Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 387/2013
PDF · 262.46 KB
No categories available
II. ÚS 387/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž., a sťažnosť Ing. P. B., B.,
zastúpených advokátom JUDr. M. O., Ž., ktorou namietajú porušenie základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 19 Cb 297/2009-411
z 21. septembra 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 448/2011
z 2. februára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Ing. P. B. vedenú pod sp. zn. Rvp 15019/2013 a sťažnosť obchodnej
spoločnosti P., a. s., vedenú pod sp. zn. Rvp 15020/2013 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15019/2013.
2. Sťažnosti Ing. P. B. a obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 26/2012
z 29. januára 2013, ktorá je ústavným súdom vedená pod sp. zn. Rvp 15020/2013 a ktorou
žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa P., a. s., so sídlom Ž. na súdnu a inú právnu ochranu
zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Žiline
sp. zn. 19 Cb 297/2009 zo dňa 21. 09. 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
13 Cob 448/2011 zo dňa 02. 02. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Obdo 26/2012 zo dňa 29. 01. 2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 19 Cb 297/2009 zo dňa 21. 09. 2011,
uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 448/2011 zo dňa 02. 02. 2012 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 26/2012 zo dňa 29. 01. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia
Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú
povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi P., a. s., so sídlom Ž. do tridsať dní
od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,15 EUR...“
Dňa 14. mája 2013 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť Ing. P. B., B. (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietal porušenie rovnakých
základných práv rovnakými rozhodnutiami súdov a žiadal vydať nález totožného znenia.
Vec je ústavným súdom vedená pod sp. zn. Rvp 15019/2013.
Ako vyplynulo z oboch sťažností a ich príloh, sťažovateľ v 1. rade je ako žalovaný
účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 19 Cb 297/2009, v ktorom
sa pôvodne iba proti nemu žalobou doručenou okresnému súdu 18. septembra 2009
domáhala spoločnosť E. so sídlom Holandské kráľovstvo (ďalej len „žalobca“), zaplatenia
sumy 100 000 € s príslušenstvom. Na návrh žalobcu z 18. apríla 2011 okresný súd
uznesením č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011 pripustil vstup do konania
sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade a Ing. P. P. ako žalovaného v 3. rade.
Žalobca svoj návrh na pripustenie do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného
v 2. rade a Ing. P. P. ako žalovaného v 3. rade odôvodnil tým, že predmetom konania je
zaplatenie dojednanej odplaty za postúpenie pohľadávky (voči dlžníkovi T. M., a. s.,
z nevrátených pôžičiek) na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej 2. apríla
2008 medzi žalobcom a štatutárnymi orgánmi sťažovateľa v 1. rade pri dojednaní
odkladacej podmienky účinnosti zmluvy podľa § 64 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).
Zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená ešte pred vznikom sťažovateľa v 1. rade,
avšak žalobca nemá možnosť zistiť, či sťažovateľ v 1. rade tento právny úkon štatutárnych
orgánov schválil v zmysle § 64 ods. 1 Obchodného zákonníka. Sťažovateľ v 1. rade bol
založený zakladateľskou zmluvou z 3. marca 2008 a do obchodného registra bol zapísaný
29. apríla 2008. Sťažovateľ v 2. rade a Ing. P. P. vystupovali ako osoby oprávnené konať
v mene založenej spoločnosti. S poukazom na § 64 ods. 1 Obchodného zákonníka žalobca
navrhol, aby okresný súd alternatívne podľa výsledku vykonaného dokazovania zaviazal
na zaplatenie sťažovateľa v 1. rade a ak sa vykonaným dokazovaním preukáže, že
sťažovateľ v 1. rade neschválil právny úkon sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. ako osôb
konajúcich v jeho mene pred jeho vznikom (t. j. uzatvorenie zmluvy o postúpení
pohľadávky), navrhol, aby okresný súd vydal rozsudok, ktorým zaviaže na zaplatenie
žalovanej sumy sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. spoločne a nerozdielne.
Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411
z 21. septembra 2011, okresný súd návrhu žalobcu podľa § 92 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) vyhovel
s poukazom na to, že návrh žalobcu na pristúpenie ďalších žalovaných do sporového
konania je procesnou dispozíciou, ktorá je výlučne v jeho rukách; obsahuje všetky
predpísané procesné náležitosti pre takýto návrh a vyhovenie tomuto návrhu nie je ani
v rozpore so zásadou hospodárnosti. Ako ďalej vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu, obsah podania žalobcu z 18. apríla 2011 vyhodnotil okresný súd tak, že
žalobca nežiada vydanie alternatívneho rozhodnutia, ale rozhodnutia eventuálneho (ak súd
nevyhovie žalobe žalobcu voči sťažovateľovi v 1. rade, teda primárnemu petitu žaloby,
žalobca navrhuje zaviazať na plnenie sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. spoločne
a nerozdielne). Pretože nejde o kvalitatívnu ani kvantitatívnu zmenu pôvodnej žaloby
žalobcom a ani o zmenu rozhodujúcich skutkových okolností, okresný súd dospel k názoru,
že nejde o zmenu petitu, o ktorej by bolo potrebné rozhodovať.
Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie sťažovatelia v 1. a 2. rade, pričom (zhodne)
dôvodili tým, že nejde o eventuálny petit, keďže nie je zachovaná totožnosť účastníkov na
strane žalovaných, a nejde ani o druhovú odlišnosť žiadaných plnení. Postup žalobcu
označili za špekulatívny a vyčítali okresnému súdu, že pred rozhodnutím si neustálil, či
k schváleniu úkonu došlo, kedy sa tak stalo a kým bol úkon schválený. Okresný súd mal
rozhodnúť aj o prípadnej zmene petitu, pretože za danej situácie, ak nadobudne uznesenie
okresného súdu o pripustení vstupu do konania nových žalovaných právoplatnosť, v konaní
sa žalobca naďalej domáha plnenia iba od sťažovateľa v 1. rade a vo vzťahu k ostatným
žalovaným niet žiadneho petitu. Sťažovatelia v 1. a 2. rade navrhli napadnuté rozhodnutie
okresného súdu zrušiť alebo zmeniť tak, že návrh žalobcu na pristúpenie nových žalovaných
a na zmenu petitu sa zamieta.
Krajský súd uznesením sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 odvolanie
sťažovateľov odmietol podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) OSP, pretože bolo podané
niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 podali
sťažovatelia v 1. a 2. rade dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnili tým, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237 písm. f) OSP. Súd prvého stupňa i odvolací súd nesprávne
vyhodnotili obsah a dôsledky návrhu žalobcu z 18. apríla 2011, čo má za následok
absolútnu zmätočnosť vedenia konania a odňatie možnosti konať pred súdom. Okresný súd
pochybil, ak nerozhodol o zmene petitu návrhu vo vzťahu k žalovaným, ktorých do konania
pripustil. Sťažovatelia zdôraznili, že žalovaný nárok nemožno alternatívne ani eventuálne
uplatniť proti iným subjektom, pokiaľ by žalovaný v 1. rade nebol pasívne legitimovaný.
Za zmenu návrhu treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca hoci požaduje rovnaké
plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol
v žalobe (R 33/2009). Čo sa týka eventuálneho petitu, poukázali na judikát R 52/1999.
Podľa dovolateľov je navyše otázne, či výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom
na konanie o zmenenom návrhu.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013 dovolanie
sťažovateľa v 1. a 2. rade odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s ustanovením § 218
ods. 1 písm. c) OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, uznesením krajského súdu sp. zn.
13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012
z 29. januára 2013 odôvodnili obaja sťažovatelia zhodne tým, že tieto rozhodnutia sú
arbitrárne, svojvoľné, popierajú zásady civilného procesu a sú zmätočné. Okresný súd sám
aktívne modifikoval podanie žalobcu z 18. apríla 2011 „vyhodnotením“ jeho obsahu.
Zaviedol tak inštitút „náhradného (eventuálneho) žalovaného“ pre prípad, že riadny
žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný, hoci procesné právo nepripúšťa uplatňovať
návrh voči žalovaným alternatívne alebo eventuálne a súčasne na základe iných skutkových
dôvodov. Okresný súd úplne opomenul rozhodnúť o navrhovanej zmene petitu, avšak
de facto ju schválil v rámci uznesenia o pripustení ďalších žalovaných do konania. Navyše,
na strane žalovaných by došlo k neprípustnej kumulácii samostatného a nerozlučného
spoločenstva. Sťažovatelia ďalej zopakovali i ďalšie dôvody, pre ktoré podľa ich názoru
došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, tak ako ich uviedli už v odvolaní a dovolaní.
Nerovnosť v prístupe k účastníkom zo strany všeobecných súdov sa prejavila v tom, že
žalobcovi bolo umožnené postupom všeobecných súdov „vyhľadávanie žalovaného“ pre
prípad, že by žalovaný v 1. rade nebol v spore pasívne legitimovaný. Pokiaľ krajský súd
a najvyšší súd odmietli opravné prostriedky sťažovateľov, odmietli tým poskytnúť
sťažovateľom ochranu a vecne preskúmať postup súdu, ktorý bol nezákonný a arbitrárny.
Ako vyplýva z uvedeného, obaja sťažovatelia podanými sťažnosťami namietajú
porušenie rovnakých práv, ku ktorému malo dôjsť rovnakými rozhodnutiami všeobecných
súdov a navyše z rovnakých dôvodov.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 15019/2013 a sp. zn. Rvp 15020/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť rozhodnutí všeobecných
súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované
právne normy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia a obe sťažnosti spojil
na spoločné konanie (ďalej len „sťažnosť“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tak
uznesením okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, uznesením
krajského súdu sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012, ako aj uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013. K porušeniu citovaných ustanovení ústavy
a dohovoru vo vzťahu k sťažovateľom malo podľa ich presvedčenia dôjsť tým, že všetky
označené rozhodnutia všeobecných súdov sú nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči uzneseniu
okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľov, ktorá smerovala
voči uzneseniu okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, a dospel
k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených
námietkach porušenia ich základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože
preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade
odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľov rozhodol
uznesením sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol
súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľov bolo prípustné
a dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľov, ktorá
smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011.
Ústavný súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti
sťažnosti sťažovateľov, ktorá smerovala voči uzneseniu krajského súdu sp. zn.
13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012
z 29. januára 2013. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovatelia
tvrdili, že k porušeniu ich práv došlo oboma týmito rozhodnutiami.
Ústavný súd už v minulosti zaujal názor (napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a (súbežne) podanej sťažnosti ústavnému súdu (majúc
na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) za predpokladu, že je zachovaná vo vzťahu
rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie odmietnuté.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 uviedol:
«Pre vyhodnotenie, či žalovaný v 1/ rade a v 2/ rade boli osobami oprávnenými na
podanie odvolania, bolo určujúce, že pri napadnutom uznesení okresný súd postupoval
podľa ust. § 92 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého na návrh účastníka konania môže súd
pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania
vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.
Kto je oprávnený podať odvolanie, rieši ust. § 201 O. s. p. v spojení s ust. § 206
Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu
prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Kto je účastníkom konania upravujú ust. § 90, § 92, § 93, § 94 O. s. p.
Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. do okruhu účastníkov, ktorí nie sú oprávnení
na podanie odvolania, je potrebné zahrnúť aj toho účastníka, ktorému rozhodnutím súdu
nebola spôsobená v jeho právach určitá ujma.
Dispozičná zásada, ktorá ovláda sporové konanie, výslovne zakladá žalobcovi právo
výberu a určenia, proti komu svoj nárok uplatní. Pôvodne žalovaný a to v danom prípade
žalovaný v 1/ rade, ani ten, koho pristúpenie na strane žalovaného bolo pripustené, a to
žalovaného v 2/ rade, však právo podať odvolanie nemajú, keďže s odkazom na ust. § 92
ods. 1 O. s. p. sa s takýmto návrhom nevyžaduje súhlas žalovaného. Odvolací súd
poukazuje, že k takejto právnej situácii už bolo judikované rozhodnutie Rc 28/2000,
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. mája 1998, sp. zn. 3 Cdo 92/97, podľa ktorého
právnej vety... „proti uzneseniu súdu o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do
konania na strane žalovaného je odvolanie zásadne prípustné. Môže ho podať žalobca,
ktorý takýto návrh (na pristúpenie) nepodal, resp. ktorý s pristúpením do konania
nesúhlasil, pokiaľ súd pristúpenie účastníka pripustil. Pôvodný žalovaný, ani ten, koho
pristúpenie na strane žalovaného bolo pripustené, však právo podať odvolanie nemajú“.
Na základe vyššie uvedeného preto krajský súd odvolanie žalovaného v 1/ a v 2/ rade
odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., pretože bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.
Pre úplnosť poukazuje krajský súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Obo 91/99 zo súdnej praxe, publikované pod č. 6/2000, ktoré sa rovnako zaoberalo
výkladom ust. § 92 ods. 1 O. s. p. v rovine už odvolacieho konania, podľa ktorej
sformulovanej právnej vety tohto rozhodnutia vyplýva... „ak má účastník, pristupujúci do
konania, vystupovať na strane žalovaného, nemôže svojmu vstupu zabrániť ani svojim
nesúhlasom, ani podaním odvolania“.
Na základe vyššie uvedených zhodnotení, pokiaľ došlo k odmietnutiu odvolania
žalovaných v 1/ a v 2/ rade, tak krajský súd nemal priestor zaoberať sa odvolacími dôvodmi
žalovaných v1 / a v 2/ rade, ani v procesno-právnej rovine námietkami formulácie
žalobného petitu, a ani vo vecno-právnej rovine. V konečnom dôsledku argumentácia
žalovaných v 1/ a v 2/ rade vo vecno-právnej rovine bude riešená až v rámci meritórneho
prejednávania veci pred okresným súdom, a preto ani z tohto dôvodu nebol daný priestor,
aby sa krajský súd v tejto časti odvolacími dôvodmi žalovaných v 1/ a v 2/ rade zaoberal.»
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013 odôvodnil takto:
„S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
V podanom dovolaní dovolatelia namietli, že súd prvého stupňa a odvolací súd,
nesprávne vyhodnotili obsah a dôsledky návrhu žalobcu zo dňa 18. 04. 2011, čo má podľa
nich za následok absolútnu zmätočnosť vedenia súdneho konania a odňatie možnosti konať
pred súdom a nesprávne rozhodli, keď pripustili žalovaného 2/ a 3/ do konania.
K námietke nesprávne vyhodnoteného návrhu žalobcu z 18. 04. 2011 dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu. Úvahu súdu
či uvedené podanie žalobcu je návrhom podľa ustanovenia § 95 O. s. p., a či výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí
s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a jeho
myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. dovolací súd nemôže prehodnocovať (rozhodnutie 49/2007 ZSP). Súčasne je
potrebné poukázať na výlučné dispozičné právo žalobcu so žalobou, preto prípadný, vadný
procesný postup súdu prvého stupňa súvisiaci s návrhom z 18. 04. 2011 sa dotýka
procesných práv žalobcu, ktorému patrí právo namietať vadu konania.
Žalobca navrhol pripustiť, aby do konania pristúpili ďalší účastníci na strane
žalovaného (č. l. 396), súd prvého stupňa preto rozhodol o takomto návrhu žalobcu v súlade
s nižšie citovaným ustanovením § 92 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto jeho rozhodnutiu podali
žalovaní 1/ a 2/ odvolanie, ktoré odvolací súd odmietol (ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 O. s. p. môže súd na návrh účastníka pripustiť, aby do
konania pristúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný,
ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Bez návrhu takéto pristúpenie ďalšej osoby nie je
možné. Z dispozičnej zásady, ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie
ďalšieho účastníka konania na strane odporcu môže navrhnúť len navrhovateľ. Odporca
túto možnosť nemá. Návrhu, aby do konania pristúpil ďalší účastník na strane
navrhovateľa, môže súd vyhovieť len vtedy, ak s týmto táto osoba vysloví súhlas, pretože
nikto sa nemôže proti svojej vôli stať navrhovateľom. Súhlas toho, kto má vystupovať na
strane odporcu, sa nevyžaduje, keďže odporca nemôže určovať okruh účastníkov konania.
Povinnosťou súdu je rozhodnúť o takomto návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do
konania.
Otázku práva na odvolanie proti rozhodnutiu o pripustení pristúpenia ďalšieho
účastníka na strane odporcu rieši rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. mája 1998, sp. zn. 3 Cdo 92/1997, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 28/2000 tak, že proti uzneseniu súdu
o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu je odvolanie
zásadne prípustné, pretože to zákon výslovne nevylučuje. K podaniu odvolania je
subjektívne legitimovaný účastník, ale nie každý účastník môže podať odvolanie. Odvolanie
nemôže podať ten účastník, ktorý sa po vyhlásení uznesenia tohto práva výslovne vzdal
(§ 207 ods. 2 O. s. p.) a tiež ten, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá,
i menej významná ujma na jeho právach. Môže ho podať navrhovateľ (žalobca), ktorý
takýto návrh (na pristúpenie) nepodal, resp. ktorý s pristúpením do konania nesúhlasil,
pokiaľ súd pristúpenie účastníka pripustil. Ani pôvodný odporca (žalovaný), ani ten, koho
pristúpenie na strane odporcu bolo pripustené, právo podať odvolanie nemajú, lebo
pôvodného odporcu sa rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka na jeho starne netýka
a žiadnemu z týchto účastníkov nebola výrokom spôsobená ujma na jeho právach. Od
týchto záverov, z ktorých vychádzal aj odvolací súd, ako z odôvodnenia jeho uznesenia
vyplýva, nemal dôvod sa ani v predmetnej veci dovolací súd odchýliť.
Keďže žalovaní 1/ a 2/ nemali právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa, ktorým pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného,
odvolací súd tým, že odmietol ich odvolanie, neodňal žalovaným možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dovolanie žalovaných 1/ a 2/ podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu a uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že
súdy dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti
sťažovateľov neobstojí. Krajský súd i najvyšší súd dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovatelia v odvolaní a dovolaní nastolili, najmä podrobne odôvodnili, z akého dôvodu
považovali odvolanie za podané podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) OSP niekým, kto
na odvolanie nie je oprávnený, resp. dovolanie podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení
s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP za dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. Všeobecné súdy neponechali teda bez povšimnutia
žiadny z argumentov sťažovateľov, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie ich
rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovatelia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu i uzneseniu najvyššieho súdu
ďalej tvrdili, že tieto sú založené na takom výklade a aplikácii dotknutých ustanovení, ktoré
popierajú ich účel a zmysel. Sťažovatelia videli porušenie nimi označených základných práv
predovšetkým v tom, že postupom súdov im bola odňatá možnosť konať pred súdom,
a najmä v tom, že rozhodnutie okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra
2011 o pripustení vstupu do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade poprelo
účel a zmysel § 92 ods. 1 OSP, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľov
bol okresný súd povinný súčasne s rozhodnutím o pripustení vstupu do konania sťažovateľa
v 2. rade ako žalovaného v 2. rade rozhodnutím pripustiť i zmenu petitu, resp. bez
rozhodnutia o pripustení zmeny petitu nebolo možné rozhodnúť o pripustení vstupu do
konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012
z 29. januára 2013, tento dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nemožno meritórne
prerokovať, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné
[a neostalo iné, než dovolanie sťažovateľov odmietnuť podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované, avšak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby
využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá
dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
V tomto prípade najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nemožno
meritórne prerokovať, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je
prípustné – keďže sťažovatelia nemali právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa, ktorým pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného,
ani odvolací súd tým, že odmietol ich odvolanie, neodňal žalovaným možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Z uvedeného je zrejmé, že riešenie otázky prípustnosti dovolania sa odvíja od
vyriešenia otázky, či sťažovatelia boli osobami oprávnenými podať odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu.
Všeobecné súdy odôvodnili zápornú odpoveď na túto otázku ustálenou
argumentáciou, ktorá sa odvíja od dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 92/1997 z 26. mája 1998 uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 28/2000. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že
podať odvolanie proti uzneseniu súdu o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do
konania na strane odporcu nemôže účastník, ktorému výrokom rozhodnutia nebola
spôsobená určitá, i menej významná ujma na jeho právach. Ani pôvodný odporca
(žalovaný), ani ten, koho pristúpenie na strane odporcu bolo pripustené, právo podať
odvolanie nemajú, lebo pôvodného odporcu sa rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka
na jeho starne netýka a žiadnemu z týchto účastníkov nebola výrokom spôsobená ujma na
jeho právach.
Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom všeobecných súdov a považuje ho
za ústavne konformný aj preto, že rešpektuje základné zásady občianskeho súdneho konania
vrátane princípu práva dispozície s vecou žalobcu. Aj ústavný súd považuje za nepochybne
správny záver všeobecných súdov, v zmysle ktorého pristupujúci nový žalovaný do konania
nemôže svojmu vstupu do konania zabrániť, rovnako ako to nemôže urobiť ani žalovaný,
ktorý je ním na začiatku občianskeho súdneho konania.
Už len z týchto dôvodov je zrejmé, že sťažovateľmi označené základné práva
rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu nemohli byť porušené a už len z týchto
dôvodov je namieste sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať v zhode
so záverom odôvodnenia uznesenia krajského súdu vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov
o potrebe vyriešenia otázky, čo má byť po právoplatnom pripustení vstupu do konania
sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade predmetom konania vo vzťahu k nemu, že
táto otázka bude riešená až v rámci meritórneho prerokovania veci pred okresným súdom.
V ďalšom priebehu konania pred okresným súdom bude okresný súd povinný pri
rozhodovaní o žalobe žalobcu vysporiadať sa aj s uvedenou argumentáciou sťažovateľov.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013