Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 475/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2012,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2012 telefaxom a 28. decembra 2012 poštou doručená sťažnosť J. L., S. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 30. apríla 2010 Obvodnému

pozemkovému úradu Č. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) podanie kvalifikované

ako námietka podľa

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení platnom

a účinnom ku dňu podania námietky (ďalej len „zákon o usporiadaní pozemkového

vlastníctva“). Sťažovateľ navrhol zmenu údajov schváleného registra obnovenej

evidencie pozemkov v katastrálnom území Skalité (ďalej len „register“ alebo „ROEP“),

a to zapracovaním právoplatného uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 25. augusta 2009 do registra. Označeným uznesením krajský súd potvrdil opravné

uznesenie Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. februára 2009 v konaní o vyporiadaní dedičských podielov.

Obvodný pozemkový úrad rozhodnutím č. 134-17/2010-Bz z 12. augusta 2010

námietke sťažovateľa nevyhovel a navrhovanú zmenu nevykonal z dôvodu, že „predmetná

listina bola vyhotovená dňa 25. 8. 2009 a nadobudla právoplatnosť 2. 11. 2009

to je po zápise registra do katastra nehnuteľností“.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „krajský

pozemkový úrad“) rozhodnutím č. KPÚ z 21. októbra 2010 napadnuté

prvostupňové rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil v celom rozsahu

a podané odvolanie zamietol.

Sťažovateľ podal 8. novembra 2010 proti rozhodnutiu krajského pozemkového úradu

žalobu podľa druhej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že „rozhodnutie správneho

orgánu nezodpovedá skutočnosti, pretože pri uvedení doby od 8. 12. 2008 do 2. 11. 2009

je 11 mesiacov, teda nie viac ako 3 roky, ktoré sú uvedené v “.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. júla 2011 sťažovateľovu žalobu

zamietol. Ako irelevantný vyhodnotil žalobný dôvod zakladajúci sa na argumentácii

o trojročnej lehote podľa § 7 ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva, pretože

„medzi účastníkmi konania nebolo totiž sporné, že dielo ROEP bolo schválené

dňa 31. 1. 2007 a zapísané do katastra nehnuteľností 8. 12. 2008, ako to vyplýva

z odôvodnenia prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia správnych orgánov.

Bolo tiež riadne preukázané, že uznesenie KS Žilina č. k. -135 bolo vydané

dňa 25. 8. 2009 a právoplatné 2. 11. 2009. Toto právoplatné rozhodnutie súdu nebolo teda

podkladom na zostavenie registra..., ako to má na mysli

Takýmto podkladom môže byť len taký dôkaz a údaj, ktorý existuje pred schválením diela

ROEP, pričom z tohto dôkazu a údajov v ňom zahrnutých register by mal vychádzať.

Ak teda uznesenie KS Žilina nadobudlo právoplatnosť 2. 11. 2009 a register bol správnym

orgánom schválený 31. 1. 2007, z uvedeného jasne vyplýva, že ku dňu schválenia diela

ROEP dané uznesenie neexistovalo a preto nemohlo byť podkladom pre jeho zostavenie,

ako to má na mysli § 6 ods. 1 citovaného zákona. Schválený register preto logicky nemôže

byť v rozpore s týmto uznesením, pretože toto uznesenie nebolo podkladom pre jeho

vypracovanie a zostavenie a teda nebola splnená podmienka § 7 ods. 6 citovaného zákona,

podľa ktorej správny orgán len vtedy kladne rozhodne o zmene údajov schváleného

registra, ak schválený register obsahuje údaje, ktoré sú v rozpore s podkladmi podľa § 6

ods. 1 citovaného zákona. V danom prípade teda nebola naplnená hypotéza tejto právnej

normy o rozpore údajov, ktoré boli podkladom pre zostavenie registra a údajmi

schváleného registra. Preto nebolo možné vyhovieť žiadosti G. L. a zmeniť údaje

schváleného registra v zmysle § 7 ods. 6 citovaného zákona... Lehota troch rokov stanovená

v § 7 ods. 6 citovaného zákona, t. j. lehota troch rokov od zápisu ROEP do katastra

nehnuteľností, v ktorej je možné vykonať zmenu schváleného registra, je tu bez právneho

významu, lebo táto lehota platí, len ak schválený ROEP nevychádza zo vstupných údajov

dostupných pred jeho schválením a zostavením v zmysle § 6 ods. 1. Situácia v danom

prípade je však rozdielna, keď schválené dielo ROEP podľa tvrdení žalobcu, je v rozpore s

údajmi objektívne vzniknutými až po jeho schválení.“.

Tvrdenie sťažovateľa ako žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

krajského pozemkového úradu v jeho ďalšej časti je nepreskúmateľné, vyhodnotil krajský

súd ako neurčitý žalobný dôvod, keďže „nie je z neho zrejmé, čo konkrétne namieta žalobca

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu. Podľa názoru súdu je napadnuté

rozhodnutie dostatočne odôvodnené...“.

Krajský súd s poukazom na na sťažovateľove dôvody

„podané po zákonom stanovenej lehote na rozširovanie žalobných dôvodov“ podľa § 250b

ods. 1 neprihliadol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,

že „súd prvého stupňa nesprávne právne ustálil skutkový stav veci a následne vyvodil

nesprávny právny záver a zistený skutkový stav bol nedostačujúci, nakoľko tu boli ďalšie

skutočnosti iné dôkazy, ktoré neboli uplatnené“.

V odvolaní sťažovateľ okrem iného ďalej uviedol:

„... zároveň predkladám zápisnicu zo dňa 30. 6. 2010, ktorá bola zapísaná na komisii

ROEP v obci S. a ktorá bola zvolané za účelom riešenia mojej oprávnenej sťažnosti

sťažovateľa J. L., S. Z predloženej zápisnice vyplýva, že B. B. oboznámila všetkých

účastníkov konania, ktorá bola zaslaná dňa 18. 5. 2010 na Krajský pozemkový úrad v Ž.

a to vo veci zapracovanie zmenených údajov do registra ROEP na základe Opravného

uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. -135.

V tejto zápisnici je uvedené že KPU Ž. uznal moju sťažnosť za opodstatnenú

a v takomto základe bola zvolaná komisia za účasti spracovateľa a všetkých účastníkov

konania. V zmysle záverov zo dňa 30. 6. 2010 mi bol oboznámené, že správny

orgán po vyjadrení spracovateľa rozhodne o pozemkoch, ktoré boli predmetom riešenia

ROEP – komisie konanej 30. 6. 2010 sa osobne zúčastnila predsedníčka ROEPu A. Š., ktorá

sa vyjadrila, že súhlasí, aby sa uvedené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

-135 zapracovalo do registra.

Záver zo skutočnej komisie bol taký, že sa v obci Skalité zvolá ďalšia komisia,

ktorá podotýkam, že sa do dnešného dňa 8. 7. 2011 nekonala a to i napriek tomu,

že žalovaný KPU Žilina uznal moju sťažnosť za opodstatnenú.

Po uskutočnenej komisií ROEP 30. 6. 2010 na základe môjho podnetu spoločnosť A.

spoločnosť s r. o. doručila Obvodnému pozemkovému úradu v Č. moje stanovisko

ako spracovateľa sťažnosti, pričom táto spoločnosť predložila návrh na vykonanie opráv

v katastri a to tak, že A. S. rodenej L. (mojej sestry) sa vymaže podiel 1/27-iny a tento podiel

sa dá môjmu strýkovi G. L. a že budú zapracované ostatné opravy v zmysle uznesenia

Krajského súdu Žilina . Je treba podotknúť, že ani stanovisko spoločnosti

A. spol. s r. o. nebolo do dnešného dňa zapísané do katastra nehnuteľností.

Po procesnej stránke prvostupňový súd pochybil, keď pri svojom rozhodovaní

prihliadol len na námietky žalobcu v podanej žalobe a neprihliadol (nevyhodnotil)

na vznesené námietky mojim právnym zástupcom, čím mi bola takýmto nezákonným

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.“

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 26. septembra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011

potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „opravným uznesením Okresného súdu

v Čadci zo dňa 10. 2. 2009 sp. zn. -110, Okresný súd v Čadci opravil

uznesenie Okresného súdu v Čadci sp. z. zo dňa 13. 9. 1996 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 9. 2009 sp. zn. -135 v môj

prospech. Tieto rozhodnutia Okresného súdu Čadca, ktorý vydal opravné uznesenie

a uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu

Čadca Obvodný pozemkový úrad v Č. odmietol vykonať zmenu a poukazuje na postup podľa

§ 7 ods. 6 Zákona 180/95 Z. z. a že nevykonáva žiadnu zmenu do schváleného

ROEP a že nezapracuje žiadateľom (sťažovateľom) právoplatné uznesenie Krajského súdu

Žilina sp. zn. zo dňa 25. 8. 2009, nakoľko listina bola vyhotovená

a nadobudla právoplatnosť po schválení ROEP a jeho zápise do katastra nehnuteľností.

Podľa môjho právneho výkladu opravné uznesenie Okresného súdu v Čadci zo dňa 10. 2.

2009 sp. zn. -110 a uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 25. 8. 2009

sp. zn. -135 sú právnymi listinami spôsobilými vykonať do schváleného

ROEP zápis do katastra nehnuteľností.“.

Sťažovateľ následne v odôvodnení svojej sťažnosti rekapituluje chronologicky svoju

kauzu po skutkovej i právnej stránke a poukazuje na ním tvrdené pochybenia a nezákonnosť

rozhodnutí jednotlivých správnych orgánov súvisiace s procesom vyporiadania dedičstva

a zápisom vlastníckych práv do katastra nehnuteľností, ktoré časovo predchádzali, prípadne

sa prelínali s procesom zostavovania a schvaľovania registra.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie

vyplývajúce z č1.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a SR rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 20. 7. 2011

sp. zn. -163 a Rozsudkom NS SR zo dňa 26. 9. 2012 sp. ,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 2012 porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu zo dňa 20. 7. 2011 sp. zn. -163

a Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 9. 2012 sp. zn. zrušuje a vec

vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

255,72 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) namieta, že rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. septembra 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 20. júla 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti namietanému rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011, ktorým tento súd potvrdil

rozhodnutie krajského pozemkového úradu č. k. KPÚ z 21. októbra 2010,

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak,

že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011 mohol sťažovateľ

podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší

súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. septembra 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(, , , , ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie a , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.)

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie

tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 26. septembra 2012, najmä s tým, že

- najvyšší súd nevyhovel jeho žiadosti o zmenu údajov v registri (ROEP) napriek

tomu, že lehota od zápisu ROEP do katastra nehnuteľností 8. decembra 2008

do právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. z 25. augusta 2009,

t. j. 2. novembra 2009 (o vyrovnaní dedičských podielov), nepresahuje tri roky v zmysle § 7

ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva,

- odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (krajského

pozemkového úradu č. KPÚ z 21. októbra 2010), rozhodol o jeho odvolaní

proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011 tak, že tento rozsudok

ako vecne správny potvrdil.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje,

že najvyšší súd ako odvolací súdu konzistentným, vnútorne bezrozporným a zrozumiteľným

spôsobom odôvodnil potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Správne

uplatnil zásadu viazanosti súdu v správnom súdnictve žalobnými dôvodmi, a to i v kontexte

aplikovaného . Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom

najvyššieho súdu týkajúcim sa uplatňovania koncentračnej zásady na vyjadrenie žalobných

dôvodov, keďže v opačnom prípade by akceptovanie doplnenia žaloby o ďalšie dôvody

po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej na podanie žaloby znamenalo zmarenie účelu

. V konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov

sa totiž prieskumná právomoc všeobecného súdu na napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu môže uplatniť len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, teda v medziach

žaloby ( a ).

Podľa § 6 ods. 1 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva podklady potrebné

na zostavenie registra sa zisťujú z údajov poskytnutých nájomcami pozemkov,

pozemkovými spoločenstvami alebo inými oprávnenými osobami, z katastrálneho operátu,

štátnych archívov, z listín predložených účastníkmi konania, z výpovedí svedkov a z iných

dôkazov získaných pri prešetrovaní v obci.

Podľa § 7 ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva ak schválený

register obsahuje údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim, ktoré sú v rozpore

s údajmi podľa § 6 ods. 1, správny orgán po prerokovaní v komisii rozhodne o zmene

údajov schváleného registra. Po právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu sa nové údaje

zapíšu do katastra nehnuteľností. O zmene možno rozhodnúť do troch rokov od zápisu

údajov registra do katastra nehnuteľností.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o usporiadaní pozemkového

vlastníctva, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu ku kľúčovému právnemu problému

nastolenému žalobou sťažovateľa najvyšší súd zaujal zrozumiteľný a ústavne

akceptovateľný postoj, keď výslovne uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom

krajského súdu, že „rozhodovanie o zmene údajov schváleného registra v zmysle § 7 ods. 6

v lehote troch rokov od zápisu údajov registra do katastra

nehnuteľností, je možné iba v prípade, že bol zistený rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1

existujúcimi v čase schvaľovania ROEP-u, z ktorých mal register vychádzať a nemôže

ísť o podklady, ktoré ku dňu schválenia registra neexistovali. V prejednávanej veci

preto správne orgány nevyhoveli návrhu žalobcu na zmenu údajov nie preto, že by už

bola uplynula trojročná lehota na rozhodnutie o zmene, ale preto, že išlo o nové

údaje, keďže dôvodom zmeny malo byť rozhodnutie súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť

2. 11. 2009.“.

Ústavný súd k tomu iba vysvetľujúco dopĺňa, že uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 25. augusta 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. novembra

2009, potvrdilo opravné uznesenie okresného súdu sp. zn. z 10. februára

2009. Toto opravné uznesenie nemalo vplyv na skutočnosť, že v čase zostavovania

a schvaľovania registra príslušné správne orgány postupovali podľa právoplatného

neopraveného uznesenia okresného súdu z 13. septembra 1996 a že tým rešpektovali

citovaný § 6 ods. 1 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva. Najvyšší súd teda

správne vyhodnotil opravné uznesenie okresného súdu i naň nadväzujúce potvrdzujúce

uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho ako prinášajúce „nové údaje“,

čo má za následok záver o nesplnení hypotézy právnej normy obsiahnutej v § 7 ods. 6

zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva (správne to konštatoval už krajský

súd v rozsudku o zamietnutí žaloby sťažovateľa).

V nadväznosti na uvedené možno formulovať odpoveď aj na sťažovateľom položenú

otázku „akým spôsobom, akým rozhodnutím, akou listinou sa dá reparovať moje vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam, ktoré som nadobudol na základe vyšších rozhodnutiach súdov“.

Právoplatné opravné uznesenie okresného súdu z 25. augusta 2009 je listinou spôsobilou

na záznam do katastra nehnuteľností, čo napokon v odôvodnení svojho rozhodnutia

zdôraznil už obvodný pozemkový úrad („Listiny vyhotovené a právoplatné po zápise

registra do KN sa zapisujú do katastra nehnuteľností v súlade s katastrálnym zákonom“),

krajský pozemkový úrad („Listiny vydané a platné po schválení registra nie je možné

dodatočne zapracovať do registra, ani v zmysle ..

Pri zápise takýchto listín do KN je potrebné postupovať v zmysle Katastrálneho zákona

č. “) a na správnosť tohto názoru poukázal i krajský súd v odôvodnení svojho

zamietavého rozsudku. Najvyšší súd uvedené závery potvrdil.

Z uvedených dôvodov hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

ako ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a rešpektujúci požiadavku ústavne

konformného výkladu zákonných právnych noriem. Na tomto základe ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

mohol reálne dospieť k záveru o porušení označených práv. Ústavný súd preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013