Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 562/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. J.

Z., Česká republika, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 3

a 4 a postupom Krajského súdu v Žiline

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. februára

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. B. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013

doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj „navrhovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy a na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho

orgánu a jeho nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 2 a 3, ako aj základného

práva na verejné prerokovanie jej veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom podľa (ďalej len „“) postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. februára 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení navrhovateľky v súdnom spore „o náhradu škody vo výške 11.700,- Kč a náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000,- eur, z titulu zodpovednosti štátu podľa

“ proti odporcovi „Slovenská republika – Úrad geodézie,

kartografie a katastra Slovenskej republiky“ vedenom Okresným súdom Čadca (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom z 27. júla 2012 uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 6 500 Kč a v zostávajúcej časti jej návrh

zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 13. februára 2013 rozsudok okresného súd potvrdil

a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Podľa názoru sťažovateľky „tímto rozhodnutím odvolacího soudu byl porušen

článek 46 odst. 3, 4 Slovenské republiky, podle kterého…, a dále článek 48 odst. 2

veta první …, podle kterého každý má právo, aby jeho věc byla projednána veřejně,

bez zbytečného průtahu a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem provedeným

důkazům.

Pokud jde o první v pořadí porušený článek 46 odst. 3 …, pak poukazuji na to,

že soud druhého stupně mi neposkytl ochranu, neboť se věcí samou ani nezabýval a toliko

odkázal na odůvodnění prvostupňového rozhodnutí, se kterým se v plném rozsahu ztotožnil.

Co se týče porušení článku 46 odst. 4 …, pak jsem toho názoru, že soud

druhého stupně při svém rozhodování se neřídil občanským soudním řádem, který jasně

stanoví povinnost konstatovat v rozhodnutí, které skutečnosti považuje za prokázané a které

nikoli, ze kterých důkazů vycházel a jakými úvahami se při hodnocení již provedených

důkazů řídil. Z tohoto pohledu je rozhodnutí soudu druhého stupně nepřezkoumatelné.

Porušení článku 48 odstavec 2 veta první … spatřuji v tom, že soud ani

nenařídil jednání, aby v mé přítomnosti věc projednal veřejně s tím, abych se vyjádřila

ke všem provedeným důkazům.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „... pro porušení

článku 46 odst. 3, 4 Slovenské republiky a článku 48 odst. 2 veta první

Slovenské republiky se rozsudek Krajského soudu v Žiline ze dne 13. února 2013,

-80, 5311208985, ruší.“

5. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila namietaný odvolací rozsudok krajského súdu

z 13. februára 2013.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

9. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

10. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených

základných práv (body 1 a 4) rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2013, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

z 27. júla 2012 (pozri bod 2).

11. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom. Podľa podmienky a podrobnosti

o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

12. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, mutatis mutandis , ,

, ).

13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

14. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

s postupom krajského súdu v odvolacom konaní, v ktorom sa „věcí samou ani nezabýval

a toliko odkázal na odůvodnění prvostupňového rozhodnutí, se kterým se... ztotožnil“,

s nedostatočným odôvodnením odvolacieho rozsudku, ako aj nenariadením odvolacieho

pojednávania, a tým zabránenia vyjadriť sa „ke všem provedeným důkazům“ (pozri tiež

bod 3).

15. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažovateľkinej sťažnosti

považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného

porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie,

t. j. v petite sťažnosti.

16. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka namieta, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a 4

a podľa (body 1, 4 a 11), t. j. bez spojenia s namietaným porušením

základného práva, resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a 2

. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k samostatnému porušeniu práv

označených sťažovateľkou rozsudkom odvolacieho súdu nemôže dôjsť, čo samo osebe

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

17. Krajský súd namietaným rozsudkom z 13. februára 2013 potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu z 27. júla 2012 (pozri bod 2). V odôvodnení svojho

rozhodnutia najprv oboznámil podstatu prvostupňového rozsudku a odvolaciu

argumentáciu oboch účastníkov konania (vrátane ich vzájomných vyjadrení k podaným

odvolaniam). Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd, ako súd

odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní v rozsahu danom

ust. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( )

rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu

zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver.

Odvolacie námietky účastníkov sú nedôvodné.

Pokiaľ ide o námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú odporcom, krajský

súd konštatuje, že k premlčaniu uplatneného práva nedošlo.

Pokiaľ odporca poukazuje na aplikáciu na danú

vec na základe analógie, aplikácia tohto zákonného ustanovenia je vylúčená z hľadiska

časovej pôsobnosti právnych predpisov. Navrhovateľka si uplatnila nárok na náhradu

škody spočívajúci v nesprávnom úradnom postupe, ku ktorému došlo v konaní katastrálneho

úradu, ktoré sa začalo dňa 7. apríla 2008. Z hľadiska ust. § 27 ods. 1 zákona

č. sa na danú vec vzťahuje zákon Tento právny predpis

upravuje premlčanie v ust. § 19 ods. 1, 2, ktoré ustanovenia z hľadiska tzv. zásady špeciality

musia byť použité na danú vec.

V zmysle ust. , právo na náhradu škody

sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou

uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo

zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

V zmysle ust. , najneskôr sa právo na náhradu

škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)

rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo

škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a § 8. Vychádzajúc z týchto zákonných ustanovení

za nesprávny úradný postup možno aplikovať subjektívnu premlčaciu lehotu upravenú

v ust. § 19 ods. 1 prvá veta, a to že právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ostatné časti vyššie citovaného zákonného ustanovenia

možno aplikovať iba v prípade, ak je uplatnený nárok na náhradu škody z nezákonného

rozhodnutia.

Za rozhodujúci moment začiatku plynutia premlčacej doby tak zákonodarca

ustanovil moment, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ako správne konštatoval

prvostupňový súd, uzavretie predmetnej darovacej zmluvy z roku 1999 nemá s premlčaním

uplatneného nároku žiadnu súvislosť.

Krajský súd sa však nestotožňuje ani s názorom súdu, že v danom prípade

premlčacia doba začala plynúť doručením rozhodnutia. Táto skutočnosť by bola relevantná

len v prípade, ak by si navrhovateľka dôvodne uplatňovala náhradu škody spôsobenú

nezákonným rozhodnutím.

Škodou, ktorá navrhovateľke bola priznaná, sú trovy právneho zastúpenia.

Navrhovateľka sa o škode, teda trovách právneho zastúpenia, dozvedela momentom

zaplatenia trov právneho zastúpenia. K zaplateniu trov právneho zastúpenia zo strany

navrhovateľky došlo 8. júna 2011, keď na základe príjmového pokladničného dokladu, ktorý

je súčasťou spisu (č. l. 7), zaplatila právnemu zástupcovi sumu 11.700,- Kč. Od tohto

momentu začala navrhovateľke plynúť 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku

na náhradu škody. Navrhovateľka podala žalobu dňa 21. 9. 2011, t. j. pred uplynutím

premlčacej doby.

Pokiaľ odporca poukazuje na to, že Správa katastra Č. postupovala správne,

keď prerušila konanie z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku, s týmto tvrdením

sa možno stotožniť. Zo správnosti takéhoto postupu vychádzal aj prvostupňový súd.

Prerušenie konania z tohto dôvodu teda nebolo dôvodom pre konštatovanie prieťahov

v konaní zo strany katastrálneho úradu. Takýto stav však trval v predmetnom správnom

konaní iba do 14. 4. 2009, kedy došlo k doplateniu správneho poplatku a správnemu orgánu

nebránila žiadna zákonná prekážka vydať meritórne rozhodnutie o vklade, napriek tomu

tak správny orgán učinil až dňa 19. 5. 2011.

Priamo z dikcie zákona, a to z ust. vyplýva,

že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Ust. § 32 ods. 1

Katastrálneho zákona účinného v čase vkladového konania ustanovovalo správnemu

orgánu 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o vklade. Je nepochybné, že správny orgán v

ustanovenej lehote o vklade nerozhodol, vznikla tak jeho zodpovednosť za nesprávny úradný

postup. Rovnako dôvodom vzniku zodpovednosti za nesprávny úradný postup sú aj zbytočné

prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nedôvodným prerušením konania. Skutočnosť,

že prerušenie konania bolo nedôvodné, potvrdil samotný odvolací správny orgán a vyplýva

to z dôvodov jeho rozhodnutia, ako správne na to poukázal prvostupňový súd. Záver

okresného súdu o nesprávnom úradnom postupe Správy katastra Č. je správny a krajský

súd sa stotožňuje s jeho rozsiahlym odôvodnením, na ktoré poukazuje.

Je nepochybné, že konštatovanie samotného nesprávneho úradného postupu

nepostačuje na vznik zodpovednosti odporcu na náhradu škody spôsobenú navrhovateľke.

Okrem protiprávnosti sa vyžaduje na naplnenie podmienok zodpovednosti vznik škody

na strane navrhovateľky, ako aj príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym

úradným postupom.

Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra a vznikom

časti trov právneho zastúpenia navrhovateľky, ktoré jej boli prvostupňovým súdom

priznané, je daná a vyplýva z dôvodov napadnutého rozhodnutia. V prípade zákonného

postupu Správy katastra Č. jedinými úkonmi právnej služby, ktoré by boli vynaložené

zo strany právneho zástupcu navrhovateľky, bolo prevzatie zastúpenia a podanie návrhu

na vklad vlastníckeho práva. V týchto úkonoch spočívajúce trovy nemajú príčinnú súvislosť

s nezákonným úradným postupom a z tohto dôvodu neboli navrhovateľke priznané.

Ku všetkým ostatným trovám právneho zastúpenia však došlo v dôsledku

nesprávneho úradného postupu správy katastra, keď správny orgán nerozhodol v zákonnej

lehote, konanie nedôvodne prerušil a právny zástupca navrhovateľky vykonával úkony

právnej pomoci ako urgencie a podávanie opravných prostriedkov za účelom dosiahnutia

vydania zákonného meritórneho rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva navrhovateľky.

Je tu teda daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

trov právneho zastúpenia, ktoré boli navrhovateľkou vynaložené a priznané jej vo výške

6.500,- Kč.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľky, tá spochybňuje prvostupňovým

súdom konštatovanú neexistenciu dôvodov pre nepriznanie peňažného zadosťučinenia

za nemajetkovú ujmu. V tomto smere krajský súd poukazuje na rozsiahle odôvodnenie

prvostupňového rozsudku, z ktorého dôvodmi sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Vychádzajúc z dikcie ust. priznanie nemajetkovej

ujmy prichádza do úvahy iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

a zároveň ak nie je možné ujmu uspokojiť inak. Ide tu teda o výnimočnosť dôvodov

pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá neprichádza do úvahy v každom

prípade zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, kde bez ďalšieho sa na základe

dikcie ust. § 17 ods. 1 uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Nie sú splnené uvedené osobitné

predpoklady a nie je preto dôvodné navrhovateľke nemajetkovú ujmu priznať.

V danom prípade nenastal na strane navrhovateľky taký závažný následok,

aby samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením.

Za konštatovanie porušenia práva navrhovateľky možno považovať samotný napadnutý

rozsudok, ako aj rozsudok odvolacieho súdu, kde bola uznaná zodpovednosť odporcu

za nezákonný úradný postup a navrhovateľke na základe uplatneného nároku priznaná

skutočná škoda. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ďalšie aspekty, v ktorých bola

obmedzená počas nezákonného postupu správneho orgánu – nemohla s nehnuteľnosťou

nakladať, nemohla vykonať rozsiahlejšiu rekonštrukciu, vo vzťahu k týmto aspektom

sa navrhovateľka nedomáhala priznania skutočnej škody, prípadne ušlého zisku

ako prednostných foriem náhrady. Uhradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v danom

prípade nie je preto dôvodné.

Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom

na ust. Odvolanie v danom prípade podala aj navrhovateľka

aj odporca. Ani jedno z odvolaní nebolo dôvodné a ani jeden z účastníkov preto nemal

v odvolacom konaní úspech, krajský súd preto žiadnemu z účastníkov právo na náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.“

18. Aj napriek nedostatkom návrhu sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu

(pozri body 4, 16 a 23) ústavný súd podrobil ústavnoprávnemu prieskumu sťažnosťou

napadnuté druhostupňové rozhodnutie s konštatovaním, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto

konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Podľa názoru ústavného súdu dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

20. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľke nebol odopretý prístup k súdu,

menované všeobecné súdy o jej návrhu riadne konali, aj keď v konečnom dôsledku

nerozhodli v súlade s jej požiadavkami a predstavami.

21. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd

(napr. , ). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského

súdu, v rámci ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania (§ 214

ods. 2 , pozn.). za ústavne akceptovateľný a udržateľný, a na tomto základe dospel

k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, čo

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V namietanom

odvolacom konaní neboli vykonávané žiadne ďalšie dôkazy, teda ani nemohlo byť

sťažovateľke odňaté právo, aby „se vyjádřila ke všem provedeným důkazům“ (bod 3).

Keďže sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku („rozsudok...

je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil

z neho správny právny záver.“), aktuálne procesno-právna úprava mu umožňovala v jeho

dôvodovej argumentácii obmedziť sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia ( os. 2 ). Neobstojí teda námietka sťažovateľky,

že krajský súd „se vecí samou ani nezabýval a toliko odkázal na odůvodnění

prvostupňového rozhodnutí, se kterým se v plném rozsahu ztotožnil“.

22. Vychádzajúc z už uvedeného (body 16, 18 – 21) ústavný súd uzatvára, že nezistil

žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozsudkom krajského súdu z 13. februára 2013

a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 3 a 4 a čl. 48

ods. 2 a rovnako ani podľa a 2 . Sťažovateľkinu sťažnosť podľa

preto ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že petit

sťažnosti vykazuje aj ďalší nedostatok, keď sťažovateľka žiada iba zrušiť napadnuté

odvolacie rozhodnutie bez predchádzajúceho vyslovenia porušenia označených práv.

24. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nepovažoval ústavný súd za potrebné zaoberať

sa návrhom sťažovateľky na zrušenie namietaného odvolacieho rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013