Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 573/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., V., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. februára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

19. septembra 2012 doručená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na obhajobu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. februára 2011 (ďalej len „uznesenie sp. zn. “) a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie

sp. zn. “).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom Špeciálneho súdu v P. sp. zn. z 24. februára 2009 (ďalej len

„rozsudok“) uznaný za vinného v bode 1 rozsudku zo spáchania zločinu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a v bode 2

rozsudku z účastníctva k trestnému činu vraždy formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c)

k a , a (ďalej len „Trestný

“) účinného do 31. decembra 2005, a teda aj v čase spáchania skutku,

a na podklade výroku o vine bol odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody v trvaní

20 (dvadsať) rokov. Podľa bol

sťažovateľ pre výkon trestu zaradený do 3. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť poškodenej L. N. škodu vo výške

1134,41 eur, pričom poškodená bola so zvyškom škody odkázaná podľa § 288 ods. 2

na občianske súdne konanie.

3. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktoré

najvyšší súd na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. zamietol

ako nedôvodné. Následne matka sťažovateľa I. S., podala v mene sťažovateľa proti

uzneseniu sp. zn. dovolanie, ktoré najvyšší súd v dovolacom konaní

uznesením sp. zn. odmietol.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

v odvolacom konaní (uznesenie sp. zn. ) a dovolacom konaní (uznesenie

sp. zn. ) boli porušené jeho označené základné práva, pričom

argumentačne uvádzal vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam totožné dôvody.

Sťažovateľ namietal:

«Zo zápisnice o verejnom zasadnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 02. 2011

vyplýva, že potom čo bolo prečítané ospravedlnenie môjho zvoleného obhajcu Mgr. M. P.

súd rozhodol, že bude konať za účasti náhradného obhajcu, pričom predseda senátu

ponechal na úvahe dvoch náhradných obhajcov JUDr. T. a JUDr. S., aby sa oni rozhodli,

kto z nich bude vykonávať práva môjho obhajcu a voľba padla na JUDr. T.

Najvyšší súd SR pritom nechal bez povšimnutia, že uvedený náhradný obhajca

JUDr. O. T., so sídlom B. bol opatrením sudcu pre prípravné konanie ustanovený

za obhajcu obvinenému M. Č., ktorého vec bola neskôr uznesením vylúčená na samostatné

konanie a ktorého záujmy sú v príkrom rozpore s mojimi záujmami. Predseda senátu

Najvyššieho súdu SR predsa nemohol v žiadnom prípade očakávať, že JUDr. T. ako obhajca

obvineného (neskôr svedka) M. Č., ktorý mňa ako aj ostatných obvinených usvedčuje

z účasti na žalovanom skutku bude vykonávať obhajobu odrazu v môj prospech!

Dovolací súd sa v uznesení sp. zn. nevysporiadal s uvedenou

argumentáciou, ale len krátko konštatoval, že „neprítomnosť zvoleného obhajcu možno

považovať za ďalšiu prekážku v snahe zmariť verejné zasadnutie“. Podľa § 21 zákona

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o advokácii“) je advokát povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak v tej istej veci

alebo vo veci s ňou súvisiacej poskytol právne služby inému, ktorého záujmy sú v rozpore

so záujmami toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada. Samozrejme som ja pomoc

JUDr. T. nežiadal a nakoľko sa odvolací súd rozhodol vykonať verejné zasadnutie

s náhradným obhajcom musel na určitej úrovni vziať v úvahu aj môj záujem. Skutočnosť,

že JUDr. T. v zmysle § 21 zákona o advokácii nesmel prevziať moju obhajobu, pričom

odvolací súd o tejto skutočnosti vedel predstavovalo prevzatie obhajoby týmto obhajcom

len formálne naplnenie práva na obhajobu, nakoľko náhradný obhajca neposkytol žiadnu

právnu pomoc. (m. m. , ).»

5. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti poukázal na to, že v prípravnom konaní

dochádzalo bez súhlasu obvineného k opakovanej účasti koncipientov na úkonoch,

čo vo veci obzvlášť závažného zločinu predstavuje porušenie § 36 ods. 2 Trestného

poriadku a takýto úkon nie je v ďalšom konaní použiteľný ako dôkaz. Taktiež sťažovateľ

namietal, že

„... v prípravnom konaní od právoplatnosti uznesenia o spojení veci (30. 03. 2007)

do predloženia plnej moci na obhajobu JUDr. K. (03. 10. 2007), čo malo za následok

zrušenie ustanovenia obhajcu, konal vyšetrovateľ vo vzťahu ku mne s ustanoveným

obhajcom JUDr. S. bez toho, aby rešpektoval prednosť zvoleného obhajcu a požiadal

o zrušenie ustanovenia obhajcu, čím porušil a moje právo

na obhajobu“.

Napokon sťažovateľ v rámci ústavnoprávnej argumentácie doplnil:

„Zároveň bolo porušené moje právo na obhajobu, keď na verejnom zasadnutí

pred Špeciálnym súdom v P. zo dňa 03. 07. 2008, ktorého predmetom bolo predbežné

prejednanie obžaloby podľa predseda senátu potom čo oboznámil

ospravedlnenie môjho vtedajšieho obhajcu JUDr. K. rozhodol, že predmetné (č. l. 5042,

str. 5 zápisnice z verejného zasadnutia) ospravedlnenie nepovažuje za učinené riadne

a včas, pričom zároveň ustálil, že na základe plnej moci zo dňa 06. 07. 2004 ma obhajuje

JUDr. K. (č. l. 875) a bez ďalšieho pokračoval vo verejnom zasadnutí bez môjho obhajcu

JUDr. K.“

6. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ zhrňuje ním tvrdené dôvody, ktoré podľa

jeho názoru majú za následok porušenie jeho základných práv:

„Skutočnosť nerešpektovania prednosti zvoleného obhajcu pred ustanoveným, účasť

koncipientov namiesto obhajcov – advokátov na jednotlivých úkonov prípravného

konania, neexistencia plnej moci JUDr. K. po vylúčení trestného činu vydierania podľa

§ 235 Tr. zák. na verejnom zasadnutí na samostatné konanie, ani vykonanie verejného

zasadnutia o odvolaní s náhradným obhajcom JUDr. T., ktorý podľa ustanovení §§ 36

nasl. ako aj podľa zákona o advokácii nemohol byť mojím obhajcom vzhľadom

na kolíziu mojich záujmov so záujmami jeho klienta M. Č., ktorý svedčil proti mne a snažil

sa ma usvedčiť zo spáchania trestnej činnosti, zakladá porušenie základných práv a slobôd

v rozsahu namietaného v tomto bode sťažnosti.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. , zrušil napadnuté uznesenia a vrátil

vec na nové konanie.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: ... písm. c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa

vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby

sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

12. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu

označených článkov a dohovoru došlo tým, že najvyšší súd sa v odvolacom

i dovolacom konaní nedostatočne vysporiadal s jeho argumentačnými tvrdeniami, pokiaľ

ide o porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní (účasť koncipienta na úkonoch bez

súhlasu obvineného) a aj v konaní pred súdom prvého stupňa (neexistencia plnej moci

advokáta JUDr. K. pre úkony na verejnom zasadnutí). Naostatok sťažovateľ najvyššiemu

súdu v odvolacom konaní vytýka, že vykonal verejné zasadnutie o odvolaní s náhradným

obhajcom JUDr. T., ktorý podľa názoru sťažovateľa nemohol vykonávať obhajobu

pre konflikt záujmov.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané dôvody v ústavnej sťažnosti

sú vo svojej podstate zhodné s odôvodnením podaného dovolania proti uzneseniu

najvyššieho (odvolacieho) súdu sp. zn. . Najvyšší súd ako dovolací súd

sa v napadnutom uznesení sp. zn. , ktorým odmietol dovolanie, vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom takto:

„Obvinený bol počas celého trestného konania zastúpený obhajcom. Ako osoba

so samostatnými obhajovacími právami mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam,

ktoré mu boli kladené za vinu, ako aj ku vykonávaným dôkazom, mal právo odoprieť

výpoveď, ktoré nevyužil a na hlavnom pojednávaní vypovedal. Rovnako mal aj právo

uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu,

robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky, vypočúvať svedkov, ktorých sám

navrhol alebo ktorých navrhli jeho obhajcovia a klásť svedkom otázky. Všetky tieto práva

mohol uplatniť aj prostredníctvom svojich obhajcov. Od 6. júla 2004 obvineného zastupoval

JUDr. K., ktorého si zvolil v trestnej veci vydierania (PPZ-38/BOK-V-I-2004).

V trestnej veci založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a vraždy

mu bol 18. septembra 2006 (PPZ 21/BOK-V-I-2006) ustanovený obhajca JUDr. S.,

13. marca 2007 došlo podľa k spojeniu trestnej veci PPZ-34/BOK-V-1-

2004 obvinených A., P., B., T. a P., trestnej veci PPZ 38/ BOK-V-1-2004

obvinených Ch., S. a A., trestnej veci PPZ 18 BOK-V-2006 obvinených A., K. s trestnou

vecou PPZ-21/BOK-V-1-2006 obvinených A., P., K., Č., H., B., P., T., K., B., T., S.

na spoločné konanie vedené pod spisovou značkou PPZ 21/BOK-V-1-2006.

Podľa ak dôjde k spojeniu vecí na spoločné konanie

a rozhodnutie a v jednej z nich je obhajca zvolený podľa § 39 a v inej obhajca ustanovený

podľa § 40, ustanovenie obhajcu podľa § 40 zruší v prípravnom konaní na návrh

prokurátora alebo policajta sudca pre prípravné konanie, ktorý obhajcu ustanovil,

a v súdnom konaní predseda senátu, ktorý vo veci koná.

Nakoľko z citovaného ustanovenia vyplýva prednosť zvoleného

obhajcu pred ustanoveným, JUDr. K. sa stal obhajcom obvineného pre celú trestnú vec

vedenú pod spisovou značkou BOK-V-1-2006. Napriek absencii opatrenia súdu

o zrušení ustanovenia obhajcu v dôsledku chýbajúceho návrhu prokurátora nejde

o porušenie práva na obhajobu v zmysle Ustanovenie obhajcu

bolo zrušené až 22. októbra 2007 z dôvodu, že si obvinený zvolil obhajcu JUDr. K.

bez vypovedania plnej moci JUDr. K. V súlade s , mal teda obvinený

v danej trestnej veci dvoch obhajcov, čo vyplýva aj zo zápisníc o predbežnom prejednaní

obžaloby a hlavnom pojednávaní.

Dovolací súd ďalej konštatuje, že nie je porušením práva na obhajobu, ak súd koná

za prítomnosti náhradného obhajcu. Podľa má totiž náhradný obhajca

rovnaké práva a povinnosti ako zvolený alebo ustanovený obhajca; na hlavnom

pojednávaní a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti

zvoleného alebo ustanoveného obhajcu. Zmyslom tohto inštitútu je zamedziť uskutočňovaniu

obštrukcií zo strany obvinených, resp. ich obhajcov.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že na strane obvineného a jeho obhajoby boli

prekážky brániace vykonaniu verejného zasadnutia, keď dochádzalo k opakovaným

ustanoveniam a zvoleniam jeho obhajcov. Tieto prekážky vyvolali dôvodnú obavu zmarenia

verejného zasadnutia opakovane určovaného aj vo veci obvineného. Vzhľadom

na závažnosť trestnej veci predseda senátu odvolacieho súdu ustanovil obvinenému

ďalšieho náhradného obhajcu JUDr. S. (ustanovenie náhradného obhajcu JUDr. T.

na základe opatrenia predsedu senátu súdu prvého stupňa z 19. januára 2009 nebolo

zrušené a ostalo naďalej v platnosti), aby sa aj v prípade prekážok na strane zvoleného

obhajcu brániacich mu v účasti na verejnom zasadnutí, ako aj v prípade náhlej,

neočakávanej prekážky na strane náhradného obhajcu zabezpečilo splnenie podmienok

na vykonanie verejného zasadnutia.

Odvolací súd na verejnom zasadnutí 14. februára 2011 postupoval v súlade s § 42

ods. 2 , keď umožnil náhradným obhajcom vykonávať ich práva. Po vzájomnej

dohode tieto práva vykonával náhradný obhajca JUDr. T., ktorý tak urobil aj na hlavnom

pojednávaní 20. februára 2009. Naopak neprítomnosť zvoleného obhajcu možno považovať

za ďalšiu prekážku v snahe zmariť verejné zasadnutie, o termíne, ktorého bol obhajca

upovedomený 20. januára 2011, pričom ospravedlnenie jeho neúčasti bolo súdu doručené

až pred začatím verejného zasadnutia. ...

Na argumentáciu obhajcu o nezákonnej účastí koncipientky na vyšetrovacích

úkonoch platí v celom rozsahu vylučujúca podmienka možnosti uplatnenia tohto dôvodu

v zmysle Navyše zo spisového materiálu je zrejmé, že koncipientka

bola v prípravnom konaní prítomná pri výsluchu obvineného P. 20. novembra 2006, pričom

zápisnica o tejto výpovedi nebola na hlavnom pojednávaní čítaná podľa § 258 ods. 4

Obvinený P. bol na hlavnom pojednávaní vypočutý aj v prítomnosti obhajcov

ostatných spoluobvinených, pričom k obsahu jeho výpovede mal obvinený S. možnosť

sa vyjadriť. Toto právo však nevyužil.

V posudzovanej veci podmienky dovolania H. S., matky obvineného Š. S., neboli

splnené, preto na neverejnom zasadnutí podľa ho musel dovolací súd

odmietnuť.“

14. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

15. Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutých uznesení najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn. .

16. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutých uznesení konštatuje,

že ako odvolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , tak aj dovolacie

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. jasne a zrozumiteľne podávajú výklad

použitého právneho predpisu a dôvodia svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by napadnuté uznesenia robilo ústavne

neakceptovateľnými. Sťažnosťou napadnuté uznesenia sú vnútorne logické, nie sú prejavom

aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie sú arbitrárne

a zrozumiteľným spôsobom podávajú odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené

predmetnému odvolaniu a dovolaniu. Ústavný súd poznamenáva, že právo

na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne ,

).

17. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na obhajobu

zaručeného v , resp. práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. , ústavný súd poznamenáva, že v takom prípade je jeho úlohou

preskúmať a zistiť, či v procesnom postupe najvyššieho súdu bola sťažovateľovi poskytnutá

rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície a ktoré zachovávajú „rovnosť zbraní“. Osoba v konaní

pred všeobecným súdom musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu svoje

argumenty a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej veci. Musí jej byť daná

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (kontradiktórnosť konania). Tiež jej musí byť

v zmysle procesných garancií poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci

rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím

svojich procesných práv za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

18. Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľovi alebo

jeho obhajcom nebola najvyšším súdom poskytnutá možnosť predniesť relevantné

skutočnosti pri rozhodovaní o odvolaní, rovnako to platí pre odvolacie konanie. Obhajcovia

sťažovateľa v písomných podaniach (a v odvolacom konaní napokon aj na verejnom

zasadnutí) mali možnosť bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam,

ku ktorým mali potrebu sa vyjadriť. Nemožno preto vysloviť záver, že rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu.

19. Každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného

práva alebo slobody (). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti

brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam

o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka

trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí

korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo

priznané (). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom

najvyššieho súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky

pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali

pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Ústavný súd ani nezistil, žeby napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na obhajobu, pretože najvyšší súd jeho námietky preskúmal a primerane sa im venoval.

20. Najvyšší súd sa v dovolacom konaní napadnutým uznesením

sp. zn. ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými

konkrétnymi námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa jeho práva na obhajobu, a preto ústavný

súd v súlade s už uvedeným nevidí dôvod do tohto rozhodnutia najvyššieho súdu zasahovať.

Pre úplnosť ústavný súd k namietanému konfliktu záujmov náhradného obhajcu JUDr. T.

dodáva, že ani táto námietka sťažovateľa neobstojí, pretože v čase verejného zasadnutia

bolo trestné stíhanie najskôr obvineného, potom svedka Č. prerušené, a preto potenciálny

konflikt nemohol vzniknúť. Navyše, konajúci najvyšší súd potrebu využitia náhradného

obhajcu náležite odôvodnil.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už

uvedených dôvodov považuje sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013