Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 550/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť mal. E. V., nar..., K., zastúpenej matkou E. V., K.,

právne zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie základného práva

podľa , práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie práv podľa čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2

v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 27. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť mal. E. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2013

doručená sťažnosť mal. E. V., nar..., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), porušenie práv podľa čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2 v spojení s

porušením čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. septembra 2011 zverená do

osobnej starostlivosti matky. Matka sťažovateľky sa 21. augusta 2012 stala účastníčkou

dopravnej nehody na území Maďarska a v súvislosti s touto dopravnou nehodou bola

zadržaná a následne vzatá do väzby, ktorú vykonáva v zariadení na výkon väzby

v Maďarsku.

Predbežným opatrením nariadeným uznesením okresného súdu sp. zn.

z 30. augusta 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 5. októbra 2012 bola sťažovateľka zverená do osobnej starostlivosti otca.

Následne predbežným opatrením nariadeným uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 21. januára 2013 konajúce súdy nariadili otcovi odovzdať sťažovateľku do

dočasnej starostlivosti starej matky E. R.

Okresný súd uznesením č. k. -390 zo 14. januára 2013 rozhodol tak, že

zakázal starej matke E. R. vycestovať so sťažovateľkou mimo územia Slovenskej republiky

bez súhlasu súdu.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie matka a stará matka sťažovateľky. O ich

odvolaniach rozhodol krajský súd namietaným uznesením č. k. -719

z 27. mája 2013 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd rozhodol namietaným uznesením,

pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa tento súd vysporiadal

s potrebou zohľadnenia jej záujmu podľa Dohovoru o právach dieťaťa. Krajský súd

v odôvodnení svojho uznesenia uviedol len to, že správnosť rozhodnutia okresného súdu je

v tom, že v predmetnej otázke (návšteva matky v zahraničí, pozn.) panuje medzi rodičmi

nezhoda. Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že konajúce súdy nerešpektovali § 132

(ďalej aj „OSP“). Arbitrárnosť namietaného uznesenia

krajského súdu je vyjadrená aj v texte odôvodnenia, keď krajský súd uviedol, že „ak by

v konaní o nariadení predbežného opatrenia bolo potrebné trvať na požiadavke riadneho

vykonania a hodnotenia dôkazov, mohol by byť účel tohto procesného inštitútu zmarený,

pretože základnými znakmi predbežných opatrení sú ich dočasnosť a provizórnosť“.

Sťažovateľka poukazuje na dôkazy, ktoré boli v konaní predložené – dodatok

k znaleckému posudku č. 11/2012 z 15. decembra 2012 a správy MUDr. R.,

pedopsychiatričky. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Matka sťažovateľky v predmetnom konaní predložila už prv dodatok k znaleckému

posudku č. 11/2012 zo dňa 15. 12. 2012 PhDr. Ľ. G., z ktorého vyplýva, že u dieťaťa sa

rozvíja výrazná úzkostná symptomatológia v dôsledku okolností, v ktorých sa maloletá

ocitla, pričom na prvom mieste uviedla separáciu od matky. V popredí klinického obrazu je

u mal. dieťaťa emočná deprivácia v dôsledku separácie od matky. U mal. E. sa prejavovali

v čase vypracovania znaleckého posudku výrazné prejavy psychosomatickej dekompenzácie.

Súčasťou listinných dôkazov súdu predložených v čase vydania predbežného

opatrenia súdom prvého stupňa, bola aj správa MUDr. T. R., pedopsychiatričky zo dňa 14.

12. 2012, z ktorej vyplývalo, že mal. sťažovateľka trpí výrazne odlúčením od matky, je vo

svojom prežívaní aj v hre s matkou v neustálom spojení. MUDr. T. R. skonštatovala u

dieťaťa posttraumatickú stresovú poruchu.

Odporcovi bola v bola v čase vydania rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou

známa aj správa z kontrolného vyšetrenia MUDr. T. R. zo dňa 21. 1. 2013. Z výsledkov

tohto vyšetrenia vyplýva, že napriek tomu, že dieťa stále vykazuje známky úzkosti, jej stav je

zlepšený. MUDr. T. R. vo svojom závere konštatuje, že dieťa veľmi potrebuje neustály

kontakt s matkou.

Z predloženej lekárskej správy bolo zrejmé, že zabránenie v osobnom kontakte matky

a mal. dieťaťa je hrubým zásahom proti záujmu dieťaťa, ohrozuje jeho psychický vývoj

a hrozí návratom do predošlého dekompenzovaného stavu. Takýto postup je v priamom

rozpore so záujmom mal. sťažovateľky.

Vyššie citovaný názor odporcu, podľa ktorého v konaní o nariadenie predbežného

opatrenia, nie je potrebné trvať na požiadavke riadneho hodnotenia dôkazov vyústil v taký

absurdný a celkom zjavne svojvoľný postup a rozhodnutie odporcu, ktorý jednoducho vôbec

nebral do úvahy ustanovenie ,

Nemožno ani len pochopiť, akými právnymi a skutkovými úvahami posudzoval súd

dôkazy, ktoré boli odporcovi známe z obsahu spisu, týkajúceho sa starostlivosti o mal.

sťažovateľku.

Odporca dospel k absurdnému záveru „preukázanie, alebo aspoň osvedčenie

skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzuje len podľa

obsahu návrhu a k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín“.»

Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd vo veci aplikoval zjavne nesprávny, prípadne

nepresný odkaz na relevantné ustanovenia . V tejto súvislosti

v sťažnosti ďalej uvádza:

„Ani to, ani žiadne iné zákonné ustanovenie však nezbavuje odporcu povinnosti

prihliadať na všetko čo vyšlo v konaní najavo. V odvolacom konaní pred odporcom, a sčasti

aj pred súdom prvého stupňa, vyšlo najavo, že mal. sťažovateľka trpí závažnými

psychickými poruchami v dôsledku dlhodobého odlúčenia od matky. Tieto skutočnosti

preukazovali listinné dôkazy, tak už zhromaždené v priebehu konania v spise, ako aj

pripojené k odvolaniu matky a starej matky sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu

(ako už bolo uvedené vyššie).

Odporca k týmto dôkazom nezaujal žiadne stanovisko, nijakým spôsobom ich

nevyhodnotil a predovšetkým nemožno nájsť v jeho rozhodnutí zmienku akým spôsobom

vyhodnotil tieto dôkazy vo vzťahu k najlepšiemu záujmu mal. dieťaťa. Navyše, odporca

nijakým spôsobom nevyhodnotil vyjadrenie kolízneho opatrovníka, v odvolacom konaní,

podľa ktorého je v záujme mal. dieťaťa udržiavanie citových väzieb a vzťahu k matke

a podľa zistení ktorého mal. sťažovateľka prejavuje negatívne emócie v súvislosti

s absenciou matky. ...

Sťažovateľka namieta to, že odporca sa bez toho, aby na to existoval v

akýkoľvek zákonný podklad, tak drasticky odchýlil od ustanovení zabezpečujúcich právo na

spravodlivé súdne konanie, že svojim postupom a rozhodnutím toto právo sťažovateľky, ako

aj právo na konanie v súlade so zákonom porušil. ...

V konaní pred odporcom, až do vynesenia jeho rozhodnutia napadnutého touto

sťažnosťou, neboli dokázané ale ani len osvedčené skutočnosti, preukazujúce akýkoľvek

negatívny vplyv styku mal. sťažovateľky s matkou. Jedine takýto vplyv by mohol byť

dôvodom na rozhodnutie súdu, ktoré napriek tomu, že má formu zákazu uloženého starej

matke, je v skutočnosti zákazom styku dieťaťa s jeho matkou.

Z obsahu spisu je známe, že matka mal. sťažovateľky je vo väzne v Maďarsku. Iný

spôsob osobného styku matky so sťažovateľkou, ako osobná návšteva matky mal.

sťažovateľkou v zariadení na výkon väzby v Maďarsku neexistuje. Ak teda nemôže stará

matka do osobnej starostlivosti ktorej je mal. sťažovateľka zverená, vycestovať s mal.

sťažovateľkou do cudziny, potom jednoznačným a odporcovi nie nejasným dôsledkom jeho

rozhodnutia je, že sa mal. sťažovateľka nemôže stretávať, práve na základe tohto

rozhodnutia, s matkou. Pritom ako bolo preukázané absencia priameho kontaktu s matkou

má pre psychický ale aj fyzický vývoj mal. dieťaťa devastujúci účinok.

Pre takéto rozhodnutie súdu, ktoré nespochybniteľné zasahuje do práv dieťaťa

s nezvratnými negatívnymi dôsledkami, neexistoval v čase rozhodovania odporcu žiaden

skutkový, ani právny dôvod.

V tejto súvislosti nemožno nepodotknúť, že pokiaľ sa otec domáhal nariadenia

predbežného opatrenia o zákaze vycestovania, dôvodil absurdnou konštrukciou o údajnom

prepustení matky mal. sťažovateľky z väzby v decembri 2012 a jej následným odchodom

s mal. sťažovateľkou do Venezuely. Už v čase vydania prvostupňového rozhodnutia (14. 1.

2013) bolo zrejmé, že matka zostala vo väzbe na území Maďarska. Otcom vyfabulovaný

príbeh o únose mal. sťažovateľky jej matkou tak stratil aj jediný kontakt s realitou, ktorým

bolo rozhodovanie o predĺžení väzby matky v decembri 2012. Napriek tomu prvostupňový

súd aj odporca rozhodli spôsobom, pre ktorý nemožno nájsť žiadne skutkové ani právne

opodstatnenie. Navyše je treba zdôrazniť, že otec k svojmu návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia okrem svojich absurdno-groteskných konšpiračných teórií

nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by čo i len vzdialene osvedčoval opodstatnenosť jeho

konštrukcií.“

Sťažovateľka tiež namieta, že krátkodobé vycestovanie do zahraničia, najmä ak ide

o susedný štát so Slovenskou republikou, nie je podstatnou vecou súvisiacou s výkonom

rodičovských práv podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V tejto

súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Vycestovanie dieťaťa na niekoľko hodín či niekoľko dní do cudziny nemožno

považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností, osobitne

v situácii, keď je mal. sťažovateľka ako štátna občianka Slovenska, a teda aj občianka

Európskej únie oprávnená sa pohybovať voľne na území Európskej únie a osobitne

v Schengenskom priestore.

Nemožno mať pochybnosti o tom, že k podstatným veciam súvisiacim s výkonom

rodičovských práv nepatrí napr. návšteva kúpaliska na území Maďarska či výlet do

pohraničných miest na hraniciach s Poľskom. Mal. sťažovateľka sa však ocitla v absurdnej

a zákonu nezodpovedajúcej situácii, keď je jej súdom uložené „domáce väzenie.“»

K porušeniu práv podľa a dohovoru došlo podľa

sťažovateľky aj z dôvodu, že v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu nie je

uvedený výsledok hlasovania uvedením pomeru hlasov podľa § 3 ods. 9 tretej vety zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Sťažovateľka argumentuje tým, že uvedená

zákonná povinnosť dáva možnosť účastníkovi konania, „ktorý nemá právo byť prítomný na

porade senátu alebo v ktorého veci sa nerozhodlo na pojednávaní, byť informovaný o tom,

či sa s rozhodnutím senátu stotožnili všetci jeho členovia alebo či sa v senáte súdu, ktorý

vo veci rozhodoval, vyskytol aj opačný názor ako ten, ktorý našiel vyjadrenie vo výroku

napadnutého rozhodnutia. Vyjadruje zásadu verejnosti súdneho konania a to v tom zmysle,

že dáva účastníkovi konania informáciu o takom aspekte rozhodovania súdu (hlasovaní

senátu), na ktorom zo zákona nemá možnosť byť prítomný. Toto zákonné ustanovenie

umožňuje účastníkovi konania nielen oboznámiť sa s tým, či jeho postoj, ktorý v konaní

zaujímal bol prijatý, či odmietnutý jednomyseľne alebo či nie je ani pri posudzovaní

jednotlivými členmi senátu na posudzovanú vec zhoda. Umožňuje účastníkovi konania

v opravných prostriedkoch, či už riadnych alebo mimoriadnych a vo vyjadreniach k nim,

touto skutočnosťou argumentovať. Zakotvením povinnosti uviesť výsledok hlasovania

v rozhodnutí senátu sa uvedenie takéhoto výsledku stalo súčasťou práva na spravodlivé

súdne konania...“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

zakotveného v článku 46 ods. I SR... na spravodlivé súdne konanie zakotveného

v článku 6 odseku 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

obidve v spojení s právom, aby jej záujem bol prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní súdu

zakotveným v článku 3 ods. 1..., s právom na takú ochranu a spravodlivosť, aká je

nevyhnutná pre jej blaho zakotvené v článku 3 ods. 2..., v spojení s právom na udržiavanie

pravidelných osobných kontaktov s matkou zakotveným v článku 9 ods. 3... a v spojení

s právom udržiavať pravidelné osobné kontakty a priame styky s matkou dieťaťa

zdržiavajúcou sa na území iného štátu a za týmto účelom opustiť svoju vlastnú krajinu

zakotveným v článku 10 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -719 zo dňa 27. 5. 2013, a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Podaním z 26. júla 2013 právna zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť tým, že

poukazuje na jej zhoršený zdravotný stav a na opätovné vyšetrenie u detskej psychiatričky

s tým, že „zákaz styku s matkou, ktorému je dieťa vystavené, hodnotí detská psychiatrička

ako psychické týranie dieťaťa a naliehavo odporúča vzhľadom na závažnosť stavu dieťaťa,

urgentné ukončenie zákazu kontaktu s matkou“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , , ,

, , rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a porušenie práv podľa a

v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského

súdu sp. zn. z 27. mája 2013.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 27. mája 2013, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu ako vecne správne, podrobne poukázal na obsah odvolaní

sťažovateľkinej matky a starej matky a tiež na právnu povahu inštitútu predbežného

opatrenia a následne uviedol:

«Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa

bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že súd prvého

stupňa správne rozhodol, ak dočasne zakázal starej matke vycestovať s maloletou bez

súhlasu súdu pretože pre nariadenie predbežného opatrenia stačí existencia dôvodnej

obavy, že by mohlo dôjsť k neprimeranému zásahu alebo ohrozeniu záujmov maloletého

dieťaťa. Z preskúmavaného spisu sp. zn. vyplýva, že mal. E. bola dočasne

predbežným opatrením odovzdaná do dočasnej náhradnej starostlivosti starej matky

a keďže starostlivosť nie je totožná s výchovou, odovzdanie maloletej do starostlivosti starej

matky je v skutočnosti faktickým opatrením v záujme dieťaťa, ktorý je v tomto konaní

prioritný a neanticipuje otázku výchovy a trvá dovtedy, kým súd nerozhodne o výchove

maloletej vo veci samej. Odvolací súd konštatuje, že dočasná náhradná osobná starostlivosť

o maloleté dieťa nenahradzuje rodičovskú starostlivosť, nakoľko základným znakom

predbežného opatrenia je dočasnosť a provizórnosť a už zo samotného označenia

„predbežné opatrenie“ vyplýva, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov

a nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov silnejšie postavenie,

nezískava práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne

a hlavne predbežne upravuje určitý okruh vzťahov, preto na vycestovanie maloletej

so starou matkou do cudziny je potrebný súhlas rodiča, a keďže v danom prípade v tejto

otázke je nesúlad medzi rodičmi, správne súd prvého stupňa rozhodol, ak napadnutým

uznesením zakázal starej matke vycestovať s maloletou mimo územia SR bez súhlasu súdu

dovtedy, kým súd nerozhodne o výchove maloletej vo veci samej. Nakoľko v tomto štádiu

konania nie sú k dispozícii výsledky dokazovania, z ktorého by mohol odvolací súd získať

najobjektívnejšie poznatky, konštatuje, že z rozsiahlych podaní a listinných dôkazov je

zrejmé, že vzťahy medzi účastníkmi sú problematické, ich podania obsahujú úplne

protichodné tvrdenia a odlišné hodnotenia situácií a dôsledne skúmanie týchto vzťahov

presahuje rámec konania o nariadenie predbežného opatrenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že

nariadením predbežného opatrenia ide len o dočasný zásah súdu a predbežné opatrenie

nemá prejudikovať rozhodnutie vo veci samej, ktoré môže byť nariadené po náležitom

a úplnom zistení skutkového stavu. Opodstatnenosťou skutočností uvádzaných matkou aj

starou matkou v odvolaní sa bude zaoberať konajúci súd v rámci zisťovania skutkového

stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže bola preukázaná potreba

naliehavosti dočasnej úpravy pomerov o riešení osobnej starostlivosti mal. E., nakoľko

z obsahu spisu vyplýva, že stará matka s maloletou do zahraničia vycestovala napriek tomu,

že stanoviská rodičov v tejto otázke sú protichodné, odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil podľa avšak z iných dôvodov.»

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(), pričom uvedené závery sú relevantné aj v konaní o nariadenie

predbežného opatrenia.

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. -390

zo 14. januára 2013, ktorým okresný súd zakázal starej matke sťažovateľky vycestovať

s ňou mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu súdu. Okresný súd v odôvodnení

svojho uznesenia poukázal na obsah návrhu otca sťažovateľky na nariadenie predbežného

opatrenia. V tejto súvislosti uviedol:

„Návrhom podaným na tunajší súd dňa 14. 12. 2012 otec mal. E. nar... žiadal, aby

súd predbežným opatrením zakázal starej matke E. R. vycestovať s mal. E. V. nar... mimo

územia SR bez súhlasu súdu. Svoj návrh odôvodnil tým, že predbežným opatrením vydaným

Okresným súdom Košice II sp. zn. z 30. 8. 2012 bola mal. E. V. nar... zverená

do osobnej starostlivosti otca. Predbežným opatrením Okresného súdu Košice II

zo dňa 21. 11. 2012 bola mal. E. V. nar... zverená do dočasnej osobnej

starostlivosti starej matky. Voči tomuto predbežnému opatreniu otec podal v zákonom

stanovenej lehote odvolanie. Dňom 21. 11. 2012 je mal. E. v osobnej starostlivosti starej

matky. Týmto dňom stratil ako otec s dcérou akýkoľvek kontakt. Stará matka nie je ochotná

s ním komunikovať na akejkoľvek úrovni. Svojou neprístupnosťou ku telefonickým

rozhovorom mu znemožňuje s dcérou rozprávať, telefón nedvíha. Osobná návšteva dcéry je

absolútne vylúčená. Konzekvenciou takéhoto prístupu starej matky je, že nemá o dcére

informácie, nevie čo prežíva, čo by chcela pod vianočný stromček, nepozná jej aktuálny

zdravotný stav. ...

Otec žiadal o predbežnú a rýchlu dočasnú úpravu pomerov k mal. E. z dôvodu, že je

dočasne nutné zabezpečiť ochranu ohrozených práv mal. E. a tento zásah je možné vykonať

jedine cestou okamžitého zákazu súdu. ...“

Následne okresný súd uviedol obsah písomného vyjadrenia sťažovateľkinej matky

a starej matky k predmetnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia:

„Práv. zást. matky mal. E. a starej matky vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že

otec dieťaťa od jeho prevzatia starou matkou dňa 21. 11. 2012 neprejavila komunikáciu so

starou matkou žiaden reálny záujem. Počas celej doby, čo je dieťa u starej matky sa pokúsil

telefonicky skontaktovať so starou matkou mal. dieťaťa symbolicky jeden jediný krát a to

dňa 6. 12. 2012. Otec dieťaťa ani dovtedy ani odvtedy neprejavil žiaden reálny záujem o

kontakt s mal. dieťaťom. ...“

Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že okresný súd aplikoval § 76 ods. 4

[podľa ktorého ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu

vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať,

pozn.]. Okresný súd v odôvodnení ďalej uviedol:

„Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 21. 11. 2012 sp. zn. -221

uložil otcovi povinnosť odovzdať mal. E. V. nar... do dočasnej starostlivosti starej matky E.

R. Rozhodnutie sa stalo vykonateľným dňa 21. 11. 2012. Proti tomuto uzneseniu otec mal.

E. podal v zákonnej lehote odvolanie.

Súd poznamenáva, že starej mame mal. dieťaťa právo na rozhodovanie o

podstatných veciach mal. E. (napr. súhlas s vycestovaním) nevyplýva ani zo zákona ani z

rozhodnutia súdu, pretože rodičovské práva a povinnosti okrem osobnej starostlivosti o

mal. E. majú naďalej rodičia mal. dieťaťa.“

V závere odôvodnenia svojho uznesenia okresný súd konštatoval:

„Po preskúmaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa súd stotožnil

so skutkovými a právnymi dôvodmi pre nariadenie predbežného opatrenia.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil vo výroku uznesenie okresného súdu, ktorým

bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa starej matke zakázalo vycestovať

so sťažovateľkou mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu súdu.

Ústavný súd považuje za dôležité to, že krajský súd namietaným uznesením potvrdil

uznesenie okresného súdu z iných dôvodov. Krajský súd neaplikoval

a nestotožnil sa so skutkovými a právnymi dôvodmi na nariadenie predbežného opatrenia

uvedenými v návrhu otca sťažovateľky.

V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd predovšetkým zdôraznil právny

charakter inštitútu predbežného opatrenia – jeho provizórnosť, dočasnosť a predbežnosť.

Rovnako tak poukázal na prioritu rýchlosti úpravy dotknutých vzťahov pred požiadavkou

úplnosti skutkových zistení, z čoho vyplýva, že opodstatnenosť nariadenia predbežného

opatrenia sa zisťuje len z obsahu návrhu a priložených listín a postačí, ak sú rozhodujúce

okolnosti svedčiace v prospech nariadenia predbežného opatrenia aspoň osvedčené.

Následne krajský súd v odôvodnení uviedol tri okruhy skutočností:

- poukázal na to, že sťažovateľka je v dočasnej náhradnej starostlivosti starej matky,

ktorá nie je totožná s výchovou. Konštatoval, že náhradná osobná starostlivosť nenahrádza

rodičovskú starostlivosť a bola nariadená v záujme sťažovateľky;

- konštatoval, že v predmetnej veci účastníci konania – predovšetkým otec a matka

sťažovateľky predložili rozsiahle podania a listinné dôkazy, ktoré obsahujú úplne

protichodné tvrdenia a odlišné hodnotenia konkrétnych situácií. Na tomto základe

predbežne dospel k záveru, že vzťahy medzi účastníkmi sú problematické a dôsledné

skúmanie skutkového stavu presahuje rámec konania o nariadenie predbežného opatrenia;

- medzi rodičmi je nesúlad v otázke vycestovania sťažovateľky do zahraničia na

účely návštevy matky, napriek tomuto nesúladu stará matka so sťažovateľkou do zahraničia

vycestovala.

Na tomto základe krajský súd dospel k záveru, že nariadenie príslušného

predbežného opatrenia okresným súdom bolo vecne správne.

Ústavný súd konštatuje, že uvedený právny záver krajského súdu o potrebe nariadiť

predbežné opatrenie nie je arbitrárny, krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, nie

je preto zjavne neodôvodnený a je tak ústavne udržateľný. Odôvodnenie namietaného

uznesenia krajského súdu v zásade poskytuje dostatočný podklad pre jeho potvrdzujúci

výrok.

Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci je rozhodujúcim východiskom

skutočnosť, že sťažovateľka bola dočasne zverená do náhradnej osobnej starostlivosti svojej

starej matky [§ 44 ods. 3 písm. a), § 45 a nasl. zákona o rodine]. Zverenie maloletého

dieťaťa do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča, t. j. náhradná osobná

starostlivosť je jednou z foriem náhradnej starostlivosti. V predmetnej veci bolo relevantné

skúmať a zohľadniť obsah tohto inštitútu a tiež jeho vzťah k rodičovským právam

a povinnostiam.

Obsah náhradnej osobnej starostlivosti – teda konkrétny rozsah práv a povinností

fyzickej osoby vo vzťahu k maloletému dieťaťu, ktoré bolo zverené do jej osobnej

starostlivosti – by mal byť v zásade určený v rozhodnutí súdu (§ 45 ods. 3 zákona o rodine).

V tomto prípade v uznesení okresného súdu č. k. -221 z 21. novembra 2012

takéto vymedzenie absentuje. Z toho dôvodu je potrebné vychádzať zo zákonného

vymedzenia obsahu náhradnej osobnej starostlivosti (§ 45 ods. 4 zákona o rodine). Stará

matka sťažovateľky je preto povinná a oprávnená vykonávať osobnú starostlivosť

o sťažovateľku v rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Má teda v zásade právo

a povinnosť mať sťažovateľku pri sebe, vykonávať nad ňou dohľad, zabezpečovať

starostlivosť o ňu – o jej výchovu, výživu, zdravie a pod. Právo zastupovať sťažovateľku

a spravovať jej majetok má iba v bežných veciach.

V prípade náhradnej osobnej starostlivosti vzťah maloletého dieťaťa a jeho rodičov

zostáva z právneho hľadiska zásadne zachovaný. Vzťahy medzi maloletým dieťaťom a jeho

rodičmi sa nahrádzajú v podstate len fakticky  dočasne a len vo vymedzenom rozsahu (t. j.

v rozsahu v akom sa náhradná osobná starostlivosť skutočne vykonáva). V tomto smere je

potrebné poukázať na to, že zákon o rodine výslovne uvádza, že rodičia majú právo stýkať

sa s maloletým dieťaťom, ktoré bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti (§ 45

ods. 6).

V prerokúvanom prípade bolo predbežným opatrením zakázané starej matke

vycestovať so sťažovateľkou mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu súdu.

Adresátom tohto zákazu (a implicitne povinnosti žiadať o súhlas súdu pri vycestovaní

so sťažovateľkou) je stará matka, preto je možné konštatovať, že konajúce súdy

predbežným opatrením vymedzovali konkrétny rozsah náhradnej osobnej starostlivosti

starej matky voči sťažovateľke. Toto predbežné opatrenie zasahuje do rodičovských práv

sťažovateľkinej matky len fakticky, právne nedochádza k zásahu do jej rodičovských práv

a povinností v zmysle § 38 a § 39 zákona o rodine (pozastavenie, obmedzenie, prípadne

pozbavenie rodičovských práv a povinností).

Rodičia majú právo stýkať sa so sťažovateľkou (§ 45 ods. 6 zákona o rodine).

V prerokúvanej veci je možné konštatovať, že realizácia práva matky stýkať sa

so sťažovateľkou, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, presahuje rámec bežných

vecí. Matka sťažovateľky sa nachádza na území Maďarska a je vo väzbe. Takto je realizácia

jej práva stýkať sa so sťažovateľkou závislá od súčinnosti inej dospelej osoby (vzhľadom na

vek sťažovateľky) – v tomto prípade spravidla starej matky a rovnako tak aj od súčinnosti

príslušného zariadenia, v ktorom matka vykonáva väzbu, a je spojená s vycestovaním mimo

územia Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto faktické okolnosti a na to, že rodičia

sťažovateľky nedosiahli súlad pri výkone ich rodičovských práv a povinností voči

sťažovateľke, javí sa byť primerané podrobiť vycestovanie starej matky so sťažovateľkou

mimo územia Slovenskej republiky povoľovaciemu konaniu súdu. Namietané predbežné

opatrenie nemožno hodnotiť ako zákaz styku matky so sťažovateľkou, výkon jej práva

stýkať sa so sťažovateľkou len fakticky podrobuje špeciálnemu režimu. Je tiež relevantné,

že výkon práva matky stýkať sa so sťažovateľkou nie je závislý výlučne na vôli matky,

pričom ďalšie trvanie väzby ako podstatnej okolnosti v tomto smere nedokáže matka

ovplyvniť výlučne pôsobením svojej vôle. Rovnako tak sa aj intenzita zákazu uloženého

starej matke predbežným opatrením javí byť primeraná. Z praktického hľadiska zrejme

nebolo možné diferencovať vo výroku uznesenia, že len vycestovanie starej matky

so sťažovateľkou na účely realizácie práva matky stýkať sa so sťažovateľkou podlieha

súhlasu súdu. Z toho dôvodu sa javí byť nevyhnutné a primerané, ak predmetný zákaz

vycestovania zasahuje napr. aj bežné cesty do pohraničia susedných štátov (napr. výlety,

nákupy, návšteva kúpalísk a pod.).

Ústavný súd tiež konštatuje, že skutočnosti, ktoré boli aspoň osvedčené v konaní,

poskytujú primeraný skutkový a právny podklad pre nariadenie predmetného predbežného

opatrenia. Preukazovanie ďalších relevantných skutočností bude predmetom dokazovania

v konaní vo veci samej, čo by však zjavne presahovalo predmet a účel konania o nariadenie

predbežného opatrenia.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru tým, že krajský súd v odôvodnení namietaného

uznesenia neuviedol výsledok hlasovania senátu, a to uvedením pomeru hlasov (§ 3 ods. 9

zákona o súdoch).

Podľa § 3 ods. 9 zákona o súdoch člen senátu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím senátu

alebo s jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo

k rozhodnutiu. Odlišné stanovisko sudcu sa doručuje a uverejňuje rovnako ako ostatné časti

rozhodnutia. V každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania, a to

uvedením pomeru hlasov.

Citované ustanovenie zákona o súdoch zavádza inštitúty (odlišné stanovisko

a zverejňovanie výsledku hlasovania v senátoch), ktoré majú za cieľ zvýšiť transparentnosť

rozhodovania všeobecných súdov s cieľom posilnenia ochrany verejnosti pred tajným

výkonom spravodlivosti a kontroly zo strany verejnosti [porovnaj Dôvodovú správu

k , ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „“)].

Uvedené inštitúty dopĺňa aj povinné zverejňovanie súdnych rozhodnutí podľa § 82a zákona

o súdoch, ktoré bolo tiež zavedené

Námietka sťažovateľky je opodstatnená v tom, že v odôvodnení namietaného

uznesenia nie je zverejnený výsledok hlasovania senátu, a to uvedením pomeru hlasov. Je

však potrebné uviesť, že zverejnenie výsledku hlasovania  uvedením pomeru hlasov, je

spôsobilé poskytnúť informáciu výlučne o tom, či senát dospel k predmetnému rozhodnutiu

jednohlasne alebo či niektorý člen senátu bol proti (porovnaj tiež ). Zverejnenie

výsledku hlasovania však nie je spôsobilé poskytnúť informáciu o dôvodoch, prečo člen

senátu hlasoval proti. Takúto informáciu sprostredkúva až inštitút odlišného stanoviska

sudcu, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím alebo jeho odôvodnením, ktoré sa pripája

k rozhodnutiu, doručuje sa a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia. Neuvedenie

výsledku hlasovania samo osebe nie je spôsobilé ovplyvniť argumentáciu účastníka konania

a jeho ďalší postup pri podávaní riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, preto

v tejto časti považuje ústavný súd námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Takto ústavný

súd dospel k záveru, že uvedené pochybenie krajského súdu samo osebe nebolo spôsobilé

relevantným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu sú

dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú

z osvedčených skutkových zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom

príslušných ustanovení zákona o rodine a . V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu,

ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu z 27. mája 2013. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení zákona o rodine a krajským súdom

ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj

sťažovateľkou označené práva podľa čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2 v spojení s porušením čl. 3

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (m. m. ). Ústavný súd v súlade

so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie

súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľky podľa , práva podľa dohovoru a práv podľa

čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2 v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2013 po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013