Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 834/2016
PDF · 136.51 KB
No categories available
II. ÚS 834/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval oznámenie sudcu Ústavného súdu
Slovenskej republiky Petra Brňáka o dôvodoch jeho vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie
v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10564/2016
a takto
rozhodol:
Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Peter Brňák n i e j e v y l ú č e n ý
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. Rvp 10564/2016.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 12. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Nc 6/2016. Najvyšší
súd v tomto konaní vrátil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) námietku
zaujatosti podanú sťažovateľom s odôvodnením, že bola podaná po lehote 15 dní, odkedy sa
dozvedel o dôvode vylúčenia sudcu. Vec napadla I. senátu ústavného súdu, je vedená pod
sp. zn. Rvp 10548/2016 a bola pridelená sudcovi ústavného súdu Petrovi Brňákovi ako
sudcovi spravodajcovi.
2. Sudca I. senátu ústavného súdu Peter Brňák listom z 31. augusta 2016 v súlade
s ustanovením § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámil
predsedníčke ústavného súdu, že predmet ústavnej sťažnosti bezprostredne súvisí s kauzou
zavlečenia syna prezidenta Kováča do Rakúska, o ktorej sa viackrát – v tom čase ako politik
– verejne vyjadroval a navyše so sťažovateľom zdieľal tú istú politickú príslušnosť (HZDS)
– Peter Brňák ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a sťažovateľ ako člen
vlády. Sudca Peter Brňák oznámil uvedené skutočnosti, pretože sú podľa neho dôvodom pre
jeho vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci.
II.
3. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti.
Podľa § 28 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte
ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
1. 3. 2016 – 28. 2. 2017 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 3 zákona
o ústavnom súde rozhoduje
a) druhý senát, ak ide o sudcov prvého senátu,
b) tretí senát v zložení určenom v čl. II bode 3 písm. b), ak ide o sudcov druhého
senátu,
c) prvý senát, ak ide o sudcov tretieho senátu.
III.
4. Ústavný súd na úvod zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka
samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či
predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov.
Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp.
nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie
sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide
svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua) a vôbec
o popretie zmyslu súdnictva a práva.
5. Ústavný súd už vo svojej predošlej judikatúre konštatoval, že z pohľadu
ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva na
spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve
previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v.
Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko, sťažnosť
č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku
objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak
vo všeobecnosti (Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005,
bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť
č. 42856/06, rozsudok ESĽP z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP
absenciou zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už
spomenutým subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test,
v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej
veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto
„opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad
sudca z osobných dôvodov vyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti
nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska
preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma,
či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá
perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must
not only be done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či
existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov,
a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú
musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania
(Daktaras v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný
súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti
ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.
6. Sťažovateľ sa žalobou podanou 13. mája 2002 na Okresnom súde Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) domáhal proti obchodnej spoločnosti Petit press, a. s. (ďalej len
„žalovaný“), svojho práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka, do
ktorého bolo podľa neho neoprávnene zasiahnuté konaním žalovaného, ktorý «ako
vydavateľ denníka... uverejnil dňa 16. 03. 2002 na strane 6 tohto denníka článok autora
R. K. s názvom „Ústretový krok KDH“ v ktorom bol sťažovateľ, ako bývalý minister vnútra
SR, v rozpore so skutočnosťou označený za účastníka závažného trestného činu, akým je
únos osoby, syna prezidenta Slovenskej republiky, pričom autor článku naviac tvrdil, že
sťažovateľ, ktorý sa verejne priznal k účasti na tomto trestnom čine, nebol spravodlivo
potrestaný, a to iba v dôsledku tzv. „Mečiarových amnestií“». Sťažovateľ sa preto domáhal
podľa § 13 Občianskeho zákonníka, aby žalovaný odstránil následky týchto zásahov
uverejnením údaja o ich nepravdivosti, poskytol sťažovateľovi primerané zadosťučinenie
formou ospravedlnenia, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5 mil. Sk
(porov. II. ÚS 450/2013).
7. Sudca krajského súdu JUDr. Martin Murgaš sa v odôvodnení rozsudku sp. zn.
6 Co 47/21014 z 25. apríla 2014 vyjadril k veci podľa sťažovateľa takým spôsobom, že to
vzbudzuje dojem, že ho považuje za spoluvinného vo veci únosu. To je podľa neho dôvod
na vylúčenie sudcu JUDr. Martina Murgaša z konania o ochrane osobnosti.
8. Podstatou veci je teda posúdenie, či má byť z konania o ústavnej sťažnosti, ktorá
smeruje proti („technickému“) odmietnutiu rozhodovania o vylúčení sudcu krajského súdu
pre jeho sťažovateľom namietanú zaujatosť najvyšším súdom, vylúčený ústavný sudca,
ktorý mal so sťažovateľom politické väzby a pravdepodobne aj podobný názor na vec
únosu. Ide v podstate o posudzovanie zaujatosti sudcu ústavného súdu predchádzajúce
ústavnému prieskumu postupu najvyššieho súdu pri preskúmavaní sťažovateľom namietanej
zaujatosti sudcu krajského súdu.
9. Aj keď sudca ústavného súdu Peter Brňák navrhuje posúdiť, či by nemal byť
vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, nemožno z jeho formulácie odvodiť, že explicitne
vyjadruje svoju subjektívnu zaujatosť rozhodovať o veci sťažovateľa.
10. Únos Michala Kováča ml. a s tým súvisiace právne otázky, s ktorými sa ústavný
súd vo svojej judikatúre už zaoberal (pozri I. ÚS 30/99), sú dodnes veľmi citlivé a majú
nepochybne ústavný rozmer. To by mohlo naznačovať problémy pri teste objektívnosti.
II. senát je však presvedčený, že sudcu Petra Brňáka nie je nutné z konania o veci
vylučovať. Dôvodom je tá skutočnosť, že ústavný súd má rozhodovať len a výlučne
o skutočnosti, či odmietnutie veci formou listu je ústavne akceptovateľným zásahom do
práva na prístup k súdu. Úvaha, že sudca Peter Brňák by rozhodoval v senáte, ktorý označí
„technické“ odmietnutie rozhodovania o zaujatosti sudcu krajského súdu z dôvodu
oneskorenosti najvyšším súdom za protiústavné, čím by sa otvorila cesta pre najvyšší súd,
aby možno vylúčil sudcu JUDr. Martina Murgaša, ktorého by možno nahradil iný sudca,
ktorý by mohol právne uvažovať odlišne, je už naozaj špekulatívna. Tu sa určite možno
spoľahnúť na profesionalitu sudcu spravodajcu (porov. II. ÚS 528/2016). Ústavný súd je
presvedčený, že väzba medzi sudcom Petrom Brňákom, účastníkom konania a predmetom
veci je stále príliš vzdialená a vágna na konštatovanie predpojatosti z objektívneho hľadiska
(Švarc a Kavnik v. Slovenia, sťažnosť č. 75617/01, rozsudok z 8. 2. 2007, bod 43;
11. Na uvedenom závere tak nič nemôže zmeniť ani spoločná politická afiliácia
aktérov, aj keď ústavný súd niekedy rozhodoval v tomto smere snáď až upäto
12. Ústavný súd je preto presvedčený, sudca ústavného súdu Peter Brňák nestranne
rozhodne vo veci sp. zn. Rvp 10564/2016, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2016