Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 594/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J. ml., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H.,

P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. J. ml. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca

2013 doručená sťažnosť JUDr. J. J. ml. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), v

ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“,

v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. z 27. novembra 2012.

2. Sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore (konaní) proti

žalovanému P., B. (ďalej len „žalovaný“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. PÚ-11/297-9/1435/14/KUB z 22. februára 2011 vedenom Krajským súdom v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Krajský súd rozsudkom z 20. apríla 2012

sťažovateľovu žalobu zamietol. Najvyšší súd (na odvolanie sťažovateľa) rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2012 potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tento skutkový stav:

«Podstatou súdneho sporu vedeného pred všeobecnými súdmi, v ktorom v poslednom

stupni rozhodoval práve porušovateľ je rozhodnutie K. P. (ďalej len „K. P.“) o priestupku

spis. zn. /Zj zo dňa 14. 12. 2010, ktorým K. P. ako správny orgán

uznal sťažovateľa ako fyzickú osobu (ďalej len „FO“) vinným z toho, že spáchal priestupok

na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa ust. Z.

z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

pamiatkového fondu“), účinného k dátumu údajného spáchania tohto priestupku. Za tento

priestupok K. P. uložil citovaným rozhodnutím zároveň sťažovateľovi ako FO pokutu vo

výške 10.000,- Eur v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) a v zmysle ust. § 42 ods. 2 zákona o

ochrane pamiatkového fondu.

Podľa K. P. priestupok na úseku ochrany pamiatkového fondu sťažovateľ ako fyzická

osoba mal spôsobiť tým, že pri realizácií stavby „Dvorové časti domov... na... v B.“, v

období od 24. 07. 2009 do 21. 08. 2009 (ide o obdobie, kedy K. údajne vykonával kontrolu

realizácie tejto stavby) sťažovateľ ako FO nedodržal podmienky určené v záväznom

stanovisku K. č. PO-08/880-02/2308/Kr zo dňa 25. 03. 2008 v spojení so záväzným

stanoviskom PÚ-08/732-8/5014/REJ, MIS zo dňa 08. 07. 2008 a záväzným stanoviskom K.

P. č. PO-08/880-17/11728 zo dňa 16. 12. 2008, ktorým K. P. schválil projektovú

dokumentáciu uvedenej stavby...

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal na odvolacom správnom

orgáne, t. j. P., ktorý však svojím rozhodnutím č. k. /KUB zo dňa 22.

02. 2011 rozhodol tak, že predmetné rozhodnutie K. P. potvrdil.

Následne podal sťažovateľ správnu žalobu na Krajský súd v Prešove, v ktorej

namietal, že vyššie uvedené rozhodnutia pamiatkových úradov ako správnych orgánov

ako aj postup týchto orgánov nebol v súlade so Správnym poriadkom, tieto rozhodnutia

a postupy vychádzali z nesprávneho právneho ako aj skutkového posúdenia stavu a boli

v rozpore s obsahom správneho spisu. Keďže prvostupňový správny súd svojím rozsudkom

sp. zn. zo dňa 20. 04. 2011 neprihliadol na právnu argumentáciu sťažovateľa

a jeho žalobu zamietol, sťažovateľ bol nútený sa odvolať na odvolací súd, ktorým bol

v tomto prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací správny súd, teda

porušovateľ. Keďže ani porušovateľ neprihliadol na právne a skutkové argumenty

sťažovateľa, ktorým preukazuje porušenie svojich práv a zákonov, pričom tento právny stav

nezákonnosti a svojvôle správnych orgánov a správnych súdov v postupe a v rozhodovaní

je právne neudržateľný, sťažovateľ nemal inú možnosť ako sa s predmetným protiprávnym

zásahom do jeho práv a základných slobôd obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky...»

4. Sťažovateľ namietal, že sa v jeho veci konajúce všeobecné súdy (a aj správne

orgány) dôsledne nezaoberali troma podstatnými skutkovými problémami, a to:

- „... či mesto B. je pamiatkovou rezerváciou alebo nie“,

- „správne orgány nekonali so správnym subjektom (v zmysle nekonali s pravým

subjektom), t. j. s takým subjektom, ktorý by bol v skutočnosti nositeľom zodpovednosti

za porušenie tej právnej povinnosti, ktorú mu správne orgány kládli za vinu“,

- „správne orgány vydali správne rozhodnutie č. PO-10/0406-22/9986ZJ zo dňa

14. 12. 2010 na základe nezákonne vykonaného štátneho dohľadu a nezákonných dôkazov.“

5. Sťažovateľ v sťažnosti namietané pochybenia v postupe a rozhodnutí najvyššieho

súdu zhrnul takto: „... chyby porušovateľa pri aplikácii a výklade zákona, ktoré spočívali

nielen v tom, že porušovateľ sa nedostatočne zaoberal neexistenciou právomoci dotknutých

správnych orgánov, že nevidel pochybenie správnych orgánov aspoň v tom, že tieto orgány

aplikovali v prípade sťažovateľa nesprávny zákon, navyše na nesprávny subjekt práva, ale

aj v tom, že porušovateľ bez relevantného odôvodnenia akceptoval rozhodnutie vydané

v správnom procese plnom pochybností a nezákonností (t. j. vykonanie nezákonného

dohľadu, bezdôvodné nevykonanie navrhovaných dôkazov – výsluch konateľa spoločnosti

P., s. r. o., porušenie zásady ústnosti nariadeného pojednávania, rozhodovanie zaujatým

správnym orgánom a pod.).

Celý rad pochybení porušovateľa je najmarkantnejší v tom, že porušovateľ

sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými významnými okolnosťami a dôkazmi,

na ktoré poukazoval sťažovateľ vo všeobecnom konaní. Navyše odôvodnenie porušovateľa

je natoľko nejasné, nedostatočné, miestami dokonca vágne, že overenie správnosti výroku

je nepreskúmateľné. V tomto kontexte sťažovateľ teda dodáva, že práve záver postupu

a rozhodnutia porušovateľa je pre neho natoľko arbitrárny, že chcel mať zachované

minimálne ústavné právo dozvedieť sa o dôvodoch i takéhoto arbitrárneho rozhodnutia.

Z dôvodu, že sa tak nestalo, ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

bolo porušené.“

6. Sťažovateľ tvrdí („má jednoznačne za to“), že v konaní na najvyššom súde

„(aj v konaní pred správnym súdom 1. stupňa a v konaní pre správnymi orgánmi) došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie upravené v Dohovoru, keď mu

rozhodnutím a postupom porušovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom

v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať

sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

..., základné právo na spravodlivé súdne konanie upravené v Dohovoru...

sťažovateľa JUDr. J. J. postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu... č. k. zo

dňa 27. 11. 2012 bolo porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 27. 11. 2012 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

10.000,- Eur...

4. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov konania...“

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisu

krajského súdu sp. zn. .

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2012 (body 1 a 7).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného , resp. práva podľa dohovoru najmä v tom

(body 3 až 6), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne

vyhodnotili existujúci skutkový stav, nesprávne interpretovali a aplikovali na vec

sa vzťahujúce (aktuálne) všeobecne záväzné právne predpisy, v dôsledku čoho potom

skutkový stav nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba

z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2012 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru). V súvislosti s tým ústavný súd

poznamenáva, že (podľa svojej konštantnej judikatúry) nemá zásadné oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľa

potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -72 z 20. apríla 2012, náležite odôvodnil,

čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj súdnom)

zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku

uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného k nemu:

„Žalobca v odvolaní uvádza, že odvolaním napádané rozhodnutie krajského súdu

je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a nie je vecne správne.

Podľa jeho názoru sa súd nevysporiadal s námietkami, ktoré boli uplatnené voči

napádanému správnemu rozhodnutiu a tým porušil právo účastníka konania, vyplývajúce

z SR, na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany.

Ďalej žalobca tvrdí, že pre záver o tom, že v danej veci konal ako fyzická osoba –

nepodnikateľ nie sú v správnom spise prítomné žiadne dôkazy. Naopak to, že konal

ako fyzická osoba – podnikateľ, podľa neho potvrdzuje nielen dodatočné stavebné povolenie

Mesta B., č. ŽP 2009/00875 zo dňa 22. 1. 2009, v ktorom je žalobca – stavebník

identifikovaný identifikačným číslom, ale aj vlastné vyjadrenia žalobcu prítomné v

odvolaniach a v doplnení odvolania, osobitne aj predložená zmluva o dielo a územné

rozhodnutie. V otázke totožnosti subjektu žalobca navrhoval vypočuť svedka J. S.,

štatutárneho zástupcu spoločnosti, čomu nebolo vyhovené. Navyše poukazuje na to,

že stavba je určená k podnikateľským účelom a náklady na ňu žalobca ako podnikateľ

riadne účtuje ako aj na korešpondenciu s pamiatkovým úradom, kde je žalobca označený

miestom svojho podnikania (zo dňa 21. 9. 2009, 23. 3. 2009, 5. 1. 2009, 16. 12. 2008, 5. 12.

2008, 29. 10. 2008, 10. 10. 2008, 4. 6. 2008, 9. 5. 2008).

Žalobca považoval za nutné ďalej poukázať na to, že správny orgán v danej veci

v podstate rozhodol na základe fotografií, ktoré boli zhotovené nezákonným spôsobom

a teda nemôžu mať silu dôkazu. Pracovníčka, ktorá ich mala zhotoviť podľa neho

nedisponovala písomným poverením na vykonanie štátneho dohľadu, ktoré je v zmysle § 12

ods. 2 písm. b) zákona o ochrane pamiatkového fondu nevyhnutným predpokladom na jeho

vykonanie a o takomto úkone nevykonala zákonom predpísaný záznam do stavebného

denníka.

V ďalšom bode odvolania žalobca zastáva názor, že výrok rozhodnutia nespĺňa

požiadavku určitosti, nezameniteľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré vyplývajú

z § 47 ods. 2 Správneho poriadku z dôvodu neuvedenia, akým konaním malo dôjsť

k porušeniu daných povinností, ktoré konkrétne povinnosti mali byť porušené, ako mal

priestupca – žalobca naplniť jednotlivé stránky skutkovej podstaty prejednávaného

priestupku, ako konajúci orgán dospel k záveru, že priestupok sa stal, v čom

má prejednávané konanie porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti, ani to, ako malo

dôjsť zo strany obvineného k naplneniu objektívnej stránky priestupku podľa § 42 ods. 1

písm. f) zákona o ochrane pamiatkového fondu.

Žalobca trvá na názore, že v danej veci nebolo preukázané, že pozemok, na ktorom

sa realizovala posudzovaná stavba, sa nenachádza v pamiatkovom území alebo ochrannom

pásme. Nariadenie zo dňa 11. 6. 1950, ktoré by vyhlasovalo Pamiatkovú rezerváciu B.,

žiadal v rámci dokazovania zabezpečiť a založiť do spisu, podľa jeho názoru nebolo vydané

a preto Mesto B. za pamiatkovú rezerváciu nemožno považovať.

Namietané súdne rozhodnutie podľa žalobcu neuvádza, ako súd dospel k záveru

o tom, že priestupok bol spáchaný práve žalobcom, keď zo zmluvy o vykonaní stavebného

diela ako aj preberacieho protokolu stavby je zrejmé, že žalobca osobne stavebné práce

nevykonával, ale realizovala ich obchodná spoločnosť P., s. r. o. Žiadny z vykonaných

dôkazov vraj neusvedčuje žalobcu z vykonania čo i len jedného z úkonov, ktoré považuje

žalovaný za tie, ktoré odporujú záväzným stanoviskám.

Pokiaľ ide o čas spáchania skutku, žalobca v odvolaní uvádza, že súd nereagoval

na výhrady namietajúce nesprávne použitie právnej normy na daný prípad. Súd sa podľa

neho nevysporiadal, rovnako ako predtým správne orgány, s vyjadrením žalobcu a tiež

zápisom o odovzdaní stavby, z ktorého je viac než zrejmé, že stavba bola ukončená pred

1. 6. 2009. To znamená, že v danom prípade mal byť aplikovaný zákon

o ochrane pamiatkového fondu v znení účinnom do 31. 5. 2009 (teda v znení zákona

č. ), nemal byť pri hodnotení danej veci

a pri skúmaní, či došlo k spáchaniu priestupku aplikovaný. Z namietaných správnych

rozhodnutí podľa názoru žalobcu vyplýva, že uplatnený bol, čo svedčí o retroaktívnom

uplatňovaní právnej normy.

Súd, podľa žalobcu, nereagoval ani na námietky poukazujúce na nepreskúmateľnosť

výroku o uložení sankcie a na rozpor tejto časti správnych rozhodnutí s imperatívom súdnej

praxe vymedzeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 28. 8. 2001 sp. zn. .

Ak by totiž správny orgán správne zistil skutkový stav veci a na vec by uplatňoval správnu

právnu normu, teda účinný do 31. 5. 2009, potom by musel dospieť

k záveru, že podľa uvedenej právnej normy bolo možné za priestupok podľa § 42 ods. 1

uložiť pokutu maximálne vo výške 100 000,- Sk (3.319,39 Eur).

Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu opäť rozsiahlym spôsobom vysporiadal

s námietkami žalobcu. Poukazuje na to, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové

skutočnosti a ani dôvody, pre ktoré by mal byť rozsudok Krajského súdu v Prešove

nesprávny a v rozpore so zákonom. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok

Krajského súdu v Prešove ako vecne správny potvrdil.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok

a konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania a dospel jednomyseľne

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v predmetnej veci bol dostatočne zistený

skutkový stav veci a vec bola posúdená vecne správne. Odvolací súd rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď verejné

vyhlásenie rozhodnutia vopred oznámil v súlade s . Odvolací súd nezistil

procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove. Rozsudok krajského súdu sa podrobne zaoberá skutkovými zisteniami

správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto

námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového

rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje

vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil

a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného

odvolania, ktoré sú totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležíte

po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie

vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu. Podľa § 219 ods. 2 odvolací súd len

dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že stavebné práce (porušujúce

zákon) boli preukázateľne vykonané v časovom intervale medzi dvoma štátnymi dohľadmi,

a to od 24. 07. 2009 do 21. 08. 2009 a boli zistené práve výkonom štátneho dohľadu,

ktorého zisteniam a záverom nie je dôvod neveriť.

V súlade s ustanovením § 11 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu

vykonáva k. štátny dohľad nad stavom, využívaním a zabezpečovaním ochrany

pamiatkového fondu a archeologických nálezísk. Na základe uvedeného vykonala

zamestnankyňa K. P. dňa 24. 07. 2009 štátny dohľad v Pamiatkovej rezervácii B., pri

ktorom bolo zistené, že na dvorovom objekte za meštiackym domom č... na... v B. prebiehajú

stavebné práce čo zaznamenala v zázname z výkonu štátneho dohľadu č. PO-09/389-

101/6338/Li zo dňa 24. 07. 2009 a fotograficky zdokumentovala. Miestne zisťovanie je

súčasťou zistenia skutkového stavu vecí v správnom konaní a jeho fotografická

dokumentácia nie je v rozpore so zákonom o správnom konaní. Následne na základe

poverenia riaditeľky K. P. zo dňa 20. 08. 2009, bol v súlade s ustanovením § 32 ods. 13

v nadväznosti na § 11 ods. 2 písm. a) pamiatkového zákona dňa 21. 08. 2009

zamestnankyňou K. P. uskutočnený štátny dohľad v priebehu úpravy nehnuteľnosti na

dvorových objektoch na... v B. Pri výkone tohto dohľadu boli na stavbe zistené podstatné

odchýlky od projektovej dokumentácie, ktorú K. P. odsúhlasil. Z výkonu štátneho dohľadu

bol napísaný záznam č. PO-09/2452-01/7232/Li zo dňa 21. 08. 2009, bola vyhotovená

fotodokumentácia zisteného stavu a do stavebného denníka boli zapísané odchýlky od

schválenej projektovej dokumentácie. Stavebné práce boli realizované v rozpore so

záväznými stanoviskami K. P. v období medzi dvoma štátnymi dohľadmi (24. 7. 2009 –

21. 8. 2009). Je zrejmé, že v tomto období už bol účinný s ktorým sa

mení a dopĺňa Z. z, o ochrane pamiatkového fondu a preto k. nepochybil,

keď na priestupok žalobcu spáchaný na úseku ochrany pamiatkového fondu aplikoval

ustanovenia , a

preto vecne správne rozhodol aj o výške uloženej sankcie. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 2

zákona „za priestupok podľa ods. 1 môže k. uložiť pokutu až do výšky 200

000 Eur, K. pokutu zvýši až na dvojnásobok, ak ide o kultúrnu pamiatku, pamiatkové

územie, ochranné pásmo alebo archeologické nálezisko zapísané do Zoznamu svetového

dedičstva.“ Mesto B. bolo dňa 30. 11. 2000 zapísané aj do zoznamu Svetového kultúrneho a

prírodného dedičstva UNESCO. Odvolací sú poznamenáva, že výška uloženej sankcie je na

dolnej hranici možného rozpätia (1 – 200 000 Eur) sankcie a bola dostatočne odôvodnená.

Žalobca v žalobe adresovanej Krajskému súdu v Prešove a taktiež v odvolaní proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -72 namietal, že za daný skutok, ktorý

správny orgán klasifikoval ako priestupok podľa

o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov, nemal byť postihovaný

ako fyzická osoba, ale ako fyzická osoba podnikateľ a že správne orgány si bez pochýb

neozrejmili, aký subjekt sa mal skutku dopustiť.

K. vo svojom rozhodnutí uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že

daný skutok spáchala fyzická osoba a nie fyzická osoba – podnikateľ. Podľa odôvodnenia

rozhodnutia žiadateľom o vydanie záväzného stanoviska k zámeru úpravy nehnuteľnosti v

pamiatkovom území (výstavby objektov na parcelách č. 910/3 a 909) a ostatných záväzných

stanovísk k projektovým dokumentáciám bol vždy ich vlastník a nájomca JUDr. J. J.

bytom... B. – fyzická osoba. Taktiež v niektorých listoch JUDr. J. síce uvádza adresu

doručenia „..., B.“, ale neuvádza svoje identifikačné číslo, ktoré by ho charakterizovalo ako

podnikateľa. Všetkými záväznými stanoviskami boli uložené povinnosti fyzickej osobe –

JUDr. J. J. bytom... B., ktorý bol povinný pri realizácii týchto stavieb postupovať v súlade s

vydanými záväznými stanoviskami a ich nedodržaním sa dopustil priestupku na úseku

ochrany pamiatkového fondu. V rozhodnutí tiež K. P. poukázal na skutočnosť, že nie je

zrejmé, ako mohlo Mesto B. vydať dodatočné stavebné povolenie pre JUDr. J. J., IČO... ako

stavebníka, keď bolo viazané uzatvorenými zmluvami s JUDr. J. ako fyzickou osobou. Táto

skutočnosť však pre konanie o priestupku nebola relevantná.

Odvolací súd odkazuje na dôvody rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktorý

pri posudzovaní tejto námietky žalobcu vychádzal z účelu § 1 ods. 2 v spojení s § 28 ods. 2

Z. z, o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov.

Na základe tohto je nepochybné, že práva a povinnosti na úseku pamiatkového fondu

sa týkajú vlastníka nehnuteľnosti – JUDr. J., ml., ... B. (LV č. 7882, kat. úz. B.). Skutočnosť,

že správny orgán správne posúdil situáciu, vyplýva aj z korešpondencie medzi správnymi

orgánmi a žalobcom, ktorý o vydanie záväzných stanovísk žiadal nie ako fyzická osoba –

podnikateľ, ale ako fyzická osoba.

Vyššie uvedené závery potvrdzuje aj dikcia ustanovenia § 32 ods. 5 zákona

č. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

„pred začatím novej stavby alebo úpravy pozemku alebo stavby, ktorá nie je kultúrnou

pamiatkou, ale sa nachádza v pamiatkovom území, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný

vyžiadať si rozhodnutie k., a to predložením žiadosti o vydanie rozhodnutia o zámere

úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Ak vlastník začne úpravu nehnuteľnosti v

pamiatkovom území bez právoplatného rozhodnutia o zámere úpravy, k. začne správne

konanie vydaním oznámenia o začatí úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území, ktoré

doručí vlastníkovi nehnuteľnosti, a vyzve ho, aby práce až do vydania rozhodnutia

zastavil.“ Z toho jasne vyplýva, že uvedené povinnosti má vlastník nehnuteľností, ktorým je

v tomto prípade nie fyzická osoba – podnikateľ JUDr. J. J., ml., IČO..., B., ale JUDr. J. J.,

ml., B. – fyzická osoba.

Žalobca v podanej žalobe okrem iného uviedol, že záver K. P. o spáchaní priestupku

je nesprávny aj z dôvodu, že mesto B. nie je v zmysle dnes platného zákona pamiatkovou

rezerváciou, čo vylučuje akúkoľvek kompetenciu pamiatkového úradu vo vzťahu k stavbe

domov č... v B., nakoľko uvedené domy nie sú kultúrnou pamiatkou a nenachádzajú sa v

pamiatkovom území vyhlásenom zákonným spôsobom. Avšak vláda Československej

republiky na základe návrhu Povereníctva kultúry SR dňa 11. 07. 1950 schválila uznesením

č. 303.438/1950 zriadenie Pamiatkovej rezervácie B. V nadväznosti na to vláda Slovenskej

republiky v Nariadení vlády Slovenskej republiky č. 596/2001 z 13. 12. 2001 o

Pamiatkových rezerváciách Bardejov, Bratislava, Kežmarok, Levoča, Prešov, Spišská

Kapitula a Spišská Sobota, podľa

Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti nariadila vymedzenie hraníc Pamiatkovej rezervácie

B. Toto nariadenia nadobudlo účinnosť 01. 01. 2002. Pokiaľ žalobca tvrdil,

že nariadenie 596/2001 zaniklo súčasne so zrušením zákona , konkrétne

o ochrane pamiatkového fondu, treba poukázať na to, že zákon

o ochrane pamiatkového fondu vo svojich prechodných ustanoveniach rieši aj tieto prípady

a v § 45 ods. 2 stanovuje, že „pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné pásma

chránené podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa považujú za pamiatkové

rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné pásma podľa tohto zákona.“ Orgány štátnej správy

na úseku ochrany pamiatkového fondu sú ním viazané. Navyše, Pamiatková rezervácia B. je

zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod č. 2, z čoho možno vyvodiť, že

mesto B. ešte stále je pamiatkovou rezerváciou.

Podľa a contr. žalobcovi vzhľadom na výsledok odvolacieho

konania neprináleží náhrada trov konania.»

18. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu z 27. novembra 2012 (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými

v odôvodnení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2012) nezistil,

že by skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec

sa vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej

ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a aj práva podľa dohovoru.

19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší

súd námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa (ktoré sú v zásade totožné

s argumentáciou sťažovateľa v správnom konaní, a aj v žalobe – pozri bod 8) zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ (aj) v tomto konaní dostal

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a majú oporu v správnom konaní a aj v konaní na prvostupňovom

súde zisteného skutkového stavu. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný

tieto závery (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj , ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu.

22. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciou príslušných ustanovení zákona (Občianskeho

súdneho poriadku a najmä Zákona o ochrane pamiatkového fondu) je namietaný rozsudok

najvyššieho súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu

pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

23. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia

a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013