Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 488/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012

doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si ako navrhovateľ uplatnil na

Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) nárok na „ochranu osobnosti,

odstránenie následkov, a primerané zadosťučinenie a o náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch“ proti odporcovi v 1. rade: S., a. s., proti odporcovi v 2. rade: S., a. s., a voči

odporcovi v 3. rade: A., a. s. (ďalej len „odporcovia“). V predmetnej veci rozhodol okresný

súd rozsudkom č. k. -449 zo 16. decembra 2010 tak, že návrh zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -538 z 24. mája 2012 tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa v tom, že uplatňované nároky sú premlčané. Citujem, „v danom prípade ide

o osobnostné právo majetkovej povahy, ktoré je premlčateľné“. Z toho vyplýva, že súdy

nesprávne označili, že svoj nárok si odvodzujem od zásahu do mojich osobnostných práv.

Toto som nikde vo svojich podaniach ani na pojednávaniach netvrdil, napokon mám za to,

že SR, vymedzujúca základné pojmy, pojem osobnostné práva nepozná.

Naopak, stále som tvrdil a tvrdím, že som sa domáhal zadosťučinenia za

neoprávnený zásah do mojich základných ľudských práv a tie sú v zmysle článku 12 ods. 1

SR nepremlčateľné. ...

Rozhodnutia súdov v konaní voči odporcom v 1. a 3. rade, že môj nárok voči ním je

premlčaný, považujem za nesprávne z dôvodov nesprávne aplikovaného ustanovenia ,

konkrétne a v nepochopení podstaty žaloby.

Nemôžem súhlasiť s právnym názorom súdov (okresného, krajského ani Najvyššieho

súdu SR, na rozhodnutie ktorého - sa tie prvé dva odvolávali), že môj nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný, nakoľko som svoj nárok odvodzoval od

neoprávneného zásahu do mojich základných ľudských práv, a to:

voči odporcovi v 1. rade - do práva na dôstojnosť garantovaného článkom 19 ods. 1

SR, ktorého sa dopustil krivým obvinením,

a voči odporcovi v 3. rade - do práva na pokojné užívanie majetku garantovaného

článkom 1 Protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len dohovor) a článkom 20 SR.

Náš právny systém poskytuje možnosť vymáhania práva na nemajetkovú ujmu

v peniazoch v prípade neoprávneného zásahu do základných ľudských práv v zmysle

ustanovení o ochrane osobnosti, nakoľko v ods. 2 v jeho

prvej vete je použitý pojem najmä, čo značí, že predpokladom pre priznanie práva na

nemajetkovú ujmu v peniazoch môže byť aj iný ako tam uvedený, t. j. porovnateľný aspekt.

Z toho vyplýva, že súdy nesprávne označili, že svoj nárok si odvodzujem od zásahu

do mojich osobnostných práv. Toto som nikde vo svojich podaniach ani na pojednávaniach

netvrdil, napokon mám za to, že SR, vymedzujúca základné pojmy, pojem

osobnostné práva nepozná.

Naopak, stále som tvrdil a tvrdím, že som sa domáhal zadosťučinenia za

neoprávnený zásah do mojich základných ľudských práv a tie sú v zmysle článku 12 ods. 1

nepremlčateľné.

Toto rozhodnutie súdov považujem za nesprávne jednak z dôvodov uvedených

v odstavci 1., a navyše, aj keby platilo, že môj nárok nie je trvalo vymáhateľný, ale v 3

ročnej premlčacej lehote, nárok by nebol premlčaný z nasledovných dôvodov:

Prípadné plynutie 3 ročnej premlčacej lehoty nie je možné odvodzovať od odporcom

tvrdeného a súdom uznaného okamihu, t. j. odo dňa 4. 3. 1997, kedy si hmotnoprávny

predchodca odporcu v 2. rade - S., a. s. uplatnil žalobou na Krajskom súde v Bratislave

nárok na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých na základe úverovej zmluvy č.

800702-1 zo dňa 1. 10. 1992 (úver mojej manželky), nakoľko:

1. tento postup S. bol oprávnený,

2. nemá s mojím nárokom nič spoločné

3. a nespôsobil neprimeranú dražbu, od ktorej odvodzujem svoj nárok.

Nakoniec, v tom čase predsa ani neexistoval právny predpis o dobrovoľných

dražbách, do platnosti vstúpil 14. 9. 2002.

Mám za to, že správne určený okamih, kedy by v prípade premlčateľnosti môjho

nároku, mohlo byť právo prvýkrát vykonané, je deň postúpenia pohľadávky z môjho úveru

č. 800235-6 na tretiu osobu a to deň: 14. 12. 2004. Žaloba bola podaná dňa 11. 4. 2007.»

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. M., na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky, postupom Krajského súdu SR, porušené bolo.

Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. podľa článku 6 odsek 1

Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu vedený pod sp. zn.: -538

a prikazuje sa Krajskému súdu aby vec vrátil na opätovné prejednanie na Okresný súd

Bratislava I.

3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc

eur), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000

Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti), do 30 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

«Sťažovateľ si je vedomí, že podľa zvyklosti a zverejnenej judikatúry ústavný súd

priznáva odškodnenie za nespravodlivý rozsudok v takej výške, ako ju sám vyhodnotí.

Sťažovateľ si dovoľuje upozorniť, že v tomto konkrétnom prípade ide o dlhotrvajúce

„prenasledovanie“ nezákonnosťou s následkom bezdomovectva a ohrozovania na živote

a zdraví nielen dospelých osôb, ale aj dvoch detí a pretrvávajúcim nesprávnym úradným

postupom a nevymožiteľnosti rozsudkami priznanej škody vo výške 4 437 176,50 SK, sa

prehlbuje ich utrpenie, a preto žiadam ústavný súd, aby zhodnotil tieto nenapraviteľné

nevýhody aj pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia. ...

Nezákonnosť v rozhodnutiach a postupe je predmetom súdneho konania aj v tomto

prípade, ktorá trvá príliš dlho, spôsobila svojimi príčinnými súvislosťami sťažovateľovi

a jeho rodine neznesiteľné životné podmienky, ktoré sa pritvrdili do neúnosnej miery

ohrozenia zdravia a života. Už vyše 18 rokov nemôže sťažovateľ pokojne užívať svoj

majetok - tlačiarenský stroj! Preto, z dôvodov vymanenia sa z tohoto neznesiteľného stavu,

požaduje sťažovateľ odškodnenie formou finančného zadosťučinenia v takej výške ako

uvádza a v akej výške sa odškodňuje vo vyspelých demokraciách. Životy a zdravie majú

nevyčísliteľnú hodnotu, preto si myslím, že výška finančného zadosťučinenia je vzhľadom na

postavenie bezdomovcov primeraná.

... Pri nezákonnej dobrovoľnej dražbe došlo k zašantročeniu aj hnuteľného majetku,

ktorý nebol predmetom dražby a páchateľa sa nepodarilo doposiaľ vypátrať, za čo nesú

vinu odporcovia v tomto spore a kompenzáciu si hodnotím najmenej vo výške 10.000 EUR.

... my žiadame odškodnenie za vyše 5 rokov v bezdomovstve a ohrozenie života

štvorčlennej rodiny vo výške 10.000 EUR.

Do dnešného dňa sme nútení znášať neprimerané bremeno bezdomovstva,

psychického utrpenia, ktoré je pre hlavne pre deti v pubertálnom veku obrovskou

frustrujúcou psychickou záťažou.»

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2013 namietal

predpojatosť sudkyne IV. senátu ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -23 z 3. júla 2013

rozhodol, že sudkyňa IV. senátu ústavného súdu Ľudmila Gajdošíková vo veci vedenej pod

sp. zn. nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to

IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v namietanom

konaní a jeho rozsudkom z 24. mája 2012. Základom jeho argumentácie je jeho nesúhlas

s právnym názorom krajského súdu, ktorý sa stotožnil so záverom okresného súdu, že

uplatnené právo sťažovateľa je premlčané.

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 24. mája 2012,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu zo 16. decembra 2010, poukázal na obsah

odvolania sťažovateľa a vyjadrení odporcov k tomuto odvolaniu, pričom ďalej uviedol:

« stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou

premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je

objektívne vymedzený začiatok (od slova „mohlo“ a nie od „mohol“). (Rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997, sp. zn. ). Právo môže

byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je

actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, napr. na

tom, že oprávnený nevedel o svojom práve.

Pokiaľ súd prvého stupňa v posudzovanej veci zastal právny názor, že nárok

navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv je

premlčaný, je jeho záver vecne správny. Uvedenú problematiku riešil NS SR v rozhodnutí 2

Cdo 278/2007, v ktorom vyslovil, že „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“

podľa je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na

ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje

a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojností fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti

v značnej miere. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho

vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa

premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( ). V prejednávanej veci

nebol dôvod na odchýlenie sa od prijatého záveru, ktorý je výsledkom štandardnej súdnej

praxe.

Tvrdenie navrhovateľa v podanom odvolaní o nesprávnom vyhodnotení plynutia

premlčacej doby súdom prvého stupňa nie je správne.

Pozornosti odvolacieho súdu neušiel úmysel navrhovateľa predĺžiť beh premlčacej

lehoty označením nových skutočností. V žalobe za rozhodujúci deň pre začiatok plynutia

premlčacej lehoty označil okamih, kedy sa dozvedel o dražbe. V odvolaní zo dňa 13. 1. 2011

už navrhovateľ ako rozhodujúci deň pre plynutie premlčacej lehoty označil deň 17. 12.

2004, t.j. dátum podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky.

Odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p viazaný dôvodmi odvolania. Z obsahu

spisu je nepochybné, že navrhovateľ bol riadne poučený podľa o tom,

že všetky skutočnosti a dôkazy musí predložiť alebo označiť skôr, ako súd vo veci vyhlási

rozhodnutie, pretože na neskôr označené skutočnosti sa neprihliada. Nadväzne ním

uvádzané „nové skutočnosti“ v rámci odvolacieho konania nemôžu byť relevantným

odvolacím dôvodom ( ), t. j. podkladom pre ustálenie iného skutkového

stavu. Odhliadnuc od toho, že ním označené rozhodujúce skutočnosti sú podľa vyššie

uvedeného výkladu z hľadiska posúdenia plynutia premlčanej doby bez právneho významu,

nedajú sa kvalifikovať ako také, ktoré bez svojej viny nemohol predložiť pred súdom

I. stupňa (205a ods. 1 písm. d./ ).

Naviac, navrhovateľ sa týmto konaním snažil obísť zákonné ustanovenie a privodiť

pre seba úspech. Takému konaniu nebolo možné priznať očakávanú váhu, pretože inštitút

premlčania by stratil opodstatnenie. Navrhovateľ si uplatnil návrh na začatie konania

v zmysle , ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcom. Konanie

o plnenie v zmysle citovaného zákona je konaním návrhovým, preto navrhovateľ už

v samotnej žalobe mal v zmysle v spojení s označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 79

ods. 1 ) je nosným prvkom v rámci dôkaznej povinnosti účastníka konania. S týmito

skutočnosťami a dôkazmi súd pracuje, vyhodnotí ich jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti

( ) a v závere tvoria podklad pre rozhodnutie súdu. V žalobnom návrhu ako aj

počas celého konania pred súdom I. stupňa, navrhovateľ označený za neoprávnený zásah

považuje, že „odporca 2/ zapríčinil, že tretia osoba vykonala nezákonnú dražbu“ (strana 4

žalobného návrhu). Vzhľadom na uvedené navrhovateľom vytýkaný nesprávny právny záver

ohľadom plynutia premlčacej lehoty je bez právneho významu.

V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok

zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými,

o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by

nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iným, než

napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty

nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú

správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 ods. 1 a 2

ho potvrdil.

Ak teda súd prvého stupňa prihliadol na odporcami vznesenú námietku premlčania,

neskúmajúc vecnú stránku veci, postupoval správne, uplatnil zásadu hospodárnosti konania

a správne žalobný návrh zamietol, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil v zmysle a »

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádza

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -449

zo 16. decembra 2010, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd vo vzťahu

k odporcovi v 1. rade v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Súd s poukazom na zistené skutočnosti uplatnený nárok navrhovateľa voči...

[odporcovi v 1. rade] ako premlčaný zamietol s tým, že v danom prípade bola vznesená

námietka premlčania zo strany odporcu v 1 rade na pojednávaní konanom dňa 30. 11. 2009

a súd dospel k záveru, že v danom prípade ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré je

premlčateľné (rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 25. 9. 2008) a plynutie

trojročnej premlčacej lehoty začalo odo dňa, kedy si mohol navrhovateľ svoj nárok voči

odporcovi v 1 rade uplatniť po prvý krát t. j. dňa 1. 10. 1992 po podpise uvedenej úverovej

zmluvy a nakoniec aj dňa 7. 4. 1995 (ČVS: PZ- 557/KV-94 (sp. zn. ) podané na

Obvodné oddelenie PZ SR B. dňa 7. 4. 1995), kedy odporca v 1 rade podal trestné

oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu... najneskôr dňa 4. 3. 1997,

kedy si odporca v 1 rade začal uplatňovať právo na súde žalobou o zaplatenie pohľadávky s

príslušenstvom a toto právo mu uplynulo dňom 4. 3. 2000 a návrh na začatie konania bol

doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa 10. 5. 2007, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty a

odporca v 1 rade sa premlčania dovolal, preto nemožno premlčané právo navrhovateľovi

priznať.

Ak by aj v danom prípade súd nekonštatoval premlčanie uplatneného nároku

navrhovateľa, je potrebné uviesť, že navrhovateľ súdu nepreukázal protiprávne konanie

odporcu v 1. rade, nepreukázal porušenie svojich základných práv protiprávnym konaním

odporcu v 1 rade, či zníženie vážnosti v spoločnosti a zníženie dôstojnosti jeho ako fyzickej

osoby, t. j. neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno.“

Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade, okresný súd dospel k týmto záverom:

«Odporca v 2 rade taktiež vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku

navrhovateľom na Okresnom súde Bratislava I dňa 10. 5. 2007 a to s poukazom na

rozsudok NS SR č. k. s odôvodnením, že právo na peňažné zadosťučinenie

sa premlčuje, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa,

kedy tento nárok mohol byť uplatnený po prvý krát a to v danej veci ide o deň 4. 3. 1997,

kedy si právny predchodca odporcu v 2 rade (S. a. s.) uplatnil žalobou na Krajskom súde v

Bratislave nárok na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých na základe Úverovej

zmluvy č. 800702-1 zo dňa 1. 10. 1992.

Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že sám navrhovateľ v návrhu má za to, že

„k perzekúcii jeho osoby došlo tým, že v predmetnej zmluve nemal byť uvedený ako

príjemca, a preto mal odporca v 1 rade zneužiť postavenie navrhovateľa a obviniť ho

zo spáchania podvodu spolupáchateľstvom“. Podľa uvedených skutočností premlčacia doba

uplynula dňa 4. 3. 2000. Trestné oznámenie vo veci podvodu v trestnej veci ČVS: PZ-

557/KV-94 (sp. zn. ) bolo právnym predchodcom odporcu v 2 rade S. a. s.

podané na Obvodné oddelenie PZ SR B. dňa 7. 4. 1995, t. j. ešte pred podaním žaloby na

Krajský súd v Bratislave. V danom prípade došlo dňom 4. 3. 2000 k premlčaniu uplatnenej

pohľadávky navrhovateľom voči odporcovi v 2 rade vo všeobecnej premlčacej dobe podľa

citovaného ustanovenia (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo

278/2007). Rozhodným okamihom môže byť aj postúpenie pohľadávky z odporcu v 1 rade

(S. a. s.) na odporcu v 2 rade (S. a. s.) ako postupcu na postupníka na základe Zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 28. 6. 2000, dňom účinnosti zmluvy 30. 6. 2000, kedy odporca

v 2 rade nadobudol postavenie veriteľa a premlčacia doba v tomto prípade uplynula dňom

30. 6. 2003, a preto súd návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči

odporcovi v 2 rade zamietol.

K plynutiu premlčacej lehoty súd podotýka na záver, že pre začiatok plynutia

premlčacej lehoty nie je možné považovať deň, kedy sa navrhovateľ dozvedel o dražbe

nehnuteľnosti (čo je uvedené v podaní navrhovateľa zo dňa 27. 9. 2010) a ak by aj

navrhovateľom uvádzaný neoprávnený zásah do práv navrhovateľa predstavovala samotná

dražba, súd poukazuje na to, že subjekt (fyzická osoba), ktorý bol navrhovateľom tejto

dražby, nie je účastníkom tohto konania.»

Vo vzťahu k odporcovi v 3. rade okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Odporca v 3 rade na pojednávaní konanom dňa 30. 11. 2009 do zápisnice pred

súdom uviedol, že taktiež ako odporca v 1 a 2 rade vznáša námietku premlčania

navrhovateľom uplatneného nároku s tým, že sa nedopustil neoprávneného zásahu do práv

navrhovateľa. Poukázal na obsah návrhu navrhovateľa doručeného Okresnému súdu

Bratislava I dňa 10. 5. 2007 s tým, že z neho vyplýva skutočnosť, že sám navrhovateľ

nepopiera, že dlhodobo neplnil voči odporcovi v 3 rade záväzky vyplývajúce z predmetnej

(v odôvodnení rozsudku už opísanej) úverovej zmluvy a javí sa minimálne v rozpore

s dobrými mravmi, ak dlžník, ktorý si nesplnil svoje povinnosti voči veriteľovi, ktoré na seba

dobrovoľne zmluvne prevzal, sa domáha voči danému subjektu nemajetkovej ujmy. Súd

s poukazom na predložené listinné dôkazy dospel k záveru, že návrh navrhovateľa

smerujúci voči odporcovi v 3 rade odvodzuje od „zápisu z januára 1994“, ale návrh na

začatie konania bol doručený súdu dňa 10. 5. 2007 t. j. po uplynutí premlčacej lehoty. Súd

taktiež poukazuje na rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. z ktorého je

zrejmé, že navrhovateľ využil svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie

tlačiarenského stroja od spoločnosti L. spol. s. r. o., s ktorou ešte pred uvedeným „zápisom

z januára 1994“ uzatvoril ústnu nájomnú zmluvu na tlačiarenský stroj t. j. navrhovateľ s

predmetom nájmu disponoval ešte pred januárom 1994. Z uvedených dôvodov súd návrh

navrhovateľa voči odporcovi v 3. rade taktiež zamietol.

Ak by aj v danom prípade v časti týkajúcej sa odporcu v 3. rade súd nekonštatoval

premlčanie uplatneného nároku navrhovateľa, je potrebné uviesť, že navrhovateľ súdu

nepreukázal protiprávne konanie odporcu v 3. rade, ktorým by navrhovateľovi mal zabrániť

získať finančné prostriedky na splácanie záväzkov, na živobytie, na politickú činnosť, alebo

ktorým by navrhovateľovi mal zmariť podnikateľský plán a prísľub založenia akciovej

spoločnosti a týmto protiprávnym konaním spôsobiť navrhovateľovi škodu veľkého rozsahu.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli naplnené

podmienky na priznanie uplatneného nároku (nemajetkovej ujmy) keď že tu neexistoval

neoprávnený zásah odporcu v 1., 2., 3. rade a odporcovia postupovali v súlade so zákonom,

tak ako je opísané v odôvodnení tohto rozsudku.»

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy vyhodnotili návrh sťažovateľa ako návrh,

ktorým si uplatňuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2

. Odporcovia vzniesli námietku premlčania tohto práva sťažovateľa.

V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. , podľa ktorého je „právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti

fyzickej osoby, právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.“ (citované podľa ASPI, stav

k 23. júlu 2013). Vo vzťahu ku každému z odporcov všeobecné súdy určili začiatok plynutia

premlčacej lehoty ku dňu, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho

zákonníka). Na tomto základe dospeli k záveru, že právo sťažovateľa vo vzťahu k odporcom

je premlčané. Poukázali na to, že deň, keď sa sťažovateľ dozvedel o dražbe rodinného

domu, nemôže byť rozhodným okamihom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty

z dôvodu, že navrhovateľ dražby nebol účastníkom konania. Ústavný súd konštatuje, že

právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu nie sú založené na svojvoľnej

interpretácii, prípadne aplikácii príslušných ustanovení [najmä

ustanovení týkajúcich sa práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a premlčania].

Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení svojho rozsudku uviedol

argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje záver o tom, že právo sťažovateľa

voči odporcom je premlčané, preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietaný rozsudok krajského súdu za

ústavne udržateľný.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho

orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom

z 24. mája 2012 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných

ustanovení krajským súdom ako odvolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje judikatúrou Najvyššieho súdu Českej

republiky, kde však platí iná právna úprava, a navyše judikatúra všeobecných súdov Českej

republiky nie je pre Slovenskú republiku bez ohľadu aj na porovnateľnosť právnej úpravy

záväzná. Tak všeobecné súdy, ako aj ústavný súd nie sú povinné zachovávať kontinuitu

s rozhodovacou činnosťou najvyššej súdnej inštancie iného štátu.

Čo sa týka rozdielnej, resp. rozchádzajúcej sa judikatúry všeobecných súdov

v Slovenskej republike, ústavný súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho

štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých, resp.

porovnateľných veciach nežiaduca, k jej odstraňovaniu v právnom poriadku Slovenskej

republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť

judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto

súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m.

, , , , , ).

Takto ani rozdielna judikatúra najvyššej súdnej inštancie v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva

podľa , prípadne práva podľa dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. mája 2012 po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013