Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 557/2013
PDF · 259.27 KB
No categories available
IV. ÚS 557/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. T.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 CoE/239/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2013
doručená sťažnosť JUDr. J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 CoE/239/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013 (ďalej len
„napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ požiadal o prednostné prerokovanie
veci.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť L..,
s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“ alebo „povinný“), v mene ktorej konal súdom
ustanovený opatrovník jej štatutárneho orgánu, ako predávajúca a právny predchodca
sťažovateľa ako kupujúci uzatvorili 23. marca 2009 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli
prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu 790 000 €.
Prevažujúca časť kúpnej ceny (750 000 €) mala byť podľa sťažovateľa riadne vyplatená
a následne došlo aj k prevodu predmetných nehnuteľností povolením vkladu vlastníckeho
práva v prospech právneho predchodcu sťažovateľa do katastra nehnuteľností.
V rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom
súdnictve iniciovanom prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava, Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Sžr/46/2011 zo 17. januára 2012
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zrušil rozhodnutie Správy katastra Trnava, ktorým
bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech právneho predchodcu
sťažovateľa, a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil absenciou
povinne vyžadovaného súhlasu súdu s právnym úkonom opatrovníka štatutárneho orgánu
obchodnej spoločnosti (prevodom nehnuteľností nad rámec bežného spravovania majetku
opatrovníka).
Následne sťažovateľ, jeho právny predchodca a povinný uzatvorili dohodu
o urovnaní, ktorou sa obchodná spoločnosť zaviazala vyplatiť sťažovateľovi sumu
800 000 € do desiatich dní od nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozsudku najvyššieho
súdu. Táto suma mala pozostávať z vrátenia kúpnej ceny vo výške 750 000 € a sumy
50 000 € ako nákladov spojených so správou predmetných nehnuteľností. Okrem toho
obchodná spoločnosť, v mene ktorej konal opätovne opatrovník jeho štatutárneho orgánu,
v notárskej zápisnici z 8. februára 2012 (ďalej len „notárska zápisnica“) vyhlásila, že
na základe dohody o urovnaní zaplatí sťažovateľovi sumu 800 000 € v dohodnutej lehote
splatnosti, a zároveň súhlasila s tým, aby táto notárska zápisnica bola vykonateľným
a exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení aktuálnom pre rozhodovanie vo veci (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Zároveň vyhlásila, že pri podpise tejto zápisnice koná v súlade
so svojím záväzkom starostlivo a hospodárne spravovať majetok osoby povinnej. Opätovne
však chýbal súhlas súdu s právnym úkonom opatrovníka štatutárneho orgánu obchodnej
spoločnosti.
Sťažovateľom vybraný exekútor 1. marca 2012 požiadal Okresný súd Trnava (ďalej
len „okresný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného
titulu, ktorým je notárska zápisnica.
Okresný súd uznesením č. k. 19 Er/l80/2012-44 z 2. mája 2012 v spojení s opravným
uznesením č. k. 19 Er/180/2012-54 z 5. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor
exekučného titulu (notárskej zápisnice) so zákonom.
Proti uzneseniu okresného súdu podali odvolanie sťažovateľ a aj povinný, ktorý však
neskôr vzal svoje odvolanie späť. Sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie tým, že povinnosť
plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj
základ v procesnom práve a bez vzťahu k hmotnoprávnemu titulu plnenia. Notárska
zápisnica so súhlasom na vykonateľnosť má podľa neho povahu verejnej listiny a ako každá
verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených
až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým, že nie je
v právomoci exekučného súdu zaoberať sa platnosťou (neplatnosťou) a obsahom
hmotnoprávneho titulu. Podľa sťažovateľa taktiež rozsudok najvyššieho súdu, na ktorý sa
exekučný súd odvoláva, hmotnoprávne nesúvisí s titulom na vznik uplatneného záväzku,
a preto sa exekučný súd nemal zaoberať ani ním. Taktiež nesúhlasil so znením odôvodnenia
uznesenia okresného súdu.
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
správne. Podľa krajského súdu by pre správnosť aj objektívnu argumentačnú presvedčivosť
okresným súdom predostretých dôvodov postačovalo konštatovanie správnosti dôvodov
súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne. Z dôvodu potreby vysporiadania sa s námietkami
sťažovateľa uvedenými v odvolaní však krajský súd považoval za potrebné doplniť toto:
„Z obsahu notárskej zápisnice..., ktorá má byť exekučným titulom vyplýva, že je v nej
obsiahnuté vyhlásenie účastníka – osoby povinnej o uznaní záväzku, pričom v mene
účastníka – spoločnosti... konal... (opatrovník jej konateľa, pozn.)...
Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska
zápisnica, v procese uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne
náležitosti, aby z hľadiska uvedeného mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti.
Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej
obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže
na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho vyhľadávacieho
súdneho konania.
Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie
oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo
inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy,
ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej
osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda
osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Notár nie je
oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či právny dôvod
daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle
povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon
povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavuje vyjadrenie povinného, že
súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom
a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom každého občianskoprávneho súdneho konania je
zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu.
Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má
len formálny charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol
ako titul pre súdny výkon rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody
oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom
práve a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorá súhlasí s jeho vykonateľnosťou.
Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným zaväzovacím
dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania. Pre
nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky
náležitosti ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c)
výslovne uvádza, že notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej
s vykonateľnosťou súhlasila...
Podľa § 28 Občianskeho zákonník ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať
majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom
potrebné schválenie súdu.
Z vyššie uvedeného ako i citovaného ustanovenia je teda zrejmé, že pokiaľ
podkladom na vykonanie exekúcie exekučným titulom bola notárska zápisnica, ktorou
v danom prípade opatrovník konateľa spoločnosti uznal v mene obchodnej spoločnosti dlh
väčšej hodnoty (v posudzovanom prípade vo výške 800.000 Eur) bez súhlasu súdu v zmysle
§ 28 O. s. p., takýto právny úkon nemožno považovať za platný a zároveň exekučný titul
za spôsobilý na vykonanie exekúcie, preto rozhodol súd prvého stupňa správne, keď žiadosti
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nevyhovel.“
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej tvrdí, že krajský súd v napadnutom uznesení „nesprávne
vyhodnotil skutkový a právny stav a mal dospieť k záveru, že návrh na vykonanie exekúcie
je plne odôvodnený a v súlade so zákonom. Rozhodnutie súdu prvého stupňa OS Trnava
(okresný súd, pozn.) mal preto KS Trnava (krajský súd, pozn.) zmeniť a rozhodnúť
o poverení exekútora... vykonaním exekúcie tak, ako bola predložená.“.
Podľa sťažovateľa „Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno
charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu
na hmotnoprávny titul. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu
verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť
údajov v nej uvedených až do doby pokiaľ nie je preukázaný opak.
V tomto prípade ako oprávnený tak povinný dobrovoľne pred notárom vo forme
notárskej zápisnice osvedčili hmotnoprávny titul jeho dôvodnosť a obsah. Preto nie je
v právomociach vyššieho súdneho úradníka, súdu a ani nie je preto dôvod aby sa
platnosťou alebo neplatnosťou a obsahom hmotnoprávneho titulu zaoberal tak ako sa to
prezentuje v odôvodnení. Odôvodnenie , ktoré v tomto smere uviedol vyšší súdny úradník
následne súd sa dostáva až do oblasti sci-fi. Ak by sme prijali túto argumentáciu,
právomoci a to zaoberanie sa otázkami platnosti právneho úkonu, ktorý vôbec nebol
predmetom exekúcie a jeho obsahom postupne by sme sa dostali do situácie keď by nebolo
potrebné mať k dispozícií súdnu sústavu v štáte, ale plne by postačoval jeden vyšší súdny
úradník na každom súde. Skutočným klenotom v odôvodnení je použitie z celkového
kontextu nálezov vytrhnutých viet o oprávnenosti súdneho úradníka skúmať hmotnoprávny
titul v rámci obsahu notárskej zápisnice s exekučným titulom, ktoré si neodôvodnene
osvedčil aj odvolací súd...
V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli
osobitné znaky tohto exekučného titulu. Takáto zápisnica nie je súdnym rozhodnutím
a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája. Skutočnosť, že sa osoba povinná
zaviazala poskytnúť oprávnenej osobe určité plnenie v tomto prípade náhradu hodnoty
nehnuteľností v katastrálnom území Trnava, ktoré sa stali opätovne vlastníctvom
spoločnosti a dohoda o tom uvedená v Notárskej zápisnici so súhlasom s vykonateľnosťou je
odzrkadlením skutočného a objektívneho skutkového právneho stavu. Konštatovanie, že
povinnému bolo odňaté právo na súdnu ochranu a jeho rozhodnutie mu zabezpečuje
a chráni ústavné práva je absolútne neodôvodnené a právne scestné. Povinný mal a
možnosť dožadovať sa svojho práva súdnej ochrany avšak na základe uvedomenia si svojej
zodpovednosti za následok, ktorý sa stal tak nemá dôvod ani právne ani skutkovo učiniť.
Aj v tomto smere sa súd zaoberá filozofickými úvahami, ktoré nemajú oporu v zákone.
Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to či sú dané
formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti a to bez zreteľa na hmotnoprávny
základ. Otázku naplnenia týchto predpokladov, ale iba týchto predpokladov posudzuje
exekučný súd. Ad absurdum vykonateľnou môže byť aj zápisnica , ktorá nemá svoj základ
v hmotnom práve. V tomto smere by sa exekučný súd mohol zaoberať otázkou a to len
v príde námietok povinného v exekučnom konaní týkajúcej sa platnosti procesného prejavu
podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku. Povinný má právo sa žalobou
o neplatnosť právneho úkonu domáhať samostatnou žalobou. Povinný si však plne
uvedomuje svoj záväzok realizovaný v notárskej zápisnici nemieni ho meniť ani súdne
napádať. V každom prípade však notárska zápisnica ostáva aj v prípade rozhodnutia súde
exekučným titulom rozdielom je však až následný postup...
Notárska zápisnica môže obsahovať aj samotný hmotnoprávny úkon. jej
neoddeliteľnou súčasťou je totiž zmluva o pôžičke a uznanie dlhu. Dohoda oprávnenej
osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, však nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu
z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku),
aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda
oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik
práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu.“. Záver o obmedzenej právomoci
exekučného súdu preskúmať hmotnoprávne podmienky platnosti samotného úkonu,
z ktorého vznikla pohľadávka uvedená v exekučnom titule, má podľa sťažovateľa vyplývať
aj z judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu.
Sťažovateľ tiež vyjadruje názor, že „exekučný súd nie oprávnený zaoberať sa
otázkami tvrdeniami hmotnoprávneho charakteru, pretože ide o skutočnosti hmotného
práva a exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať notársku zápisnicu po vecnej stránke
v exekučnom konaní. Opačný prístup by bol v rozpore so samotným účelom a povahou
exekučného konania, ktoré je konaním právo vykonávajúcim a nie nachádzajúcim. S tým
súvisí aj skutočnosť, že exekučný súd už nemôže vykonávať dokazovanie v takom rozsahu
ako v základnom konaní. V zmysle platných právnych predpisov je neprípustné, aby
exekučný súd skúmal vecnú správnosť exekučného titulu, takýmto postupom by vážne
porušil kogentné ustanovenia zabezpečujúce právnu istotu účastníkov civilného konania
a v tomto prípade by tak v konečnom dôsledku ohrozil právo na súdnu ochranu
oprávneného.“.
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že krajský súd svojím uznesením poprel závery uznesenia
okresného súdu, ktorým bol štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti ustanovený
opatrovník, ako aj závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 63/2009
z 25. novembra 2009, z ktorého má podľa sťažovateľa vyplývať rozdielnosť medzi
hmotnoprávnym základom nároku a možnosťou vykonať notársku zápisnicu, ktorej
predmetom je takýto nárok.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje, aby jej ústavný
súd vyhovel a „svojím rozhodnutím vyslovil, že Krajský súd v Trnave sp. zn.:
3 CoE/239/2012-123 porušil Ústavu SR a to v práve občana SR na spravodlivé a zákonné
rozhodnutie ako aj rozhodnutie v primeranej zrušil rozhodnutie Krajský súd v Trnave
sp. zn.: 3 CoE/239/2012-123 zo dňa 28. 5. 2013, vec vrátil na ďalšie konanie, zakázal“.
Ústavný súd napriek určitým formulačným nedostatkom vychádza z toho, že sťažovateľ
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosťou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne...
Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia,
ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že nesúhlasí s oprávnením exekučného
súdu preskúmavať hmotnoprávne podmienky platnosti právneho úkonu, z ktorého vznikol
záväzok, ktorý je predmetom notárskej zápisnice, s vykonateľnosťou ktorej povinný
súhlasil. Podľa sťažovateľa má exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti notárskej
zápisnice v konaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie posudzovať iba to,
či sú dané formálne a materiálne predpoklady jej vykonateľnosti, bez zreteľa na jej
hmotnoprávny základ (jeho platnosť). Preto ani prípadný nedostatok platnosti
hmotnoprávneho úkonu (nedostatok schválenia dohody o urovnaní, ktorou sa povinný voči
sťažovateľovi zaviazal na zaplatenie určenej sumy súdom) nemá viesť k takej vade
notárskej zápisnice, ktorá by umožnila, aby exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na jej základe. Podľa sťažovateľa má
takýto záver vyplývať aj z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 120/2012).
Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožňuje, vyjadrujúc názor, že
napadnuté uznesenie krajského súdu nie je odôvodnené možnosťou exekučného súdu
skúmať hmotnoprávny základ, resp. podmienky platnosti právneho vzťahu, na základe
ktorého vznikol záväzok, s vykonateľnosťou ktorého mal povinný súhlasiť v notárskej
zápisnici, ako to bolo napr. v sťažovateľom uvádzanej judikatúre (I. ÚS 120/2012). Ako
vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu citovaného v časti I tohto
uznesenia, krajský súd, podobne ako pred ním okresný súd, v súlade s prechádzajúcou
judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 5/00) skúmal predloženú notársku zápisnicu okrem iného
aj z hľadiska jej materiálnej vykonateľnosti, ako aj z hľadiska vykonateľnosti formálnej.
Zohľadnil tak tú skutočnosť, že notárska zápisnica ako exekučný titul nie je právoplatným
súdnym rozhodnutím, ale iba právnym úkonom, ktorý má (niektoré) vlastnosti iných
exekučných titulov. Krajský súd osobitne skúmal, či je splnená podmienka riadneho súhlasu
povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako jej povinná náležitosť v zmysle § 41
ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, teda nie to, či je splnená podmienka riadneho súhlasu
s „hmotnoprávnym základom“ tohto nároku, ako to tvrdí sťažovateľ. Krajský súd pritom
dospel k záveru, že vyhlásenie povinného uskutočnené opatrovníkom jeho štatutárneho
orgánu v notárskej zápisnici a súhlas s jej vykonateľnosťou preto presahuje bežné záležitosti
v zmysle § 28 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na to vyžaduje pod sankciou neplatnosti
právneho úkonu schválenie súdu. Opatrovník konajúci za štatutárny orgán povinnej osoby
však na tento právny úkon schválenie súdu nemal. Krajský súd dospel k záveru, že notárska
zápisnica preto nespĺňa podmienku riadneho súhlasu povinnej osoby, a navyše takýto
právny úkon „nemožno považovať za platný a exekučný titul za spôsobilý na vykonanie
exekúcie“.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom
vyhodnotil, prečo považoval uznesenie okresného súdu za vecne správne, a ani sťažovateľ
neuviedol také námietky, ktoré by ústavnú konformitu názoru krajského súdu
spochybňovali. Navyše, podstata jeho námietok smerovala voči iným dôvodom, ako sú tie,
na základe ktorých krajský súd svoje uznesenie odôvodnil. Ústavný súd nepovažuje právny
názor krajského súdu, podľa ktorého v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) v spojitosti s § 44 ods. 2
Exekučného poriadku nedostatok súdneho schválenia súhlasu opatrovníka povinného
(v tomto prípade opatrovníka štatutárneho orgánu povinného) s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice v okolnostiach presahujúcich bežné nakladanie s majetkom povinného vedie
k takému nedostatku notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorý odôvodňuje
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, za arbitrárny ani
svojvoľný, prípadne za popierajúci účel a zmysel uvedeného ustanovenia. Vzhľadom na to
nič nesignalizuje, že by postupom a napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vo vzťahu k tej časti petitu sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhuje, aby „ústavný súd
vyhovel sťažnosti, svojím rozhodnutím vyslovil, že Krajský súd v Trnave sp. zn.:
3 CoE/239/2012-123 porušil Ústavu SR a to v práve občana SR na... rozhodnutie
v primeranej (dobe, pozn.)“, ústavný súd považuje za relevantnú tú časť odôvodnenia
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ tvrdí, že „K výsledkom svojho právneho názoru sa vyšší
súdny úradník dopracoval skoro po 70 dňoch od podania žiadosti exekútora na súd
namiesto 15 dní a odvolací súd KS Trnava po ďalších 13 mesiacoch a to aj napriek
viacerým žiadostiam oprávneného z dôvodu akútnej hrozby vzniknutých škôd o procesný
postup. Uvedeným konaním došlo k porušeniu práva občana SR na primeraný a zákonný
postup vo veci, predvídateľnosť rozhodnutia a porušenie práva občana SR na právnu
ochranu.“. Sťažovateľ tým zjavne namieta porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd sa vo vzťahu k namietanej neprimeranej dĺžke konania pred krajským
súdom pridržiava svojej doterajšej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 11/2012), podľa
ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. marca 2009).
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2
So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013