Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 385/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., H., zastúpeného advokátkou JUDr. A. A., H., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -98

z 13. marca 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013

doručená sťažnosť M. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-98 z 13. marca 2013 a žiada vydať tento nález:

„Základné právo M. B. na prerokovanie veci na spravodlivý proces podľa čl. 36

ods. 2 (správne má byť z kontextu čl. 36 ods. 1, pozn.) Listiny základných práv a slobôd

Krajským súdom Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Rozsudok krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

sa ruší.

Krajský súd Trnava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške

269,58 EUR... advokátke JUDr. A. A... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh, sťažovateľ bol

ako odporca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Skalica (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa A. B. (ďalej len „navrhovateľka“)

domáhala proti sťažovateľovi určenia príspevku na výživu rozvedenej manželke.

Navrhovateľka v návrhu doručenom okresnému súdu 2. apríla 2012 uviedla, že jej

manželstvo so sťažovateľom bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 7. apríla 2011, ktorý vo výroku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 29. apríla

2011, nie je schopná sama sa živiť, pretože od roku 2009 je na materskej dovolenke,

zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, jej príjmom je iba rodičovský príspevok,

rodinné prídavky (spolu 212,09 € mesačne) a výživné na maloleté dieťa maximálne 50 €

mesačne. Uviedla, že jej mesačné výdavky predstavujú 279,98 €, nemá vlastný majetok

a spoločný majetok nadobudnutý so sťažovateľom počas trvania manželstva nie je

vyporiadaný. Poukázala na to, že sťažovateľ nehradí okrem výživného na maloleté dieťa

žiadne iné náklady.

Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie na osobné a majetkové pomery

účastníkov. Zistil, že navrhovateľka materskú dovolenku ukončila 30. júna 2012, od 1. júla

2012 je nezamestnaná a býva u rodičov. Maloletá E. od 1. septembra 2012 navštevuje

materskú škôlku. Jediným príjmom navrhovateľky je rodičovský príspevok a rodinné

prídavky spolu 212,09 € mesačne. Výživné na mal. E. zverenú do osobnej starostlivosti

navrhovateľky bolo určené rozsudkom krajského súdu č. k. -212 z 5. marca

2012, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 7. apríla 2011

v časti úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu, sumou 110 € mesačne. Sťažovateľ

je zamestnaný s priemerným mesačným príjmom 777,73 € netto. Pracuje ako vodič

kamiónu, poberá stravné 143,73 € a iné príjmy nemá. Komunikácia medzi účastníkmi je

labilná, nekomunikujú spolu, na Okresnom súde Senica je vedené konanie o výkon

rozhodnutia o styku s mal. E., ako aj konanie o zmenu zverenia maloletého dieťaťa. Styk

s dieťaťom prebieha aj za asistencie polície. Sťažovateľ sa v priebehu konania (okrem

iného) bránil aj tým, že mu nikdy pred podaním návrhu na určenie príspevku na výživu

rozvedenej manželky súdu nebola doručená navrhovateľkou predžalobná výzva s pokusom

o mimosúdnu dohodu o príspevku na výživu. Navrhovateľka predložila súdu čestné

vyhlásenie JUDr. J. P., jej vtedajšieho právneho zástupcu, o tom, že takáto výzva – návrh

na mimosúdne riešenie príspevku na výživu rozvedenej manželky – bola sťažovateľovi

JUDr. P. zaslaná v októbri 2011.

Okresný súd rozsudkom č. k. -74 z 26. septembra 2012 zaviazal

sťažovateľa prispievať navrhovateľke na výživu za obdobie od 2. apríla 2012 do 1. júla

2012 sumou 50 € mesačne. Nedoplatok na príspevku v celkovej výške 149,94 € povolil

sťažovateľovi zaplatiť v splátkach, v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky zamietol

a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia

okresný súd uviedol, že návrhu navrhovateľky vyhovel iba čiastočne, a to vo vzťahu

k obdobiu od podania návrhu do dňa ukončenia jej materskej dovolenky, keďže mal za

preukázané, že v tom čase sa navrhovateľka nebola schopná sama živiť z dôvodu osobnej

starostlivosti o maloleté dieťa. Vo vzťahu k obdobiu od 2. júla 2012 žalobu okresný súd

zamietol, pretože navrhovateľka nadobudla schopnosť sama sa živiť, je síce nezamestnaná,

ale evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie, a s ohľadom na jej vek a zdravotný stav je

v jej schopnostiach a možnostiach sa zamestnať. S ohľadom na príjmové a majetkové

pomery účastníkov, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd podrobne

rozviedol, určil výšku príspevku sumou 50 € mesačne. V závere odôvodnenia svojho

rozhodnutia okresný súd uviedol, že zákonná úprava vždy preferuje dohodu bývalých

manželov (jej forma nie je zákonom určená), pokiaľ však k nej nedôjde, rozsah príspevku

autoritatívne určí rozhodnutie súdu. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nedošlo pred

rozhodnutím súdu k dohode o určení príspevku na výživu, jeho rozsah určil okresný súd.

Proti rozsudku okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie sťažovateľ.

V odvolaní poukázal na to, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. pred

podaním návrhu na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela musí navrhovateľ

bývalého manžela požiadať o príspevok, resp. pokúsiť sa uzatvoriť dohodu o poskytovaní

príspevku, inak ide o predčasný návrh. Sťažovateľ uviedol, že nikdy nebol písomne ani

ústne pred podaním návrhu navrhovateľky ňou alebo jej právnym zástupcom takto

oslovený. Ani navrhovateľka k svojmu návrhu na začatie konania žiadnu takúto výzvu

nepriložila. Až po tom, čo túto skutočnosť sťažovateľ namietal, uviedla, že jej

predchádzajúci právny zástupca sťažovateľa písomne na platenie príspevku vyzval.

JUDr. P. bol však splnomocnený na zastupovanie navrhovateľky splnomocnením

z 11. októbra 2012, v ten deň bol spísaný aj návrh na začatie konania (ktorý bol doručený

okresnému súdu 2. apríla 2012), ale údajný návrh JUDr. P. na uzatvorenie dohody

so sťažovateľom mal byť už z 2. októbra 2011; teda ešte v čase, keď nemal ani udelenú plnú

moc navrhovateľkou. Ďalej sťažovateľ v odvolaní argumentoval tým, že okresný súd nevzal

do úvahy, že navrhovateľka sa voči nemu správa v rozpore s dobrými mravmi, bráni jeho

stretávaniu sa s maloletým dieťaťom. Okresný súd nevzal do úvahy ani to, že dôvodom

rozvratu manželstva bolo sústavné opúšťanie domácnosti navrhovateľkou. S ohľadom na

tieto okolnosti je priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky navrhovateľke

v rozpore s dobrými mravmi, avšak okresný súd ustanovenie

Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o rodine“) neaplikoval. Sťažovateľ navrhol odvolaciemu súdu rozsudok

okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -98 z 13. marca 2013 rozsudok súdu

prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej je návrh predčasný, vychádzal z toho, že odporca

zjavne s podaným návrhom nesúhlasil, príspevok navrhovateľke nebol ochotný poskytovať,

zákon nepredpisuje formu, akou má byť povinný manžel vyzvaný na platenie príspevku

a nespája s ňou žiadne právne následky. Preto ani s ohľadom na znenie § 72 ods. 2 zákona

o rodine nemožno návrh navrhovateľky považovať za predčasne podaný. Ani rozhodnutie

ústavného súdu, na ktoré poukázal sťažovateľ vo svojom odvolaní, neriešilo túto otázku

v merite veci, ústavný súd sa jej dotkol len okrajovo.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom

krajského súdu č. k. -98 z 13. marca 2013 odôvodnil sťažovateľ tým, že

okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní nerešpektovali nález ústavného súdu

č. k. -27 z 12. mája 2010. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu

má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces (). Celé súdne konanie

bolo vedené v rozpore s princípom spravodlivosti. Návrh na učenie príspevku na výživu

rozvedenej manželky podala navrhovateľka predčasne, keďže sťažovateľa nikdy pred jeho

podaním neoslovila s návrhom na uzatvorenie dohody a nikdy ho nevyzvala na dobrovoľné

plnenie príspevku (list JUDr. P. z 2. októbra 2011 nebol sťažovateľovi nikdy doručený a ani

doručený byť nemohol, pretože JUDr. P. prevzal zastupovanie navrhovateľky až 11. októbra

2011). Ako pritom vyplýva z nálezu ústavného súdu č. k. -27 z 12. mája

2010, pokus o dohodu pred podaním návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej

manželky na súde je hmotnoprávnou podmienkou podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine, ktorej

nesplnenie má za následok zamietnutie návrhu (ide o návrh predčasný). Krajský súd sa

s touto argumentáciou vysporiadal iba uvedením názoru, podľa ktorého zákon nepredpisuje

žiadnu formu dohody, s nesplnením si tejto povinnosti nespája žiadne následky a tiež nie je

v ustanovení § 72 ods. 2 zákona o rodine uvedené, že takýto úkon musí byť urobený pred

podaním návrhu. Tento názor s poukazom na nález ústavného súdu č. k. -27

z 12. mája 2010 neobstojí. Úvaha o tom, že sťažovateľ by s návrhom dohody s ohľadom na

jeho procesný postoj v konaní zjavne nesúhlasil, je irelevantná.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. -98

z 13. marca 2013 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii § 72 ods. 2 zákona

o rodine, ktorá popiera jeho účel a zmysel a je v rozpore s právnym názorom vysloveným

v náleze ústavného súdu č. k. -27 z 12. mája 2010.

Krajský súd rozsudok č. k. -98 z 13. marca 2013 odôvodnil takto:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako aj

celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe

vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne

posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom

v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Správnym bol postup súdu prvého stupňa, keď určil príspevok na výživu rozvedenej

manželky za obdobie od 2. 4. 2012 do 1. 7. 2012 v sume 50 eur mesačne, v dôsledku čoho

vznikol na tomto príspevku odporcovi nedoplatok vo výške 149,94 eur a vo zvyšku návrh

zamietol. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že takto určený

príspevok je primeraný odôvodneným potrebám navrhovateľky, ako aj schopnostiam

a možnostiam odporcu. K namietaným skutočnostiam v odvolaní odvolací súd udáva, pokiaľ

sa týka dobrých mravov, tak odvolací súd má za to, že z rozvodového rozsudku nevyplýva,

že by navrhovateľka svojim správaním zapríčinila rozvrat manželstva. Príspevok žiadala

v čase, keď bola na materskej dovolenke, tento jej bol určený za obdobie, keď mala príjem

194 eur mesačne, nemala možnosť zabezpečiť si iný príjem v dôsledku starostlivosti o dieťa.

Príspevok bol určený len v trvaní troch mesiacov a sumu 194 eur možno považovať za

nedostatočnú na uspokojenie všetkých odôvodnených základných nevyhnutých potrieb

navrhovateľky. Tieto skutočnosti určite nie sú skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať

za skutočnosti v rozpore s dobrými mravmi pri určení príspevku na výživu rozvedenej

manželky. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka bráni odporcovi v styku s maloletou

dcérou, ktorá je však na báze tvrdení odporcom, nemôže byť považovaná v tomto konaní za

rozpor s dobrými mravmi a mať za následok neurčenie príspevku. V ďalšej namietanej

skutočnosti, že navrhovateľka podala návrh predčasne, odvolací súd uvádza, že s týmto

názorom sa nestotožňuje. Odvolací súd má za to, že zo znenia ust. § 72 ods. 2 Zákona

o rodine vyplýva, že ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na

návrh niektorého z nich súd. Zákon tu však nepredpisuje žiadnu formu dohody, s

nesplnením si tejto povinnosti nespája žiadne následky, takže môže byť uvedený úkon

urobený aj ústne a tiež nie je uvedené, že musí byť pred podaním návrhu. Zákon totiž

uvádza, že ak sa nedohodnú určí príspevok súd, neuvádza, že ak sa nedohodnú tak sa môže

podať návrh. Z celého konania pred súdom prvého stupňa, už z prvého vyjadrenia odporcu

vyplynul jednoznačný nesúhlas odporcu s návrhom, takže tento s určením príspevku na

výživu navrhovateľky nesúhlasil, nie je ochotný na jej výživu prispievať vôbec, takže za

výzvu na určenie príspevku na výživu možno považovať aj návrh na začatie konania.

Odporca nesúhlasí s určením, o čom svedčí aj skutočnosť, že voči vyhovujúcej časti

rozsudku sa odvolal. Za takéhoto skutkového stavu odvolací súd nepovažoval návrh

navrhovateľky za predčasne podaný, keď počas celého konania bolo jednoznačné, že sa

účastníci nedohodli a nedohodnú. Odvolací súd tu má však najmä za to, že zákon

nepredpisuje formu, akou má byť povinná osoba vyzvaná a tiež s touto nespája žiadne

dôsledky, preto aj napriek rozhodnutiu Ústavného súdu SR, na ktoré poukazuje odporca vo

svojom odvolaní, nepovažoval návrh navrhovateľky podaný za predčasne, pričom Ústavný

súd neriešil vo svojom rozhodnutí v merite veci uvedenú skutočnosť, túto uviedol len

okrajovo.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia príspevku v súvisiacej časti náhrady trov

prvostupňového konania považoval za vecne správny, preto ho podľa ust. § 219 ods. 1

potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa , resp. listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský

súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Krajský súd

reagoval na tvrdenie sťažovateľa o rozpore priznania príspevku s dobrými mravmi, ako aj

na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého návrh navrhovateľky bol podaný predčasne, ako aj

na obsah sťažovateľom uvedeného nálezu ústavného súdu č. k. -27

z 12. mája 2010. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia žiadny z odvolacích

argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že tento je

založený na takom výklade a aplikácii § 72 ods. 2 zákona o rodine, ktorý nezodpovedá jeho

účelu a zmyslu, je ústavne nekonformný a je navyše v rozpore s právnym názorom

vysloveným ústavným súdom v náleze č. k. -27 z 12. mája 2010.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

S ohľadom na uvedené sa preto ústavný súd ďalej zaoberal aj argumentáciou

sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy

výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel

k záveru, že v zmysle § 72 ods. 2 zákona o rodine nejde o návrh predčasný, ak jeho

doručeniu súdu nepredchádzal preukázaný pokus navrhovateľky vyriešiť so sťažovateľom

mimosúdne.

Podľa § 72 ods. 1 zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa

živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa

svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah

príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré

viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Podľa § 72 ods. 3 zákona o rodine príspevok na výživu rozvedeného manžela možno

priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd

môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal,

nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide

o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej

starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý

má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

Podľa názoru ústavného súdu argumenty sťažovateľa neobstoja.

Účelom a zmyslom právnej úpravy inštitútu príspevku na výživu rozvedeného

manžela je ustanoviť povinnosť bývalého manžela prispievať rozvedenému manželovi,

ktorý nie je schopný sám sa živiť na primeranú výživu, a to vo výške podľa jeho schopností,

možností a majetkových pomerov.

Ustanovenie § 72 ods. 1 zákona o rodine je formulované tak, že dáva bývalému

manželovi právo žiadať poskytovanie takéhoto príspevku od rozvedeného manžela.

V prípade, ak bývalý manžel príspevok neposkytuje dobrovoľne po tom, čo ho rozvedený

manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, o poskytovanie príspevku žiada, alebo ho

neposkytuje vo výške zodpovedajúcej zákonným kritériám, určí jeho rozsah na návrh

niektorého z nich súd. Konanie o príspevku na výživu rozvedeného manžela nemožno začať

z úradnej moci, jeho začatie je podmienené podaním návrhu na jeho určenie rozvedeným

manželom. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať iba odo dňa začatia

súdneho konania (§ 77 ods. 1 druhej vety zákona o rodine).

Pri rozhodovaní o návrhu rozvedeného manžela súd zisťuje, či dôvody na jeho

priznanie existujú od času podania návrhu na začatie konania, prípadne či medzičasom

do dňa jeho rozhodovania nezanikli.

Pokiaľ ustanovenie § 72 ods. 2 zákona o rodine uvádza, že rozsah príspevku

na výživu rozvedeného manžela určuje súd v prípade, ak sa bývalí manželia na poskytovaní

príspevku nedohodli, otázka, či k takejto dohode došlo alebo nie, sa posudzuje ku dňu

podania návrhu na začatie konania. Pokiaľ rozvedený manžel doručil súdu návrh na určenie

rozsahu príspevku a bývalý manžel v tomto čase príspevok neposkytuje alebo tento

poskytuje v nižšej výške, než akú žiada rozvedený manžel v návrhu, je úplne zrejmé, že

bývalí manželia sa na rozsahu príspevku nedohodli. V takom prípade je povinnosťou súdu

rozsah príspevku určiť rozhodnutím, a to aj v prípade, ak podaniu návrhu na začatie konania

nepredchádzala výzva bývalému manželovi na poskytovanie príspevku.

Pretože ustanovenie § 72 ods. 2 zákona o rodine takýmto spôsobom aplikovali

okresný súd i krajský súd, je zrejmé, že pri jeho aplikácii nevybočili z ústavného rámca jeho

výkladu a nevykladali dané ustanovenie v rozpore s jeho účelom a zmyslom.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nález ústavného súdu č. k. -27

z 12. mája 2010 a v tomto kontexte i na to, že nerešpektovanie právneho názoru ústavného

súdu má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces v konaní, ako to vyplýva

z nálezu ústavného súdu sp. zn. z 27. apríla 2011, ústavný súd zdôrazňuje,

že právny názor vyslovený v náleze sp. zn. z 27. apríla 2011 (ako to vyplýva

aj z jeho odôvodnenia) sa vzťahuje primárne na nerešpektovanie nálezu ústavného súdu

v konaní pred všeobecným súdom, v nadväznosti na ktoré bol nález vydaný. Vo vzťahu

k obsahu odôvodnenia nálezu č. k. -27 z 12. mája 2010 považuje ústavný

súd za potrebné uviesť, obdobne ako to urobil vo veci sťažovateľa i krajský súd v rozsudku

č. k. -98 z 13. marca 2013, že otázku predčasnosti návrhu na určenie

príspevku na výživu rozvedeného manžela v tejto veci ústavný súd riešil iba marginálne,

keď predmetom jeho rozhodovania boli predovšetkým iné otázky. Ústavný súd v náleze

č. k. -27 z 12. mája 2010 časť odôvodnenia venovanú otázke predčasnosti

návrhu sám uviedol tým, že sa touto otázkou zaoberá nad rámec odôvodnenia svojho

rozhodnutia, a bližšie svoje úvahy potom ani nerozviedol.

Ako vyplýva z uvedeného, v prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by

krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti.

V tomto prípade od krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho vzniku, ani

systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali zaujatie

odlišného záveru. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem konkrétne právo,

rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľa

neobstojí.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu

č. k. -98 z 13. marca 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a preto sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013