Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 385/2013
PDF · 217.28 KB
No categories available
II. ÚS 385/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., H., zastúpeného advokátkou JUDr. A. A., H., ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 CoP 114/2012-98
z 13. marca 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013
doručená sťažnosť M. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 a žiada vydať tento nález:
„Základné právo M. B. na prerokovanie veci na spravodlivý proces podľa čl. 36
ods. 2 (správne má byť z kontextu čl. 36 ods. 1, pozn.) Listiny základných práv a slobôd
Krajským súdom Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP/114/2012 porušené bolo.
Rozsudok krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP/114/2012
sa ruší.
Krajský súd Trnava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške
269,58 EUR... advokátke JUDr. A. A... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh, sťažovateľ bol
ako odporca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Skalica (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 6 P 66/2012, v ktorom sa A. B. (ďalej len „navrhovateľka“)
domáhala proti sťažovateľovi určenia príspevku na výživu rozvedenej manželke.
Navrhovateľka v návrhu doručenom okresnému súdu 2. apríla 2012 uviedla, že jej
manželstvo so sťažovateľom bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 C 5/2011
zo 7. apríla 2011, ktorý vo výroku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 29. apríla
2011, nie je schopná sama sa živiť, pretože od roku 2009 je na materskej dovolenke,
zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, jej príjmom je iba rodičovský príspevok,
rodinné prídavky (spolu 212,09 € mesačne) a výživné na maloleté dieťa maximálne 50 €
mesačne. Uviedla, že jej mesačné výdavky predstavujú 279,98 €, nemá vlastný majetok
a spoločný majetok nadobudnutý so sťažovateľom počas trvania manželstva nie je
vyporiadaný. Poukázala na to, že sťažovateľ nehradí okrem výživného na maloleté dieťa
žiadne iné náklady.
Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie na osobné a majetkové pomery
účastníkov. Zistil, že navrhovateľka materskú dovolenku ukončila 30. júna 2012, od 1. júla
2012 je nezamestnaná a býva u rodičov. Maloletá E. od 1. septembra 2012 navštevuje
materskú škôlku. Jediným príjmom navrhovateľky je rodičovský príspevok a rodinné
prídavky spolu 212,09 € mesačne. Výživné na mal. E. zverenú do osobnej starostlivosti
navrhovateľky bolo určené rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Co 17/2011-212 z 5. marca
2012, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 C 5/2011 zo 7. apríla 2011
v časti úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu, sumou 110 € mesačne. Sťažovateľ
je zamestnaný s priemerným mesačným príjmom 777,73 € netto. Pracuje ako vodič
kamiónu, poberá stravné 143,73 € a iné príjmy nemá. Komunikácia medzi účastníkmi je
labilná, nekomunikujú spolu, na Okresnom súde Senica je vedené konanie o výkon
rozhodnutia o styku s mal. E., ako aj konanie o zmenu zverenia maloletého dieťaťa. Styk
s dieťaťom prebieha aj za asistencie polície. Sťažovateľ sa v priebehu konania (okrem
iného) bránil aj tým, že mu nikdy pred podaním návrhu na určenie príspevku na výživu
rozvedenej manželky súdu nebola doručená navrhovateľkou predžalobná výzva s pokusom
o mimosúdnu dohodu o príspevku na výživu. Navrhovateľka predložila súdu čestné
vyhlásenie JUDr. J. P., jej vtedajšieho právneho zástupcu, o tom, že takáto výzva – návrh
na mimosúdne riešenie príspevku na výživu rozvedenej manželky – bola sťažovateľovi
JUDr. P. zaslaná v októbri 2011.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 P 66/2012-74 z 26. septembra 2012 zaviazal
sťažovateľa prispievať navrhovateľke na výživu za obdobie od 2. apríla 2012 do 1. júla
2012 sumou 50 € mesačne. Nedoplatok na príspevku v celkovej výške 149,94 € povolil
sťažovateľovi zaplatiť v splátkach, v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky zamietol
a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia
okresný súd uviedol, že návrhu navrhovateľky vyhovel iba čiastočne, a to vo vzťahu
k obdobiu od podania návrhu do dňa ukončenia jej materskej dovolenky, keďže mal za
preukázané, že v tom čase sa navrhovateľka nebola schopná sama živiť z dôvodu osobnej
starostlivosti o maloleté dieťa. Vo vzťahu k obdobiu od 2. júla 2012 žalobu okresný súd
zamietol, pretože navrhovateľka nadobudla schopnosť sama sa živiť, je síce nezamestnaná,
ale evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie, a s ohľadom na jej vek a zdravotný stav je
v jej schopnostiach a možnostiach sa zamestnať. S ohľadom na príjmové a majetkové
pomery účastníkov, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd podrobne
rozviedol, určil výšku príspevku sumou 50 € mesačne. V závere odôvodnenia svojho
rozhodnutia okresný súd uviedol, že zákonná úprava vždy preferuje dohodu bývalých
manželov (jej forma nie je zákonom určená), pokiaľ však k nej nedôjde, rozsah príspevku
autoritatívne určí rozhodnutie súdu. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nedošlo pred
rozhodnutím súdu k dohode o určení príspevku na výživu, jeho rozsah určil okresný súd.
Proti rozsudku okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie sťažovateľ.
V odvolaní poukázal na to, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 120/2010 pred
podaním návrhu na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela musí navrhovateľ
bývalého manžela požiadať o príspevok, resp. pokúsiť sa uzatvoriť dohodu o poskytovaní
príspevku, inak ide o predčasný návrh. Sťažovateľ uviedol, že nikdy nebol písomne ani
ústne pred podaním návrhu navrhovateľky ňou alebo jej právnym zástupcom takto
oslovený. Ani navrhovateľka k svojmu návrhu na začatie konania žiadnu takúto výzvu
nepriložila. Až po tom, čo túto skutočnosť sťažovateľ namietal, uviedla, že jej
predchádzajúci právny zástupca sťažovateľa písomne na platenie príspevku vyzval.
JUDr. P. bol však splnomocnený na zastupovanie navrhovateľky splnomocnením
z 11. októbra 2012, v ten deň bol spísaný aj návrh na začatie konania (ktorý bol doručený
okresnému súdu 2. apríla 2012), ale údajný návrh JUDr. P. na uzatvorenie dohody
so sťažovateľom mal byť už z 2. októbra 2011; teda ešte v čase, keď nemal ani udelenú plnú
moc navrhovateľkou. Ďalej sťažovateľ v odvolaní argumentoval tým, že okresný súd nevzal
do úvahy, že navrhovateľka sa voči nemu správa v rozpore s dobrými mravmi, bráni jeho
stretávaniu sa s maloletým dieťaťom. Okresný súd nevzal do úvahy ani to, že dôvodom
rozvratu manželstva bolo sústavné opúšťanie domácnosti navrhovateľkou. S ohľadom na
tieto okolnosti je priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky navrhovateľke
v rozpore s dobrými mravmi, avšak okresný súd ustanovenie § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o rodine“) neaplikoval. Sťažovateľ navrhol odvolaciemu súdu rozsudok
okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 rozsudok súdu
prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej je návrh predčasný, vychádzal z toho, že odporca
zjavne s podaným návrhom nesúhlasil, príspevok navrhovateľke nebol ochotný poskytovať,
zákon nepredpisuje formu, akou má byť povinný manžel vyzvaný na platenie príspevku
a nespája s ňou žiadne právne následky. Preto ani s ohľadom na znenie § 72 ods. 2 zákona
o rodine nemožno návrh navrhovateľky považovať za predčasne podaný. Ani rozhodnutie
ústavného súdu, na ktoré poukázal sťažovateľ vo svojom odvolaní, neriešilo túto otázku
v merite veci, ústavný súd sa jej dotkol len okrajovo.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom
krajského súdu č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 odôvodnil sťažovateľ tým, že
okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní nerešpektovali nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu
má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces (I. ÚS 343/2010). Celé súdne konanie
bolo vedené v rozpore s princípom spravodlivosti. Návrh na učenie príspevku na výživu
rozvedenej manželky podala navrhovateľka predčasne, keďže sťažovateľa nikdy pred jeho
podaním neoslovila s návrhom na uzatvorenie dohody a nikdy ho nevyzvala na dobrovoľné
plnenie príspevku (list JUDr. P. z 2. októbra 2011 nebol sťažovateľovi nikdy doručený a ani
doručený byť nemohol, pretože JUDr. P. prevzal zastupovanie navrhovateľky až 11. októbra
2011). Ako pritom vyplýva z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája
2010, pokus o dohodu pred podaním návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej
manželky na súde je hmotnoprávnou podmienkou podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine, ktorej
nesplnenie má za následok zamietnutie návrhu (ide o návrh predčasný). Krajský súd sa
s touto argumentáciou vysporiadal iba uvedením názoru, podľa ktorého zákon nepredpisuje
žiadnu formu dohody, s nesplnením si tejto povinnosti nespája žiadne následky a tiež nie je
v ustanovení § 72 ods. 2 zákona o rodine uvedené, že takýto úkon musí byť urobený pred
podaním návrhu. Tento názor s poukazom na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27
z 12. mája 2010 neobstojí. Úvaha o tom, že sťažovateľ by s návrhom dohody s ohľadom na
jeho procesný postoj v konaní zjavne nesúhlasil, je irelevantná.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 114/2012-98
z 13. marca 2013 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii § 72 ods. 2 zákona
o rodine, ktorá popiera jeho účel a zmysel a je v rozpore s právnym názorom vysloveným
v náleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010.
Krajský súd rozsudok č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 odôvodnil takto:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako aj
celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom
v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Správnym bol postup súdu prvého stupňa, keď určil príspevok na výživu rozvedenej
manželky za obdobie od 2. 4. 2012 do 1. 7. 2012 v sume 50 eur mesačne, v dôsledku čoho
vznikol na tomto príspevku odporcovi nedoplatok vo výške 149,94 eur a vo zvyšku návrh
zamietol. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že takto určený
príspevok je primeraný odôvodneným potrebám navrhovateľky, ako aj schopnostiam
a možnostiam odporcu. K namietaným skutočnostiam v odvolaní odvolací súd udáva, pokiaľ
sa týka dobrých mravov, tak odvolací súd má za to, že z rozvodového rozsudku nevyplýva,
že by navrhovateľka svojim správaním zapríčinila rozvrat manželstva. Príspevok žiadala
v čase, keď bola na materskej dovolenke, tento jej bol určený za obdobie, keď mala príjem
194 eur mesačne, nemala možnosť zabezpečiť si iný príjem v dôsledku starostlivosti o dieťa.
Príspevok bol určený len v trvaní troch mesiacov a sumu 194 eur možno považovať za
nedostatočnú na uspokojenie všetkých odôvodnených základných nevyhnutých potrieb
navrhovateľky. Tieto skutočnosti určite nie sú skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať
za skutočnosti v rozpore s dobrými mravmi pri určení príspevku na výživu rozvedenej
manželky. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka bráni odporcovi v styku s maloletou
dcérou, ktorá je však na báze tvrdení odporcom, nemôže byť považovaná v tomto konaní za
rozpor s dobrými mravmi a mať za následok neurčenie príspevku. V ďalšej namietanej
skutočnosti, že navrhovateľka podala návrh predčasne, odvolací súd uvádza, že s týmto
názorom sa nestotožňuje. Odvolací súd má za to, že zo znenia ust. § 72 ods. 2 Zákona
o rodine vyplýva, že ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na
návrh niektorého z nich súd. Zákon tu však nepredpisuje žiadnu formu dohody, s
nesplnením si tejto povinnosti nespája žiadne následky, takže môže byť uvedený úkon
urobený aj ústne a tiež nie je uvedené, že musí byť pred podaním návrhu. Zákon totiž
uvádza, že ak sa nedohodnú určí príspevok súd, neuvádza, že ak sa nedohodnú tak sa môže
podať návrh. Z celého konania pred súdom prvého stupňa, už z prvého vyjadrenia odporcu
vyplynul jednoznačný nesúhlas odporcu s návrhom, takže tento s určením príspevku na
výživu navrhovateľky nesúhlasil, nie je ochotný na jej výživu prispievať vôbec, takže za
výzvu na určenie príspevku na výživu možno považovať aj návrh na začatie konania.
Odporca nesúhlasí s určením, o čom svedčí aj skutočnosť, že voči vyhovujúcej časti
rozsudku sa odvolal. Za takéhoto skutkového stavu odvolací súd nepovažoval návrh
navrhovateľky za predčasne podaný, keď počas celého konania bolo jednoznačné, že sa
účastníci nedohodli a nedohodnú. Odvolací súd tu má však najmä za to, že zákon
nepredpisuje formu, akou má byť povinná osoba vyzvaná a tiež s touto nespája žiadne
dôsledky, preto aj napriek rozhodnutiu Ústavného súdu SR, na ktoré poukazuje odporca vo
svojom odvolaní, nepovažoval návrh navrhovateľky podaný za predčasne, pričom Ústavný
súd neriešil vo svojom rozhodnutí v merite veci uvedenú skutočnosť, túto uviedol len
okrajovo.
Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia príspevku v súvisiacej časti náhrady trov
prvostupňového konania považoval za vecne správny, preto ho podľa ust. § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský
súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Krajský súd
reagoval na tvrdenie sťažovateľa o rozpore priznania príspevku s dobrými mravmi, ako aj
na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého návrh navrhovateľky bol podaný predčasne, ako aj
na obsah sťažovateľom uvedeného nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27
z 12. mája 2010. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia žiadny z odvolacích
argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho
rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že tento je
založený na takom výklade a aplikácii § 72 ods. 2 zákona o rodine, ktorý nezodpovedá jeho
účelu a zmyslu, je ústavne nekonformný a je navyše v rozpore s právnym názorom
vysloveným ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
S ohľadom na uvedené sa preto ústavný súd ďalej zaoberal aj argumentáciou
sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy
výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel
k záveru, že v zmysle § 72 ods. 2 zákona o rodine nejde o návrh predčasný, ak jeho
doručeniu súdu nepredchádzal preukázaný pokus navrhovateľky vyriešiť so sťažovateľom
mimosúdne.
Podľa § 72 ods. 1 zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa
živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa
svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah
príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré
viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Podľa § 72 ods. 3 zákona o rodine príspevok na výživu rozvedeného manžela možno
priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd
môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal,
nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide
o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej
starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý
má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Podľa názoru ústavného súdu argumenty sťažovateľa neobstoja.
Účelom a zmyslom právnej úpravy inštitútu príspevku na výživu rozvedeného
manžela je ustanoviť povinnosť bývalého manžela prispievať rozvedenému manželovi,
ktorý nie je schopný sám sa živiť na primeranú výživu, a to vo výške podľa jeho schopností,
možností a majetkových pomerov.
Ustanovenie § 72 ods. 1 zákona o rodine je formulované tak, že dáva bývalému
manželovi právo žiadať poskytovanie takéhoto príspevku od rozvedeného manžela.
V prípade, ak bývalý manžel príspevok neposkytuje dobrovoľne po tom, čo ho rozvedený
manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, o poskytovanie príspevku žiada, alebo ho
neposkytuje vo výške zodpovedajúcej zákonným kritériám, určí jeho rozsah na návrh
niektorého z nich súd. Konanie o príspevku na výživu rozvedeného manžela nemožno začať
z úradnej moci, jeho začatie je podmienené podaním návrhu na jeho určenie rozvedeným
manželom. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať iba odo dňa začatia
súdneho konania (§ 77 ods. 1 druhej vety zákona o rodine).
Pri rozhodovaní o návrhu rozvedeného manžela súd zisťuje, či dôvody na jeho
priznanie existujú od času podania návrhu na začatie konania, prípadne či medzičasom
do dňa jeho rozhodovania nezanikli.
Pokiaľ ustanovenie § 72 ods. 2 zákona o rodine uvádza, že rozsah príspevku
na výživu rozvedeného manžela určuje súd v prípade, ak sa bývalí manželia na poskytovaní
príspevku nedohodli, otázka, či k takejto dohode došlo alebo nie, sa posudzuje ku dňu
podania návrhu na začatie konania. Pokiaľ rozvedený manžel doručil súdu návrh na určenie
rozsahu príspevku a bývalý manžel v tomto čase príspevok neposkytuje alebo tento
poskytuje v nižšej výške, než akú žiada rozvedený manžel v návrhu, je úplne zrejmé, že
bývalí manželia sa na rozsahu príspevku nedohodli. V takom prípade je povinnosťou súdu
rozsah príspevku určiť rozhodnutím, a to aj v prípade, ak podaniu návrhu na začatie konania
nepredchádzala výzva bývalému manželovi na poskytovanie príspevku.
Pretože ustanovenie § 72 ods. 2 zákona o rodine takýmto spôsobom aplikovali
okresný súd i krajský súd, je zrejmé, že pri jeho aplikácii nevybočili z ústavného rámca jeho
výkladu a nevykladali dané ustanovenie v rozpore s jeho účelom a zmyslom.
Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27
z 12. mája 2010 a v tomto kontexte i na to, že nerešpektovanie právneho názoru ústavného
súdu má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces v konaní, ako to vyplýva
z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 343/2010 z 27. apríla 2011, ústavný súd zdôrazňuje,
že právny názor vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 343/2010 z 27. apríla 2011 (ako to vyplýva
aj z jeho odôvodnenia) sa vzťahuje primárne na nerešpektovanie nálezu ústavného súdu
v konaní pred všeobecným súdom, v nadväznosti na ktoré bol nález vydaný. Vo vzťahu
k obsahu odôvodnenia nálezu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 považuje ústavný
súd za potrebné uviesť, obdobne ako to urobil vo veci sťažovateľa i krajský súd v rozsudku
č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013, že otázku predčasnosti návrhu na určenie
príspevku na výživu rozvedeného manžela v tejto veci ústavný súd riešil iba marginálne,
keď predmetom jeho rozhodovania boli predovšetkým iné otázky. Ústavný súd v náleze
č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 časť odôvodnenia venovanú otázke predčasnosti
návrhu sám uviedol tým, že sa touto otázkou zaoberá nad rámec odôvodnenia svojho
rozhodnutia, a bližšie svoje úvahy potom ani nerozviedol.
Ako vyplýva z uvedeného, v prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by
krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti.
V tomto prípade od krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho vzniku, ani
systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali zaujatie
odlišného záveru. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem konkrétne právo,
rešpektujúc ústavné zásady.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľa
neobstojí.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu
č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a preto sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013