Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoP/93/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., 28.02.1994, trvale bytom C. XXXX/XX, D., t.č. E. XX, D., zastúpená JUDr. Jánom Pekarom, advokátom so sídlom Potočná 39, Skalica, a rozvedeného manžela navrhovateľky: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, H., zastúpený JUDr. Ľubomírom Vanekom, advokátom so sídlom Potočná 85, Skalica, v konaní o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, na odvolanie rozvedeného manžela proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 06.03.2026, č.k. – 120, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroky I. a III. a závislý výrok IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozvedenému manželovi určil povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky 80 eur mesačne do 15. dňa v mesiaci vopred od 16.10.2025 (výrok I.), vo zvyšku návrh zamietol (výrok II.), nedoplatok na príspevku na výživné za obdobie od 16.10.2025 do 28.02.2026 v sume 360 eur povolil rozvedenému manželovi zaplatiť v splátkach po 40 eur mesačne splatných spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky riadne a včas, sa stane splatným celý zročný príspevok (výrok III.), o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu (výrok IV.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 72 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine, majúc preukázaný nárok navrhovateľky na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky a to kvalifikovanou mierou odkázanosti navrhovateľky na bývalom manželovi. Procesnoprávnu podmienku na rozhodnutie považoval za splnenú. Ak § 72 ods. 2 Zákona o rodine ako podmienku pre určenie príspevku stanovuje „ak sa bývalí manželia nedohodnú“, je možné, že sa rozvedení manželia na vzniku povinnosti a výške príspevku dohodnú. Až keď sa nedohodnú, o veci rozhoduje súd na základe návrhu niektorého z nich. Dohoda nemá zákonom predpísanú formu a zákon s nesplnením si tejto povinnosti, teda uzavretím dohody, resp. pokusom o uzavretie dohody nespája žiadne následky, takže uvedený úkon môže byť urobený aj ústne a tiež nie je uvedené, že musí byť pred podaním návrhu. Zákon totiž uvádza, že ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí príspevok súd a neuvádza, že ak sa nedohodnú, tak sa môže podať návrh. Hoci navrhovateľka neoslovila bývalého manžela ešte pred podaním návrhu so žiadosťou o tento príspevok, z celého konania pred súdom vyplynul jeho jednoznačný nesúhlas s návrhom a neochotou jej na výživu prispievať, takže za výzvu na určenie príspevku na výživu možno považovať aj návrh na začatie konania. Za takéhoto skutkového stavu nepovažoval návrh navrhovateľky za predčasne

podaný, keď počas celého konania bolo jednoznačné, že sa účastníci nedohodli a nedohodnú. Dôvodil, že zákon nepredpisuje formu, akou má byť povinná osoba vyzvaná a tiež s nesplnením tejto povinnosti, resp. podmienky nespája žiadne dôsledky, preto aj napriek rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp.zn. , na ktorý poukazuje povinný, nepovažoval návrh navrhovateľky za podaný predčasne. Naopak, Ústavný súd SR v citovanom náleze otázku predčasnosti návrhu na určenie príspevku riešil iba marginálne, keď predmetom jeho rozhodovania boli iné otázky, keď zároveň uviedol v odôvodnení, že touto otázkou predčasnosti návrhu sa zaoberá nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia a bližšie úvahy potom ani nerozviedol. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR, č.k. -12, kde Ústavný súd SR skonštatoval, že pokiaľ ustanovenie § 72 ods. 2 Zákona o rodine uvádza, že rozsah príspevku na výživu rozvedeného manžela určuje súd v prípade, ak sa bývalí manželia na poskytovaní príspevku nedohodli, otázka, či k takejto dohode došlo alebo nie sa posudzuje ku dňu podania návrhu na začatie konania. Pokiaľ rozvedený manžel doručil súdu návrh na určenie príspevku a bývalý manžel v tomto čase príspevok neposkytuje, alebo poskytuje v nižšej výške, než akú žiada rozvedený manžel v návrhu, je úplne zrejmé, že bývalí manželia sa na rozsahu príspevku nedohodli. V takom prípade je povinnosťou súdu rozsah príspevku určiť rozhodnutím, a to aj v prípade, ak k podaniu návrhu na začatie konania nepredchádzala výzva bývalému manželovi na poskytovanie príspevku. Ústavný súd SR skonštatoval, že pokiaľ v tam prejednávanom prípade takýmto spôsobom okresný súd i krajský súd ustanovenie § 72 ods. 2 Zákona o rodine aplikovali, nevybočili z ústavného rámca jeho výkladu a nevykladali dané ustanovenie v rozpore s jeho účelom a zmyslom. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nebol podaný predčasne.

3. V ďalšom hodnotil hmotnoprávne podmienky priznania príspevku navrhovateľke. Preukázané mal právoplatne rozvedené manželstvo a podmienku, že účastníci konania sa na príspevku nedohodli. Pokiaľ ide o neschopnosť jedného z manželov samostatne sa živiť (ktorá môže byť objektívna a subjektívna) za preukázané mal, že navrhovateľka sa celodenne stará o spoločné dieťa vo veku 18 mesiacov (rok a pol), čo je zrejmá objektívna príčina nemožnosti samostatne sa živiť. Jej príjmy tvoria 800 eur mesačne (500 eur rodičovský príspevok, 60 eur prídavky na dieťa a výživné na maloletého 240 eur), jej nevyhnutné mesačné výdavky sú 992 eur (bývanie, potreby do domácnosti, strava, potreby pre maloletého), ide o bežné a plne opodstatnené výdavky, pričom preukázala aj mimoriadne výdavky na nevyhnutné zubné ošetrenia (ktoré nie sú zahrnuté v bežných výdavkoch). Nepomer medzi príjmovou a výdavkovou stránkou považoval za jednoznačný. Navrhovateľka nie je v súčasnej situácii schopná si zabezpečiť zamestnanie ani brigádu, a to ani s poukazom na styk povinného s maloletým počas niektorých dní v týždni. Ustálil, že 24 hodinová starostlivosť o jeden a pol ročné dieťa je objektívne znemožňujúcim faktorom pre nástup do zamestnania. Ak povinný spochybnil výšku nájmu navrhovateľky tvrdiac, že by mohla bývať lacnejšie v byte svojich rodičov, tento výdavok posúdil ako primeraný, nakoľko ak by aj navrhovateľka s maloletým bývali u jej rodičov, rovnako by prispievali na teplo, vodu, elektrinu, internet, poplatky by mohli dosiahnuť približne 300 eur tak, ako platí v byte, ktorý sa nachádza v blízkosti jej príbuzných a v časti mesta, ktoré je vybavené infraštruktúrou potrebnou pre matku s malým dieťaťom. Uviedol, že starostlivo zvažoval schopnosti a možnosti povinného, nakoľko jeho príjmy zo zamestnania sú vo výške 1.427 eur mesačne a jeho výdavky sú 1.172 eur na bežný život vrátane výživného, úveru, bývania a pod. (bod 16 odôvodnenia) pričom uviedol, že cca 160 eur minie na maloletého počas realizovaného styku, t.j. priemerne mesačne spolu 1.332 eur. S príspevkom na výživu rozvedenej manželke by to bolo 1.412 eur, teda približne v rozsahu jeho príjmu. Pri zohľadnení, že takto tvorený rozpočet je veľmi napätý, preto ani nepristúpil k určeniu vyššieho výživného, avšak bol povinný zohľadňovať aj rozpočet navrhovateľky, tiež skromný (992 eur na strane výdavkov a 880 eur aj s príspevkom na strane príjmov). Zdôraznil, že príspevok sa určuje na primeranú výživu - nie na nevyhnutné náklady, ani na rovnakú životnú úroveň, pričom za primeranú výživu sa nepovažujú len nevyhnutné náklady na stravovanie, ale aj na uspokojovanie ďalších nevyhnutných potrieb rozvedeného manžela vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu a spôsobu života (R 45/1986). Príspevok má slúžiť na zmiernenie niektorých majetkových dopadov vyplývajúcich z rozvodu manželstva. Poukázal na dočasnosť príspevku, ktorý zaniká časom (možno ho priznať na dobu piatich rokov od právoplatnosti rozvodu manželstva), novým manželstvom oprávneného manžela, a jeho potreba alebo výška sa môže meniť v závislosti na zmene pomerov. Mal za to, že v prejednávanom prípade je navrhovateľka motivovaná nastúpiť do zamestnania od septembra, ak by maloletého v jeho veku 2 rokov prijali do jaslí alebo škôlky. Podmienkou dobrých mravov, resp. prihliadnutím na príčiny rozvratu manželstva sa zaoberal významný čas, nakoľko v konaní o rozvode manželstva sa s poukazom na súhlas oboch manželov riešili príčiny iba marginálne. Navrhovateľkou tvrdená mimomanželská známosť (p. I.) bola v rámci konania o rozvode spomenutá iba okrajovo a povinným výživou tvrdená mimomanželská známosť

(p. I.) nebol na pojednávaní spomenutý vôbec. Z dôkladného výsluchu účastníkov konania mal súd za preukázané, že treba prisúdiť jednoznačnú vinu za rozpad manželstva obom z nich. Vzťah medzi rodičmi povinného a navrhovateľkou bol napätý, pričom bývalý manžel sa nedokázal jasne vymedziť na stranu manželky. Bývalá manželka žiarlila na kolegyňu, s ktorou napokon nadviazal bývalý manžel vzťah. Kedy však prišlo k nadviazaniu tejto známosti nemal súd za preukázané a nebolo to ani významné pre rozhodnutie tejto veci. Povinný tvrdil, že bývalá manželka nadviazala mimomanželskú známosť počas manželstva - rovnako nebolo preukázané, či bol vzťah nadviazaný počas manželstva alebo po ňom. Rozvrat manželstva nebol spôsobený jedným náhlym zlyhaním, ale postupnou degradáciou vzťahu bez schopností a aj vôle oboch manželov vzťah sanovať, ktorí sa napokon spoločne rozhodli nefungujúci vzťah ukončiť. Preto príčiny za rozpad vzťahu prisúdil obom. Z toho dôvodu nezistil rozpor s dobrými mravmi, pre ktorý by nebolo možné príspevok navrhovateľke priznať.

4. Zohľadnil, že navrhovateľka nie je zamestnaná, je na rodičovskej dovolenke a celodenne sa stará o maloleté dieťa, svoje potreby pokrýva iba z rodičovského príspevku, potreby maloletého z výživného a prídavku na dieťa. Jej mesačné výdavky vo výške 992 eur prevyšujú jej aktuálne príjmy. Povinný dosahuje priemerný čistý mesačný príjem 1.427 eur, jeho výdavky sú 1.332 eur. Po takto vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľka si nemôže zo svojho príjmu uhradiť svoje základné životné potreby v ňou preukázanej výške, pričom si nemôže zabezpečiť vyšší príjem iným spôsobom. Povinný má okrem výživného na maloletého syna, len bežné výdavky a platenie príspevku 80 eur mesačne navrhovateľke, neohrozí jeho výživu. Navrhovanú výšku príspevku 250 eur, nepovažoval za primeranú a zodpovedajúcu výsledkom dokazovania a preto vo zvyšku návrh zamietol.

5. Dlžné výživné za obdobie od 16.10.2025 do 28.2.2026 360 eur (80 eur/30 dní x 15 dní za mesiac október, t.j. 40 eur plus 4 mesiace (november 2025, december 2025, január 2026 a február 2026) x 80 eur, t.j. 320 eur), povolil povinnému zaplatiť v splátkach po 40 eur (9 mesiacov), považujúc ich za primerané s ohľadom na jeho možnosti. O trovách konania rozhodol podľa (ďalej ), keď dôvody na iný postup nevzhliadol a účastníci konania si ani náhradu trov konania neuplatnili.

6. Proti rozsudku podal odvolanie rozvedený manžel podľa , a Z.z, (ďalej ), s návrhom rozsudok v napadnutej časti zmeniť a zamietnuť návrh navrhovateľky v celom rozsahu alternatívne zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na predčasnosť podaného návrhu, s čím sa súd prvej inštancie vyporiadal len formálne. Uviedol, že z dikcie Zákona o rodine vyplýva zákonodarcom určené poradie, pričom zmyslom takejto úpravy je nesporne využitie mimosúdnej dohody a až v prípade jej zlyhania, rozhodne súd. V danom prípade navrhovateľka nevyužila inštitút mimosúdnej dohody. Spôsob výkladu uvedenej právnej normy súdom prvej inštancie, s poukazom na prax Ústavného súdu SR považoval za ústavne neudržateľný. Podanie návrhu na súd, bez toho, aby sa mohol k výživnému vyjadriť, malo na neho vyvinúť nátlak, a toto konanie navrhovateľky mal súd prvej inštancie posúdiť cez prizmu dobrých mravov a pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie arbitrárne. Súd prvej inštancie hmotnoprávne podmienky priznania príspevku posudzoval nedôsledne, jeho závery z dokazovania nevyplynuli. Nesúhlasil so záverom, že navrhovateľka si nemôže zabezpečiť príjem zo zamestnania alebo brigády, keď vyjadril záujem tráviť so synom čas aj mimo súdnej úpravy. Súd prvej inštancie používa stereotypné frázy typu, že žena na rodičovskej dovolenke sa 24 hodín denne stará o dieťa a nemôže si zabezpečiť vedľajší príjem. Maloletému zabezpečuje plnohodnotnú starostlivosti počas určeného styku a konštatovanie súdu, že matka sa nemôže zamestnať lebo poskytuje maloletému 24 hodinovú nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Za nedôvodný považoval záver súdu, že ak by navrhovateľka bývala u svojich rodičov, jej výdavky by zostali v zásade rovnaké. On býva s rodičmi, nakoľko mu finančná situácia neumožňuje zabezpečiť si vlastné bývanie, avšak navrhovateľka bezdôvodne odmieta bývať u svojich rodičov, čím by si znížila náklady na bývanie. Bytové možnosti navrhovateľky sú teda lepšie ako jeho, na čo súd neprihliadal. Súd prvej inštancie ustálil, že treba prisúdiť vinu za rozpad manželstva obidvom manželom, teda navrhovateľka prispela k rozpadu manželstva minimálne v rovnakej miere ako on, avšak z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa odrazila v určovaní príspevku jej miera pričinenia o rozvrat manželstva. Nesúhlasil s určením vzniku vyživovacej povinnosti od podania návrhu z dôvodu, že navrhovateľka obchádzala zákonnú úpravu. Navyše, ak súd prvej inštancie konštatoval, že jeho príjmy sú vo výške 1.427 eur mesačne a výdavky (po započítaní príspevku) 1.412 eur (viď bod 26 napadnutého rozsudku), je zrejmé, že rozhodnutím vytvoril stav, že

nemá prostriedky na plnenie súdom stanovenej povinnosti. V zásade mu nezostane žiadna finančná rezerva z jeho mesačného príjmu.

7. Navrhovateľka navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť. Tvrdenie povinného, že neprebehla žiadna predsúdna komunikácia a že mimosúdnu dohodu vylúčila, je zavádzajúce. K predčasnosti podaného návrhu sa podrobné vyjadrila vo svojom podaní zo dňa 12.02.2026, v ktorom poukázala na Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.07.2013. V nadväznosti na citáciu časti Uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 10.07.2013 v bode 6. opísala spôsob snahy komunikácie jej právneho zástupcu s rozvedeným manželom, ktorý ignoroval pozvania právneho zástupcu na jednanie o možnom uzatvorení mimosúdnej dohody a nerešpektoval ani výzvu Okresného súdu Senica na jednanie s jej právnym zástupcom. Z jej strany nešlo pri podaní návrhu o žiadny nátlak na rozvedeného manžela a tiež nie je zrejmé, ako by mal byť návrh v rozpore s dobrými mravmi. Za nezrozumiteľné považovala vyjadrenie rozvedeného manžela v bode 8. a 9. odvolania. Napriek značnej podrobnej citácii časti Uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 10.07.2013 a podrobnému vysvetleniu nezáujmu rozvedeného manžela o možnosť jednania o uzatvorení mimosúdnej dohody, rozvedený manžel bez akéhokoľvek odôvodnenia uvádza v týchto bodoch svojho odvolania, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je ústavne neudržateľné. Tiež bez bližšieho vysvetlenia a zjavne formálne uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou vnútornej rozpornosti a zmätočnosti. Súd prvej inštancie vysvetlil svoje stanovisko k jej možnosti zapojiť sa do pracovného procesu. Vo svojom vyjadrení zo dňa 12.02.2026 v bode 15. uviedla časový rozsah jej starostlivosti o dieťa, ktorá je celodenná a nekončí sa odovzdaním dieťaťa otcovi na pár hodín alebo 2 dni. Čas, kedy je syn u otca využíva na nevyhnutnú starostlivosť o domácnosť a regeneráciu na čase, kedy je na dieťa úplne sama. Žiaden seriózny zamestnávateľ neuzatvorí pracovný vzťah s osobou, ktorej dostupnosť je diktovaná nepravidelným stretávaním sa otca s dieťaťom. Stáva sa pritom, že otec čas s maloletým podľa rozsudku nevyužije a neoznámi včas. Bývanie s jej rodičmi v ich 2 izbovom byte považuje za absolútne nevhodné pre starostlivosť o maloletého, pričom by musela prispievať na domácnosť aj im. Jej majetkové pomery by sa nezmenili, naopak, mala by značne zhoršené podmienky bývania a starostlivosti o dieťa. Ak namieta odôvodnenie rozsudku, z ktorého by nemalo byť zrejmé, ako sa miera jej pričinenia o rozvrat zohľadnila pri určení výšky príspevku uviedla, že súd prvej inštancie správne dokazovaním ustálil, že rozpad manželstva zapríčinili obaja. Súd prvej inštancie správne určil vznik vyživovacej povinnosti rozvedeného manžela od podania návrhu a v konaní bolo preukázané, že z jej strany nešlo o žiadne predčasné podanie návrhu.

8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom odvolania podľa a nie je viazaný jeho dôvodmi podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , a , s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa a dospel k záveru, že odvolanie rozvedeného manžela nie je dôvodné.

9. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať ( , ).

11. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( ), sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( ) s dôvodmi uvedenými v odvolaním napadnutom rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom návrhu podstatný význam, v rozhodnutí sa vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami účastníkov konania, nárok aj správne právne posúdil ( ) a v plnej miere na tieto dôvody poukazuje. V záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami udáva nasledovné.

13. Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

14. Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahu medzi manželmi.

15. Podľa § 72 ods. 3 Zákona o rodine, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci si sústavnú opateru.

16. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a odôvodnenia rozhodnutia, sa zhoduje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, posúdenia splnenia hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok priznania nároku navrhovateľke, vrátane otázky majetkových a zárobkových pomeroch účastníkov konania ako aj skladby a výšky ich nákladov, s poukazom na ich vyživovaciu povinnosť k spoločnému dieťaťu, ktoré súd podrobne uviedol v ods. 10 – 14 a 25 – 28 odôvodnenia rozhodnutia. V tejto súvislosti neakceptoval námietku odvolateľa o arbitrárnosti rozhodnutia majúc za to, že odôvodnenie rozsudku vyhovuje požiadavkám uvedeným v , je z neho možné zistiť, ktoré pre skutkové a právne posúdenie návrhu podstatné skutočnosti súd prvej inštancie považoval za preukázané (resp. medzi účastníkmi konania nesporné) a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako pre rozhodnutie podstatný zistený skutočný stav veci právne posúdil.

17. Námietky odvolateľa obsahovo posúdené ako námietky o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu ( ) na základe ktorých dospel k úvahe o čiastočnej opodstatnenosti návrhu navrhovateľky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. V danom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil zistené skutkové zistenia, zodpovedajú vykonaným dôkazom, výsledok hodnotenia dôkazov je v súlade s , vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z prednesov účastníkov konania vyplynuli. V posudzovanej veci treba zdôrazniť, že v danom konaní konajúci súd podľa zistil skutočný stav veci a činnosť súdu smerovala k posúdeniu podmienok, ktoré sú rozhodujúcimi pre posúdenie existencie hmotnoprávnych predpokladov pre možné priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela podľa Zákona o rodine.

18. Rozvodom manželstva zanikajú všetky osobné a právne vzťahy medzi manželmi a ich vzájomná vyživovacia povinnosť (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine). Na zmiernenie niektorých majetkových dopadov vyplývajúcich z rozvodu manželstva, zákon výnimkou umožňuje priznať nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela, v prípade, ak rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť. Dôvodom, kedy bývalý manžel nie je schopný sa samostatne živiť môže byť jeho nepriaznivý zdravotný stav, objektívna nemožnosť uplatniť sa na trhu práce, strata kvalifikácie, ale aj starostlivosť o dieťa počas materskej dovolenky, alebo aj po nej, ak si to vyžaduje zdravotný stav dieťaťa. Pod pojmom príjmy treba rozumieť nielen príjmy zo zamestnania, ale aj z vyplácaných dávok, prípadne iné majetkové výnosy. Pri posudzovaní nároku na príspevok a jeho výšku je potrebné prihliadať na celkové majetkové pomery oprávnenej osoby a jej odôvodnené potreby a rovnako je potrebné prihliadnuť aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, ktoré musia umožňovať priznanie príspevku. V prípade príspevku na výživu už nejde o vyrovnanie životnej úrovne manželov, ale o poskytnutie finančnej výpomoci na primeranú výživu v prípade odkázanosti bývalého manžela a súčasne, jeho poskytovanie nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

19. Manželstvo účastníkov konania bolo na návrh manžela rozvedené rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 12.08.2025 č.k. -61, ktorým bola súčasne schválená dohoda rodičov o úprave pomerov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, ktorou bol maloletý zverený do osobnej

starostlivosti matky, otec sa zaviazal platiť výživné na maloletého 240 eur mesačne a styk otca s maloletým bol upravený v párnom kalendárnom týždni v pondelok, stredu, piatok a v nepárnom kalendárnom týždni v stredu a v sobotu vždy od 10:00 hod do 18:00 hod.. V danom prípade v čase podania návrhu na určenie príspevku na rozvedenú manželku dňa 16.10.2025, navrhovateľka po ukončení spolužitia s manželom a rozvode manželstva žila sama v prenajatom 2 izbovom byte v ktorom kontinuálne zabezpečovala osobnú starostlivosť o spoločné maloleté dieťa účastníkov J. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorý mal v čase podania návrhu 13 mesiacov. Navrhovateľka bola na materskej dovolenke a zabezpečovala celodennú osobnú starostlivosť o maloletého. Jediným príjmom navrhovateľky bol rodičovský príspevok 500,10 eur mesačne, jej náklady na základné potreby boli na bývanie 165 eur (celkovo 300 eur mesačne), potraviny 200 eur, kozmetiku a drogériu 30 eur, oblečenie 40 eur, telefón a poistky 112 eur, spolu 547 eur, pričom mala aj zvýšené náklady na nevyhnutné zubné ošetrenia. Priemerné mesačné náklady na maloletého pozostávajúce z alikvótnej časti na bývanie 165 eur, plienky 50 eur, kozmetiku 30 eur, hračky 20 eur, oblečenie 60 eur, stravu 120 eur, spolu 445 eur, hradila navrhovateľka prevažne aj z výživného 250 eur mesačne a prídavku na dieťa 60 eur mesačne. Rozvedený manžel býval v domácnosti svojich rodičov, tak ako navrhovateľka inú vyživovaciu povinnosť nemal, dosahoval priemerný čistý mesačný príjem cca 1.427 eur a mal výdavky na bývanie 130 eur, telefón 23 eur, stravu 180 eur, kozmetiku a oblečenie 80 eur, cestovné 240 eur, splátky spotrebného úveru 240 eur, výživné na maloletého 240 eur, internet 39 eur, tvrdil vynaložené náklady na maloletého počas realizovaného styku cca 160 eur mesačne (spolu 1.332 eur), s tým, že jeho styk s maloletým po dohode rodičov prebiehal každý druhý víkend od soboty do pondelka večera, každú stredu a každý druhý piatok.

20. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa podľa ktorej bol návrh na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky podaný predčasne z dôvodu, že navrhovateľka ho pred podaním návrhu nevyzvala na poskytnutie príspevku resp. sa o uzavretie dohody nepokúsila. Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel ktorý nie je schopný sám sa živiť môže žiadať od bývalého manžela aby mu prispieval na primeranú výživu podľa jeho schopnosti možnosti a majetkových pomerov. Podľa ods. 2, ak sa bývalí manželia nedohodnú určí rozsah príspevku na návrh niektoré z nich z nich súd. Zákon teda predpokladá prednostne dohodu bývalých manželov, avšak samotný text zákona neurčuje osobitnú formu predchádzajúcej výzvy ani nestanovuje, že návrh na súd musí vždy predchádzať samostatný úkon oprávneného smerujúci k uzavretiu dohody. Zmyslom podmienky uvedenej v § 72 ods. 2 Zákona o rodine je umožniť bývalým manželom vyriešiť otázku príspevku na výživu konsenzuálne bez ingrediencie súdu. Táto podmienka však nemôže byť vykladaná prísne formalistický bez zohľadnenia konkrétnych okolnosti prípadu a predovšetkým bez skúmania či medzi účastníkmi reálne existoval priestor na dosiahnutie dohody.

21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v ods. 23 napádaného rozsudku. Udáva, že požiadavka na predchádzajúci pokus o dohodu, nemá viesť k zamietnutiu návrhu, keď účelom § 72 ods. 2 Zákona o rodine nie je vytvárať procesnú prekážku súdneho uplatnenia nároku v podobe formalizovanej povinnosti predchádzajúcej výzvy ale umožniť bývalým manželom dospieť k dohode. V danom prípade je tiež podstatné, že z postoja povinného v konaní jednoznačne vyplynulo, že nárok navrhovateľky neuznáva a odmieta jej poskytovať finančnú podporu vo forme príspevku, preto nemožno absenciu samostatnej predchádzajúcej výzvy navrhovateľky považovať za okolnosť, ktorá by sama osebe odvodňovala zamietnutie návrhu ako predčasného. Opačný výklad by v okolnostiach danej prejednávanej veci by nezodpovedal ani materiálnemu účelu § 72 ods. 2 Zákona o rodine. V danom prípade je nesporné, že rozvedený manžel nereagoval na výzvy právneho zástupcu navrhovateľky na prerokovanie jej nároku a návrhu a prípadne možnej dohody a to ani na základe výzvy zo strany súdu prvej inštancie. Uvedené skutočnosti majú význam pri posudzovaní námietky predčasne podaného návrhu, pretože objektívne preukazujú, že medzi účastníkmi neexistoval priestor na konsenzuálne vyriešenie nároku. Správne súd prvej inštancie zohľadňoval, že nešlo o situáciu v ktorej by navrhovateľka bez akéhokoľvek pokusu o dohodu okamžite požiadala súd o autoritatívne určenie príspevku a následne by povinný prejavil ochotu o jeho poskytnutí rokovať. Navrhovateľka iniciovala rokovanie o dohode aj po začatí konania a povinný túto možnosť nevyužil a na túto reagoval negatívne. Jeho pasivitu preto nemožno interpretovať ako prejav pripravenosti rokovať o výške alebo podmienkach príspevku, preto odvolací súd nevzal ako dôvodnú námietku odvolala, ktorou poukazoval s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR týkajúcu sa predčasne podaného návrhu. V danom prípade podstatným bolo, že medzi účastníkmi

dohoda neexistovala a že rozsah príspevku v čase rozhodovania súdu bolo potrebné určiť autoritatívnym rozhodnutím súdu.

22. Poukazujúc na charakter nároku uplatneného navrhovateľkou, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil na základe dostatočne vykonaného dokazovania vo vzťahu k návrhu navrhovateľky splnenie zákonných predpokladov § 72 ods. 1 Zákona o rodine. Okolnosti namietané rozvedeným manželom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie o čiastočnej dôvodnosti posudzovaného návrhu. Súd prvej inštancie mal správne v danom prípade preukázané zákonné podmienky pre priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, t.j. existenciu kvalifikovanej miery odkázanosti navrhovateľky na bývalom manželovi. Správne vyhodnocoval objektívne schopnosti a možnosti navrhovateľky sa zamestnať resp. či na jej strane existujú okolnosti pre ktoré nie je schopná sa živiť. Odvolací súd plne prisvedčuje argumentácii súdu prvej inštancie, že navrhovateľka sa po rozvode manželstva ocitla v horšej finančnej situácii, keď v čase podania návrhu na určenie príspevku na výživu, bola na materskej dovolenke, zabezpečovala celodennú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa vo veku jedného roka (kedy je starostlivosť o dieťa najintenzívnejšia). Jej neschopnosť zabezpečiť si vlastnú primeranú výživu preto nebola založená na svojvoľnom odmietaní pracovnej činnosti ale na objektívnej životnej situácii spojenej so starostlivosťou o veľmi malé dieťa. Preto táto okolnosť bola relevantná pri posudzovaní základného predpokladu podľa § 70 ods. 1 Zákona o rodine. Objektívne nebola schopná sa sama živiť a jej jediným príjmom boli sociálne dávky. Na správnosť uvedeného záveru súdu prvej inštancie nemajú vplyv skutočne nedôvodná odvolacia argumentácia otca, že navrhovateľka v tomto období si mala vlastnou prácou zabezpečovať príjem a to v čase realizácie jeho styku s maloletým synom (podľa výpovede rozvedeného manžela tento prebiehal každý druhý víkend od soboty do pondelka večera, každú stredu a každý druhý piatok). Za nedôvodnú treba považovať aj námietku rozvedeného manžela o nedôvodných nákladoch navrhovateľky v prenajatom dvojizbovom byte, v ktorom vychováva maloleté dieťa od jeho narodenia. Pokiaľ navrhovateľka argumentuje nevhodnými podmienky pre bývanie a starostlivosť a výchovu maloletého dieťaťa presťahovaním sa k rodičom do ich dvojizbového bytu, tieto aj odvolací súd považoval za plne akceptovateľné. Pokiaľ povinný poukazuje na okolnosť, že sám býva u svojich rodičov s poukazom na vysoké náklady samostatného bývania, tu treba zdôrazniť, že nie je rezidenčným rodičom, ktorý sa o dieťa osobne stará. Za správne a podložené vykonaným dokazovaním považuje zistenia súdu prvej inštancie o príjmových a majetkových pomeroch účastníkov konania a ich výdavkoch s osobitným zohľadnením vyživovacej povinnosti k ich spoločnému dieťaťu a mieru akou sa obaja rodičia podieľajú na jeho osobnej starostlivosti, na základe ktorých správne ustálil výšku určeného príspevku.

23. Odvolací súd prisvedčuje súdu prvej inštancie aj pri posúdení podmienky dobrých mravov, resp. zohľadnenie príčin rozvratu manželstva a odkazuje na jeho správny záver o nezistení rozporu s dobrými mravmi, pre ktorý by nebolo možné príspevok navrhovateľke priznať, keď príčiny za rozvrat manželstva prisúdil obom. Skutočnosť, že súd prvej inštancie ustálil, že príčinou rozvratu manželstva, ktorý napokon inicioval manžel, boli okolnosti na strane oboch manželov, sama osebe neodôvodňuje záver, že uplatnenie nároku na príspevok je v rozpore s dobrými mravmi. Takýto záver by bol opodstatnený až v prípade, ak by z konkrétnych okolnosti prípadu vyplývalo, že priznanie príspevku by predstavovalo neprimerane alebo zjavne nespravodlivé uplatnenie práva voči bývalému manželovi. Samotná existencia obojstranného podielu na rozvrate manželstva bez zistenia výraznejšej morálnej diskvalifikácie na strane navrhovateľky, preto ani nemohla byť dostatočným dôvodom na zamietnutie jej návrhu.

24. Za vecne a právne správny odvolací súd posúdil aj výrok III. o zročnom výživnom, pri ktorom súd prvej inštancie správne zohľadnil možnosti povinného a umožnil mu vzniknutý dlh plniť v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti presne určil (, ).

25. K námietke rozvedeného manžela, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanom prípade, v ktorom

konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil vo vzťahu k priznaniu nároku na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, jeho výšky a zročného výživného, správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o bežnom a zročnom výživnom a v závislom výroku o trovách konania podľa ako vecne a právne správne potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil.

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa , .

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( , ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).