Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 387/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž., a sťažnosť Ing. P. B., B.,

zastúpených advokátom JUDr. M. O., Ž., ktorou namietajú porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -411

z 21. septembra 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 2. februára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Ing. P. B. vedenú pod sp. zn. a sťažnosť obchodnej

spoločnosti P., a. s., vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Ing. P. B. a obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -411 z 21. septembra 2011, uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. februára 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. januára 2013, ktorá je ústavným súdom vedená pod sp. zn. a ktorou

žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa P., a. s., so sídlom Ž. na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené podľa a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť účastníkov

konania podľa uznesením Okresného súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 21. 09. 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 02. 02. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 29. 01. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 21. 09. 2011,

uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 02. 02. 2012 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 01. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia

Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú

povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi P., a. s., so sídlom Ž. do tridsať dní

od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,15 EUR...“

Dňa 14. mája 2013 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť Ing. P. B., B. (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietal porušenie rovnakých

základných práv rovnakými rozhodnutiami súdov a žiadal vydať nález totožného znenia.

Vec je ústavným súdom vedená pod sp. zn. .

Ako vyplynulo z oboch sťažností a ich príloh, sťažovateľ v 1. rade je ako žalovaný

účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom

sa pôvodne iba proti nemu žalobou doručenou okresnému súdu 18. septembra 2009

domáhala spoločnosť E. so sídlom Holandské kráľovstvo (ďalej len „žalobca“), zaplatenia

sumy 100 000 € s príslušenstvom. Na návrh žalobcu z 18. apríla 2011 okresný súd

uznesením č. k. -411 z 21. septembra 2011 pripustil vstup do konania

sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade a Ing. P. P. ako žalovaného v 3. rade.

Žalobca svoj návrh na pripustenie do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného

v 2. rade a Ing. P. P. ako žalovaného v 3. rade odôvodnil tým, že predmetom konania je

zaplatenie dojednanej odplaty za postúpenie pohľadávky (voči dlžníkovi T. M., a. s.,

z nevrátených pôžičiek) na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej 2. apríla

2008 medzi žalobcom a štatutárnymi orgánmi sťažovateľa v 1. rade pri dojednaní

odkladacej podmienky účinnosti zmluvy podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená ešte pred vznikom sťažovateľa v 1. rade,

avšak žalobca nemá možnosť zistiť, či sťažovateľ v 1. rade tento právny úkon štatutárnych

orgánov schválil v zmysle . Sťažovateľ v 1. rade bol

založený zakladateľskou zmluvou z 3. marca 2008 a do obchodného registra bol zapísaný

29. apríla 2008. Sťažovateľ v 2. rade a Ing. P. P. vystupovali ako osoby oprávnené konať

v mene založenej spoločnosti. S poukazom na žalobca

navrhol, aby okresný súd alternatívne podľa výsledku vykonaného dokazovania zaviazal

na zaplatenie sťažovateľa v 1. rade a ak sa vykonaným dokazovaním preukáže, že

sťažovateľ v 1. rade neschválil právny úkon sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. ako osôb

konajúcich v jeho mene pred jeho vznikom (t. j. uzatvorenie zmluvy o postúpení

pohľadávky), navrhol, aby okresný súd vydal rozsudok, ktorým zaviaže na zaplatenie

žalovanej sumy sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. spoločne a nerozdielne.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. -411

z 21. septembra 2011, okresný súd návrhu žalobcu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) vyhovel

s poukazom na to, že návrh žalobcu na pristúpenie ďalších žalovaných do sporového

konania je procesnou dispozíciou, ktorá je výlučne v jeho rukách; obsahuje všetky

predpísané procesné náležitosti pre takýto návrh a vyhovenie tomuto návrhu nie je ani

v rozpore so zásadou hospodárnosti. Ako ďalej vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia

okresného súdu, obsah podania žalobcu z 18. apríla 2011 vyhodnotil okresný súd tak, že

žalobca nežiada vydanie alternatívneho rozhodnutia, ale rozhodnutia eventuálneho (ak súd

nevyhovie žalobe žalobcu voči sťažovateľovi v 1. rade, teda primárnemu petitu žaloby,

žalobca navrhuje zaviazať na plnenie sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. spoločne

a nerozdielne). Pretože nejde o kvalitatívnu ani kvantitatívnu zmenu pôvodnej žaloby

žalobcom a ani o zmenu rozhodujúcich skutkových okolností, okresný súd dospel k názoru,

že nejde o zmenu petitu, o ktorej by bolo potrebné rozhodovať.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie sťažovatelia v 1. a 2. rade, pričom (zhodne)

dôvodili tým, že nejde o eventuálny petit, keďže nie je zachovaná totožnosť účastníkov na

strane žalovaných, a nejde ani o druhovú odlišnosť žiadaných plnení. Postup žalobcu

označili za špekulatívny a vyčítali okresnému súdu, že pred rozhodnutím si neustálil, či

k schváleniu úkonu došlo, kedy sa tak stalo a kým bol úkon schválený. Okresný súd mal

rozhodnúť aj o prípadnej zmene petitu, pretože za danej situácie, ak nadobudne uznesenie

okresného súdu o pripustení vstupu do konania nových žalovaných právoplatnosť, v konaní

sa žalobca naďalej domáha plnenia iba od sťažovateľa v 1. rade a vo vzťahu k ostatným

žalovaným niet žiadneho petitu. Sťažovatelia v 1. a 2. rade navrhli napadnuté rozhodnutie

okresného súdu zrušiť alebo zmeniť tak, že návrh žalobcu na pristúpenie nových žalovaných

a na zmenu petitu sa zamieta.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 2. februára 2012 odvolanie

sťažovateľov odmietol podľa ustanovenia , pretože bolo podané

niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 2. februára 2012 podali

sťažovatelia v 1. a 2. rade dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnili tým, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v . Súd prvého stupňa i odvolací súd nesprávne

vyhodnotili obsah a dôsledky návrhu žalobcu z 18. apríla 2011, čo má za následok

absolútnu zmätočnosť vedenia konania a odňatie možnosti konať pred súdom. Okresný súd

pochybil, ak nerozhodol o zmene petitu návrhu vo vzťahu k žalovaným, ktorých do konania

pripustil. Sťažovatelia zdôraznili, že žalovaný nárok nemožno alternatívne ani eventuálne

uplatniť proti iným subjektom, pokiaľ by žalovaný v 1. rade nebol pasívne legitimovaný.

Za zmenu návrhu treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca hoci požaduje rovnaké

plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol

v žalobe (R 33/2009). Čo sa týka eventuálneho petitu, poukázali na judikát R 52/1999.

Podľa dovolateľov je navyše otázne, či výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom

na konanie o zmenenom návrhu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. januára 2013 dovolanie

sťažovateľa v 1. a 2. rade odmietol podľa v spojení s ustanovením

ods. 1 písm. c) ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie a

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. -411 z 21. septembra 2011, uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. februára 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2013 odôvodnili obaja sťažovatelia zhodne tým, že tieto rozhodnutia sú

arbitrárne, svojvoľné, popierajú zásady civilného procesu a sú zmätočné. Okresný súd sám

aktívne modifikoval podanie žalobcu z 18. apríla 2011 „vyhodnotením“ jeho obsahu.

Zaviedol tak inštitút „náhradného (eventuálneho) žalovaného“ pre prípad, že riadny

žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný, hoci procesné právo nepripúšťa uplatňovať

návrh voči žalovaným alternatívne alebo eventuálne a súčasne na základe iných skutkových

dôvodov. Okresný súd úplne opomenul rozhodnúť o navrhovanej zmene petitu, avšak

de facto ju schválil v rámci uznesenia o pripustení ďalších žalovaných do konania. Navyše,

na strane žalovaných by došlo k neprípustnej kumulácii samostatného a nerozlučného

spoločenstva. Sťažovatelia ďalej zopakovali i ďalšie dôvody, pre ktoré podľa ich názoru

došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, tak ako ich uviedli už v odvolaní a dovolaní.

Nerovnosť v prístupe k účastníkom zo strany všeobecných súdov sa prejavila v tom, že

žalobcovi bolo umožnené postupom všeobecných súdov „vyhľadávanie žalovaného“ pre

prípad, že by žalovaný v 1. rade nebol v spore pasívne legitimovaný. Pokiaľ krajský súd

a najvyšší súd odmietli opravné prostriedky sťažovateľov, odmietli tým poskytnúť

sťažovateľom ochranu a vecne preskúmať postup súdu, ktorý bol nezákonný a arbitrárny.

Ako vyplýva z uvedeného, obaja sťažovatelia podanými sťažnosťami namietajú

porušenie rovnakých práv, ku ktorému malo dôjsť rovnakými rozhodnutiami všeobecných

súdov a navyše z rovnakých dôvodov.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov. V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť rozhodnutí všeobecných

súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované

právne normy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia a obe sťažnosti spojil

na spoločné konanie (ďalej len „sťažnosť“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, a to tak

uznesením okresného súdu č. k. -411 z 21. septembra 2011, uznesením

krajského súdu sp. zn. z 2. februára 2012, ako aj uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. januára 2013. K porušeniu citovaných ustanovení

a dohovoru vo vzťahu k sťažovateľom malo podľa ich presvedčenia dôjsť tým, že všetky

označené rozhodnutia všeobecných súdov sú nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči uzneseniu

okresného súdu č. k. -411 z 21. septembra 2011.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľov, ktorá smerovala

voči uzneseniu okresného súdu č. k. -411 z 21. septembra 2011, a dospel

k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených

námietkach porušenia ich základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože

preskúmavanie jeho postupu zveruje v tomto prípade

odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľov rozhodol

uznesením sp. zn. z 2. februára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľov bolo prípustné

a dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľov, ktorá

smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -411 z 21. septembra 2011.

Ústavný súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti

sťažnosti sťažovateľov, ktorá smerovala voči uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 2. februára 2012 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2013. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovatelia

tvrdili, že k porušeniu ich práv došlo oboma týmito rozhodnutiami.

Ústavný súd už v minulosti zaujal názor (napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a (súbežne) podanej sťažnosti ústavnému súdu (majúc

na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) za predpokladu, že je zachovaná vo vzťahu

rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie odmietnuté.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 2. februára 2012 uviedol:

«Pre vyhodnotenie, či žalovaný v 1/ rade a v 2/ rade boli osobami oprávnenými na

podanie odvolania, bolo určujúce, že pri napadnutom uznesení okresný súd postupoval

podľa ust. , podľa ktorého na návrh účastníka konania môže súd

pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania

vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

Kto je oprávnený podať odvolanie, rieši ust. v spojení s ust.

Podľa veta prvá účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu

prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Kto je účastníkom konania upravujú ust. , , ,

Podľa ust. do okruhu účastníkov, ktorí nie sú oprávnení

na podanie odvolania, je potrebné zahrnúť aj toho účastníka, ktorému rozhodnutím súdu

nebola spôsobená v jeho právach určitá ujma.

Dispozičná zásada, ktorá ovláda sporové konanie, výslovne zakladá žalobcovi právo

výberu a určenia, proti komu svoj nárok uplatní. Pôvodne žalovaný a to v danom prípade

žalovaný v 1/ rade, ani ten, koho pristúpenie na strane žalovaného bolo pripustené, a to

žalovaného v 2/ rade, však právo podať odvolanie nemajú, keďže s odkazom na ust. § 92

ods. 1 sa s takýmto návrhom nevyžaduje súhlas žalovaného. Odvolací súd

poukazuje, že k takejto právnej situácii už bolo judikované rozhodnutie Rc 28/2000,

rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. mája 1998, sp. zn. , podľa ktorého

právnej vety... „proti uzneseniu súdu o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do

konania na strane žalovaného je odvolanie zásadne prípustné. Môže ho podať žalobca,

ktorý takýto návrh (na pristúpenie) nepodal, resp. ktorý s pristúpením do konania

nesúhlasil, pokiaľ súd pristúpenie účastníka pripustil. Pôvodný žalovaný, ani ten, koho

pristúpenie na strane žalovaného bolo pripustené, však právo podať odvolanie nemajú“.

Na základe vyššie uvedeného preto krajský súd odvolanie žalovaného v 1/ a v 2/ rade

odmietol podľa ust. , pretože bolo podané niekým, kto na

odvolanie nie je oprávnený.

Pre úplnosť poukazuje krajský súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo súdnej praxe, publikované pod č. 6/2000, ktoré sa rovnako zaoberalo

výkladom ust. v rovine už odvolacieho konania, podľa ktorej

sformulovanej právnej vety tohto rozhodnutia vyplýva... „ak má účastník, pristupujúci do

konania, vystupovať na strane žalovaného, nemôže svojmu vstupu zabrániť ani svojim

nesúhlasom, ani podaním odvolania“.

Na základe vyššie uvedených zhodnotení, pokiaľ došlo k odmietnutiu odvolania

žalovaných v 1/ a v 2/ rade, tak krajský súd nemal priestor zaoberať sa odvolacími dôvodmi

žalovaných v1 / a v 2/ rade, ani v procesno-právnej rovine námietkami formulácie

žalobného petitu, a ani vo vecno-právnej rovine. V konečnom dôsledku argumentácia

žalovaných v 1/ a v 2/ rade vo vecno-právnej rovine bude riešená až v rámci meritórneho

prejednávania veci pred okresným súdom, a preto ani z tohto dôvodu nebol daný priestor,

aby sa krajský súd v tejto časti odvolacími dôvodmi žalovaných v 1/ a v 2/ rade zaoberal.»

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 29. januára 2013 odôvodnil takto:

„S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

V podanom dovolaní dovolatelia namietli, že súd prvého stupňa a odvolací súd,

nesprávne vyhodnotili obsah a dôsledky návrhu žalobcu zo dňa 18. 04. 2011, čo má podľa

nich za následok absolútnu zmätočnosť vedenia súdneho konania a odňatie možnosti konať

pred súdom a nesprávne rozhodli, keď pripustili žalovaného 2/ a 3/ do konania.

K námietke nesprávne vyhodnoteného návrhu žalobcu z 18. 04. 2011 dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu. Úvahu súdu

či uvedené podanie žalobcu je návrhom podľa ustanovenia , a či výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí

s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a jeho

myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237

písm. f/ dovolací súd nemôže prehodnocovať (rozhodnutie 49/2007 ZSP). Súčasne je

potrebné poukázať na výlučné dispozičné právo žalobcu so žalobou, preto prípadný, vadný

procesný postup súdu prvého stupňa súvisiaci s návrhom z 18. 04. 2011 sa dotýka

procesných práv žalobcu, ktorému patrí právo namietať vadu konania.

Žalobca navrhol pripustiť, aby do konania pristúpili ďalší účastníci na strane

žalovaného (č. l. 396), súd prvého stupňa preto rozhodol o takomto návrhu žalobcu v súlade

s nižšie citovaným ustanovením Proti tomuto jeho rozhodnutiu podali

žalovaní 1/ a 2/ odvolanie, ktoré odvolací súd odmietol (ust. ).

Podľa ustanovenia môže súd na návrh účastníka pripustiť, aby do

konania pristúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný,

ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Bez návrhu takéto pristúpenie ďalšej osoby nie je

možné. Z dispozičnej zásady, ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie

ďalšieho účastníka konania na strane odporcu môže navrhnúť len navrhovateľ. Odporca

túto možnosť nemá. Návrhu, aby do konania pristúpil ďalší účastník na strane

navrhovateľa, môže súd vyhovieť len vtedy, ak s týmto táto osoba vysloví súhlas, pretože

nikto sa nemôže proti svojej vôli stať navrhovateľom. Súhlas toho, kto má vystupovať na

strane odporcu, sa nevyžaduje, keďže odporca nemôže určovať okruh účastníkov konania.

Povinnosťou súdu je rozhodnúť o takomto návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do

konania.

Otázku práva na odvolanie proti rozhodnutiu o pripustení pristúpenia ďalšieho

účastníka na strane odporcu rieši rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. mája 1998, sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 28/2000 tak, že proti uzneseniu súdu

o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu je odvolanie

zásadne prípustné, pretože to zákon výslovne nevylučuje. K podaniu odvolania je

subjektívne legitimovaný účastník, ale nie každý účastník môže podať odvolanie. Odvolanie

nemôže podať ten účastník, ktorý sa po vyhlásení uznesenia tohto práva výslovne vzdal

( ) a tiež ten, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá,

i menej významná ujma na jeho právach. Môže ho podať navrhovateľ (žalobca), ktorý

takýto návrh (na pristúpenie) nepodal, resp. ktorý s pristúpením do konania nesúhlasil,

pokiaľ súd pristúpenie účastníka pripustil. Ani pôvodný odporca (žalovaný), ani ten, koho

pristúpenie na strane odporcu bolo pripustené, právo podať odvolanie nemajú, lebo

pôvodného odporcu sa rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka na jeho starne netýka

a žiadnemu z týchto účastníkov nebola výrokom spôsobená ujma na jeho právach. Od

týchto záverov, z ktorých vychádzal aj odvolací súd, ako z odôvodnenia jeho uznesenia

vyplýva, nemal dôvod sa ani v predmetnej veci dovolací súd odchýliť.

Keďže žalovaní 1/ a 2/ nemali právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa, ktorým pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného,

odvolací súd tým, že odmietol ich odvolanie, neodňal žalovaným možnosť konať pred súdom

v zmysle

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dovolanie žalovaných 1/ a 2/ podľa § 243b

ods. 5 v spojení s ust. odmietol ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa , resp. listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu a uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že

súdy dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti

sťažovateľov neobstojí. Krajský súd i najvyšší súd dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovatelia v odvolaní a dovolaní nastolili, najmä podrobne odôvodnili, z akého dôvodu

považovali odvolanie za podané podľa ustanovenia niekým, kto

na odvolanie nie je oprávnený, resp. dovolanie podľa v spojení

s ustanovením za dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. Všeobecné súdy neponechali teda bez povšimnutia

žiadny z argumentov sťažovateľov, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie ich

rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovatelia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu i uzneseniu najvyššieho súdu

ďalej tvrdili, že tieto sú založené na takom výklade a aplikácii dotknutých ustanovení, ktoré

popierajú ich účel a zmysel. Sťažovatelia videli porušenie nimi označených základných práv

predovšetkým v tom, že postupom súdov im bola odňatá možnosť konať pred súdom,

a najmä v tom, že rozhodnutie okresného súdu č. k. -411 z 21. septembra

2011 o pripustení vstupu do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade poprelo

účel a zmysel , a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľov

bol okresný súd povinný súčasne s rozhodnutím o pripustení vstupu do konania sťažovateľa

v 2. rade ako žalovaného v 2. rade rozhodnutím pripustiť i zmenu petitu, resp. bez

rozhodnutia o pripustení zmeny petitu nebolo možné rozhodnúť o pripustení vstupu do

konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2013, tento dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nemožno meritórne

prerokovať, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné

[a neostalo iné, než dovolanie sťažovateľov odmietnuť podľa v spojení

s ].

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované, avšak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

V tomto prípade najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nemožno

meritórne prerokovať, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je

prípustné – keďže sťažovatelia nemali právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa, ktorým pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného,

ani odvolací súd tým, že odmietol ich odvolanie, neodňal žalovaným možnosť konať pred

súdom v zmysle .

Z uvedeného je zrejmé, že riešenie otázky prípustnosti dovolania sa odvíja od

vyriešenia otázky, či sťažovatelia boli osobami oprávnenými podať odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu.

Všeobecné súdy odôvodnili zápornú odpoveď na túto otázku ustálenou

argumentáciou, ktorá sa odvíja od dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 1998 uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 28/2000. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že

podať odvolanie proti uzneseniu súdu o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do

konania na strane odporcu nemôže účastník, ktorému výrokom rozhodnutia nebola

spôsobená určitá, i menej významná ujma na jeho právach. Ani pôvodný odporca

(žalovaný), ani ten, koho pristúpenie na strane odporcu bolo pripustené, právo podať

odvolanie nemajú, lebo pôvodného odporcu sa rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka

na jeho starne netýka a žiadnemu z týchto účastníkov nebola výrokom spôsobená ujma na

jeho právach.

Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom všeobecných súdov a považuje ho

za ústavne konformný aj preto, že rešpektuje základné zásady občianskeho súdneho konania

vrátane princípu práva dispozície s vecou žalobcu. Aj ústavný súd považuje za nepochybne

správny záver všeobecných súdov, v zmysle ktorého pristupujúci nový žalovaný do konania

nemôže svojmu vstupu do konania zabrániť, rovnako ako to nemôže urobiť ani žalovaný,

ktorý je ním na začiatku občianskeho súdneho konania.

Už len z týchto dôvodov je zrejmé, že sťažovateľmi označené základné práva

rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu nemohli byť porušené a už len z týchto

dôvodov je namieste sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať v zhode

so záverom odôvodnenia uznesenia krajského súdu vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov

o potrebe vyriešenia otázky, čo má byť po právoplatnom pripustení vstupu do konania

sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade predmetom konania vo vzťahu k nemu, že

táto otázka bude riešená až v rámci meritórneho prerokovania veci pred okresným súdom.

V ďalšom priebehu konania pred okresným súdom bude okresný súd povinný pri

rozhodovaní o žalobe žalobcu vysporiadať sa aj s uvedenou argumentáciou sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013