Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 286/2013
PDF · 250.33 KB
No categories available
III. ÚS 286/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť S. S., Ž., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. M. P., Ž.,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 a takto
rozhodol:
1. Základné právo S. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 p o r u š e n é b o l i .
2. S. S. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť S. S. trovy konania v sume 331,12 €
(slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet advokátskej kancelárie
JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 286/2013 z 2. júla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. S. (ďalej len „sťažovateľ“) ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006.
Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprS 416/2013
z 5. augusta 2013 doručeným ústavnému súdu 8. augusta 2013, v ktorom zákonná sudkyňa
okrem iného uviedla: „... žaloba žalobcu P. spol. s r. o... Ž... proti žalovanému S. S..., bola
Okresnému súdu Žilina doručená dňa 13. 10. 2006...
- na základe podania žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov
z 22. 12. 2006 (č. l. 33) bolo vydané dňa 9. 1. 2007 uznesenie č. k. 5 Cb 8/2006-34, ktorým
súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov a konanie zastavil.
Výrok I. tohto uznesenia nadobudol právoplatnosť dňom 15. 10. 2007 v spojení s uznesením
Krajského súdu Žilina, ktorým tento rozhodoval o odvolaní žalobcu proti tomuto uzneseniu
z 5. 4. 2007 (č. l. 37), uznesením č. k. 13 Cob/284/2007-55 zo dňa 28. 8. 2007.
Zároveň Krajský súd Žilina rozhodol o zrušení uznesenia Okresného súdu Žilina
č. k. 5 Cb 8/2006-34 z 9. 1. 2007 v závislom výroku II., ktorým bolo konanie zastavené
a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa,
- následne bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu (č. l. 59),
- Žalobca podaním z 5. 12. 2007 učinil čiastočné späťvzatie žaloby, v nadväznosti
na ktorý dispozitívny úkon žalobcu bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
pri zohľadnení aktuálneho predmetu konania (č. l. 64),
- uznesením č. k. 5 Cb 8/2006-67 zo dňa 8. 4. 2008 bol žalovaný vyzvaný,
aby sa v lehote 30 dní k žalobe a jej doplneniu z 5. 4. 2007 vyjadril a zároveň mu boli dané
príslušné procesná poučenia. Na túto výzvu reagoval žalovaný vyjadrením sa k žalobe
zo dňa 12. 5. 2008 (č. l. 69 až 78),
- zákonnou sudkyňou v tejto veci som sa stala s účinnosťou od 1. 12. 2007 v súvislosti
s mojím návratom po materskej dovolenke. Spolu s vecou 5 Cb 8/2006 mi bolo týmto dňom
pridelené nezanedbateľné množstvo právoplatne neskončených vecí, v nadväznosti
na čo som v rámci možností daných touto súvislosťou dňa 15. 5. 2008 vo veci vytýčila
termín pojednávania na 9. 9. 2008,
- podaním, ktoré bolo súdu doručené 7. 8. 2008 (č. l. 84) navrhol žalovaný
prerušenie konania vzhľadom na prebiehajúce konanie vedené pred Okresným súdom Žilina
pod sp. zn. 25 CbR 87/2005. Po pripojení spisového materiálu sp. zn. 25 CbR 87/2005 bol
daný 18. 8. 2008 pokyn vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o návrhu
na prerušenie konania, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením č. k. 5 Cb 8/2006-87
z 8. 8. 2008,
- podaním doručeným súdu 3. 9. 2008 navrhol žalovaný pojednávanie vytýčené
v tejto veci na termín 9. 9. 2008 odročiť a vytýčiť nový termín pojednávania z dôvodu
neúčasti jeho právnej zástupkyne a z dôvodu práceneschopnosti žalovaného s tým,
že žalovaný nesúhlasí s prejednávaním veci v neprítomnosti jeho právnej zástupkyne.
Prílohou tejto žiadosti o odročenie pojednávania bolo i potvrdenie o dočasnej
pracovnej neschopnosti žalovaného (č. l. 93). V súlade s platnou procesnou úpravou
a procesnou judikatúrou súd rozhodol o odročení pojednávania 9. 9. 2008 so súčasným
určením konkrétneho nového termínu pojednávania na termín 14. 11. 2008 (č. l. 98).
Vzhľadom na následne zistenú kolíziu termínov pojednávania bol vytýčený termín
pojednávania na najbližší možný voľný termín pojednávania, a to na 21. 11. 2008
(č. l. 100), o čom boli účastníci upovedomení,
- podaním doručeným súdu 2. 10. 2008 podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania (uznesenie č. k. 5 Cb 8/2006-87
zo dňa 8. 8. 2008). Vzhľadom k tomu súd postupoval tak, že vytýčený termín pojednávania
z tohto dôvodu zrušil a vec na rozhodnutie predložil funkčne príslušnému Krajskému súdu
Žilina (č. l. 111). Krajský súd Žilina uznesením č. k. 13 Cob/396/2008-122 z 27. 11. 2008
rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 5 Cb 8/2006-87 z 8. 8. 2008 potvrdil.
Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 1. 2009,
- na základe podania subjektu I., s. r. o., so sídlom Ž., ktoré bolo súdu doručené dňa
23. 10. 2008, rozhodol Okresný súd Žilina uznesením č. k. 5 Cb 8/2006-128 z 18. 2. 2009
o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu tak, že na miesto doterajšieho žalobcu
vstúpil do konania ako žalobca I., s. r. o...
- dňa 21. 4. 2009 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na 5. 6. 2009 (č. l. 133).
- dňa 20. 5. 2009 bol súdu doručený návrh žalobcu na prerušenie konania,
v nadväznosti na ktorý súd žiadal o pripojenie spisového materiálu Krajského súdu Žilina
sp. zn. 19 Cbs 40/2004, ktorý bol pripojený 26. 5. 2009 (č. l. 141). Pre potreby rozhodnutia
o návrhu žalobcu na prerušenie konania boli z tohto spisového materiálu krajského súdu
opatrené rozhodnutia, tak ako sú súčasťou spisu na č. l. 147 až 193,
- podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 2. 6. 2009, podal žalovaný návrh
na prerušenie konania (č. l. 195). V nadväznosti na tento návrh žalovaného bol pripojený
spis tunajšieho súdu sp. zn. 11 Cb 109/2009 dňa 5. 6. 2009, ako vyplýva z č. l. 209,
- o návrhoch žalobcu a žalovaného na prerušenie konania bolo rozhodnuté
na termíne pojednávania dňa 5. 6. 2009 (č. l. 214) a to tak, že konanie vo veci
sp. zn. 5 Cb 8/2006 súd prerušil do právoplatného skončenia konania Krajského súdu Žilina
sp. zn. 19 Cbs 40/2004 a do právoplatného skončenia konania Okresného súdu Žilina
sp. zn. 11 Cb 109/2009 z dôvodov, ktoré sú podrobne uvedené v písomnom vyhotovení
uznesenia o prerušení konania č. k. 5 Cb 8/2006-222 z 5. 6. 2009, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 3. 7. 2009.
- po právoplatnosti uznesenia o prerušení konania bol vyššiemu súdnemu úradníkovi,
ako vyplýva z č. l. 227, daný pokyn sledovať trvanie podmienok prerušenia a pri ich
odpadnutí vec sudcovi predložiť...
- následne bolo šetrené trvanie podmienky prerušenia konania vo veci
sp. zn. 5 Cb 8/2006 tunajšieho súdu do právoplatného skončenia konania Krajského súdu
Žilina sp. zn. 19 Cbs 40/2004; ktoré konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené dňa
14. 8. 2012, ktorú skutočnosť mal súd zobjektivizovanú až na základe pripojenia spisového
materiálu Krajského súdu Žilina vo veci sp. zn. 19 Cbs 40/2004 dňom 5. 11. 2012,
- dňa 20. 11. 2012 bolo vydané uznesenie č. k. 5 Cb 8/2006-312, ktorým
bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní a zároveň o nariadení konkrétneho termínu
pojednávania na 22. 1. 2013,
- dňa 16. 1. 2013 bolo súdu doručené späťvzatie žaloby vo veci v celom rozsahu,
v nadväznosti na čo súd na pojednávaní dňa 22. 1. 2013 po oboznámení návrhu žalovaného
na rozhodnutie o náhrade trov konania podľa č. l. 78 uložil žalovanému... predložiť
písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania, ktorú povinnosť si žalovaný splnil jej
doručením súdu dňa 22. 1. 2013,
- po realizácii opisu zápisnice, vzhľadom na povahu procesného rozhodnutia –
rozhodnutia o zastavení konania pre späťvzatie žaloby pred otvorením prvého pojednávania
bol daný dňa 30. 1. 2013 vyššiemu súdnemu úradníkovi pokyn na rozhodnutie o zastavení
konania, ako vyplýva z č. l. 332. Vyšší súdny úradník rozhodol o zastavení konania
uznesením č. k. 5 Cb 8/2006-335 dňa 8. 7. 2013 a zároveň dal pokyn na expedovanie tohto
uznesenia.
Vzhľadom k tomu, že v tejto veci súd nevyhlasoval meritórne rozhodnutie,
ale rozhodoval procesným rozhodnutím (uznesením o zastavení konania pre späťvzatie
žaloby v celom rozsahu pred otvorením prvého pojednávania), nejednalo sa o vec právne
zložitú. V priebehu konania od jeho začiatku však účastníci činili viaceré dispozitívne úkony
ako sú v chronologickom opise uvedené v predchádzajúcom texte, o ktorých bolo potrebné
rozhodnúť a vo vzťahu ku viacerým bolo potrebné vyčkať ich právoplatnosti. Od 3. 7. 2009
do 20. 11. 2012 bolo konanie prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Od pokynu sudcu
zo dňa 30. 1. 2013 (č. l. 332) bola vec v dispozícii riadne povereného vyššieho súdneho
úradníka prideleného k senátu 19 Cb.“
Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení,
čo sa týka chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu
sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovenej lehote nereagovala na vyjadrenie
okresného súdu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietal aj porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02,
IV. ÚS 41/07, III. ÚS 329/2011).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1
dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty
inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd
(obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj danom prípade.
1. Predmetom konania bola žaloba o zaplatenie istiny s prísl. z titulu náhrady škody,
ktorá bola pôvodnému žalobcovi spôsobená konaním žalovaného ako konateľa žalobcu.
Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti treba uviesť, že okresný súd nevykonal žiadne
dokazovanie a k zabezpečeniu dôkazových prostriedkov a s tým spojenému právnemu
posúdeniu skutkového stavu nevyhnutnému pre rozhodnutie v merite veci vôbec nepristúpil
(rozhodoval len o procesných otázkach, ako to uviedol okresný súd vo vyjadrení
k sťažnosti), a preto sa zložitosť veci ani nedá reálne hodnotiť.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. V danom prípade ústavný súd zistil,
že sťažovateľ ako žalovaný podal návrh na prerušenie konania, ktorý okresný súd zamietol
a v dôsledku jeho odvolania sa spis nachádzal niekoľko mesiacov na odvolacom súde,
a tiež konanie bolo právoplatne prerušené na takmer tri roky v dôsledku jeho ďalšieho
návrhu na prerušenie konania v roku 2009. Sťažovateľ mal nesporne právo na procesné
úkony, ktoré urobil, a nemožno mu pripísať zodpovednosť za predĺženie konania,
ale v takomto prípade však nemožno zodpovednosť pripísať ani štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 269/2012).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.
Sťažovateľ tvrdil, že „v predmetnom konaní boli spôsobené prieťahy nečinnosťou
súdu v období od 13. 10. 2006 do 14. 04. 2008 (18 mesiacov), od 05. 05. 2008
do 05. 06. 2009 (12 mesiacov), od 27. 06. 2012 do 20. 11. 2012 (5 mesiacov) a ďalej
v období od 22. 01. 2013 do 10. 06. 2013 (4 mesiace), čo spolu predstavuje 39 mesiacov,
t. j. viac ako 3 roky“.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že v tomto čase okresný súd nebol nečinný
a vykonával jednoduché procesné úkony (9. januára 2007 nepriznal žalobcovi oslobodenie
od súdnych poplatkov a konanie zastavil a v dôsledku jeho odvolania z 5. apríla 2007
postúpil spis krajskému súdu 17. mája 2007, ktorý mu ho vrátil 10. septembra 2007);
10. októbra 2007 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku; výzvu zopakoval
13. marca 2008 a 8. apríla 2008 zaslal sťažovateľovi návrhy žalobcu na vyjadrenie.
Aj 15. mája 2008 určil termín pojednávania na 9. september 2008, ale toto
pojednávanie odročil na 14. november 2008, pretože 3. septembra 2008 samotný sťažovateľ
požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti (doložil o tom doklad).
Okrem toho 7. augusta 2008 podal sťažovateľ návrh na prerušenie konania, o ktorom
okresný súd rozhodol už 8. augusta 2008 tak, že ho zamietol, a v dôsledku jeho odvolania
okresný súd zrušil aj ďalší termín pojednávania určený na 14. november 2008 a spis
predložil krajskému súdu 13. októbra 2008, kde sa nachádzal do 14. decembra 2008.
Dňa 18. februára 2009 okresný súd pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu a 21. apríla
2009 určil termín pojednávania na 5. jún 2009 a vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k návrhu
žalobcu na prerušenie konania.
V týchto obdobiach teda okresný súd nebol úplne nečinný a konal o procesných
otázkach, ale ústavný súd konštatuje, že najväčším pochybením okresného súdu je jeho
nesústredená a neefektívna činnosť, ktorá spočívala nielen v tom, že krajský súd zrušil jeho
uznesenie č. k. 5 Cb 8/2006-34 z 9. januára 2007 vo výroku, ktorým bolo konanie
zastavené, a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa, ale najmä v tom, že o návrhu
žalobcu z 5. decembra 2007 o čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodol uznesením
až po 16 mesiacoch od jeho podania 4. júna 2009 a o späťvzatí žaloby v celom rozsahu
doručenej okresnému súdu 16. januára 2013 rozhodol až 8. júla 2013, čím sa konanie
zbytočne predlžovalo.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že na doterajšiu dĺžku konania malo vplyv najmä
prerušenie konania viac ako tri roky od 20. júla 2009 do 14. augusta 2012 (v dôsledku
návrhu samotného sťažovateľa). V prerušenom konaní sa nemohli vykonávať žiadne
procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemohlo
dôjsť ani k naplneniu účelu označených práv. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd
nečinnosť súdu v dôsledku existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom
ustanoveným postupom – tak ako to je v danom prípade právoplatným uznesením
o prerušení konania, nemôže posudzovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(m. m. III. ÚS 42/02, III. ÚS 121/2013).
Ústavný súd po posúdení všetkých okolností prípadu dospel k názoru, že okresný súd
svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 s prihliadnutím aj na doterajšiu
dĺžku konania porušil základné práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), ako aj jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil,
vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom
na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo už namietané konanie zastavené
(rozhodnutie je doručované účastníkom konania), ústavný súd neprikázal okresnému súdu,
aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € z dôvodu,
že „predmet sporu je pre mňa... vzhľadom na hodnotu sporu (viac ako 15.000 €), vzhľadom
na ochranu môjho mena a dobrej povesti veľmi podstatný...“.
Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 13. júna
2013, pričom už 16. januára 2013 žalobca vzal návrh v celom rozsahu späť a uznesením
okresného súdu z 13. júla 2013 bolo predmetné konanie zastavené. O tejto skutočnosti
sa sťažovateľ osobne dozvedel, ako to je zaprotokolované v zápisnici z pojednávania
z 22. januára 2013 (č. l. 327 a č. l. 328). Teda pri podaní sťažnosti ústavnému súdu už vedel,
že žalobca netrvá na vedení súdneho sporu a že zobral žalobu späť v celom rozsahu,
teda že stav jeho právnej neistoty v konaní bude odstránený.
Navyše treba zdôrazniť, že právna neistota sťažovateľa bola z veľkej časti odstránená
už roku 2009 (okresný súd konanie v časti prevyšujúcej právo žalobcu na zaplatenie sumy
10 491,36 € s prísl. právoplatne zastavil) a námietky sťažovateľa týkajúce sa nečinnosti
okresného súdu od „13. 10. 2006 do 14. 04. 2008 (18 mesiacov) a od 05. 05. 2008
do 05. 06. 2009“ sa tiež nepreukázali.
Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti
danej veci a riadiac sa úvahou, že účelom priznania finančného zadosťučinenia
je zmiernenie ujmy pociťovanej v dôsledku zbytočných prieťahov, dospel k záveru,
že požiadavka sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia bola iba účelová,
preto mu nepriznal finančné zadosťučinenie, pretože by to bolo v rozpore s účelom konania
o sťažnostiach (obdobne IV. ÚS 171/2010, III. ÚS 329/2011).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľa trovy konania vyčíslila
sumou 331,12 € za dva úkony právnej služby.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma
je totožná so sumou vypočítanou ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto trovy právneho
zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 3 výroku nálezu) za dva úkony právnej
služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti).
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013