Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 475/2013
PDF · 258.84 KB
No categories available
IV. ÚS 475/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2012 telefaxom a 28. decembra 2012 poštou doručená sťažnosť J. L., S. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 30. apríla 2010 Obvodnému
pozemkovému úradu Č. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) podanie kvalifikované
ako námietka podľa § 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení platnom
a účinnom ku dňu podania námietky (ďalej len „zákon o usporiadaní pozemkového
vlastníctva“). Sťažovateľ navrhol zmenu údajov schváleného registra obnovenej
evidencie pozemkov v katastrálnom území Skalité (ďalej len „register“ alebo „ROEP“),
a to zapracovaním právoplatného uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 212/2009
z 25. augusta 2009 do registra. Označeným uznesením krajský súd potvrdil opravné
uznesenie Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 347/1993
z 10. februára 2009 v konaní o vyporiadaní dedičských podielov.
Obvodný pozemkový úrad rozhodnutím č. 134-17/2010-Bz z 12. augusta 2010
námietke sťažovateľa nevyhovel a navrhovanú zmenu nevykonal z dôvodu, že „predmetná
listina bola vyhotovená dňa 25. 8. 2009 a nadobudla právoplatnosť 2. 11. 2009
to je po zápise registra do katastra nehnuteľností“.
Na základe odvolania sťažovateľa Krajský pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „krajský
pozemkový úrad“) rozhodnutím č. KPÚ 2010/00431/15H z 21. októbra 2010 napadnuté
prvostupňové rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil v celom rozsahu
a podané odvolanie zamietol.
Sťažovateľ podal 8. novembra 2010 proti rozhodnutiu krajského pozemkového úradu
žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že „rozhodnutie správneho
orgánu nezodpovedá skutočnosti, pretože pri uvedení doby od 8. 12. 2008 do 2. 11. 2009
je 11 mesiacov, teda nie viac ako 3 roky, ktoré sú uvedené v zákone č. 180/1995 Z. z.“.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011 sťažovateľovu žalobu
zamietol. Ako irelevantný vyhodnotil žalobný dôvod zakladajúci sa na argumentácii
o trojročnej lehote podľa § 7 ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva, pretože
„medzi účastníkmi konania nebolo totiž sporné, že dielo ROEP bolo schválené
dňa 31. 1. 2007 a zapísané do katastra nehnuteľností 8. 12. 2008, ako to vyplýva
z odôvodnenia prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia správnych orgánov.
Bolo tiež riadne preukázané, že uznesenie KS Žilina č. k. 5 Co 212/2009-135 bolo vydané
dňa 25. 8. 2009 a právoplatné 2. 11. 2009. Toto právoplatné rozhodnutie súdu nebolo teda
podkladom na zostavenie registra..., ako to má na mysli § 6 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z.
Takýmto podkladom môže byť len taký dôkaz a údaj, ktorý existuje pred schválením diela
ROEP, pričom z tohto dôkazu a údajov v ňom zahrnutých register by mal vychádzať.
Ak teda uznesenie KS Žilina nadobudlo právoplatnosť 2. 11. 2009 a register bol správnym
orgánom schválený 31. 1. 2007, z uvedeného jasne vyplýva, že ku dňu schválenia diela
ROEP dané uznesenie neexistovalo a preto nemohlo byť podkladom pre jeho zostavenie,
ako to má na mysli § 6 ods. 1 citovaného zákona. Schválený register preto logicky nemôže
byť v rozpore s týmto uznesením, pretože toto uznesenie nebolo podkladom pre jeho
vypracovanie a zostavenie a teda nebola splnená podmienka § 7 ods. 6 citovaného zákona,
podľa ktorej správny orgán len vtedy kladne rozhodne o zmene údajov schváleného
registra, ak schválený register obsahuje údaje, ktoré sú v rozpore s podkladmi podľa § 6
ods. 1 citovaného zákona. V danom prípade teda nebola naplnená hypotéza tejto právnej
normy o rozpore údajov, ktoré boli podkladom pre zostavenie registra a údajmi
schváleného registra. Preto nebolo možné vyhovieť žiadosti G. L. a zmeniť údaje
schváleného registra v zmysle § 7 ods. 6 citovaného zákona... Lehota troch rokov stanovená
v § 7 ods. 6 citovaného zákona, t. j. lehota troch rokov od zápisu ROEP do katastra
nehnuteľností, v ktorej je možné vykonať zmenu schváleného registra, je tu bez právneho
významu, lebo táto lehota platí, len ak schválený ROEP nevychádza zo vstupných údajov
dostupných pred jeho schválením a zostavením v zmysle § 6 ods. 1. Situácia v danom
prípade je však rozdielna, keď schválené dielo ROEP podľa tvrdení žalobcu, je v rozpore s
údajmi objektívne vzniknutými až po jeho schválení.“.
Tvrdenie sťažovateľa ako žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
krajského pozemkového úradu v jeho ďalšej časti je nepreskúmateľné, vyhodnotil krajský
súd ako neurčitý žalobný dôvod, keďže „nie je z neho zrejmé, čo konkrétne namieta žalobca
vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu. Podľa názoru súdu je napadnuté
rozhodnutie dostatočne odôvodnené...“.
Krajský súd s poukazom na § 250h ods. 1 OSP na sťažovateľove dôvody
„podané po zákonom stanovenej lehote na rozširovanie žalobných dôvodov“ podľa § 250b
ods. 1 OSP neprihliadol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,
že „súd prvého stupňa nesprávne právne ustálil skutkový stav veci a následne vyvodil
nesprávny právny záver a zistený skutkový stav bol nedostačujúci, nakoľko tu boli ďalšie
skutočnosti iné dôkazy, ktoré neboli uplatnené“.
V odvolaní sťažovateľ okrem iného ďalej uviedol:
„... zároveň predkladám zápisnicu zo dňa 30. 6. 2010, ktorá bola zapísaná na komisii
ROEP v obci S. a ktorá bola zvolané za účelom riešenia mojej oprávnenej sťažnosti
sťažovateľa J. L., S. Z predloženej zápisnice vyplýva, že B. B. oboznámila všetkých
účastníkov konania, ktorá bola zaslaná dňa 18. 5. 2010 na Krajský pozemkový úrad v Ž.
a to vo veci zapracovanie zmenených údajov do registra ROEP na základe Opravného
uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 212/2009-135.
V tejto zápisnici je uvedené že KPU Ž. uznal moju sťažnosť za opodstatnenú
a v takomto základe bola zvolaná komisia za účasti spracovateľa a všetkých účastníkov
konania. V zmysle záverov zo dňa 30. 6. 2010 mi bol oboznámené, že správny
orgán po vyjadrení spracovateľa rozhodne o pozemkoch, ktoré boli predmetom riešenia
ROEP – komisie konanej 30. 6. 2010 sa osobne zúčastnila predsedníčka ROEPu A. Š., ktorá
sa vyjadrila, že súhlasí, aby sa uvedené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5 Co 212/2009-135 zapracovalo do registra.
Záver zo skutočnej komisie bol taký, že sa v obci Skalité zvolá ďalšia komisia,
ktorá podotýkam, že sa do dnešného dňa 8. 7. 2011 nekonala a to i napriek tomu,
že žalovaný KPU Žilina uznal moju sťažnosť za opodstatnenú.
Po uskutočnenej komisií ROEP 30. 6. 2010 na základe môjho podnetu spoločnosť A.
spoločnosť s r. o. doručila Obvodnému pozemkovému úradu v Č. moje stanovisko
ako spracovateľa sťažnosti, pričom táto spoločnosť predložila návrh na vykonanie opráv
v katastri a to tak, že A. S. rodenej L. (mojej sestry) sa vymaže podiel 1/27-iny a tento podiel
sa dá môjmu strýkovi G. L. a že budú zapracované ostatné opravy v zmysle uznesenia
Krajského súdu Žilina 5 Co 212/2009. Je treba podotknúť, že ani stanovisko spoločnosti
A. spol. s r. o. nebolo do dnešného dňa zapísané do katastra nehnuteľností.
Po procesnej stránke prvostupňový súd pochybil, keď pri svojom rozhodovaní
prihliadol len na námietky žalobcu v podanej žalobe a neprihliadol (nevyhodnotil)
na vznesené námietky mojim právnym zástupcom, čím mi bola takýmto nezákonným
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.“
O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžr 142/2011
z 26. septembra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011
potvrdil.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „opravným uznesením Okresného súdu
v Čadci zo dňa 10. 2. 2009 sp. zn. 4 C 347/1993-110, Okresný súd v Čadci opravil
uznesenie Okresného súdu v Čadci sp. z. 4 C 347/1993 zo dňa 13. 9. 1996 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 9. 2009 sp. zn. 5 Co 212/2009-135 v môj
prospech. Tieto rozhodnutia Okresného súdu Čadca, ktorý vydal opravné uznesenie
a uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu
Čadca Obvodný pozemkový úrad v Č. odmietol vykonať zmenu a poukazuje na postup podľa
§ 7 ods. 6 Zákona 180/95 Z. z. a že nevykonáva žiadnu zmenu do schváleného
ROEP a že nezapracuje žiadateľom (sťažovateľom) právoplatné uznesenie Krajského súdu
Žilina sp. zn. 5 Co 212/2009 zo dňa 25. 8. 2009, nakoľko listina bola vyhotovená
a nadobudla právoplatnosť po schválení ROEP a jeho zápise do katastra nehnuteľností.
Podľa môjho právneho výkladu opravné uznesenie Okresného súdu v Čadci zo dňa 10. 2.
2009 sp. zn. 4 C 347/1993-110 a uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 25. 8. 2009
sp. zn. 5 Co 212/2009-135 sú právnymi listinami spôsobilými vykonať do schváleného
ROEP zápis do katastra nehnuteľností.“.
Sťažovateľ následne v odôvodnení svojej sťažnosti rekapituluje chronologicky svoju
kauzu po skutkovej i právnej stránke a poukazuje na ním tvrdené pochybenia a nezákonnosť
rozhodnutí jednotlivých správnych orgánov súvisiace s procesom vyporiadania dedičstva
a zápisom vlastníckych práv do katastra nehnuteľností, ktoré časovo predchádzali, prípadne
sa prelínali s procesom zostavovania a schvaľovania registra.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie
vyplývajúce z č1.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 20. 7. 2011
sp. zn. 21 S 194/2010-163 a Rozsudkom NS SR zo dňa 26. 9. 2012 sp. 10 Sžr/142/2011,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 2012 porušené bolo.
2) Rozsudok Krajského súdu zo dňa 20. 7. 2011 sp. zn. 21 S 94/20105-163
a Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 9. 2012 sp. zn. 10 Sžr/142/2011 zrušuje a vec
vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
255,72 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09).
Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) namieta, že rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti namietanému rozsudku
krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011, ktorým tento súd potvrdil
rozhodnutie krajského pozemkového úradu č. k. KPÚ 2010/00431/15H z 21. októbra 2010,
podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak,
že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011 mohol sťažovateľ
podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší
súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/95). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie a ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.)
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného
právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie
tejto časti sťažnosti sťažovateľa.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení
jeho rozsudku sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012, najmä s tým, že
- najvyšší súd nevyhovel jeho žiadosti o zmenu údajov v registri (ROEP) napriek
tomu, že lehota od zápisu ROEP do katastra nehnuteľností 8. decembra 2008
do právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 212/2009 z 25. augusta 2009,
t. j. 2. novembra 2009 (o vyrovnaní dedičských podielov), nepresahuje tri roky v zmysle § 7
ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva,
- odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné.
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (krajského
pozemkového úradu č. KPÚ 2010/00431/15H z 21. októbra 2010), rozhodol o jeho odvolaní
proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011 tak, že tento rozsudok
ako vecne správny potvrdil.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje,
že najvyšší súd ako odvolací súdu konzistentným, vnútorne bezrozporným a zrozumiteľným
spôsobom odôvodnil potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Správne
uplatnil zásadu viazanosti súdu v správnom súdnictve žalobnými dôvodmi, a to i v kontexte
aplikovaného § 250b ods. 1 OSP. Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom
najvyššieho súdu týkajúcim sa uplatňovania koncentračnej zásady na vyjadrenie žalobných
dôvodov, keďže v opačnom prípade by akceptovanie doplnenia žaloby o ďalšie dôvody
po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej na podanie žaloby znamenalo zmarenie účelu
§ 250b ods. 1 OSP. V konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
sa totiž prieskumná právomoc všeobecného súdu na napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu môže uplatniť len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, teda v medziach
žaloby (§ 250j ods. 1 a 2 OSP).
Podľa § 6 ods. 1 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva podklady potrebné
na zostavenie registra sa zisťujú z údajov poskytnutých nájomcami pozemkov,
pozemkovými spoločenstvami alebo inými oprávnenými osobami, z katastrálneho operátu,
štátnych archívov, z listín predložených účastníkmi konania, z výpovedí svedkov a z iných
dôkazov získaných pri prešetrovaní v obci.
Podľa § 7 ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva ak schválený
register obsahuje údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim, ktoré sú v rozpore
s údajmi podľa § 6 ods. 1, správny orgán po prerokovaní v komisii rozhodne o zmene
údajov schváleného registra. Po právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu sa nové údaje
zapíšu do katastra nehnuteľností. O zmene možno rozhodnúť do troch rokov od zápisu
údajov registra do katastra nehnuteľností.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o usporiadaní pozemkového
vlastníctva, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu ku kľúčovému právnemu problému
nastolenému žalobou sťažovateľa najvyšší súd zaujal zrozumiteľný a ústavne
akceptovateľný postoj, keď výslovne uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom
krajského súdu, že „rozhodovanie o zmene údajov schváleného registra v zmysle § 7 ods. 6
zákona č. 180/1995 Z. z. v lehote troch rokov od zápisu údajov registra do katastra
nehnuteľností, je možné iba v prípade, že bol zistený rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1
existujúcimi v čase schvaľovania ROEP-u, z ktorých mal register vychádzať a nemôže
ísť o podklady, ktoré ku dňu schválenia registra neexistovali. V prejednávanej veci
preto správne orgány nevyhoveli návrhu žalobcu na zmenu údajov nie preto, že by už
bola uplynula trojročná lehota na rozhodnutie o zmene, ale preto, že išlo o nové
údaje, keďže dôvodom zmeny malo byť rozhodnutie súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť
2. 11. 2009.“.
Ústavný súd k tomu iba vysvetľujúco dopĺňa, že uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 Co 212/2009 z 25. augusta 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. novembra
2009, potvrdilo opravné uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 347/1993 z 10. februára
2009. Toto opravné uznesenie nemalo vplyv na skutočnosť, že v čase zostavovania
a schvaľovania registra príslušné správne orgány postupovali podľa právoplatného
neopraveného uznesenia okresného súdu z 13. septembra 1996 a že tým rešpektovali
citovaný § 6 ods. 1 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva. Najvyšší súd teda
správne vyhodnotil opravné uznesenie okresného súdu i naň nadväzujúce potvrdzujúce
uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho ako prinášajúce „nové údaje“,
čo má za následok záver o nesplnení hypotézy právnej normy obsiahnutej v § 7 ods. 6
zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva (správne to konštatoval už krajský
súd v rozsudku o zamietnutí žaloby sťažovateľa).
V nadväznosti na uvedené možno formulovať odpoveď aj na sťažovateľom položenú
otázku „akým spôsobom, akým rozhodnutím, akou listinou sa dá reparovať moje vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, ktoré som nadobudol na základe vyšších rozhodnutiach súdov“.
Právoplatné opravné uznesenie okresného súdu z 25. augusta 2009 je listinou spôsobilou
na záznam do katastra nehnuteľností, čo napokon v odôvodnení svojho rozhodnutia
zdôraznil už obvodný pozemkový úrad („Listiny vyhotovené a právoplatné po zápise
registra do KN sa zapisujú do katastra nehnuteľností v súlade s katastrálnym zákonom“),
krajský pozemkový úrad („Listiny vydané a platné po schválení registra nie je možné
dodatočne zapracovať do registra, ani v zmysle § 7 ods. 6 zák. č. 180/1995 Z. z...
Pri zápise takýchto listín do KN je potrebné postupovať v zmysle Katastrálneho zákona
č. 162/1995 Z. z.“) a na správnosť tohto názoru poukázal i krajský súd v odôvodnení svojho
zamietavého rozsudku. Najvyšší súd uvedené závery potvrdil.
Z uvedených dôvodov hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
ako ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a rešpektujúci požiadavku ústavne
konformného výkladu zákonných právnych noriem. Na tomto základe ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie
mohol reálne dospieť k záveru o porušení označených práv. Ústavný súd preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013