Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 450/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., B., zastúpeného advokátom

JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -453 z 30. januára

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013

doručená sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací

súd“) č. k. -453 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 6. mája 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou

13. mája 2002 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti

obchodnej spoločnosti P., a. s. (ďalej len „žalovaný“), svojho práva na ochranu osobnosti

podľa , do ktorého bolo neoprávnene zasiahnuté konaním

žalovaného, ktorý «ako vydavateľ denníka... uverejnil dňa 16. 03. 2002 na strane 6 tohto

denníka článok autora R. K. s názvom „Ústretový krok KDH“ v ktorom bol sťažovateľ, ako

bývalý minister vnútra SR, v rozpore so skutočnosťou označený za účastníka závažného

trestného činu, akým je únos osoby, syna prezidenta Slovenskej republiky, pričom autor

článku naviac tvrdil, že sťažovateľ, ktorý sa verejne priznal k účasti na tomto trestnom čine,

nebol spravodlivo potrestaný, a to iba v dôsledku tzv. „Mečiarových amnestií“». Sťažovateľ

sa preto domáhal podľa , aby žalovaný odstránil následky

týchto zásahov uverejnením údaja o ich nepravdivosti, poskytol sťažovateľovi primerané

zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

v sume 5 mil. Sk.

Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 5. mája

2004, ktorým uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi a nahradiť mu

nemajetkovú ujmu v sume 500 000 Sk a trovy konania. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Predmetný rozsudok napadol odvolaním žalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby žalobu

zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2008 rozsudok okresného

súdu v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi,

potvrdil a v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie, zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozsudok odvolacieho súdu v jeho

zamietavej časti napadol sťažovateľ dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. z 29. júna 2010

rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. novembra 2011 zrušil rozsudok

okresného súdu v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi

nemajetkovú ujmu v peniazoch, a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že výrok

rozsudku v tejto časti nie je vecne správny.

Sťažovateľ sa 20. marca 2012 obrátil na ústavný súd so sťažnosťou, v ktorej namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v uvedenom konaní. Sťažovateľ v predmetnej

sťažnosti namietal aj procesné pochybenie krajského súdu, ktorý „ako súd odvolací,

postupoval v predmetnom konaní v rozpore nielen so záväzným právnym názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení, ale aj

v rozpore s príslušnými ustanoveniami , pretože bez toho,

aby vo veci zopakoval, príp. doplnil dokazovanie za účelom zadováženia si rovnocenného

podkladu pre odlišné hodnotenie dôkazov ako súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého

stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, hoci ním uvádzaný dôvod

zrušenia uvedený v ustanovení nebol daný, čo robí postup

odvolacieho súdu a na jeho základe vydané rozhodnutie svojvoľným a nezákonným“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 2. mája 2012 odmietol predmetnú

sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa

o procesnom pochybení krajského súdu nerešpektujúceho ustanovenie § 243d zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ústavný súd konštatoval, že „ich sťažovateľ nesprávne

subsumoval pod formulované námietky porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ako také ich posúdil ústavný súd ako

zjavne neopodstatnené... Inými slovami, obsah namietaných pochybení potenciálne

signalizujúcich arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu... bolo možné kvalifikovane

uplatniť prostredníctvom (pre daný prípad aplikovateľného)

zakotvujúceho základné právo na súdnu ochranu, resp. prostredníctvom súčasti čl. 6 ods. 1

dohovoru garantujúceho právo na spravodlivé súdne konanie.“.

Po vrátení veci okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -355 z 20. apríla

2012, ktorým opätovne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 16 596,96 € a trovy konania. Na základe odvolania žalovaného

krajský súd napadnutým uznesením predmetný rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol:

„V odôvodnení predmetného rozsudku pozostávajúceho zo šesťdesiatichdvoch strán

prvostupňový súd podrobne konkretizoval svoje skutkové a právne úvahy, ktoré ho viedli

k jeho rozhodnutiu uložiť žalovanému povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu sťažovateľovi

v uvedenej výške, pričom tak urobil plne v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky... Napriek uvedenej skutočnosti Krajský súd v Bratislave, na základe

odvolania žalovaného, uznesením zo dňa 30. 01. 2013, č. k. -453 opakovane

zrušil predmetný rozsudok súdu prvého stupňa, a to napriek tomu, že je stále viazaný

právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho

predchádzajúcom rozhodnutí, aby ako odvolací súd vo veci sám zopakoval dokazovanie

a zadovážil si tak náležitý podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov, ak chce dospieť k inému

záveru, než k akému dospel prvostupňový súd. Krajský súd v Bratislave naviac predmetné

zrušujúce uznesenie opakovane odôvodnil rovnakými argumentmi, ktorými odôvodnil už

svoje predchádzajúce rozhodnutie, ktoré bolo zrušené v dovolacom konaní... a tým, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa je arbitrárne, pretože mimoriadna rozsiahlosť jeho

odôvodnenia ho robí nezrozumiteľným a zmätočným, avšak bližšie žiadnym spôsobom

neuviedol, ako k tomuto záveru dospel. Krajský súd v Bratislave, tak opakovane porušil

nielen ustanovenie a bez ohľadu na jeho viazanosť právnym názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa bez toho, aby

sám vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol, ale aj ustanovenie , pretože

svoje rozhodnutie náležitým spôsobom neodôvodnil, čím ho postihol arbitrárnosťou...

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí aplikoval ustanovenie ,

pričom podľa ustanovenia mal na základe záväzného právneho názoru

dovolacieho súdu aplikovať buď ustanovenie , ak by z dokazovania, ktoré mal

podľa dovolacieho súdu vykonať (ale nevykonal) vyplynulo, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa sa zakladá na nesprávnych skutkových zisteniach, alebo ustanovenie § 219 ods. 1

, ak by predmetné (nevykonané) dokazovanie potvrdilo skutkové závery súdu prvého

stupňa.

Opakované zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa na základe právnej normy,

ktorej aplikácia v danej procesnej situácii, pri ústavne konformnom výklade, neprichádza

vôbec do úvahy, je v príkrom rozpore s garantovaným právom na súdnu ochranu

a robí z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, č. k. -453 rozhodnutie

svojvoľné, ktoré porušuje základné právo sťažovateľa vyplývajúce z SR

a čl. 6 Dohovoru...

Sťažovateľ podal túto sťažnosť uvedomujúc si, že napádané rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave nie je rozhodnutím meritórnym ani právoplatným, nemá však k dispozícii

iný zákonný spôsob, ktorý by mu umožňoval účinne sa domáhať ochrany jeho porušených

ústavných práv, keďže neustálym arbitrárnym rušením rozhodnutí súdu prvého stupňa

Krajským súdom v Bratislave mu je odňaté právo použiť na ich ochranu mimoriadne

opravné prostriedky... a preto hrozí, že protiústavný stav navodený postupom Krajského

súdu v Bratislave bude dlhodobo pretrvávať, resp. sa nikdy neskončí...

Postup súdu vylučujúci, aby vec bolo možné ukončiť právoplatným súdnym

rozhodnutím, nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania a dobu takéhoto

jeho postupu treba hodnotiť ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní, a tým aj porušenie

základného práva podľa článku 48 ods. 2 (). Sťažovateľ je preto toho

názoru, že postupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené aj jeho základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR.

... prieťahy spôsobené arbitrárnym rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-453 pretrvávajú aj potom, ako bola na základe svojvoľného rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktoré nemá oporu v ústavne súladným spôsobom interpretovanej

zákonnej norme, vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základného právo Doc. JUDr. Ľ. H., CSc. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa SR uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

30. 01. 2013, č. k. -453 porušené bolo.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 01. 2013, č. k.

453 sa zrušuje.

III. Doc. JUDr. Ľ. H., CSc. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- €

(slovom tritisícosemsto eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť

sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Doc. JUDr. Ľ. H., CSc. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €,

ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. M. F.,

so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu č. k.

-453 z 30. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. , ).

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočíva v jeho tvrdení, že

krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, nerešpektujúc

záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tejto veci, a svoje rozhodnutie

náležitým spôsobom neodôvodnil, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie arbitrárne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) musí byť

realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi, ktoré

konkrétnu vec prerokovávajú a rozhodujú. Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že

ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je

takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného

súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov

verejnej moci (napr. ). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno

akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným

súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto

dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až

vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť

().

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

V naznačených súvislostiach ústavný súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade,

ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa,

ktorý bol týmto rozhodnutím spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel

zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

Z obsahu spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. , ktorý si ústavný

súd vyžiadal, vyplýva, že po zrušení rozsudku okresného súdu č. k. -355

z 20. apríla 2012 napadnutým rozhodnutím krajského súdu okresný súd opätovne vo veci

sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -469 z 15. mája 2013 tak, že žalobu

sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania žalovaného. Proti uvedenému

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 2. septembra 2013 odvolanie, o ktorom bude

opätovne rozhodovať krajský súd.

Sťažovateľ teda má možnosť domáhať sa preskúmania pre neho nepriaznivého

rozhodnutia okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré

napokon aj využil. V odvolacom konaní pred krajským súdom bude mať sťažovateľ

možnosť uplatniť svoje odvolacie námietky, ako aj svoje procesné práva. Pokiaľ by jeho

odvolacie námietky neboli ani v ďalšom konaní odvolacím súdom akceptované, bude môcť

sťažovateľ podať prípadne ešte aj dovolanie. Námietka sťažovateľa, že krajský súd trvalo

nerešpektuje záväzný právny názor dovolacieho súdu, by mohla zakladať dovolací dôvod

podľa (dovolanie je prípustné aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci). Túto námietku môže sťažovateľ uplatniť

v dovolaní proti meritórnemu rozhodnutiu (rozsudku) odvolacieho súdu.

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1

i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho

údajnej arbitrárnosti ústavný súd nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatuje, že

toto tvrdenie sťažovateľa nie je dôvodné.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia, čo je dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f)

, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok riadne a presvedčivo neodôvodnil. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku je síce mimoriadne rozsiahle (62 strán), je však nezrozumiteľné,

zmätočné a ako také je v príkrom rozpore s cit. ust. Ust.

nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia obsahovalo akékoľvek

nezrozumiteľné a zmätočné analýzy. Požaduje však, aby súd v odôvodnení rozhodnutia

stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec po právnej stránku posúdil. Inými slovami

(zjednodušene), odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí obsahovať zistený skutkový stav

veci, uvedenie, z ktorých dôkazov súd vychádzal a ktoré naopak považoval za bezvýznamné,

prípadne nadbytočné alebo účelové a právne posúdenie veci.“

Vo veci samej odvolací súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veciach ochrany osobnosti (ktorú súd prvého stupňa nevzal do úvahy), ako aj na

«veľmi podrobný nález Ústavného súdu SR sp. zn. -37, v ktorom ústavný súd

vysvetlil otázky stretu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. V zmysle

judikatúry ESĽP teda treba čl. 10 ods. 2 Dohovoru vykladať tak, že výkon práva na slobodu

prejavu môže podliehať sankciám (medzi ktoré patrí aj uloženie povinnosti zaplatiť náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák.) iba za predpokladu, že tu je

preukázaná existencia naliehavej potreby takejto sankcie, výnimky z práva na slobodu

prejavu treba vykladať reštriktívne, a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť

preukázaná. ESĽP vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že v každom prípade stretu práva na

ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu treba skúmať, či články boli publikované

v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade

s novinárskou etikou a či teda novinári postupovali v súlade s ich „povinnosťami

a zodpovednosťou“, ktoré im vyplývajú z čl. 10 ods. 2 Dohovoru (viď rozsudok ESĽP

vo veci Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. proti Slovenskej republike z roku 2011). Súd

prvého stupňa sa z týchto hľadísk s vecou nezaoberal. Neskúmal teda, či v prejednávanej

veci existuje naliehavá potreba sankcie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

a či autor článku vzhľadom na všetky okolnosti mohol byť v dobrej viere, teda či postupoval

v súlade s jeho povinnosťami a zodpovednosťou, ktoré mu vyplývajú z čl. 10 ods. 2

Dohovoru. Z tohto článku Dohovoru tiež vyplýva, že nie je možné pripustiť, aby novinár

mohol formulovať svoje názory len pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť. Na

druhej strane musí byť rešpektovaný princíp vyváženosti medzi ústavne zaručeným

základným právom na slobodu prejavu na strane jednej a základným právom na ochranu

osobnosti (viď nález Ústavného súdu SR z 4. 3. 2010 sp. zn. - 37).»

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa

Ako možno z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyvodiť, zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

(), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva

nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu

na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

Konanie o odvolaní žalovaného bolo skončené prijatím zrušujúceho uznesenia

krajského súdu z 30. januára 2013 a vrátením veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie

(20. februára 2013). Sťažnosť sťažovateľa namietajúca porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým

rozhodnutím krajského súdu bola ústavnému súdu doručená 10. mája 2013 (na poštovú

prepravu podaná 6. mája 2013), teda až po vydaní označeného rozhodnutia krajského súdu

a vrátení veci okresnému súdu na nové konanie.

V čase podania sťažnosti už krajský súd nedisponoval právomocou vo veci konať,

pretože táto bola prijatím rozhodnutia a vrátením veci do prvostupňového konania

prenesená na okresný súd. Krajský súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť

jeho priebeh a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sa sťažovateľ v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v v čase, keď

v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie základného práva už

netrvalo, pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa

.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa napadnutým rozhodnutím krajského súdu treba uviesť,

že k porušeniu tohto základného práva sťažovateľa iba samotným rozhodnutím krajského

súdu dôjsť nemohlo (mutatis mutandis , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013