Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 591/2013
PDF · 241.45 KB
No categories available
IV. ÚS 591/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s.
r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
11049/2013, sp. zn. Rvp 11052/2013, sp. zn. Rvp 11053/2013, sp. zn. Rvp 11054/2013, sp.
zn. Rvp 11055/2013, sp. zn. Rvp 11056/2013, sp. zn. Rvp 11057/2013, sp. zn. Rvp
11058/2013, sp. zn. Rvp 11059/2013, sp. zn. Rvp 11060/2013, sp. zn. Rvp 11069/2013, sp.
zn. Rvp 11070/2013, sp. zn. Rvp 11071/2013, sp. zn. Rvp 11072/2013, sp. zn. Rvp
11073/2013, sp. zn. Rvp 11074/2013, sp. zn. Rvp 11075/2013, sp. zn. Rvp 11076/2013, sp.
zn. Rvp 11077/2013, sp. zn. Rvp 11078/2013, sp. zn. Rvp 11089/2013, sp. zn. Rvp
11090/2013, sp. zn. Rvp 11091/2013, sp. zn. Rvp 11092/2013, sp. zn. Rvp 11093/2013, sp.
zn. Rvp 11094/2013, sp. zn. Rvp 11095/2013, sp. zn. Rvp 11096/2013, sp. zn. Rvp
11097/2013, sp. zn. Rvp 11106/2013, sp. zn. Rvp 11107/2013, sp. zn. Rvp 11108/2013, sp.
zn. Rvp 11109/2013, sp. zn. Rvp 11110/2013, sp. zn. Rvp 11111/2013, sp. zn. Rvp
11112/2013, sp. zn. Rvp 11113/2013, sp. zn. Rvp 11114/2013, sp. zn. Rvp 11115/2013 a sp.
zn. Rvp 11116/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
3 NcC 353/2012 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 251/2012 z 11. októbra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11049/2013,
sp. zn. Rvp 11052/2013, sp. zn. Rvp 11053/2013, sp. zn. Rvp 11054/2013, sp. zn. Rvp
11055/2013, sp. zn. Rvp 11056/2013, sp. zn. Rvp 11057/2013, sp. zn. Rvp 11058/2013, sp.
zn. Rvp 11059/2013, sp. zn. Rvp 11060/2013, sp. zn. Rvp 11069/2013, sp. zn. Rvp
11070/2013, sp. zn. Rvp 11071/2013, sp. zn. Rvp 11072/2013, sp. zn. Rvp 11073/2013, sp.
zn. Rvp 11074/2013, sp. zn. Rvp 11075/2013, sp. zn. Rvp 11076/2013, sp. zn. Rvp
11077/2013, sp. zn. Rvp 11078/2013, sp. zn. Rvp 11089/2013, sp. zn. Rvp 11090/2013, sp.
zn. Rvp 11091/2013, sp. zn. Rvp 11092/2013, sp. zn. Rvp 11093/2013, sp. zn. Rvp
11094/2013, sp. zn. Rvp 11095/2013, sp. zn. Rvp 11096/2013, sp. zn. Rvp 11097/2013, sp.
zn. Rvp 11106/2013, sp. zn. Rvp 11107/2013, sp. zn. Rvp 11108/2013, sp. zn. Rvp
11109/2013, sp. zn. Rvp 11110/2013, sp. zn. Rvp 11111/2013, sp. zn. Rvp 11112/2013, sp.
zn. Rvp 11113/2013, sp. zn. Rvp 11114/2013, sp. zn. Rvp 11115/2013 a sp. zn. Rvp
11116/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
11049/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. marca 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 NcC 353/2012 z 19. októbra
2012 a sp. zn. 24 NcC 251/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom
(ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými
sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa
nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na
poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých
účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky
sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,
sú okresným súdom vedené pod sp. zn. 9 C 144/2012, sp. zn. 9 C 134/2012, sp. zn.
10 C 171/2012, sp. zn. 10 C 174/2012, sp. zn. 10 C 175/2012, sp. zn. 10 C 176/2012, sp. zn.
9 C 153/2012, sp. zn. 10 C 177/2012, sp. zn. 9 C 154/2012, sp. zn. 9 C 102/2012, sp. zn.
10 C 93/2012, sp. zn. 9 C 83/2012, sp. zn. 10 C 152/2012, sp. zn. 10 C 165/2012, sp. zn.
10 C 91/2012, sp. zn. 9 C 116/2012, sp. zn. 9 C 88/2012, sp. zn. 10 C 103/2012, sp. zn.
9 C 111/2012, sp. zn. 10 C 85/2012, sp. zn. 12 C 84/2012, sp. zn. 9 C 120/2012, sp. zn.
12 C 91/2012, sp. zn. 10 C 168/2012, sp. zn. 9 C 95/2012, sp. zn. 10 C 129/2012, sp. zn.
9 C 92/2012, sp. zn. 9 C 143/2012, sp. zn. 9 C 93/2012, sp. zn. 7 C 60/2012, sp. zn.
7 C 62/2012, sp. zn. 7 C 75/2012, sp. zn. 7 C 40/2012, sp. zn. 7 C 41/2012, sp. zn.
7 C 48/2012, sp. zn. 7 C 49/2012, sp. zn. 7 C 50/2012, sp. zn. 7 C 55/2012, sp. zn.
7 C 56/2012 a sp. zn. 7 C 59/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu
(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok
ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar
nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom,
aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad
Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako
strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona
č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude
uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú
náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol
v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho
kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky
vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie
požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako
krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho
veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici... nerozhodoval
vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žiar nad Hronom
nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému
predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1
OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie
spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu
porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie
je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala
na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na
prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu
nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je
daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom
prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že
vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z
prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo
strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 NcC 364/2012, sp. zn.
3 NcC 361/2012, sp. zn. 3 NcC 360/2012, sp. zn. 3 NcC 359/2012, sp. zn. 3 NcC 358/2012,
sp. zn. 3 NcC 357/2012, sp. zn. 3 NcC 356/2012, sp. zn. 3 NcC 355/2012, sp. zn.
3 NcC 354/2012, sp. zn. 3 NcC 353/2012, sp. zn. 3 NcC 368/2012, sp. zn. 3 NcC 369/2012,
sp. zn. 3 NcC 370/2012, sp. zn. 3 NcC 371/2012, sp. zn. 3 NcC 372/2012, sp. zn.
3 NcC 373/2012, sp. zn. 3 NcC 374/2012, sp. zn. 3 NcC 375/2012, sp. zn. 3 NcC 376/2012,
sp. zn. 3 NcC 377/2012, sp. zn. 3 NcC 383/2012, sp. zn. 3 NcC 382/2012, sp. zn.
3 NcC 381/2012, sp. zn. 3 NcC 380/2012, sp. zn. 3 NcC 379/2012, sp. zn. 3 NcC 378/2012,
sp. zn. 3 NcC 367/2012, sp. zn. 3 NcC 366/2012 a sp. zn. 3 NcC 365/2012 z 19. októbra
2012 a sp. zn. 24 NcC 385/2012, sp. zn. 24 NcC 379/2012, sp. zn. 24 NcC 376/2012, sp. zn.
24 NcC 374/2012, sp. zn. 24 NcC 371/2012, sp. zn. 24 NcC 366/2012, sp. zn.
24 NcC 364/2012, sp. zn. 24 NcC 363/2012, sp. zn. 24 NcC 352/2012, sp. zn.
24 NcC 351/2012 a sp. zn. 24 NcC 345/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej aj „predmetné
uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší
a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 3 NcC 353/2012
z 19. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na spoločné konanie
vedené týmto súdom pod sp. zn. 3 NcC 353/2012 okrem iných i konania vedené pod sp. zn.
3 NcC 364/2012, sp. zn. 3 NcC 361/2012, sp. zn. 3 NcC 360/2012, sp. zn. 3 NcC 359/2012,
sp. zn. 3 NcC 358/2012, sp. zn. 3 NcC 357/2012, sp. zn. 3 NcC 356/2012, sp. zn.
3 NcC 355/2012, sp. zn. 3 NcC 354/2012, sp. zn. 3 NcC 353/2012, sp. zn. 3 NcC 368/2012,
sp. zn. 3 NcC 369/2012, sp. zn. 3 NcC 370/2012, sp. zn. 3 NcC 371/2012, sp. zn.
3 NcC 372/2012, sp. zn. 3 NcC 373/2012, sp. zn. 3 NcC 374/2012, sp. zn. 3 NcC 375/2012,
sp. zn. 3 NcC 376/2012, sp. zn. 3 NcC 377/2012, sp. zn. 3 NcC 383/2012, sp. zn.
3 NcC 382/2012, sp. zn. 3 NcC 381/2012, sp. zn. 3 NcC 380/2012, sp. zn. 3 NcC 379/2012,
sp. zn. 3 NcC 378/2012, sp. zn. 3 NcC 367/2012, sp. zn. 3 NcC 366/2012 a sp. zn.
3 NcC 365/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského súdu) a rozhodol o (ne)vylúčení
konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených
civilných vecí (výroky 2 až 8 napadnutého uznesenia krajského súdu); uznesením sp. zn.
24 NcC 251/2012 z 11. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na
spoločné konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. 24 NcC 251/2012 okrem iných i konania
vedené pod sp. zn. 24 NcC 385/2012, sp. zn. 24 NcC 379/2012, sp. zn. 24 NcC 376/2012,
sp. zn. 24 NcC 374/2012, sp. zn. 24 NcC 371/2012, sp. zn. 24 NcC 366/2012, sp. zn.
24 NcC 364/2012, sp. zn. 24 NcC 363/2012, sp. zn. 24 NcC 352/2012, sp. zn.
24 NcC 351/2012 a sp. zn. 24 NcC 345/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského
súdu) a rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania tam označených civilných vecí (výroky 2 až 3 napadnutého uznesenia
krajského súdu).
Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd rozhodol o námietkach sťažovateľky
v konaniach o jej žalobách o náhradu škody napadnutými uzneseniami (uznesenia krajského
súdu sp. zn. 3 NcC 353/2012 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 251/2012 z 11. októbra
2012, pozn.) a nie uzneseniami sp. zn. 3 NcC 364/2012, sp. zn. 3 NcC 361/2012, sp. zn.
3 NcC 360/2012, sp. zn. 3 NcC 359/2012, sp. zn. 3 NcC 358/2012, sp. zn. 3 NcC 357/2012,
sp. zn. 3 NcC 356/2012, sp. zn. 3 NcC 355/2012, sp. zn. 3 NcC 354/2012, sp. zn.
3 NcC 368/2012, sp. zn. 3 NcC 369/2012, sp. zn. 3 NcC 370/2012, sp. zn. 3 NcC 371/2012,
sp. zn. 3 NcC 372/2012, sp. zn. 3 NcC 373/2012, sp. zn. 3 NcC 374/2012, sp. zn.
3 NcC 375/2012, sp. zn. 3 NcC 376/2012, sp. zn. 3 NcC 377/2012, sp. zn. 3 NcC 383/2012,
sp. zn. 3 NcC 382/2012, sp. zn. 3 NcC 381/2012, sp. zn. 3 NcC 380/2012, sp. zn.
3 NcC 379/2012, sp. zn. 3 NcC 378/2012, sp. zn. 3 NcC 367/2012, sp. zn. 3 NcC 366/2012
a sp. zn. 3 NcC 365/2012 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 385/2012, sp. zn.
24 NcC 379/2012, sp. zn. 24 NcC 376/2012, sp. zn. 24 NcC 374/2012, sp. zn.
24 NcC 371/2012, sp. zn. 24 NcC 366/2012, sp. zn. 24 NcC 364/2012, sp. zn.
24 NcC 363/2012, sp. zn. 24 NcC 352/2012, sp. zn. 24 NcC 351/2012 a sp. zn.
24 NcC 345/2012 z 11. októbra 2012 (citované uznesenia krajský súd ani nevydal, pozn.).
Za týchto okolností by ústavný súd uplatnením formalistického prístupu k preskúmaniu
sťažností sťažovateľky (okrem sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11060/2013) v zhode s príslušnou časťou ich petitu mohol konštatovať, že citovanými
uzneseniami krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru, a na tomto základe sťažnosti sťažovateľky (okrem sťažnosti vedenej ústavným
súdom pod sp. zn. Rvp 11060/2013) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho
chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností
k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok
ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to s prihliadnutím na
príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutými
uzneseniami krajského súdu, ktorými krajský súd rozhodol o námietkach zaujatosti
sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11049/2013, sp. zn. Rvp 11052/2013, sp. zn. Rvp 11053/2013, sp. zn. Rvp 11054/2013,
sp. zn. Rvp 11055/2013, sp. zn. Rvp 11056/2013, sp. zn. Rvp 11057/2013, sp. zn.
Rvp 11058/2013, sp. zn. Rvp 11059/2013, sp. zn. Rvp 11060/2013, sp. zn. Rvp 11069/2013,
sp. zn. Rvp 11070/2013, sp. zn. Rvp 11071/2013, sp. zn. Rvp 11072/2013, sp. zn.
Rvp 11073/2013, sp. zn. Rvp 11074/2013, sp. zn. Rvp 11075/2013, sp. zn. Rvp 11076/2013,
sp. zn. Rvp 11077/2013, sp. zn. Rvp 11078/2013, sp. zn. Rvp 11089/2013, sp. zn.
Rvp 11090/2013, sp. zn. Rvp 11091/2013, sp. zn. Rvp 11092/2013, sp. zn. Rvp 11093/2013,
sp. zn. Rvp 11094/2013, sp. zn. Rvp 11095/2013, sp. zn. Rvp 11096/2013, sp. zn.
Rvp 11097/2013, sp. zn. Rvp 11106/2013, sp. zn. Rvp 11107/2013, sp. zn. Rvp 11108/2013,
sp. zn. Rvp 11109/2013, sp. zn. Rvp 11110/2013, sp. zn. Rvp 11111/2013, sp. zn.
Rvp 11112/2013, sp. zn. Rvp 11113/2013, sp. zn. Rvp 11114/2013, sp. zn. Rvp 11115/2013
a sp. zn. Rvp 11116/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc
taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá
podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie
všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť
o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné
možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania
(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie
dovolania [§ 237 písm. g) OSP; pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04]. Pokiaľ podľa
názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami
rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako
predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže
sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv
podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje
„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným
právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju
posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach
sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich
proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 3 NcC 353/2012 z 19. októbra 2012 a sp. zn.
24 NcC 251/2012 z 11. októbra 2012.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa
ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred
všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva,
že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne
i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné
v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013