Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 449/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. a E. K., obaja bytom V., zastúpených advokátom

Mgr. M. A., Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva vlastniť majetok zaručeného , základného

práva na súdnu ochranu zaručeného

a namietaného porušenia rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. k. -467 zo 4. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. a E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť I. K. a E. K., obaja bytom V. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a namietaného porušenia rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -467 zo 4. apríla 2013.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali od 28. decembra

2007 ako žalovaní v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva

k pozemku. V procesnej pozícii žalobcov vystupovali traja účastníci (ďalej aj „žalobca v 1.,

2. a 3. rade“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -201 z 2. marca 2010 žalobe v celom

rozsahu vyhovel. Krajský súd rozsudkom č. k. -249 z 23. septembra 2010

o odvolaní sťažovateľov rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky uznesením č. k. -305

zo 14. septembra 2011 oba rozsudky nižších súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Dovolací súd bol toho názoru, že určovacie konanie bolo zaťažené vadou

odňatia možnosti konať pred súdom, lebo „nebolo rešpektované právo žalovaných byť

prítomní pri vykonávaní dôkazu výsluchom žalobcov 1/ a 3/ pred dožiadaným súdom

13.01.2009 s následnou možnosťou konfrontovať protistranu...“.

Po doplnení dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. -424 z 11. januára

2012 určil, že žalobca v 1. rade je vlastníkom spornej nehnuteľnosti v podiele ½ a zvyšný

podiel patrí do dedičstva po jeho nebohej manželke, ktorá zomrela 18. októbra 2006.

Okresný súd vychádzal zo skutkových poznatkov, podľa ktorých žalobcovi v 1. rade

a jeho manželke, ako aj sťažovateľom boli v roku 1976 pridelené do osobného užívania

susediace pozemky v katastrálnom území V. Krátko na to žalobca v 1. rade spolu

s manželkou postavili na svojom pozemku rodinný dom, ktorý bol aj skolaudovaný.

Kolaudačné rozhodnutie zo septembra 1979 konštatovalo, že stavba vyhovuje podmienkam

uvedeným v stavebnom povolení. Okresný súd pritom zdôraznil, že „v čase vydania

užívacieho povolenia... sa nevyžadoval geometrický plán na zameranie stavby“. Začiatkom

osemdesiatych rokov žalobca v 1. rade vybudoval „betónový okapový chodník... v šírke cca

0,5 m (aj) pozdĺž steny rodinného domu... smerom k parcele žalovaných... V prírode sporná

2

nehnuteľnosť (s rozlohou 8 m, pozn.)... predstavuje plochu zastavanú okapovým

chodníkom... Spor medzi účastníkmi ohľadne oprávnenia žalobcu 1/ a jeho manželky užívať

spornú nehnuteľnosť... až do času uvádzanom žalobcami v podanej žalobe, vykonané

dokazovanie nepreukázalo...“.

Z rekapitulovaného skutkového stavu okresný súd vyvodil, že „žalobcovia osvedčili

naliehavý právny záujem na požadovanom určení... tým, že... sú zákonnými dedičmi po neb.

V. F., ktorá podľa žaloby nadobudla spolu s manželom, žalobcom 1/, spornú nehnuteľnosť

do bezpodielového spoluvlastníctva titulom vydržania. Vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti... v súčasnosti svedčí v prospech žalobcov (správne malo byť žalovaných,

pozn.)... Bez toho, aby súd rozsudkom deklaroval vydržanie predmetnej nehnuteľnosti, je

právne postavenie žalobcu 1/,... a tiež žalobcov 2/, 3/, ako právnych nástupcov po neb.

V. F..., ktorá bola tiež priamym subjektom vydržania, neisté.“.

Okresný súd ďalej zhodnotil, že „žalobca 1/ so svojou manželkou užíval

nehnuteľnosť, ktorá je predmetom vydržania najneskôr od roku 1984, kedy už bola

nehnuteľnosť zastavaná betónovým okapovým chodníkom postaveným žalobcom 1/ popri

stene ich rodinného domu v rovnakej šírke, a to 0,5 m od steny domu“. K ďalšej zákonnej

podmienke vydržania okresný súd na podklade skutkových zistení uviedol, že žalobca

v 1. rade a jeho manželka sa „mohli (objektívne posudzované) oprávnene domnievať, že

sporná nehnuteľnosť je súčasťou ich pozemku, ku ktorému vzniklo právo osobného

užívania..., keď nebola preukázaná žiadna taká okolnosť, že by títo v období r. 1980-1999

mohli nadobudnúť vedomosť alebo oprávnenú pochybnosť, že im sporná nehnuteľnosť...

nepatrí...“. Okresný súd tiež zdôraznil, že „žalovaný voči výstavbe okapového chodníka

žalobcom 1/ dlhodobo nijako nenamietali a takýto ich postup – nečinnosť ak malo byť už

vtedy žalovanému 1/ zrejmé, že okapový chodník je (prevažne) stavaný na jeho pozemku

(pri existencii vážne narušených susedských vzťahoch, v rámci čoho si vytýkali množstvo

rôznych vecí) nemá žiadne rozumné vysvetlenie“.

Okresný súd tak uzavrel, že podmienky vydržania v posudzovanom prípade boli

splnené a žalobe žalobcov vyhovel.

Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním. Namietali, že „okresný

súd 21.11.2011 pojednával v neprítomnosti odporcu 1/, jeho žiadosti o odročenie

pojednávania nevyhovel. Stalo sa tak napriek tomu, že odporca 1/ v zmysle vtedy platnej

a účinnej právnej úpravy zaslal súdu potvrdenie o svojej práceneschopnosti, teda o tom,

že sa nemôže zúčastniť pojednávania, čo súdu potvrdil aj ošetrujúci lekár. Odporcovia

v tom čase neboli zastúpení advokátom, sú bez právneho vzdelania, preto odporkyňa 2/

bez poučenia súdu nebol schopná priamo na pojednávaní doplniť svoju námietku zaujatosti

o náležitosti požadované Odporca tak nemohol (nezúčastnil sa

na pojednávaní) vzniesť opakovanie námietku zaujatosti, prípadne ju doplniť. Nemohol sa

vyjadrovať k vykonávaným dôkazom, v zmysle a nasl. Vzhľadom na okolnosti,

ktoré uviedli odporcovia vo svojej námietke zaujatosti, konajúci sudca mal sám konať,

pretože so zreteľom na jeho pomer k účastníkom konania možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Nezaprotokolovaná komunikácia s odporcami počas neprítomnosti advokáta

ich len utvrdila v tom, že sudca zaujatý je.“.

K meritu veci sťažovatelia v odvolaní namietali vyhodnotenie výpovede jedného

zo svedkov.

Napokon sťažovatelia v odvolaní vyslovili presvedčenie, že žalobcovia

„nepreukázali žiadny relevantný dôvod prečo by mali užívať predmetný pozemok v dobrej

viere, súd nemohol aplikovať ust. § 130 ods. 1; 2. veta pretože žiadna pochybnosť

o oprávnenosti držby nevznikla. Neuplynula preto zákonná doba 10 rokov potrebná

pre priznanie vlastníckeho práva z dôvodu vydržania, pretože nikdy nezačala plynúť

vzhľadom na list a konania navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov a neexistoval

ani predmet vydržania až do vypracovania citovaného geometrického plánu.“.

Krajský súd po nariadenom pojednávaní rozsudkom č. k. -467

zo 4. apríla 2013 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Zhodne

s okresným súdom „nezistil dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania“, ktoré sa

uskutočnilo 21. novembra 2011. Dôvodom bolo zistenie, že „doklad o práceneschopnosti

odporcu v 1/ rade bol do podateľne súdu doručený 18.11.2011, vzhľadom však na charakter

práceneschopnosti nevyhovieť jeho žiadosti o odročenie pojednávania bolo dôvodné.

Pojednávania sa v uvedený deň zúčastnila odporkyňa v 2/ rade..., na pojednávaní aktívne

využívala svoje procesné práva, vyjadrovala sa k prejednávanej veci, k predmetu sporu,

k výsluchu navrhovateľa v 1/ rade.“.

K jadru sporu krajský súd konštatoval, že „všetky námietky odvolateľov

hmotnoprávneho charakteru, či v odvolaní a následne aj na odvolacom pojednávaní boli

súdom prvého stupňa podrobne zodpovedané“. Zdôraznil, že „účastníkov sporového

konania zaťažuje nielen povinnosť tvrdenia ale aj povinnosť dôkazná. Odporcov zaťažovalo

dôkazné bremeno, aby preukázali, že držba pozemku... navrhovateľom 1/ a jeho manželkou

nebola oprávnená, resp. bola neoprávnená. Dôkazné bremeno na toto svoje tvrdenie

neuniesli. Odvolateľmi uvádzaný obsah listu odporcu v 1/ rade z 23.10.1980 opätovne

potvrdzuje správne skutkové i právne závery súdu prvého stupňa. Vyhodnotenie obsahu

tohto listinného dôkazu, jeho dôkaznej sily okresný súd v dôvodoch rozhodnutia opätovne

podrobne uvádza. Výsledkom vykonaného dokazovania aj podľa názoru krajského súdu

navrhovatelia preukázali, že navrhovateľ v 1/ rade so svojou manželkou vydržali spornú

nehnuteľnosť najneskôr k 01.01.1994. Ich návrh je preto opodstatnený.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že krajský súd

„vychádza z úplne opačných princípov, na ktorých právna úprava vydržania stojí.

Žalobcovia nesú dôkazné bremeno, žalobcovia sú povinní dokázať, že ich držba bola

dobromyseľná.“. Kritizujú záver oboch v ich veci konajúcich súdov, podľa ktorého

„dokazovaním súd nemal preukázané, že by držba spornej nehnuteľnosti... bola

neoprávnená, t. j. že si boli vedomí toho, že im sporná nehnuteľnosť nepatrí“. Podľa názoru

sťažovateľov «naopak, súd musí mať preukázané, a dôkazné bremeno nesie žalobca,

že žalobcovia boli oprávnene presvedčení (so zreteľom ku všetkým okolnostiam), že ich

držba je oprávnená. Súd tak týmto výkladom presunul dôkazné bremeno zo žalobcov

na žalovaných... Aplikácia , veta druhá je možná

až pri „pochybnostiach“. Logický výklad týchto slov znamená, že sa žalobcom aspoň

do určitej miery podarilo dokázať oprávnenosť svojho presvedčenia. Dovtedy pochybnosti

neexistujú a aplikácia tejto právnej normy možná nie je. Ad absurdum: ak by bol takýto

výklad súdu správny, každá držba by bola oprávnená, pokiaľ by žalovaní jednoznačne

nepreukázali opak. Inými slovami by sa oprávnenosť držby prezumovala. Oprávnenosť

držby je ale nutné posudzovať nielen v priebehu lehoty potrebnej na vydržanie (na čo sa súd

prvého aj druhého stupňa sústredil), ale aj momentom uchopenia držby... Dobrá viera

v momente uchopenia držby si vyžaduje presvedčenie založené na bežnej opatrnosti.

Logicky preto z daného vyplýva, že dobromyseľnosť musí vychádzať zo skutočnosti, ktoré je

možné dokázať, pričom je možné dokázať iba niečo, čo sa stalo, nie je možné dokazovať

neexistenciu určitej skutočnosti. Žalobcovia preto nemôžu svoju dobromyseľnosť zakladať

na neexistencii zamerania stavby pri konaní o povolení stavbu užívať, pričom existenciu

zamerania pozemku a budúcej stavby pred začiatkom výstavby iba tvrdili, ale žiadnym

spôsobom nedokázali. Takýto postup (bez ohľadu na to, či bol alebo nebol v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi) nie je možné považovať za bežnú opatrnosť

(v tejto súvislosti nie je bez významu skutočnosť, že takmer všetky stavby postavené

žalobcom 1/ a jeho manželkou boli postavené v rozpore s právom, niektoré na cudzom

pozemku). Súd by v takom prípade chránil svojvoľný postup kohokoľvek, kto postavil stavbu

v rozpore so stavebným povolením v čase, keď nebolo potrebné zamerať skutočné

umiestnenie stavby pri konaní o povolení stavbu užívať...».

Pokiaľ ide o list z 23. októbra 1980, podľa sťažovateľov ním «odporca 1/ dal

nespochybniteľne najavo, že pozemok mu patrí. Súd vykonal obhliadku miesta a boli mu

predložené fotografie vrátane náčrtov, kde sú zakreslené budovy a hranice pozemkov.

Z druhého odseku tohto listu je zrejmé, že „okap“... by zasahoval do pozemku žalovaných.

Vzhľadom na šírku „okapu“, ktorá je minimálna je zrejmé, že už takéto drobné zariadenie

by zasahovalo do pozemku žalovaných. Z predložených fotografií v spise je zrejmé,

že dodnes tam okap nie je... Súd nevysvetlil, prečo tento záver možný nie je. Súd tiež

ignoroval aj skutočnosť, že garáž patriaca žalovaným je postavená v súlade so stavebným

povolením v roku 1983, a to 0,5 m od pozemku žalobcov, teda od stavby skladu paliva

žalobcov. Táto skutočnosť potvrdzuje vedomosť žalovaných aj žalobcov o skutočnej hranici

pozemkov na zemskom povrchu. Bez vlastníctva pozemku, ktorý je predmetom vydržania,

by žalovaní nemohli vykonávať údržbu stavby garáže ani v zimnom období zhadzovať sneh

z jej strechy... Navyše 0,5 metra je taká dĺžka, ktorú je schopný ktokoľvek približne

odhadnúť, takže žalobcom muselo byť zrejmé (vediac, že sporný pozemok má šírku 0,5

metra), že sporný pozemok užívajú bez právneho dôvodu. Tomuto konštatovaniu nasvedčuje

aj skutočnosť, že žalobcovia nenamietali postavenie garáže.».

Sťažovatelia poukazujú aj na nesprávne vyhodnotenie časti dôkazov a na časť

odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej tento „konštatáciu rozhodnutia o povolení

stavbu užívať, že stavba je povolená v súlade so stavebným povolením, používa

na zdôvodnenie výroku svojho rozsudku, ale na strane druhej poukazuje na absenciu

zamerania reálneho umiestnenia stavby, čo tiež používa na zdôvodnenie svojho

rozhodnutia. Tieto dve skutočnosti sa ale vylučujú! Oba argumenty nemôžu platiť naraz...

Preto tvrdenie žalobcov..., že rozhodnutím o povolení užívať stavbu nadobudli presvedčenie

o oprávnenosti užívania sporného pozemku je účelové a nepravdivé.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Žiline rozsudkom v konaní sp. zn.

z 04.04.2013 porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok zaručené v Článku 20, ods. 1

.

Porušiteľ, Krajský súd v Žiline rozsudkom v konaní sp. zn.

z 04.04.2013 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1

Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Krajský súd v Žiline rozsudkom v konaní sp. zn.

z 04.04.2013 porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v Článku 144, ods. 1

.

Rozsudok porušiteľa rozsudok sp. zn. z 04. 04. 2013 sa týmto ruší

a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia sťažovateľa

v sume 275,94 EUR jeho právnemu zástupcovi Mgr. M. A., advokát so sídlom R.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Predtým, ako ústavný súd pristúpi k samotnému odôvodneniu výroku svojho

uznesenia, považuje za potrebné poukázať na charakter odôvodnenia predloženej sťažnosti.

V ňom použitá terminológia (označenie subjektov, o ktorých právach sa v napadnutom

rozsudku krajského súdu rozhodovalo, ale aj charakter právnej argumentácie) zreteľne

naznačuje, že sťažovatelia svoju sťažnosť ponímajú skôr ako ďalší opravný prostriedok

v inštančne založenej sústave všeobecného súdnictva, než ako podanie adresované orgánu

ochrany ústavnosti smerujúce k ochrane ich základných práv a slobôd. Pritom ústavný súd

vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , , ). V dôsledku toho v konaniach

o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je

zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách ().

1. V záujme zrozumiteľnosti odôvodnenia svojho uznesenia považoval ústavný súd

zo systematického hľadiska za vhodné venovať sa najprv namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa rozsudkom

krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd

brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi

krajský súd stotožnil.

1.1 Napriek už konštatovanej chýbajúcej ústavno-právnej argumentácii ústavný súd

nemohol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ignorovať sťažnostnú námietku založenú

na tvrdenom nesprávnom rozdelení dôkazného bremena v konaní okresného súdu

i krajského súdu. Nezákonné rozdelenie dôkazného bremena v sporovom súdnom konaní

totiž nepochybne môže viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu, lebo

sa bytostne dotýka ústavnej požiadavky rovnosti účastníkov súdneho konania.

Sťažovatelia sú toho názoru, že v ich veci konajúce všeobecné súdy na nich

nezákonne preniesli dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdenia o nedobromyseľnosti držby

sporného pozemku žalobcom v 1. rade a jeho zomrelou manželkou, hoci ich povinnosťou

bolo vyžadovať dôsledné preukázanie dobromyseľnosti žalobcami.

Ústavný súd akceptuje, že aj podľa a Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) je povinnosťou

navrhovateľa (žalobcu) označiť vo svojom návrhu dôkazy, ktorých sa dovoláva,

ako aj pripojiť k návrhu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva. Pre konanie o žalobe

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na podklade tvrdeného vydržania to

pre žalobcu znamená povinnosť uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia zákonných

podmienok vydržania, teda aj splnenia podmienky dobromyseľnosti držby nehnuteľnej veci.

Podstata sporového súdneho konania ovládaného kontradiktórnosťou spojenou

so zásadou formálnej pravdy však okrem iného znamená, že ak konajúci súd vyhodnotí

v žalobe predložené, resp. navrhnuté dôkazy ako spôsobilé preukázať podstatné tvrdenia,

o ktoré navrhovateľ (žalobca) opiera svoj pre súdom uplatňovaný nárok, potom jedinou

možnosťou odporcu (žalovaného) na odvrátenie úspechu navrhovateľa (žalobcu) je účinné,

teda preukázané spochybnenie dôkazne podloženej žalobnej argumentácie.

V posudzovanom konaní okresný súd vykonal množstvo dôkazov (výsluchy

svedkov, listinné dôkazy), ktoré vyhodnotil tak, že medzi žalobcom v 1. rade a jeho

manželkou na jednej strane a sťažovateľmi na strane druhej v rozhodnom období

neexistovali spory o vlastníctve k spornej časti pozemku. Ďalej okresný súd vychádzal zo

stavebného povolenia vydaného žalujúcej strane v roku 1976 ukladajúceho umiestniť

rodinný dom vo vzdialenosti 0,5 m od pozemku sťažovateľov a z kolaudačného

rozhodnutia, ktoré potvrdilo, že zhotovená stavba vyhovuje podmienkam stavebného

povolenia, a ktoré nebolo spojené so zameraním zhotoveného rodinného domu. Napokon

okresný zdôraznil preukázaný fakt množstva nezhôd žalujúcej a žalovanej strany (tie sú

v odôvodnení rozsudku okresného súdu vypočítané na strane 9) ako nepriamy dôkaz toho,

že postoj sťažovateľov počas plynutia vydržacej doby nijako nemohol narušiť

dobromyseľnosť žalujúcej strany v otázke vlastníctva spornej časti nehnuteľnosti, keďže

v ňom nebolo náznaku výhrad voči vlastníckemu právu žalobcu v 1. rade a jeho manželky.

Popísanú dôkaznú situáciu okresný súd i krajský súd vyhodnotili ako preukazujúcu

splnenie zákonných podmienok vydržania. Na to, aby následne sťažovatelia účinne

spochybnili uvedený dôkazný koncept žalobcov, museli predniesť relevantné

protiargumenty (tvrdenia) a tie aj preukázať, teda uniesť zodpovedajúce dôkazné bremeno.

Sťažovatelia dôkazy produkovali, avšak oba konajúce všeobecné súdy ich vyhodnotili

ako nespôsobilé spochybniť podstatné prednesy a tvrdenia žalujúcej strany. Iba v tejto

súvislosti potom okresný súd i krajský súd konštatovali, že sťažovateľom sa nepodarilo

preukázať nedobromyseľnosť držby žalobcu v 1. rade a jeho manželky.

Sťažovateľmi kritizovaný postoj okresného súdu ani krajského súdu teda v žiadnom

prípade nemožno vyhodnotiť ako apriórnu požiadavku, aby v konaní o určovacej žalobe

založenej na tvrdenom vydržaní preukazovala žalovaná strana nesplnenie zákonných

podmienok vydržania, a tým by sa oslabila dôkazná povinnosť strany žalujúcej. Navyše,

ak okresný súd i krajský súd vyhovenie určovacej žalobe žalobcov založili na aplikácii

druhej vety v znení neskorších

predpisov (pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená), potom ústavný súd

bez snahy zasahovať do skutkových zistení a právnych hodnotení okresného súdu

i krajského súdu konštatuje, že je na prvý pohľad zreteľné, že žalobcovia uniesli dôkazné

bremeno týkajúce sa svojich tvrdení v miere požadovanej dokonca i samotnými

sťažovateľmi v odôvodnení ich sťažnosti («Aplikácia § 130 ods. 1, veta druhá Občianskeho

zákonníka je možná až pri „pochybnostiach“. Logický výklad týchto slov znamená, že sa

žalobcom aspoň do určitej miery podarilo dokázať oprávnenosť svojho presvedčenia»).

Z uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí ťažiskovú námietku sťažovateľov

ako nedôvodnú, a teda nespôsobilú signalizovať porušenie základného práva sťažovateľov

zaručeného rozsudkom krajského súdu, ktorým tento ako odvolací súd

potvrdil prvostupňový meritórny rozsudok okresného súdu založený na uvádzaných

tvrdeniach a dôkazoch žalujúcej strany.

1.2 Pokiaľ ide o hodnotenie listinného dôkazu – listu sťažovateľa I. K. adresovaného

žalobcovi v 1. rade 23. októbra 1980, podľa okresného súdu ním dal sťažovateľ I. K.

„ako sused súhlas so stavbou drevárne, potrebný k žiadosti o stavebné povolenie

na stavbu... V liste sa spomína jeho požiadavka na upustenie od vyčlenenia priestoru

pre okap zasahujúci do pozemku žalovaných. Pojem okap, ako to nakoniec potvrdil aj sám

žalovaný 1/ vo výpovedi zo dňa 14.08.2008, i svedok K., je zariadenie na streche a nejde

o okapový chodník.“. Krajský súd potom v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku iba

konštatoval správne vyhodnotenie uvedeného listinného dôkazu.

Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Súčasne podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko

(sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového

rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

súdu nižšieho stupňa. V slovenskom právnom poriadku sa uvedený koncept premieta

v , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z rekapitulovaného odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu teda

vyplýva, že akceptoval skutkové hodnotenie listu z 23. októbra 1980 okresným súdom

a v plnej miere sa k nemu prihlásil. Takýto postoj nesignalizuje arbitrárnosť alebo inú

ústavnú neudržateľnosť, pretože citované skutkové hodnotenie okresného súdu na prvý

pohľad rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v jej normatívnom zakotvení (§ 132

– povinnosť hodnotenia dôkazov nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných

súvislostiach), ako aj pravidlá formálnej logiky. Okresný súd obsah predmetného listu

vyhodnocoval v súvislosti so svedeckými výpoveďami, ktorými sa objasňovala podstata

používaného pojmu „okap“ použitého aj v spornom liste.

Aj druhá sťažnostná námietka je tak podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

1.3 Treťou námietkou sťažovateľov je tvrdený rozpor hodnotenia obsahu

kolaudačného rozhodnutia okresným súdom (podľa tohto rozhodnutia bola stavba rodinného

domu realizovaná v súlade so stavebným povolením) so skutkovým zistením o absencii

reálneho zamerania stavby.

Ústavný súd dospel k názoru, že tento rozpor je len zdanlivý. Obe skutkové zistenia

totiž okresný súd vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti ako podporujúce tvrdenie žalobcov

o dobrej viere pri držbe sporného pozemku. Nimi okresný súd argumentoval v prospech

ďalšieho skutkového záveru o absencii akýchkoľvek náznakov spochybnenia hranice

susediacich pozemkov počas plynutia vydržacej doby.

Niet žiadnej známky arbitrárnosti v hodnotiacej úvahe, podľa ktorej ak stavebné

povolenie uložilo žalobcovi v 1. rade a jeho manželke situovať stavbu vo vzdialenosti

pol metra od hranice susedného pozemku a následne kolaudačné rozhodnutie, ku ktorému sa

nevyžadovalo zameranie zhotovenej stavby, materiálne konštatovalo splnenie tejto

povinnosti, potom žalobca v 1. rade a jeho manželka boli v dobrej viere, že pás pozemku

v šírke 0,5 metra od rodinného domu smerom k pozemku sťažovateľov im vlastnícky patrí.

Preto aj posledná sťažnostná námietka je nedôvodná.

1.4 V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu ústavný súd z uvedených dôvodov vyhodnotil

predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

zaručeného . Ide o základné právo hmotnej povahy.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný

súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

označeným rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného

práva podľa , bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie čl. 144 ods. 1

, ústavný súd uvádza, že tento článok vyjadruje princíp fungovania

nezávislého súdnictva a nemožno ho samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho

porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb

alebo právnických osôb podľa prostredníctvom sťažnosti

pred ústavným súdom (m. m. , , , ).

Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal

ďalšími súčasťami sťažnostnému petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013