp. zn. . Do podania ústavnej

sťažnosti nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté, a to napriek podanej sťažnosti

na prieťahy zo strany sťažovateľov. Sťažovatelia porušenie označených základných práv

podľa a dohovoru vidia predovšetkým v neefektívnej činnosti okresného súdu,

v dôsledku ktorej celková doba konania na prvom stupni presiahla dvanásť rokov.

3. Sťažovatelia k priebehu konania ďalej uviedli, že okresný súd sa správa pasívne,

čo dokazuje fakt, že v priebehu dvanástich rokov nebolo vo veci nariadené ani jediné

pojednávanie. Prieťahmi v konaní podľa názoru sťažovateľov okresný súd znižuje možnosť

preukázať skutkový stav veci, keďže viaceré osoby, ktoré mohli byť potenciálnymi

svedkami v konaní, zomreli, resp. boli súdom uznané za nesvojprávne. K tomu taktiež

podotýkajú, že predlžovanie súdneho konania mnohokrát vyhovuje jednej strane sporu,

čím prestáva byť súd nestranným, a tak sa dostáva na stranu jedného z účastníkov sporu.

V okolnostiach daného prípadu namietané prieťahy sú v prospech protistrany sťažovateľov.

4. S poukazom na opísané skutočnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd

vyslovil, že ich základné právo garantované a a právo podľa

ods. 1 dohovoru v označenom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať

bez zbytočných prieťahov, zaplatiť im každému finančné zadosťučinenie v sume 90 000 €

z titulu majetkovej ujmy a 35 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania

k rukám ich advokáta.

5. Pri odôvodňovaní požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovatelia

poukázali na to, že zbytočnými prieťahmi v konaní im vzniká majetková ujma, ktorá

spočíva okrem iného aj v ušlom nájomnom z prenájmu nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo

je sporné, čo tvorí predmet napadnutého konania pred okresným súdom. Sťažovatelia

súčasne vidia ujmu aj v samotnej dĺžke konania, pričom v tejto súvislosti zdôrazňujú

základný právny princíp, že pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť.

6. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti z 29. mája 2013

zhrnula doterajší priebeh konania a konštatovala, že v dôsledku vysokého počtu

vecí v oddelení v čase podania návrhu a pretrvávania tohto množstva do súčasnosti,

ako i pre vady návrhu a procesné zmeny okresný súd nemohol vo veci rozhodnúť skôr.

Subjektívne zavinenie zákonného sudcu či iných zamestnancov súdu predsedníčka súdu

nezistila.

7. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov

a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu

posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva, ústavný súd nepovažuje

ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných

na meritórne rozhodnutie veci (napr. , , ).

8. Vo vzťahu k namietaným základným právam podľa a dohovoru ústavný

súd v prvom rade konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa si osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. , ). Ako ďalej z judikatúry

ústavného súdu vyplýva, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť

numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať

za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho

konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky

civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle

konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného

súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa

ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu

zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania

účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré

môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa

v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999,

, alebo ). Pri zvážení už uvedených kritérií

je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť sťažovateľov nebola v primeranej lehote

prerokovaná a najmä právoplatne skončená.

9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná

vec sa po právnej a skutkovej stránke javí zložitejšou, avšak zároveň podotýka,

že ani charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať bez meritórneho

rozhodnutia tak neprimerane dlhú dobu. Nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu

konania pred okresným súdom bola dĺžka konania viac ako 12 rokov, a to bez ohľadu

na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším

či nedostatočným počtom sudcov a podobne.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho

právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe

celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 a dohovoru. Po preskúmaní napadnutého konania ústavný súd

ďalej konštatuje, že okresný súd v priebehu celého konania nepostupoval dôsledne,

neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných

dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. V je dosť

procesných inštitútov, ktorých správne použitie zabezpečí, aby bolo rozhodnuté

bez zbytočných prieťahov či v primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114, § 117, § 119

a pod. ). Totiž požiadavku, aby ochrana práv bola poskytnutá v primeranej dobe,

netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže

byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania,

ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne

na ostatných občanov.

11. Ústavný súd berie do úvahy, že konajúci okresný súd vykonal vo veci niekoľko

potrebných procesných úkonov, avšak ani táto skutočnosť nepostačuje na materiálnu

garanciu ochrany základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov.

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním

príslušného súdu (senátu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje

k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa a

ods. 1 dohovoru nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne

procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

12. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v priebehu konania ústavný súd dospel

k záveru, že aj sťažovatelia prispeli k predĺženiu konania. Ústavný súd poukazuje na viacero

nekvalifikovaných podaní zo strany sťažovateľov, na ktoré okresný súd nútene reagoval

procesnými úkonmi smerujúcimi k odstráneniu vád konania (uznesenia z 2. februára 2002,

6. apríla 2004, 25. mája 2005, 14. septembra 2009). Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil

pri určovaní primeraného zadosťučinenia vyjadreného peniazmi.

13. V období od 26. októbra 2005 do 20. júna 2006 a od 31. augusta 2010

do 6. októbra 2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) a keďže sťažovatelia označené obdobie konania pred krajským súdom nenamietali,

ústavný súd sa ním bližšie nezaoberal. Uvedená skutočnosť však nemení záver ústavného

súdu o existencii zbytočných prieťahov v napadnutom konaní pred okresným súdom.

14. Ústavný súd rovnako s ohľadom na označené kritériá posudzoval existenciu

prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel,

že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho,

čo bolo pre sťažovateľov v hre. V danom prípade išlo o určenie vlastníckeho práva

a eventuálnu náhradu vzniknutej škody, ktorá ovplyvňuje zdroj príjmu sťažovateľov, a preto

právom žiadali o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania

ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že okresný súd v prerokovávanej veci porušil

základné právo sťažovateľov konať bez zbytočných prieťahov a skončiť vec v primeranej

dobe v zmysle uvedeného a dohovoru, ktorých porušenie

sa namieta.

16. V nadväznosti na prvý bod výroku nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej

ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému

súdu podľa a konať

vo veci bez zbytočných prieťahov.

17. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže

ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa náhradou

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd dospel k záveru, že iba

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Vzhľadom

na okolnosti prípadu, povahu veci, celkovú dĺžku konania, ale v neposlednom rade

aj správanie účastníkov konania, považuje ústavný súd v danom prípade sumu 3 000 €

za zodpovedajúcu primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľov za ujmu, ktorú

zatiaľ utrpeli. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ale aj úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia

je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia za existujúci stav právnej

neistoty, čo sa týka výsledku súdneho sporu zapríčineného výlučne súdom, a nie reparácia

žalovaného nároku, o ktorom bude rozhodovať všeobecný súd. Preto žiadosti o priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 90 000 € z titulu majetkovej ujmy nemohol vôbec

vyhovieť a žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 35 000 € z titulu

nemajetkovej ujmy každému zo sťažovateľom vyhovel len sčasti.

18. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

19. Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu zaručeného . Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom

a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému

reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať

a rozhodnúť (, ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu

by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ). Ústavný súd

ďalej konštatuje, že nečinnosť, resp. nesústredený a neefektívny postup orgánu verejnej

moci v konaní (v danom prípade okresného súdu), ktorá viedla k porušeniu základného

práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa

. Na to, aby takýto postup všeobecného súdu mal za následok porušenie základného

práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku

znamenala odmietnutie reálneho prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu v zmysle

porušenie zákazu denegatio iustitiae, teda musí ísť o dlhotrvajúcu a súvislú nečinnosť, ktorá

v čase podania sťažnosti ústavnému súdu pretrváva (podobne ).

20. Posudzujúc všetky okolnosti daného prípadu, vrátane správania účastníkov

konania a po preskúmaní postupu okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že právo

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa porušené nebolo. Napriek skutočnosti,

že okresný súd postupoval v sťažovateľmi napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi,

a tým porušil ich základné právo zaručené v a dohovoru

(ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu), vzhľadom na priebežné vykonávanie

relevantných procesných úkonov a na absenciu dlhotrvajúcej a súvislej nečinnosti

v napadnutom konaní je ústavný súd toho názoru, že intenzita, ale najmä povaha

zbytočných prieťahov v tomto prípade nedosiahla taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver

o porušení týchto označených práv sťažovateľov.

21. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľov.

S poukazom na a vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal

sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 291,56 € (2 úkony právnej pomoci

v roku 2013, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti v prospech

každého zo sťažovateľov, po 130,16 €, krátených o 50 % a paušálna náhrada hotových

výdavkov po 7,81 €). Sťažovateľom ústavný súd nepriznal náhradu trov konania za písomný

súhlas s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, tak ako to požadoval ich právny

zástupca, keďže nešlo o úkon vo veci samej a ani účelne vynaložený úkon, pretože takéto

oznámenie mohlo byť súčasťou samotnej ústavnej sťažnosti, a nie samostatným podaním

zaslaným až na výzvu ústavného súdu. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia

je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

22. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013