Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 449/2013
PDF · 303.7 KB
No categories available
III. ÚS 449/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. a E. K., obaja bytom V., zastúpených advokátom
Mgr. M. A., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 10 Co 62/2012-467 zo 4. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. a E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013
doručená sťažnosť I. K. a E. K., obaja bytom V. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 62/2012-467 zo 4. apríla 2013.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali od 28. decembra
2007 ako žalovaní v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 4 C 48/2011, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva
k pozemku. V procesnej pozícii žalobcov vystupovali traja účastníci (ďalej aj „žalobca v 1.,
2. a 3. rade“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 60/2007-201 z 2. marca 2010 žalobe v celom
rozsahu vyhovel. Krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 120/2010-249 z 23. septembra 2010
o odvolaní sťažovateľov rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky uznesením č. k. 7 M Cdo 10/2011-305
zo 14. septembra 2011 oba rozsudky nižších súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Dovolací súd bol toho názoru, že určovacie konanie bolo zaťažené vadou
odňatia možnosti konať pred súdom, lebo „nebolo rešpektované právo žalovaných byť
prítomní pri vykonávaní dôkazu výsluchom žalobcov 1/ a 3/ pred dožiadaným súdom
13.01.2009 s následnou možnosťou konfrontovať protistranu...“.
Po doplnení dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 48/2011-424 z 11. januára
2012 určil, že žalobca v 1. rade je vlastníkom spornej nehnuteľnosti v podiele ½ a zvyšný
podiel patrí do dedičstva po jeho nebohej manželke, ktorá zomrela 18. októbra 2006.
Okresný súd vychádzal zo skutkových poznatkov, podľa ktorých žalobcovi v 1. rade
a jeho manželke, ako aj sťažovateľom boli v roku 1976 pridelené do osobného užívania
susediace pozemky v katastrálnom území V. Krátko na to žalobca v 1. rade spolu
s manželkou postavili na svojom pozemku rodinný dom, ktorý bol aj skolaudovaný.
Kolaudačné rozhodnutie zo septembra 1979 konštatovalo, že stavba vyhovuje podmienkam
uvedeným v stavebnom povolení. Okresný súd pritom zdôraznil, že „v čase vydania
užívacieho povolenia... sa nevyžadoval geometrický plán na zameranie stavby“. Začiatkom
osemdesiatych rokov žalobca v 1. rade vybudoval „betónový okapový chodník... v šírke cca
0,5 m (aj) pozdĺž steny rodinného domu... smerom k parcele žalovaných... V prírode sporná
2
nehnuteľnosť (s rozlohou 8 m, pozn.)... predstavuje plochu zastavanú okapovým
chodníkom... Spor medzi účastníkmi ohľadne oprávnenia žalobcu 1/ a jeho manželky užívať
spornú nehnuteľnosť... až do času uvádzanom žalobcami v podanej žalobe, vykonané
dokazovanie nepreukázalo...“.
Z rekapitulovaného skutkového stavu okresný súd vyvodil, že „žalobcovia osvedčili
naliehavý právny záujem na požadovanom určení... tým, že... sú zákonnými dedičmi po neb.
V. F., ktorá podľa žaloby nadobudla spolu s manželom, žalobcom 1/, spornú nehnuteľnosť
do bezpodielového spoluvlastníctva titulom vydržania. Vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti... v súčasnosti svedčí v prospech žalobcov (správne malo byť žalovaných,
pozn.)... Bez toho, aby súd rozsudkom deklaroval vydržanie predmetnej nehnuteľnosti, je
právne postavenie žalobcu 1/,... a tiež žalobcov 2/, 3/, ako právnych nástupcov po neb.
V. F..., ktorá bola tiež priamym subjektom vydržania, neisté.“.
Okresný súd ďalej zhodnotil, že „žalobca 1/ so svojou manželkou užíval
nehnuteľnosť, ktorá je predmetom vydržania najneskôr od roku 1984, kedy už bola
nehnuteľnosť zastavaná betónovým okapovým chodníkom postaveným žalobcom 1/ popri
stene ich rodinného domu v rovnakej šírke, a to 0,5 m od steny domu“. K ďalšej zákonnej
podmienke vydržania okresný súd na podklade skutkových zistení uviedol, že žalobca
v 1. rade a jeho manželka sa „mohli (objektívne posudzované) oprávnene domnievať, že
sporná nehnuteľnosť je súčasťou ich pozemku, ku ktorému vzniklo právo osobného
užívania..., keď nebola preukázaná žiadna taká okolnosť, že by títo v období r. 1980-1999
mohli nadobudnúť vedomosť alebo oprávnenú pochybnosť, že im sporná nehnuteľnosť...
nepatrí...“. Okresný súd tiež zdôraznil, že „žalovaný voči výstavbe okapového chodníka
žalobcom 1/ dlhodobo nijako nenamietali a takýto ich postup – nečinnosť ak malo byť už
vtedy žalovanému 1/ zrejmé, že okapový chodník je (prevažne) stavaný na jeho pozemku
(pri existencii vážne narušených susedských vzťahoch, v rámci čoho si vytýkali množstvo
rôznych vecí) nemá žiadne rozumné vysvetlenie“.
Okresný súd tak uzavrel, že podmienky vydržania v posudzovanom prípade boli
splnené a žalobe žalobcov vyhovel.
Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním. Namietali, že „okresný
súd 21.11.2011 pojednával v neprítomnosti odporcu 1/, jeho žiadosti o odročenie
pojednávania nevyhovel. Stalo sa tak napriek tomu, že odporca 1/ v zmysle vtedy platnej
a účinnej právnej úpravy zaslal súdu potvrdenie o svojej práceneschopnosti, teda o tom,
že sa nemôže zúčastniť pojednávania, čo súdu potvrdil aj ošetrujúci lekár. Odporcovia
v tom čase neboli zastúpení advokátom, sú bez právneho vzdelania, preto odporkyňa 2/
bez poučenia súdu nebol schopná priamo na pojednávaní doplniť svoju námietku zaujatosti
o náležitosti požadované § 15 ods. 3 O. s. p. Odporca tak nemohol (nezúčastnil sa
na pojednávaní) vzniesť opakovanie námietku zaujatosti, prípadne ju doplniť. Nemohol sa
vyjadrovať k vykonávaným dôkazom, v zmysle § 14 a nasl. O. s. p. Vzhľadom na okolnosti,
ktoré uviedli odporcovia vo svojej námietke zaujatosti, konajúci sudca mal sám konať,
pretože so zreteľom na jeho pomer k účastníkom konania možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Nezaprotokolovaná komunikácia s odporcami počas neprítomnosti advokáta
ich len utvrdila v tom, že sudca zaujatý je.“.
K meritu veci sťažovatelia v odvolaní namietali vyhodnotenie výpovede jedného
zo svedkov.
Napokon sťažovatelia v odvolaní vyslovili presvedčenie, že žalobcovia
„nepreukázali žiadny relevantný dôvod prečo by mali užívať predmetný pozemok v dobrej
viere, súd nemohol aplikovať ust. § 130 ods. 1; 2. veta pretože žiadna pochybnosť
o oprávnenosti držby nevznikla. Neuplynula preto zákonná doba 10 rokov potrebná
pre priznanie vlastníckeho práva z dôvodu vydržania, pretože nikdy nezačala plynúť
vzhľadom na list a konania navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov a neexistoval
ani predmet vydržania až do vypracovania citovaného geometrického plánu.“.
Krajský súd po nariadenom pojednávaní rozsudkom č. k. 10 Co 62/2012-467
zo 4. apríla 2013 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Zhodne
s okresným súdom „nezistil dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania“, ktoré sa
uskutočnilo 21. novembra 2011. Dôvodom bolo zistenie, že „doklad o práceneschopnosti
odporcu v 1/ rade bol do podateľne súdu doručený 18.11.2011, vzhľadom však na charakter
práceneschopnosti nevyhovieť jeho žiadosti o odročenie pojednávania bolo dôvodné.
Pojednávania sa v uvedený deň zúčastnila odporkyňa v 2/ rade..., na pojednávaní aktívne
využívala svoje procesné práva, vyjadrovala sa k prejednávanej veci, k predmetu sporu,
k výsluchu navrhovateľa v 1/ rade.“.
K jadru sporu krajský súd konštatoval, že „všetky námietky odvolateľov
hmotnoprávneho charakteru, či v odvolaní a následne aj na odvolacom pojednávaní boli
súdom prvého stupňa podrobne zodpovedané“. Zdôraznil, že „účastníkov sporového
konania zaťažuje nielen povinnosť tvrdenia ale aj povinnosť dôkazná. Odporcov zaťažovalo
dôkazné bremeno, aby preukázali, že držba pozemku... navrhovateľom 1/ a jeho manželkou
nebola oprávnená, resp. bola neoprávnená. Dôkazné bremeno na toto svoje tvrdenie
neuniesli. Odvolateľmi uvádzaný obsah listu odporcu v 1/ rade z 23.10.1980 opätovne
potvrdzuje správne skutkové i právne závery súdu prvého stupňa. Vyhodnotenie obsahu
tohto listinného dôkazu, jeho dôkaznej sily okresný súd v dôvodoch rozhodnutia opätovne
podrobne uvádza. Výsledkom vykonaného dokazovania aj podľa názoru krajského súdu
navrhovatelia preukázali, že navrhovateľ v 1/ rade so svojou manželkou vydržali spornú
nehnuteľnosť najneskôr k 01.01.1994. Ich návrh je preto opodstatnený.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že krajský súd
„vychádza z úplne opačných princípov, na ktorých právna úprava vydržania stojí.
Žalobcovia nesú dôkazné bremeno, žalobcovia sú povinní dokázať, že ich držba bola
dobromyseľná.“. Kritizujú záver oboch v ich veci konajúcich súdov, podľa ktorého
„dokazovaním súd nemal preukázané, že by držba spornej nehnuteľnosti... bola
neoprávnená, t. j. že si boli vedomí toho, že im sporná nehnuteľnosť nepatrí“. Podľa názoru
sťažovateľov «naopak, súd musí mať preukázané, a dôkazné bremeno nesie žalobca,
že žalobcovia boli oprávnene presvedčení (so zreteľom ku všetkým okolnostiam), že ich
držba je oprávnená. Súd tak týmto výkladom presunul dôkazné bremeno zo žalobcov
na žalovaných... Aplikácia § 130 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka je možná
až pri „pochybnostiach“. Logický výklad týchto slov znamená, že sa žalobcom aspoň
do určitej miery podarilo dokázať oprávnenosť svojho presvedčenia. Dovtedy pochybnosti
neexistujú a aplikácia tejto právnej normy možná nie je. Ad absurdum: ak by bol takýto
výklad súdu správny, každá držba by bola oprávnená, pokiaľ by žalovaní jednoznačne
nepreukázali opak. Inými slovami by sa oprávnenosť držby prezumovala. Oprávnenosť
držby je ale nutné posudzovať nielen v priebehu lehoty potrebnej na vydržanie (na čo sa súd
prvého aj druhého stupňa sústredil), ale aj momentom uchopenia držby... Dobrá viera
v momente uchopenia držby si vyžaduje presvedčenie založené na bežnej opatrnosti.
Logicky preto z daného vyplýva, že dobromyseľnosť musí vychádzať zo skutočnosti, ktoré je
možné dokázať, pričom je možné dokázať iba niečo, čo sa stalo, nie je možné dokazovať
neexistenciu určitej skutočnosti. Žalobcovia preto nemôžu svoju dobromyseľnosť zakladať
na neexistencii zamerania stavby pri konaní o povolení stavbu užívať, pričom existenciu
zamerania pozemku a budúcej stavby pred začiatkom výstavby iba tvrdili, ale žiadnym
spôsobom nedokázali. Takýto postup (bez ohľadu na to, či bol alebo nebol v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi) nie je možné považovať za bežnú opatrnosť
(v tejto súvislosti nie je bez významu skutočnosť, že takmer všetky stavby postavené
žalobcom 1/ a jeho manželkou boli postavené v rozpore s právom, niektoré na cudzom
pozemku). Súd by v takom prípade chránil svojvoľný postup kohokoľvek, kto postavil stavbu
v rozpore so stavebným povolením v čase, keď nebolo potrebné zamerať skutočné
umiestnenie stavby pri konaní o povolení stavbu užívať...».
Pokiaľ ide o list z 23. októbra 1980, podľa sťažovateľov ním «odporca 1/ dal
nespochybniteľne najavo, že pozemok mu patrí. Súd vykonal obhliadku miesta a boli mu
predložené fotografie vrátane náčrtov, kde sú zakreslené budovy a hranice pozemkov.
Z druhého odseku tohto listu je zrejmé, že „okap“... by zasahoval do pozemku žalovaných.
Vzhľadom na šírku „okapu“, ktorá je minimálna je zrejmé, že už takéto drobné zariadenie
by zasahovalo do pozemku žalovaných. Z predložených fotografií v spise je zrejmé,
že dodnes tam okap nie je... Súd nevysvetlil, prečo tento záver možný nie je. Súd tiež
ignoroval aj skutočnosť, že garáž patriaca žalovaným je postavená v súlade so stavebným
povolením v roku 1983, a to 0,5 m od pozemku žalobcov, teda od stavby skladu paliva
žalobcov. Táto skutočnosť potvrdzuje vedomosť žalovaných aj žalobcov o skutočnej hranici
pozemkov na zemskom povrchu. Bez vlastníctva pozemku, ktorý je predmetom vydržania,
by žalovaní nemohli vykonávať údržbu stavby garáže ani v zimnom období zhadzovať sneh
z jej strechy... Navyše 0,5 metra je taká dĺžka, ktorú je schopný ktokoľvek približne
odhadnúť, takže žalobcom muselo byť zrejmé (vediac, že sporný pozemok má šírku 0,5
metra), že sporný pozemok užívajú bez právneho dôvodu. Tomuto konštatovaniu nasvedčuje
aj skutočnosť, že žalobcovia nenamietali postavenie garáže.».
Sťažovatelia poukazujú aj na nesprávne vyhodnotenie časti dôkazov a na časť
odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej tento „konštatáciu rozhodnutia o povolení
stavbu užívať, že stavba je povolená v súlade so stavebným povolením, používa
na zdôvodnenie výroku svojho rozsudku, ale na strane druhej poukazuje na absenciu
zamerania reálneho umiestnenia stavby, čo tiež používa na zdôvodnenie svojho
rozhodnutia. Tieto dve skutočnosti sa ale vylučujú! Oba argumenty nemôžu platiť naraz...
Preto tvrdenie žalobcov..., že rozhodnutím o povolení užívať stavbu nadobudli presvedčenie
o oprávnenosti užívania sporného pozemku je účelové a nepravdivé.“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Porušiteľ, Krajský súd v Žiline rozsudkom v konaní sp. zn. 10 Co 62/2012
z 04.04.2013 porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok zaručené v Článku 20, ods. 1
Porušiteľ, Krajský súd v Žiline rozsudkom v konaní sp. zn. 10 Co 62/2012
z 04.04.2013 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Porušiteľ, Krajský súd v Žiline rozsudkom v konaní sp. zn. 10 Co 62/2012
z 04.04.2013 porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v Článku 144, ods. 1
Rozsudok porušiteľa rozsudok sp. zn. 10 Co 62/2012 z 04. 04. 2013 sa týmto ruší
a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.
Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia sťažovateľa
v sume 275,94 EUR jeho právnemu zástupcovi Mgr. M. A., advokát so sídlom R.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Predtým, ako ústavný súd pristúpi k samotnému odôvodneniu výroku svojho
uznesenia, považuje za potrebné poukázať na charakter odôvodnenia predloženej sťažnosti.
V ňom použitá terminológia (označenie subjektov, o ktorých právach sa v napadnutom
rozsudku krajského súdu rozhodovalo, ale aj charakter právnej argumentácie) zreteľne
naznačuje, že sťažovatelia svoju sťažnosť ponímajú skôr ako ďalší opravný prostriedok
v inštančne založenej sústave všeobecného súdnictva, než ako podanie adresované orgánu
ochrany ústavnosti smerujúce k ochrane ich základných práv a slobôd. Pritom ústavný súd
vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 389/2013). V dôsledku toho v konaniach
o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je
zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (IV. ÚS 158/09).
1. V záujme zrozumiteľnosti odôvodnenia svojho uznesenia považoval ústavný súd
zo systematického hľadiska za vhodné venovať sa najprv namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd
brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi
krajský súd stotožnil.
1.1 Napriek už konštatovanej chýbajúcej ústavno-právnej argumentácii ústavný súd
nemohol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ignorovať sťažnostnú námietku založenú
na tvrdenom nesprávnom rozdelení dôkazného bremena v konaní okresného súdu
i krajského súdu. Nezákonné rozdelenie dôkazného bremena v sporovom súdnom konaní
totiž nepochybne môže viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu, lebo
sa bytostne dotýka ústavnej požiadavky rovnosti účastníkov súdneho konania.
Sťažovatelia sú toho názoru, že v ich veci konajúce všeobecné súdy na nich
nezákonne preniesli dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdenia o nedobromyseľnosti držby
sporného pozemku žalobcom v 1. rade a jeho zomrelou manželkou, hoci ich povinnosťou
bolo vyžadovať dôsledné preukázanie dobromyseľnosti žalobcami.
Ústavný súd akceptuje, že aj podľa § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) je povinnosťou
navrhovateľa (žalobcu) označiť vo svojom návrhu dôkazy, ktorých sa dovoláva,
ako aj pripojiť k návrhu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva. Pre konanie o žalobe
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na podklade tvrdeného vydržania to
pre žalobcu znamená povinnosť uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia zákonných
podmienok vydržania, teda aj splnenia podmienky dobromyseľnosti držby nehnuteľnej veci.
Podstata sporového súdneho konania ovládaného kontradiktórnosťou spojenou
so zásadou formálnej pravdy však okrem iného znamená, že ak konajúci súd vyhodnotí
v žalobe predložené, resp. navrhnuté dôkazy ako spôsobilé preukázať podstatné tvrdenia,
o ktoré navrhovateľ (žalobca) opiera svoj pre súdom uplatňovaný nárok, potom jedinou
možnosťou odporcu (žalovaného) na odvrátenie úspechu navrhovateľa (žalobcu) je účinné,
teda preukázané spochybnenie dôkazne podloženej žalobnej argumentácie.
V posudzovanom konaní okresný súd vykonal množstvo dôkazov (výsluchy
svedkov, listinné dôkazy), ktoré vyhodnotil tak, že medzi žalobcom v 1. rade a jeho
manželkou na jednej strane a sťažovateľmi na strane druhej v rozhodnom období
neexistovali spory o vlastníctve k spornej časti pozemku. Ďalej okresný súd vychádzal zo
stavebného povolenia vydaného žalujúcej strane v roku 1976 ukladajúceho umiestniť
rodinný dom vo vzdialenosti 0,5 m od pozemku sťažovateľov a z kolaudačného
rozhodnutia, ktoré potvrdilo, že zhotovená stavba vyhovuje podmienkam stavebného
povolenia, a ktoré nebolo spojené so zameraním zhotoveného rodinného domu. Napokon
okresný zdôraznil preukázaný fakt množstva nezhôd žalujúcej a žalovanej strany (tie sú
v odôvodnení rozsudku okresného súdu vypočítané na strane 9) ako nepriamy dôkaz toho,
že postoj sťažovateľov počas plynutia vydržacej doby nijako nemohol narušiť
dobromyseľnosť žalujúcej strany v otázke vlastníctva spornej časti nehnuteľnosti, keďže
v ňom nebolo náznaku výhrad voči vlastníckemu právu žalobcu v 1. rade a jeho manželky.
Popísanú dôkaznú situáciu okresný súd i krajský súd vyhodnotili ako preukazujúcu
splnenie zákonných podmienok vydržania. Na to, aby následne sťažovatelia účinne
spochybnili uvedený dôkazný koncept žalobcov, museli predniesť relevantné
protiargumenty (tvrdenia) a tie aj preukázať, teda uniesť zodpovedajúce dôkazné bremeno.
Sťažovatelia dôkazy produkovali, avšak oba konajúce všeobecné súdy ich vyhodnotili
ako nespôsobilé spochybniť podstatné prednesy a tvrdenia žalujúcej strany. Iba v tejto
súvislosti potom okresný súd i krajský súd konštatovali, že sťažovateľom sa nepodarilo
preukázať nedobromyseľnosť držby žalobcu v 1. rade a jeho manželky.
Sťažovateľmi kritizovaný postoj okresného súdu ani krajského súdu teda v žiadnom
prípade nemožno vyhodnotiť ako apriórnu požiadavku, aby v konaní o určovacej žalobe
založenej na tvrdenom vydržaní preukazovala žalovaná strana nesplnenie zákonných
podmienok vydržania, a tým by sa oslabila dôkazná povinnosť strany žalujúcej. Navyše,
ak okresný súd i krajský súd vyhovenie určovacej žalobe žalobcov založili na aplikácii
§ 130 ods. 1 druhej vety zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená), potom ústavný súd
bez snahy zasahovať do skutkových zistení a právnych hodnotení okresného súdu
i krajského súdu konštatuje, že je na prvý pohľad zreteľné, že žalobcovia uniesli dôkazné
bremeno týkajúce sa svojich tvrdení v miere požadovanej dokonca i samotnými
sťažovateľmi v odôvodnení ich sťažnosti («Aplikácia § 130 ods. 1, veta druhá Občianskeho
zákonníka je možná až pri „pochybnostiach“. Logický výklad týchto slov znamená, že sa
žalobcom aspoň do určitej miery podarilo dokázať oprávnenosť svojho presvedčenia»).
Z uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí ťažiskovú námietku sťažovateľov
ako nedôvodnú, a teda nespôsobilú signalizovať porušenie základného práva sťažovateľov
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ktorým tento ako odvolací súd
potvrdil prvostupňový meritórny rozsudok okresného súdu založený na uvádzaných
tvrdeniach a dôkazoch žalujúcej strany.
1.2 Pokiaľ ide o hodnotenie listinného dôkazu – listu sťažovateľa I. K. adresovaného
žalobcovi v 1. rade 23. októbra 1980, podľa okresného súdu ním dal sťažovateľ I. K.
„ako sused súhlas so stavbou drevárne, potrebný k žiadosti o stavebné povolenie
na stavbu... V liste sa spomína jeho požiadavka na upustenie od vyčlenenia priestoru
pre okap zasahujúci do pozemku žalovaných. Pojem okap, ako to nakoniec potvrdil aj sám
žalovaný 1/ vo výpovedi zo dňa 14.08.2008, i svedok K., je zariadenie na streche a nejde
o okapový chodník.“. Krajský súd potom v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku iba
konštatoval správne vyhodnotenie uvedeného listinného dôkazu.
Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Súčasne podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko
(sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového
rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
súdu nižšieho stupňa. V slovenskom právnom poriadku sa uvedený koncept premieta
v § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z rekapitulovaného odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu teda
vyplýva, že akceptoval skutkové hodnotenie listu z 23. októbra 1980 okresným súdom
a v plnej miere sa k nemu prihlásil. Takýto postoj nesignalizuje arbitrárnosť alebo inú
ústavnú neudržateľnosť, pretože citované skutkové hodnotenie okresného súdu na prvý
pohľad rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v jej normatívnom zakotvení (§ 132
OSP – povinnosť hodnotenia dôkazov nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných
súvislostiach), ako aj pravidlá formálnej logiky. Okresný súd obsah predmetného listu
vyhodnocoval v súvislosti so svedeckými výpoveďami, ktorými sa objasňovala podstata
používaného pojmu „okap“ použitého aj v spornom liste.
Aj druhá sťažnostná námietka je tak podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.
1.3 Treťou námietkou sťažovateľov je tvrdený rozpor hodnotenia obsahu
kolaudačného rozhodnutia okresným súdom (podľa tohto rozhodnutia bola stavba rodinného
domu realizovaná v súlade so stavebným povolením) so skutkovým zistením o absencii
reálneho zamerania stavby.
Ústavný súd dospel k názoru, že tento rozpor je len zdanlivý. Obe skutkové zistenia
totiž okresný súd vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti ako podporujúce tvrdenie žalobcov
o dobrej viere pri držbe sporného pozemku. Nimi okresný súd argumentoval v prospech
ďalšieho skutkového záveru o absencii akýchkoľvek náznakov spochybnenia hranice
susediacich pozemkov počas plynutia vydržacej doby.
Niet žiadnej známky arbitrárnosti v hodnotiacej úvahe, podľa ktorej ak stavebné
povolenie uložilo žalobcovi v 1. rade a jeho manželke situovať stavbu vo vzdialenosti
pol metra od hranice susedného pozemku a následne kolaudačné rozhodnutie, ku ktorému sa
nevyžadovalo zameranie zhotovenej stavby, materiálne konštatovalo splnenie tejto
povinnosti, potom žalobca v 1. rade a jeho manželka boli v dobrej viere, že pás pozemku
v šírke 0,5 metra od rodinného domu smerom k pozemku sťažovateľov im vlastnícky patrí.
Preto aj posledná sťažnostná námietka je nedôvodná.
1.4 V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu ústavný súd z uvedených dôvodov vyhodnotil
predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ide o základné právo hmotnej povahy.
Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný
súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
označeným rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
3. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie čl. 144 ods. 1
ústavy, ústavný súd uvádza, že tento článok ústavy vyjadruje princíp fungovania
nezávislého súdnictva a nemožno ho samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho
porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb
alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti
pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 81/02, III. ÚS 116/2011).
Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal
ďalšími súčasťami sťažnostnému petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského
súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013